Vojensko-strategické uplatnenie mavévrizmu. Ako pôsobiť proti presile? Manévrový prístup vypekania 11.

Predchádzajúce pokračovania našej analýzy pôsobenia proti presile vysvetlením manévrových prístupov vychádzali z článku, ktorý som ako autor publikoval v časopise Vojenské obzory 4/1998. Mal som 37 rokov. Ešte pred nástupom na strategický a geopolitický postgraduál. Zaujímavým spôsobom moje úvahy obohatili niektorí čitatelia. Práve o to ide. Niekedy nemusia trafiť do čierneho, ale terč je zasiahnutý. Totiž mozgové bunky sú rozhýbané, možno budúci vysokí predstavitelia nášho národa sa zamýšľajú a inšpirujú. A prestávajú myslieť rezignačne. Práve o to ide. Netreba sa báť skúšať a robiť aj chyby. Lebo manévrové je v konkrétnej situácii to, čo ešte nikto neskúsil a čo protivník neočakáva.

V nasledujúcej časti sa budem zaoberať praktickými príkladmi manévrových prístupov, ako ich vidím osobne, po naštudovaní množstva materiálov a skúmaní myslenia hlavných protagonistov. Niekde pôjdem hlbšie do podstaty, niekde budem naznačovať. Mojim cieľom je vyprovokovať čitateľov, aby sa nebáli rozmýšľať. Aj keby netrafili do čierneho, tí kultivovaní, ktorí hľadajú a chcú nachádzať vždy trafia pomyselný terč. Tým terčom je trvalé učenie, zdokonaľovanie, myslenie.

Takto ma to učili moji tútori – obidvaja nebohí Ing. Jozef Horský, bývalý podpredseda SNS a generál v.v., bývalý zástupca náčelníka predchodcu toho, čomu som neskôr na Generálnom štábe šéfoval (J-2). Pre tých vnímavejších čitateľov len toľko: keďže ten prvok mal pod sebou okrem niekoľkých citlivých útvarov úrovne pluku aj 5. pluk špeciálneho určenia, tak podľa západných, a dnes už aj ruských kritérií, bol zástupcom C-in-C (Commander-in-Chief) of Special Forces. V preklade zástupca najvyššieho veliteľa špeciálnych síl. Tak ako ja, bol parašutista, tak ako ja mal právo nosiť červený baret (u mňa popri modrej lodičke príslušníka vzdušných síl). No a v najvyššom postavení, do ktorého sa neskôr dostal, bol protokolárne 4. najvyšším predstaviteľom MO SR (teraz sa funkcia volá Generálny tajomník MO SR). Tí chápavejší toto vysvetlenie môžu preskočiť alebo ignorovať. Parafráza: „Zlostnú nechápavosť nevymyslíš, to je život“!

Vojensko-strategické uplatnenie

Nebudem sa vybíjať v podrobných popisoch jednotlivých míľnikov histórie, lebo história ľudstva je v podstate história bojov vo všetkých formách a históriou tej najkrutejšej formy. História ľudstva je históriou vojen. To nás neradí medzi inteligentné tvory. Čitatelia už dokázali, že sami si vedia nájsť paralely. V rôznych formách používali manévrový prístup v kontexte, o ktorom sme hovorili, slávni vojvodcovia od Džingischána, cez Alexandra Veľkého aj Hannibala. Aj škótsky vojvodca Wallace svojho času porazil Angličanov manévrovo. Vypratanie a vypálenie Moskvy v napoleonských vojnách, aby sa jej dobytie stalo irelevantným, aj prístup spálenej krajiny, sa tiež vyznačovali manévrovým duchom. Špecifickým manévrovým prístupom sa vyznačoval Suvorov aj jeho žiak Kutuzov. Rovnako dobytie Berlína bez boja etnickým Slovákom v službách Rakúskej monarchie, maršalom Andrejom Hadíkom. Ale rovnako aj porážka Turkov etnickými slovenskými sedliakmi pod vedením kapitána Adama Forgáča v Bitke pri Vozokanoch s pomerom obetí asi 1:20 v prospech slovenských sedliakov boli príkladom manévrového prístupu. Je úplne irelevantné, že pamätník bol postavený na počesť zmaďarizovaným zabitým šľachticom z rodu Esterházyovcov, tých víťazných sedliakov sem nikto nenavozil, oni tu žili a zostali. Hej, pri rovnakej udalosti bola zmaďarizovaná vyššia uhorská šľachta Turkami porazená. Ale slovenský uhorský roľnícky živel, vrátane nižšej šľachty, zvíťazil! Je to naša, uhorsko-slovenská história. Menej chápavému to nevysvetlím, múdry vysvetľovanie nepotrebuje.

Slovensko sa môže hrdiť nemalým počtom „manévristov“, o ktorých možno 99,99% našich dôstojníkov a vojakov ani netuší, žiaľ. Pritom drvivá väčšina z nich boli nesporne etnickými Slovákmi (napr. plk. Adam Javorka, aj dobrodruh Móric Beňovský). Jasným operačným a strategickým manévrom bolo aj zastavenie maďarskej horthyovskej agresie v Malej vojne asi 50 tisíc slovenskými východniarskymi sedliakmi pod velením vtedy pplk. Malára v roku 1939. Je úplne jedno, že to niektorí nenávistnícki pseudohistorici bagatelizujú a iní ideologizujú. Rovnako porážka Sovietov v agresii proti Fínsku v Zimnej vojne, s ukrutnými obeťami na sovietskej strane, bola ukážkou manévrových prístupov. Taktiež Guderianove ignorovanie Maginotovej línie jej obchádzaním. Iné príklady som už spomenul v predchádzajúcich častiach. Je ich masívne množstvo. Pri ich hodnotení majú mať ideologická nenávisť alebo predsudky nulové slovo. Preto sa povznesiem nad žlčou neosvietených.

Múdry vojak sa učí od všetkých. A verte, aj obetí agresorov mi je ľúto. Oni nešli do vojny dobrovoľne, oni do nej boli nahnaní. Nemúdrymi, arogantnými, nekompetentnými, nekvalifikovanými, alebo mocou opitými politikmi. Jediná spravodlivá vojna je tá obranná. Proti agresii, ktorej cieľom je likvidácia alebo obmedzenie štátnosti, štátu. Takou bola s absolútnou istotou aj slovenská Malá vojna, aj fínska Zimná vojna. Aj sovietska Veľká vlastenecká vojna po hitlerovskej agresii. Aj iné vojny.

Zámerom tejto série blogov je aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu. Ak znovuzískame slobodu a zbavíme sa strachu.

Posledné pokračovanie v nasledujúcej časti.

Publikované 2. júla 2020