Odchod V. Británie z EÚ ešte neznamená koniec tohto integračného zoskupenia. Ale je to začiatok procesu jeho postupného rozpadu

V súčasnosti sme svedkami toho, ako EÚ stráca schopnosť prijímať rýchle a efektívne riešenia aktuálnych problémov Európy a sveta (stačí spomenúť neschopnosť prijať rýchle a účinné opatrenia na zamedzenie prílivu migrantov pochádzajúcich prevažne z afrických a arabských krajín do Európy) a tým aj schopnosť koordinovať a organizovať vzájomné vzťahy medzi jej členskými štátmi, zachovávajúc a rešpektujúc ich suverenitu, zvrchovanosť, národné povedomie a kultúrne zvláštnosti. Svojimi, v prvom rade mocensky motivovanými rozhodnutiami vážnym spôsobom potláča národný charakter a štátnu suverenitu svojich členov, čím sa pre nich stáva vážnym existenčným ohrozením. Cestu, resp. prostriedky a metódy na dosiahnutie tohto cieľa vládnuce elity EÚ nachádzajú v politike príkazov, zákazov, nariadení a v nejednom prípade aj otvorených vyhrážok a vydieraní. Potvrdzuje to aj vyjadrenie bývalého belgického premiéra a terajšieho predsedu Európskej rady EÚ (niečo ako prezidenta tejto organizácie) CH. Michela, podľa ktorého „Štáty, ktoré prijímajú finančné prostriedky z EÚ a využívajú výhody schengenského priestoru, ale odmietajú solidárnosť štátom, ktoré na migračnú krízu najviac trpia, sú pokrytecké. Ak štáty Vyšehradskej štvorky nezmenia svoj postoj k migrácii, čaká ich možno aj vylúčenie zo schengenského priestoru“. Podobný slovník vyhrážok a zastrašovania voči niektorým členom EÚ použila aj terajšia podpredsedníčka Európskej komisie a jej komisárka pre oblasť Hodnoty a transparentnosť V. Jourová na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii konanej 16.2.202, na ktorej sa nechala počuť, že poskytovanie európskych fondov a dotácií členským štátom EÚ musí byť podmienené ich dodržiavaním princípov právneho štátu. Uvedené vyjadrenie tejto eurokomisárky je namierené nielen, ale hlavne proti reforme justície v Poľsku. Problém je ale v tom, že tým, kto bude rozhodovať o porušení zásad právneho štátu budú inštitúcie EÚ a nikým nevolení európski byrokrati, čo a priori vylučuje objektivitu ich rozhodnutí. Je to ďalší z mnohých pokusov, ako si pod hrozbou sankcií vyžadovať poslušnosť zo strany členských štátov a ich politických reprezentantov. Je možne uviesť lepší príklad otvoreného nátlaku, resp. zastrašovania a vydierania, než aký nám svojimi vyjadreniami ponúkli vyššie uvedení vysokí predstavitelia Európskej únie? So svojimi centralistickými názormi sa netají ani bývalý šéf liberálnej frakcie v Europarlamente, presvedčený eurofederalista Guy Verhofstadt, ktorý v súvislosti s odchodom V. Británie z EÚ prehlásil, že tento krok zaväzuje centrálne orgány tohto integračného zoskupenia ešte viac obmedziť suverenitu členských štátov a Európu federalizovať, t .j. vytvoriť z EÚ jednotný, centrálne riadený superštát, v ktorom jednotlivé jej časti, teda bývalé národné štáty sa rozplynú v jednotnom štátnom útvare a stanú sa len akýmisi jeho regiónmi. Preto, podľa mienky nemeckej kancelárky A. Merkelovej, prezentovanej na konferencii Parlamentarizmus medzi globalizáciou a národnou suverenitou, „Národné štáty dnes musia – alebo povedzme, majú povinnosť – vzdať sa vlastnej suverenity“. Takže liek na riešenie všetkých problémov, vrátane pobrexitového vývoja v EÚ je: ešte viac Európy, ešte viac Bruselu, ešte viac právomocí orgánom a inštitúciám EÚ. Nevyhnutným dôsledkom realizácie takýchto riešení a opatrení, je oslabovanie (strata) štátnej suverenity, potláčanie (likvidácia) národných špecifík, národnej hrdosti, zdravého patriotizmu a v konečnom dôsledku aj strata ekonomickej, hospodárskej a kultúrnej nezávislosti.

