Súmrak kresťanskej demokracie

Keď po druhej svetovej vojne zakladalo Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko Európsku úniu, na čele týchto štátov stálo šesť kresťansko-demokratických premiérov. Zdalo sa, že kresťanskú demokraciu v Európe čaká zlaté obdobie. A spočiatku to tak naozaj vyzeralo. Západnej Európe sa ekonomicky darilo, rýchlo sa zviechala z následkov vojny a mnohí si spájali tento rozmach práve s úspešným pôsobením kresťansko-demokratických politikov. Pritom kresťanská demokracia bola vnímaná ako strana, ktorá rozvíja európsku civilizáciu, chráni všeľudské hodnoty a rešpektuje tradície jednotlivých národov. Zároveň sa veľmi jasne vymedzuje voči svojim hlavným názorovým oponentom: socialistom a liberálom. Dnes je situácia celkom iná. Kresťansko-demokratickí lídri v Európe otočili, prispôsobili sa liberálnym trendom a nielenže už nedokážu konzervatívne a kresťanské hodnoty obhajovať, ale priamo sa podieľajú na ich likvidácii.

Tento kopernikovský obrat kresťanskej demokracie (diaľ sa síce pozvoľne a nebadane, ale vo svojich dôsledkoch je saltom mortale) veľmi podrobne rozoberá vo svojej knihe Levy prichádzajú bývalý kresťansko-demokratický politik Vladimír Palko. Hoci sme v mnohých oblastiach stáli na iných politických pozíciách, objektívne musím povedať, že jeho literárne dielo je mimoriadne a zaslúžilo by si, aby ho podrobne poznali všetci politici v Európe, ktorí majú blízko ku konzervatívnym hodnotám. Je známe, že táto kniha zaujala aj emeritného pápeža Benedikta XVI. a ja osobne ju ako darček už niekoľko rokov kupujem pre ľudí, ktorí majú úprimný záujem na záchrane Slovenska pred liberálnou smršťou. Vladimír Palko veľmi systematicky, pútavo a v súvislostiach odhaľuje, ako postupne kresťansko-demokratické strany v Európe opúšťali svoje tradičné postoje a podľahli tlaku ľavicovo- liberálnych strán a médií, až postupne stratili autenticitu a pred svojimi voličmi opodstatnenie. Množstvo zdokumentovaných prípadov len dokresľuje, do akých absurdných a patologických vôd táto politika priviedla viaceré európske štáty.

Prečo to píše politik slovenskej sociálno-demokratickej strany? Hoci SMER v prvých rokoch svojej existencie inklinoval k západnej európskej ľavici aj s jej liberálnou agendou, postupne sa v ňom vyprofiloval aj veľmi silný konzervatívny prúd, ktorý bránil tomu, aby sa na Slovensko importovala liberálna, protinárodná agenda. Naopak, SMER sa postavil za viacero iniciatív, ktoré išli opačným smerom, či už to bol ústavný článok o ochrane manželstva, alebo vypovedanie Istanbulského dohovoru. Aj na európske pomery sa správal mimoriadne tolerantne (najmä k nepriateľským médiám), čo prekvapilo najmä v období, keď vládol sám. Ako od sociálno-demokratickej strany sa od neho dalo prirodzene očakávať, že sa udeje to, čo socialisti presadzovali v celej Európe: prijímanie neadekvátnych zákonov na ochranu sexuálnych menšín, prijímanie migrantov, či liberalizácia ďalších hodnotových tém. Stal sa pravý opak, SMER bol garantom toho, že na Slovensku sa liberálna agenda nepresadila.

Ak sa pozrieme do minulosti, vždy boli v slovenských vládach politické strany a politickí lídri, ktorí zastávali v kultúrno-etických otázkach normálne postoje a vďaka ich principiálnym postojom v týchto témach, v konečnom dôsledku nedošlo k importu liberálnych a progresivistických experimentov zo Západnej Európy. Môžeme mať na týchto predstaviteľov rôzny politický pohľad, faktom je, že bolo dôležité, aby boli prítomní v konkrétnych vládach. Príkladom môže byť v tomto kontexte zásadný postoj vládneho KDH k iniciatíve koaličného ANO liberalizovať interrupčný zákon v roku 2003, ktorá napokon nebola úspešná. Až do volieb v roku 2020 malo Slovensko v podstate šťastie, lebo vždy bol vo vládnom zoskupení aspoň jeden subjekt, ktorý bránil normálne hodnotové postoje.

