Je potrebné, aby vládna moc na kontrolu svojich občanov využívala očkovacie látky obohatené nanočipmi? Určite nie.

V súvislosti so stále početnejšími správami o hľadaní účinnej vakcíny proti koronavírusu (COVID – 19), na čom pracujú mnohé špičkové laboratória sveta, sa na mobilných sieťach stále častejšie stretávame s názormi ľudí z oblasti odborných ale hlavne laických kruhov, odmietajúcich plošnú vakcináciu obyvateľstva. A netýka sa to len kritických postojov voči očkovaniu proti koronavírusu, o ktorom si myslím, že podobne, ako pri očkovaní proti chrípke bude založené na princípe dobrovoľnosti. Mnohí ľudia sú však proti akémukoľvek očkovaniu, ako účinnej prevencie a overenému spôsobu predchádzania závažným onemocneniam. Odporcom povinného očkovania proti závažným infekčným chorobám je potrebné pripomenúť, že tento druh prevencie sa postupne celé desaťročia, počnúc rokom 1953 úspešne praktizoval v bývalej ČSSR, čím sa táto krajina v rámci sveta zaradila na popredné miesto v boji s mnohými nebezpečnými ochoreniami. Opodstatnenosť a úspešnosť plošného povinného očkovania sa mimo iného potvrdila aj tým, že také ochorenia akými boli napr. detská obrna, kiahne, tuberkulóza, záškrt, čierny kašeľ, tetanus, rubeola, mumps, osýpky či hepatitída A, B prakticky od roku 1961 (až na niektoré ojedinelé prípady) u nás vymizli. Po zmene režimu v roku 1989 sa postupne upúšťalo od plošného očkovania detí v predškolskom a školskom veku, hoci aj dnes existuje povinnosť dať zaočkovať svoje deti proti niektorým chorobám. Avšak na rozdiel od predchádzajúceho režimu netýka sa to všetkých chorôb, v dôsledku čoho sa v súčasnosti stretávame s nárastom niektorých onemocnení, ktoré v minulosti už boli viac menej prekonané.

Odporcovia povinnej vakcinácie argumentujú tým, že takýto spôsob predchádzania závažným ochoreniam má negatívne dopady na zdravie organizmu, zvlášť, ak sa to týka detského organizmu. Na potvrdenie svojho názoru uvádzajú niektoré jednotlivé prípady, kedy v dôsledku podania vakcíny to malo nepriaznivý vplyv na zdravotný stav zaočkovaného jedinca. Hlavne z tohto dôvodu mnohí rodičia odmietajú dať zaočkovať svoje deti, čím riskujú, že ich ratolesti sa neskôr môžu nakaziť a ochorieť na niektorú z infekčných chorôb, s ktorými sa dnes, hlavne v mladších kolektívoch stretávame. S určitými výhradami je možné pochopiť ich obavy, pretože boli zaregistrované ojedinelé negatívne reakcie na podanie očkovacej látky deťom, ktoré však boli skôr sekundárnou príčinou zhoršenia ich zdravotného stavu. To však neznamená, že veľmi malé percento zaočkovaných nemôže krátkodobo pociťovať určitú negatívnu reakciu svojho organizmu na podanú vakcínu, avšak dlhodobé a nezvratné pôsobenie je tak výnimočné, že to predstavuje zanedbateľný počet z celkového množstva zaočkovaných.