Ďalším príkladom neúctivého a arogantného správania čelných funkcionárov Európskeho parlamentu voči poslancom národných štátov a voči členským štátom ako takým, bola reakcia predsedajúcej zasadaniu pléna tejto inštitúcie M. McGinnesovej, ktorá odchádzajúcim poslancom V. Británie autoritatívnym spôsobom prikázala odložiť vlajky ich národného štátu, pretože ich používanie na pôde Európskeho parlamentu je zakázané. A to z tohto dôvodu, že takéto vlajky, symbolizujúce národné štáty sú v tomto zákonodarnom zbore EÚ považované za reklamné predmety. Tento dôvod sa použil aj v prípade zákazu umiestnenia vlajky Slovenskej republiky dvom zástupcom ĽS Naše Slovensko v Európskom parlamente poslancom M. Uhríkovi a M. Radačovskému. Uplatňovanie takéhoto prístupu k symbolom národného štátu, ktorým je, okrem štátneho znaku, štátnej pečate, štátnej hymny aj štátna vlajka, je prejav zasahovania do vnútorných záležitostí jednotlivých členských krajín a zároveň je to aj prejav arogancie moci, potláčanie štátnej suverenity a prejav neúcty k obyvateľom členských štátov EÚ, vrátane občanov Slovenskej republiky.

Je pochopiteľné, že proti takýmto praktikám a vyjadreniam politických elít EÚ, ktoré  predstavujú reálnu hrozbu pre národnoštátne záujmy a štátnu suverenitu jej členov, niektorí  národne orientovaní a realisticky uvažujúci politickí predstavitelia, vystupujúci proti narastajúcej hrozbe federalizácie EÚ zaujímajú kritické a odsudzujúce postoje. Jedným z nich je aj maďarský premiér V. Orban, ktorý vo svojom prejave v Európskom parlamente dňa 11.9.2018 uviedol, že „každý členský štát má právo usporiadať podľa seba život vo svojej krajine“. K podobnému názoru prišiel aj bývalý vrcholový politik a bývalý prezident Českej republiky V. Klaus, ktorý vo svojom vystúpení v TA3 dňa 30.1.2020 vyhlásil, že „Silnejúce záujmy EÚ sú v rozpore so záujmami jej členských krajín. Preto si silnejšiu EÚ ani neželám. Európa by mala byť vytvorená a fungovať na základe činnosti jej jednotlivých štátov, nie naopak“. Predseda českej Strany priamej demokracie T. Okamura veľmi správne poukázal (www. hlavnespravy.sk zo dňa 2.2.2020) na určitý rozpor medzi verejne deklarovanými cieľmi na jednej strane, a prijímanými konkrétnymi opatreniami, rozhodnutiami a krokmi bruselských politických elít na strane druhej. Podľa neho, „Európska únia od začiatku presadzovala iné ciele, než o ktorých otvorene hlásala. Avšak realita bola taká, že suverenita štátov bola postupnými krokmi odovzdávaná nadnárodným európskym inštitúciám s cieľom „čoraz užšej únie“ a vytvorenia jedného štátu. Brusel chce postupne uchmatnúť právomoci národných štátov a postupne to tak aj robí“.