Z daného aspektu bude rok 2020 veľkou neznámou. V prípade, že bude vládu opäť zostavovať SMER-SD, je zrejmé, že postoj k civilizačno-kultúrno-etickým otázkam zostane nezmenený. Ak však bude vládu zostavovať opozícia, nikto nevie, ako to napokon skončí. V prípade, že sa KDH nedostane do parlamentu, zostane zopár roztratených poslancov v takejto koalícii (A. Záborská, M. Krajniak, P. Pčolinský – pri nich je predpoklad na základe aktuálnych preferencií, že sa do parlamentu dostanú), ktorí síce budú presadzovať status quo v hodnotových témach, no v prípade opačného vývoja nebudú mať reálnu silu liberálne zákony zastaviť. V takejto vládnej koalícii sa nečrtá možnosť vzniku väčšej skupiny zásadových, odhodlaných konzervatívnych poslancov, ktorú by vládna koalícia musela brať vážne.

Iná situácia by vznikla, ak by sa do parlamentu dostalo KDH. Ak by KDH jasne deklarovalo svoj zásadný postoj v kultúrno-etických otázkach, ostatné strany, najmä ultraliberálne Progresívne Slovensko, by sa neodvážilo riskovať existenciu vládnej koalície nastoľovaním kontroverzných liberálnych návrhov a voľky-nevoľky by podmienky KDH muselo akceptovať. KDH by svojím jasným postojom síce utrpelo v liberálnej tlači, ale jeho dôveryhodnosť v očiach vlastných voličov by stúpla, a som presvedčený, že by stúpol aj jeho politický výtlak v takejto vládnej koalícii. Nikto z ostatných lídrov nebude riskovať stabilitu ťažko vytvorenej vlády otváraním delikátnych tém, ktoré by však vládu mohli ľahko položiť. Takýto je železný zákon politickej logiky. Paradoxne, KDH pod vedením Alojza Hlinu robí presne naopak. Svojím liberálnym partnerom ustupuje a priam sa podkladá tak viditeľne, že to v konečnom dôsledku môže byť pre jeho ďalšiu existenciu osudné. Alojz Hlina sa nevie jasne vyjadriť, aký bude postoj KDH v prípade otvárania spomínaných tém liberálmi, zavádza len akýmsi časom na rozmyslenie a podobnými zahmlievacími výrokmi. Jeho obdiv k západnej kresťanskej demokracii naznačuje, že KDH už zmenilo svoj postoj v niektorých zásadných otázkach. Celkový obraz aký dnes ponúka predseda KDH začína až príliš pripomínať tragédiu, ktorú zohrala pri obrane konzervatívnych hodnôt kresťanská demokracia na západ od nás. Pre názornú ilustráciu si pomôžem niekoľkými príkladmi z už spomínanej knihy Levy prichádzajú (mimochodom, čítal ju niekto zo súčasného vrcholového vedenia KDH?).

Stručne povedané: kresťanská demokracia na Západe sa skrátka rozhodla nekomplikovať si svoju situáciu nejakými zásadnými postojmi v kultúrno-etických otázkach a rozhodla sa, že kvôli takej malichernosti predsa nebude riskovať hnev médií hlavného prúdu a už vôbec nepotrebuje konflikty s koaličnými partnermi. Tak sa postupne utriasol smutný modus operandi, na základe ktorého sa v jednotlivých štátoch presadila liberálna agenda aj napriek tomu, že kresťanská demokracia vládla, resp. bola súčasťou vlád. V skratke: ak sa liberálny alebo ľavicový koaličný partner rozhodne presadiť liberálny zákon v parlamente spoločne s hlasmi opozície, kresťansko-demokratickí politici sa nebudú vyhrážať pádom vlády, ale to budú buď mlčky tolerovať, alebo urobia len nejaké symbolické divadlo, bez skutočného účinku.