V podstate nevidím problém v celoplošnom a povinnom očkovaní proti vybraným chorobám, tak, ako sa to robilo v minulosti, teda za predpokladu, že to boli vakcíny overené a schválené našimi kompetentnými inštitúciami alebo ak tieto vakcíny boli vyrobené v Československu, čím bola zaručená vysoká miera nezávadnosti ich obsahu a bezpečnosti ich aplikácie. Problém vidím skôr v spôsobe, akým sa dnes očkovanie uskutočňuje, teda v používaní v zahraničí vyrobených a schválených vakcín, kde bezpečnostné štandardy povoľovania ich používania sú častokrát nižšie, než tomu bolo v  minulosti v Československu a kde výroba vakcín a ich predaj veľkými zahraničnými farmaceutickými spoločnosťami je považovaná čisto za biznis. Je bežnou praxou, že takéto spoločnosti sú ochotné zaplatiť vysoké sumy významným odborníkom a expertom z oblasti medicíny a farmácie, ktorí sú ochotní na požiadanie svojich chlebodarcov aj nedostatočne overený liek prehlásiť za absolútne bezpečný.

Ďalší problém tkvie v tom, že sa dnes aplikujú viaczložkové vakcíny obsahujúce súčasne viacero látok, čo môže predstavovať väčšiu záťaž a väčšie riziká pre organizmus. V prípade, že sa vakcína podáva deťom, je prirodzené, že ich organizmus ju ťažšie prijíma. Preto je nevyhnutné vrátiť sa k používaniu jednozložkových očkovacích látok, používanie ktorých by podliehalo prísnejším kritériám pre ich povoľovanie a následnú aplikáciu v praxi. Riešením určite nie je odmietanie významu povinného a plošného očkovania ako tej najlepšej a praxou preverenej prevencie v boji s niektorými zvlášť nebezpečnými infekčnými ochoreniami.

Aj keď s určitými výhradami, je možné pochopiť a do značnej miery aj akceptovať obavy zodpovedných rodičov z negatívnych dopadov povinného očkovania na zdravie ich detí. Predsa len, zdravie ich detí je pre nich tou najvyššou prioritou. S čím však nie je možné súhlasiť, je šírenie absolútne scestných a nepodložených informácií na sociálnych sieťach a zverejnených videách, podľa ktorých štátmi pripravované plošné a povinné očkovanie obyvateľov sa bude realizovať za účelom vstrekovania do ich organizmu vakcín, obsahujúcich miniatúrne čipy (tzv. nanočipy), za účelom ich dôsledného, komplexného a nepretržitého kontrolovania, monitorovania a sledovania. Zarážajúce na tom je to, že takýto argument na podporu svojich tvrdení, pripomínajúci skôr scénu z nejakého fantastického filmu, resp. knižného sci-fi hororu, šíria aj niektorí verejní činitelia, u ktorých by človek predpokladal určitú mieru súdnosti a racionálneho prístupu k danej problematike. Takéto a podobné názory a argumenty nezodpovedajú sociálnopolitickej realite a využívania, resp. zneužívania mocenského postavenia vládnucich elít v moderných štátnych zriadeniach, v ktorých už dnes ja štátna moc schopná, bez nutnosti obohacovať ľudský organizmus nejakými nanočipmi a pri použití najmodernejších technických, technologických a elektronických prostriedkov účinne kontrolovať svojich občanov. Pravdou je, že už dnes je  štátna moc, niekde viac, inde menej schopná (nemám tu na mysli štáty rozvojového sveta) kontrolovať pohyb svojich občanov, miesta ich zotrvávania a ich mobility prostredníctvom veľkého počtu kamerových systémov, najmodernejšej satelitnej techniky ako aj prostredníctvom elektronického overovania otlačkov prstov, sietnice a odberov génových vzoriek, kontrolovať a usmerňovať verejnú mienku prostredníctvom oficiálnych médií a pod. Štátna moc je dnes schopná kontrolovať stav bankových účtov svojich občanov a pohyby na nich, monitorovať ich komunikáciu a stretávanie s inými ľuďmi, sledovať ich nákupne zvyklostí, ich zdravotný stav, ich mobilitu a množstvo ďalších a ďalších informácií a dát, tvoriacich súčasť ich životného štýlu, ich myslenia a ich aktivít. Spolu s tým vládnuce mocenské elity využívajú celý komplex tajných služieb a veľkého počtu špecializovaných organizácii a bezpečnostných agentúr za účelom kontroly obyvateľstva a získavania informácií o dianí v spoločnosti. Prostredníctvom všestranného monitoringu disponujú orgány štátnej moci veľmi podrobnými a komplexnými informáciami o svojich obyvateľoch, ktoré by im závidel každý diktátor a predstaviteľ aj toho najtotalitnejšieho režimu. Podľa informácií zverejnených organizáciou Privacy International, najsledovanejšími ľuďmi sú obyvatelia V. Británie (www.privacyinternational.org.). V súvislosti s tým, šéf britského Úradu pre informácie R. Thomas vyslovil obavu, že tejto krajine hrozí „nenápadná premena na spoločnosť dokonalého monitoringu“ (www.ico.gov.uk). Už dnes je možné sledovať pohyb obyvateľov V. Británie pomocou viac ako piatich miliónov kamier rozmiestnených na verejných priestranstvách, v školách, inštitúciách, nákupných strediskách, pracoviskách a pod. V tejto krajine sa v súčasnosti nachádza najväčšia databáza DNA, pochádzajúca až od 3,6 miliónov občanov V. Británie. Okrem kamier sú obyvatelia tohto štátu sledovaní aj prostredníctvom automobilových ŠPZ, RFID čipov, mobilných telefónov, električeniek, zdravotných kariet a záznamov telefonátov, nákupných kariet, diaľničných čipov a množstvom ďalších, pre radových občanov ťažko identifikovateľných prostriedkov, prostredníctvom ktorých zamestnávatelia, úrady a inštitúcie už dnes disponujú obrovským množstvom poznatkov a informácií o súkromí, činnostiach, pohybe, zmýšľaní, zdravotnom stave, kúpyschopností, zvykov, záujmoch a kontaktoch svojich občanov.