V súčasnosti na Slovensku pôsobí viacero pronárodne orientovaných politických subjektov, medzi ktorými vedúcu pozíciu zaujíma parlamentná ĽS Naše Slovensko ako aj zatiaľ mimoparlamentná a dúfajme, že už čoskoro aj parlamentná strana Vlasť, ktoré na našej politickej scéne predstavujú tých najprísnejších, najdôslednejších a nezmieriteľných kritikov činnosti a smerovania terajšej EÚ, a pre ktoré je obrana a zachovanie národnej zvrchovanosti a štátnej suverenity alfou a omegou ich politickej a verejnej angažovanosti. Preto, povedané slovami lídra strany Vlasť Š. Harabina, vyslovené v jeho publikácii Srdcom a svedomím, sa „EÚ musí vrátiť k svojmu pôvodnému cieľu, ktorým bola hospodárska spolupráca. Nedeklarovala sa žiadna užšia integrácia, ktorá by znižovala úroveň suverenity členských štátov alebo ich o suverenitu oberala“. Do počtu pronárodne vystupujúcich politických subjektov v žiadnom prípade nemôžeme zaradiť vládnu stranu SMER-SD, pre ktorú je ochrana štátnej suverenity a nezávislosti Slovenska len politicky účelovou záležitosťou, pretože doma, pred slovenskou verejnosťou sa jej predstavitelia pasujú do polohy najväčších národovcov, ochrancov našich národných hodnôt a štátnej zvrchovanosti, kdežto v Bruseli sú schopní (ako to aj neraz ich europoslanci a politickí predstavitelia aj urobili) hlasovať za opatrenia a rozhodnutia smerujúce k okliešťovaniu kompetencií národných štátov, vrátane Slovenska. Stačí si spomenúť na kladný postoj ich europoslancov k tzv. Istambulskému dohovoru a tiež vyjadrenie R. Fica o našej snahe byť za každú cenu členom tzv. Európskeho jadra, čo v podstate znamená, úplne sa vzdať našej štátnej nezávislosti a zvrchovanosti. Boli to aj poslanci strany SMER-SD, ktorí v NR SR nepodporili snahu ĽS Naše Slovensko odstrániť z článku 7. bodu 2. Ústavy SR vetu, podľa ktorej „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky“. Takto predsa nepostupujú tí, ktorí o sebe tvrdia, že im záleží na nezávislosti a zvrchovanosti Slovenskej republiky.

Dnešné snahy EÚ a jej centrálnych orgánov a inštitúcií rozširovať proces integrácie na všetky oblasti života národných štátov a život jeho obyvateľov, sú príčinou nárastu nespokojnosti a odstredivých tendencií, reprezentovanými silami, odmietajúcimi aktivity a smerovanie tohto integračného zoskupenia k dosiahnutiu hlavného cieľa, ktorým je vytvorenie jednotného, centrálne riadeného európskeho štátu, čo je v príkrom rozpore s pôvodnými demokratickými princípmi a hodnotami, na ktorých bola táto inštitúcia založená. O nedostatku demokracie v EÚ sa pred časom zmienil aj britský europoslanec M. Farag, podľa ktorého „Európska únia nerešpektuje demokratické princípy“ a v súvislosti s tým vyjadril nádej, že „to je začiatok konca projektu Európskej únie“, ktorý „nie je len nedemokratický, ale je antidemokratický a ako taký, dáva určitým ľuďom moc bez zodpovednosti. A to je neprijateľné“ (www.infovojna. sk. zo dňa 31.1.2020).

Neprijateľným sa to ukázalo aj pre väčšiu časť obyvateľov V. Británie, ktorí si v referende odhlasovali vystúpenie ich krajiny z Európskej únie (tzv. Brexit), a ktorý sa dňom 1.2.2020 stal realitou. Mnoho politikov privítalo odvahu vlády V. Británie uskutočniť tento krok, ktorému sa politické elity EÚ, za aktívnej podpory politických lídrov Nemecka, Francúzka a ďalších západných krajín snažili všetkými prostriedkami zabrániť a takýmto spôsobom odvrátiť vystúpenie jedného z najvýznamnejších členov z tejto aliancie. K politikom, pozitívne hodnotiacim uskutočnenie Brexitu, patrí aj predsedníčka francúzskeho Národného združenia M. LePenová, podľa ktorej „Deň Brexitu by mal znamenať začiatok budovania európskej aliancie nezávislých národov, k čomu vyzývame, a čo chce väčšina Európanov. Európska únia sa zapíše do histórie ako obrovský neúspech“ (www.hlavnespravy.sk, zo dňa 2.2.2020). Preto je vystúpenie V. Británie zo zväzku krajín, združených v  EÚ dobrá správa a nádej pre každého, kto uznáva a rešpektuje právo štátov na ich sebaurčenie, nezávislosť a zvrchovanosť. Zároveň je to aj nádej, že v budúcnosti viacej štátov a ich politických reprezentácií, aj napriek silnejúcemu odporu odnárodnených bruselských politických elít, nájde odvahu odmietnuť diktát EÚ a nasledovať príklad V. Británie.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

Košice