Prečo sa rozumom nedá zdôvodňovať duchovno?

Ľudskú osobnosť možno veľmi zjednodušene charakterizovať dvomi jej základnými zložkami – rozumom a citom. Z nich rozum upiera svoj zrak nadol, do hmoty, zaoberajúc sa jej poznávaním, skúmaním, analyzovaním a využívaním. Základným princípom rozumového pohľadu na svet je exaktnosť a materiálna dokazateľnosť všetkých javov a dejov okolo nás.

Naopak, náš cit je zase obrátený smerom nahor. Cit predstavuje receptor, schopný vnímať, alebo vyciťovať skutočnosti, deje a súvislosti, nachádzajúce sa vysoko nad hmotou. Je našim spojením s Výšinami a táto schopnosť ľudského citového zrenia sa taktiež zvykne nazývať svedomím, alebo inšpiráciou.

Rozum a cit teda predstavujú dve základné zložky našej osobnosti, ktoré sa majú, aj napriek ich odlišnému druhu a zameraniu, vzájomne dopĺňať a harmonicky spolupôsobiť v pozemskej úrovni. Iba súčinnosťou citu a rozumu je totiž možné uchopiť a realizovať ľudský život v jeho celistvosti.

K ešte lepšiemu pochopeniu si uveďme príklad: Ak chceme obrábať, formovať a opracúvať veci pevného skupenstva, potrebujem kladivo, sekeru, kosu a podobne.

Ale určite by pôsobilo smiešne, ak by sme sa s týmito istými nástrojmi pokúšali zasahovať do iného skupenstva, a síce do vody. Voda je totiž svojim zložením a svojou podstatou naprosto neuchopiteľná nástrojmi, bežne a účelne používanými pri prácach s pevnou hmotou.

Avšak je iróniou, že niečo takmer rovnako absurdného prebieha v súčasnosti medzi rozumovou a citovou zložkou osobnosti človeka. Exaktnosť a dôsledný, priam otrocký materializmus rozumu sú ako kladivo, sekera a kosa, schopné formovať viditeľný svet okolo nás. Ale rozum, vynikajúco sa uplatňujúci v hmote, musí zákonite vychádzať úplne naprázdno v jeho dnešnej, priam smiešnej snahe o uchopenie reality duchovného rozmeru bytia. Presne rovnako smiešne a neúčelne, ako keby sme chceli silou mocou zasahovať do vodného živlu kladivom, sekerou, či kosou.

Alebo iný príklad: Oči nám slúžia na pozeranie a uši na počúvanie. Nikto sa teda nebude snažiť ušami vidieť a očami počuť, lebo to jednoducho nie je možné. Avšak paradoxne, vo vzťahu rozumu a citu je v súčasnej dobe, takzvanými materialistami, niečo podobne absurdného požadované a očakávané.

Na chápanie, vnímanie a poznávanie nadhmotnej reality duchovného rozmeru bytia však máme k dispozícii iný, k tomuto účelu prirodzeným vývojom určený nástroj: náš cit! A týmto nástrojom, pokiaľ ho máme v sebe naozaj adekvátne rozvinutý, môžeme v podstate naprosto rovnako exaktne, ako dokáže rozum poznávať hmotu, poznávať a vnímať, našim očiam neviditeľné, duchovné súvislosti bytia, čo znamená, že pri akýchkoľvek informáciách z duchovnej oblasti dokážeme citom veľmi presne rozlíšiť, čo z ponúkaného má naozaj reálny základ a čo nie.

No a iba ľudia, ktorí využívajú tieto dve základné zložky svojej osobnosti tak, ako majú a na účel, ku ktorému boli v skutočnosti svojim vývojom predurčené, iba takýto ľudia stoja v živote správne, vnímajúc ho pravdivo a reálne, v plnosti a harmónii jeho duchovno – materiálneho rozmeru.

Ale žiaľ, ako už bolo spomenuté, dnešný človek sa považuje predovšetkým za materialistu, čo v praxi znamená, že vsádza hlavne na rozum a jeho schopnosti. Avšak práve podobným, jednostranným upínaním sa na jedinú z dvoch základných zložiek svojej osobnosti, upínaním sa, ktoré na zemi pretrváva už celé stáročia, boli v ľuďoch dlhodobo a systematicky potierané, okliešťované a vymazávané ich citové schopnosti. A tento nezdravý a pokrivený, stáročný vývoj ľudstva nám práve v dnešnej dobe prináša svoje zvláštne ovocie: materialistu s prepestovaným rozumom a potlačenou citovosťou, materialistu, už neschopného chápať nič duchovného.

A keď sa v súčasnosti podobní, z hľadiska chceného vývoja ľudského druhu, nie celkom správne vyvinutí jedinci stretnú so zmienkou o niečom duchovnom, okamžite požadujú materiálno – exaktné a viditeľné dôkazy, aby tomu mohli uveriť, pretože žiaľ, ich vlastné citové schopnosti a z nich prameniace predpoklady k chápaniu duchovných súvislostí života, majú už neraz úplne odumreté.

Ak však takéto dôkazy nedostanú, pretože z hľadiska iného druhu, alebo ako bolo povedané v príklade, iného „skupenstva“ to jednoducho ani nie je možné, prehlásia všetko iba za klamstvo a podvod. Nechcú totiž pochopiť, že reálne jestvujúci, duchovný rozmer bytia, musí byť poznávaný iba jemu rovnorodým a k tomu presne určeným nástrojom, ktorým sú ľudské citové schopnosti a nikdy nie rozum.

Čo teda dodať na záver? Snáď iba toľko, že je naozaj veľmi naivné, požadovať exaktné dôkazy o existencii duchovna. Zároveň je však treba jedným dychom okamžite dodať, že táto požiadavka dôkazov je plne oprávnená a každý človek má teda plné právo, alebo lepšie povedané, skôr povinnosť, o ne usilovať. Ľudia totiž nemajú a nesmú iba slepo veriť, ako tomu bolo doposiaľ, ale naopak, aj v oblasti duchovného poznávania majú usilovať o bezmedzerovité vedenie, ktoré im odhalí pravdu o stvorení i mieste a poslaní človeka v ňom.

A ak človeku bude potom z rôznych strán poskytované a ponúkané určité poznanie, prezentujúce sa podobnými ambíciami, len a len prostredníctvom plného rozvinutia svojich citových predpokladov dokáže bezpečne rozpoznať mieru jeho pravdivosti, vzhľadom k skutočnej realite duchovného diania vo stvorení. Pretože žiaľ, aj v tejto oblasti sa nachádza mnoho výmyslov, lží a nevedomého, či vedomého zavádzania.

Avšak v tejto, mnohými ľuďmi vnútorne veľmi intenzívne pociťovanej, potrebe duchovného hľadania, alebo inak povedané: hľadania Pravdy, im môže byť ich rozum iba veľmi málo nápomocný. Tu je možné spoľahnúť sa naozaj iba na čistotu vlastného cítenia. A práve táto čistota cítenia je v súčasnosti tou najvyššou métou, o ktorú by sme sa mali vo svojom živote usilovať. Lebo bez nej sme pre plnohodnotný život v podstate stratení. Bez nej sme totiž iba úbohými živočíchmi, plahočiacimi sa v hmote, neschopnými vzhliadnuť nahor a vnímať vyšší rozmer svojho skutočného poslania vo stvorení.