Formovanie múdrych sov, namiesto agresívnych jastrabov. Ako pôsobiť proti presile? Manévrový prístup vypekania 9.

V tejto časti rozoberiem otázky prípravy, vzdelávania a výcviku pre manévrový prístup. Dnešný anglo-americký vojenský vzdelávací proces si osvojil princípy manévrovej prípravy Wehrmachtu (bez primitívnych ideologických zábran). Tento práve vo vojenských víťazstvách na začiatku 2. svetovej vojny široko rozvinul a uplatnil manévrové prístupy. Dnes je výcvik a vzdelávanie dôstojníkov, ako manažérov vojny v časti moderných ozbrojených síl vo veľkej miere postavené na uplatnení zásad manévrového prístupu.

Základom úspechu vo vojne je výcvik a vzdelanie veliteľov (vzdelávanie je súčasťou výcviku, teda prípravy, nie naopak!). Najlepšou učiteľkou vojenského umenia je história. V jej využívaní pri výchove vojenských odborníkov máme viac ako vážne pozdĺžnosti. Ak sa aj v dnešnom vojenskom vyučovacom procese vyskytujú lekcie vojenskej histórie, tieto sú naďalej podávané schematicky, ideologizovane a jednostranne, čo si absolventi týchto škôl v mnohých prípadoch dodnes neuvedomujú. Navyše, naši vysokoškolskí učitelia, po desiatkach rokov výlučne školskej praxe, sú dávno odtrhnutí od reality a od života, aj od vývoja vojenského umenia. Stalo sa tak po deformovaní vojenskej reformy, o ktorej sme už písali. Naďalej sa zameriavame na vojenské vedy (z angličtiny „military sciences“) namiesto vojenského umenia („military arts“).

Výsledkom je schematické vyučovanie taktiky, ale aj základov operačného umenia a stratégie na poučkách a povinných úkonoch. Namiesto širokého uplatňovania tvorivých metód (napr. taktických cvičení bez vojsk), ktoré dôstojníkov provokujú do prešpekulovaných riešení, neraz rýchlych. Inštruktor nedáva návod, nekritizuje, pokiaľ svoje riešenie dôstojník logicky zdôvodní, pri zachovaní zásad manévrových prístupov.

Preto v našich podmienkach bude nevyhnutné vykonať niekoľko opatrení na presadenie nového myslenia vo vojenstve, aj obnovou nezvratným dotiahnutím zdeformovanej reformy vojenského vzdelávania. V prvom rade by mala nastúpiť oficiálne podporovaná kampaň na uvoľnenie teoretického tvorivého potenciálu dôstojníckeho zboru, ktorej výsledkom bude vytvorenie „manévrovej atmosféry“ v celej armáde. Ako to nazval nestor slovenskej armády v jednej zo svojich posledných poznámok už na smrteľnej posteli: potrebujeme „integráciu armádneho a bezpečnostno-politického rozumu“. Sú to slová generálmajora v.v. Ing. Jána Repaského, vyjadrené v osobnom rozhovore s autorom 14.9.1998 v Ústrednej vojenskej nemocnici Ružomberok. Hneď následne by mala prísť „reforma vojenského školstva a prípravy budúcich generácií veliteľov, ktorá musí zodpovedať požiadavkám novobudovanej a reformovanej armády“.

Ešte raz si pomôžem slovami veľkého vojenského ducha slovenského národa, ktorý menej publikoval, ale veľa uvažoval, organizoval a konal (je tiež iniciátorom „Pamätníka zmierenia“ v areáli MO SR): „Integrácia vojenského školstva musí zodpovedať požiadavkám integrovanej armády a nie naopak. Treba si jasne definovať, čo sme si schopní vyškoliť doma, čo v zahraničí a čo je výhodnejšie nakúpiť z civilu“. Reformu školstva som dostal šancu zrealizovať o niekoľko rokov neskôr. A neraz som si spomenul na naše dlhé debaty. Môj inšpirátor, strategický kouč a autor úvah po dlhej a ťažkej chorobe skonal o pár dní neskôr 19. septembra 1998. Budem o nej písať v niektorej z nasledujúcej série blogov so špecifickým zameraním na túto oblasť.

Zámerom tejto série blogov je aspoň troškou prispieť do eliminácie nepodloženého a nemúdreho sebapodceňovania nás, malých národov. So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Vozokanoch každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu. Ak znovuzískame slobodu a zbavíme sa strachu.

Pokračovanie v nasledujúcej časti.