Ak by šíritelia takýchto a podobných nezmyslov (vstrekovanie nanočipov a pod. výmyslov)  prejavili ochotu oboznámiť sa s niektorými poznatkami z oblasti spoločenských vied, analyzujúcich charakteristické znaky fungovania mocenských vzťahov v moderných spoločnostiach, pochopili by, prečo mnohí predstavitelia týchto vedných disciplín označujú moderné spoločnosti pojmami „disciplinárna spoločnosť“ (francúzsky filozof M. Foucault), resp. v sociológii udomácneným termínom „spoločnosť pod dohľadom“, resp. „spoločnosť pod kontrolou“. Skutočne, moderné spoločnosti a v nich vládnuce mocenské elity dnes disponujú takým množstvom prostriedkov a možností, že vstrekovať nanočipy v očkovacích látkach za účelom kontroly a ovládania svojich obyvateľov je úplne zbytočné.

Dnes nikto nemôže povedať, ako bude vyzerať spoločnosť o 100 či 200 rokov, ako bude organizovaná, aké metódy, prostriedky a spôsoby budú využívať držitelia moci na ovplyvňovanie, kontrolu a ovládanie svojich obyvateľov. Načrtnúť hoci len kontúry ďalekej budúcnosti ľudstva je v podstate nemožné, pričom nemôžeme vylúčiť množstvo rôznych scenárov vývoja, vrátane absolútnej manipulácie a ovládania  obyvateľov aj prostredníctvom vysoko efektívnych, vyspelých a nám zatiaľ aj nepoznaných technológií, jednou z ktorých môže byť aj génová manipulácia či zavádzanie teliesok do ľudského organizmu za účelom účinnej kontroly a ovládania ich myslenia. Ale strašiť ľudí tým, že už dnes, prostredníctvom vakcinácie, budú jednotlivci čipovaní, je z pohľadu terajších možností kontroly a záujmov vládnucich elít  zavádzajúca a predčasná úvaha. Som presvedčený, že mnohí z tých, ktorí propagujú takéto a im podobné názory by sa v Hollywoode celkom dobre uživili ako autori scenárov fantazijných trilerov a filmov so sci-fi tematikou.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

Košice.