V Taliansku bol napríklad schválený zákon o liberalizácii potratov v roku 1978, keď vládla menšinová vláda kresťanských demokratov na čele s premiérom Giuliom Andreottim. Zákon bol schválený hlasmi komunistov a socialistov, vládni kresťanskí demokrati to mlčky tolerovali, dokonca kresťanský demokrat Giulio Andreotti zákon podpísal. Zákon podpísal aj prezident Giovanni Leone, ktorý bol pred nástupom do úradu rovnako kresťanským demokratom. Navyše, nevyužil ani ústavnú kompetenciu zákon vetovať.

Vo februári 2008 sa to isté zopakovalo v susednom Luxembursku. Na čele vlády stál kresťanský demokrat Jean-Claude Juncker, neskorší šéf Európskej komisie. Kresťanskí demokrati vládli so socialistami. Napriek mimoriadne silnej pozícii kresťanskej demokracie v luxemburskej politike, bol v parlamente schválený zákon o eutanázii. Pred očami vládnych kresťanských demokratov ho schválili ich koaliční partneri socialisti s opozičnými liberálmi a zelenými. Vládna Kresťanská sociálna ľudová strana nielenže nič proti tomuto schváleniu neurobila, ale iniciovala obmedzenie kompetencií luxemburského vojvodu Henricha I. Luxemburského, keď ten odmietol zákon podpísať.

V Českej republike prešiel zákon o registrovaných partnerstvách v roku 2006, keď vo vládnej koalícii sedeli aj kresťansko-demokratickí lidovci (KDU-ČSL). Hoci poslanci za KDU-ČSL za zákon nehlasovali, mlčky strpeli jeho schválenie hlasmi vládnych socialistov a opozičných komunistov.

V Rakúsku v roku 2009 vládla koalícia socialistov a ľudovcov, pričom práve Rakúska ľudová strana (ÖVP) je stranou kresťansko-demokratickou a tradičnou reprezentantkou rakúskych katolíkov. Napriek tomu táto vládna koalícia na jeseň 2009 v úplnej zhode schválila zákon o registrovaných partnerstvách homosexuálov.

Jednou z posledných smutných epizód pôsobenia kresťanskej demokracie na politickej scéne v Európe je prijímanie zákona o homosexuálnych manželstvách v Nemecku v roku 2017. Napriek tomu, že kresťanskí demokrati na čele s Angelou Merkelovou sú najsilnejšou vládnou stranou, dopustili, aby ich koaliční partneri sociálni demokrati schválili spomenutý zákon, a to opäť s hlasmi opozície. Čerešničkou na torte je skutočnosť, že vedenie CDU-CSU ponechalo svojim poslancom možnosť voľného hlasovania. Až 70 nemeckých kresťansko-demokratických poslancov za tento zákon následne hlasovalo.

Takýchto príkladov uvádza Vladimír Palko desiatky, no pre ilustráciu postačujú aj tie, ktoré som uviedol. Ak sa Slovensko dokázalo až do roku 2020 liberálnym zákonom ubrániť, nie je samozrejmosťou, že tomu tak bude aj naďalej. Keď som pri jednom rozhovore Alojzovi Hlinovi s dobrým úmyslom odporúčal, aby v prípadnej novej opozičnej vláde, bolo KDH bariérou proti liberalizmu, lakonicky mi odvetil, nech sa starám o SMER. V podstate mal pravdu, nemám právo radiť predsedovi KDH, ako má postupovať. V tomto prípade však nejde ani tak o budúcnosť KDH, či SMERu, nejde ani o to, ktorá strana je lepšia a ktorá horšia.

Napokon, budúci zásadný politický súboj nebude o tom, ktorí politici sú údajne ti slušní a ktorí neslušní. Frontová línia budúcej politiky bude viesť medzi zástancami bezbrehého liberálneho progresivizmu, až anarchie a medzi obrancami normálnych hodnôt, na základe ktorých vznikla a vyrástla európska civilizácia.