Vrátil som sa s ,,oškretými ušami´´

Po  neplánovanom návrate po viac ako 2 rokoch z cudziny, konkrétne z ostrova Bali v Indonézii, som sa rovnako, ako väčšina Slovákov dostal do kolotoča menom COVID-19. Už od začiatku som bol mierne skeptický, nakoľko niektorí moji známi prežili podobné pandémie, či už SARS alebo Ebolu.

Práve v tomto období som si začal utvárať na celú krízu vlastný, možno nie úplne konvenčný názor. A posledné dni ma už vážne nebaví počúvať bublinoidné správy médií a zároveň nadobúdam pocit , že  o chvíľu budú v lekárňach vypredané nie len rúška a dezinfekcie ale aj antidepresíva či lieky na spanie. Preto som sa rozhodol svoj názor na celú krízu zdieľať….

Možno považovať súčasnú krízu začiatkom novej epochy ? Otázka ktorú som si k pokladal ako prvú. Myslím, že určite áno a aj keď sme na Slovensku riešili už mnohé iné kauzy, kauza Korona ovplyvňuje život obyvateľov Slovenska celoplošne, čo z nej robí kauzu číslo 1..

Prešlo pár týždňov od stanovenia opatrení touto krajinou, je to len pár týždňov a už mám pocit, že omnoho viac ľudí rieši to či prežijú začiatok konca nie veľmi optimálneho, no zato skalne zabehnutého systému, ako to, či (sa im zvýši teplota) sa nakazia vírusom Covid-19. Vnímam, že rovnako ako je celá situácia o imunite je zároveň aj o flexibilite jednotlivcov prispôsobiť sa zmenám.

Pre vyhnutie sa akýmkoľvek osobným útokom, dohodnime sa preto , že vláda robí to najlepšie čo vie, v rámci možností a kapacít… Okej, ale čo bude keď pandémia skočí? Ekonomiku si predsa neničíme pre chrípku , rakovinu ani pre srdcovocievne ochorenia. Otázka, ktorú je potrebné si klásť však nie je len „Čo bude keď pandémia pominie?“, ale aj  „Ako pandémia pominie?“ Čo keď to máme v rukách my?  Čo tak nedovoliť Korone aby to viedla na miesto nás?  Môj osobný názor je, že tak isto ako sme sa učili žiť v kontakte so žltačkou alebo vírusom HIV sa budeme musieť naučiť žiť s Koronou a akceptovať isté zmeny, ktoré už ostanú našou rutinou každodennou. Je to však o našom rozhodnutí. Nie o tom ako sa bude vírus správať.

Ako inak sa chceme pozerať na túto situáciu ? Žiť v každodennom strachu, či zajtra bude na rožok a účet za plyn ? Alebo môžeme skúsiť prejsť na tú druhú stranu a tým nemyslím byť len pozorovateľom ako do teraz, ale začať konať a otvoriť verejnú diskusiu.

Slovensko si nemôže dovoliť takéto bezpečnostné prestávky a taktiež z hľadiska bezpečnosti nie je možné ,, pustiť´´ perpetuum mobile bez dopadu na našu ekonomiku a život obyvateľov Slovenska. Závislosť Slovenska na krajinách Európskej Únie je prostým faktom , najmä v prípade importu. Nech sa na mňa nikto nenahnevá, ale ako v čase tejto krízy Únia podržala svojich bratov a sestry ? Čo môžeme očakávať ďalej ? Ďalšie miliardové úvery od ,,materskej´´ banky, aby krajina vyčítala cez médiá nám obyvateľom, ktorí sú len bábky tejto krízy, že koľko peňazí bude štát stáť náš osekaný frustrujúci hororový život ?

Takže čo je správny krok ? Čakať, kým Korona začne mutovať a prestane zabíjať, alebo to riskneme a vrátime sa do bežného života? Ja osobne som za možnosť B. Buď sa budeme snažiť zmeniť neviditeľný vírus alebo začneme meniť seba a našu tvrdohlavosť. Myslím, že to je jediná pevne uchopiteľná cesta zmeny.

Nemusíme byť bezradní a čakať každým dňom na nové plusové čísla alebo ďalšie  dehonestujúce opatrenia pre náš život. Bez ohľadu na vieru, či preferované stravovanie jesť alebo nejesť mäso by sme mali dať hlavy dokopy a navzájom podporiť jeden druhého.  Sme predsa národ Slovanov a je na čase dupnúť si… Alebo zostaňme ticho a dovoľme rozhodovať iným o nás bez nás. Voľba je naša.