Kto seje vietor, žne búrku: platí aj pre politikov. Volebné súvislosti novoročných udalostí.

Len človek, ktorý má sebaúctu, dokáže pociťovať skutočnú úctu k dôležitým hodnotám. Zakomplexovaný človek musí byť stále vedený za ručičku, nemá sebadôveru, ľahko podľahne manipulácii. Sebavedomý národ si tak, ako sebavedomý človek, nadovšetko váži slobodu a suverenitu. Len sebavedomý národ si zaslúži úctu iných. Najvyššou hodnotou pre každý národ je vlastná štátnosť, suverenita. Ak ju raz získa, nikdy sa jej dobrovoľne nevzdáva.

Čakal som na oslavné články, vernisáže, výstavy, recepcie, televízne a rozhlasové programy oslavujúce deň samostatnosti štátnosť. Aspoň v takom rozsahu, aký som musel s hnusom znášať pri oslave začiatku dorazenia nášho národa na konci októbra. Len deň po tom, kedy sme pokojne mohli oslavovať vznik síce obmedzenej, ale v skutočnosti obnovenej štátnosti. Ale stále platí: „Kto seje vietor, žne búrku“.

Slovenská republika, vtedy s prívlastkom socialistická, bola znovu-etablovaná ústavným zákonom o federácii, schválenom 27. októbra 1968. Tiež s platnosťou od 1. januára (vtedy 1969). Bol som jeden z tých, ktorí svojim hlasom prispeli k zrušeniu nezmyselnej federálnej nadstavby, obmedzujúcej našu suverenitu. Tak vtedy, ako aj dnes som jednoznačne odmietal referendum, požadované manipulátormi a nenávistníckymi odporcami štátnosti.

Na to, aby mohla existovať federácia, musia existovať zakladateľské subjekty. Na to, aby mohli vytvoriť federáciu, tieto subjekty musia byť suverénne. Presne rovnako, ako v manželstve na to, aby mohlo vzniknúť, musia sa jeden muž a jedna žena rozhodnúť, že do neho dobrovoľne vstupujú. Vynútené manželstvo je neplatné. Každý s manželov má právo na odchod zo zväzku, ktorý sa volá rozvod. Pri rozvode sa nekoná referendum o tom, či s tým druhý partner súhlasí. Jednoducho jeden z partnerov oznamuje, že odchádza. Chápem, pre toho druhého to môže byť aj krutá chvíľka. Ibaže, ten odmietajúci partner si nepomôže. Rozvodové konanie je potom len formalita.

Dlhé roky počúvam diskusie o tom, že v roku 1992 sa malo konať referendum. V žiadnom prípade nemožno a nebolo možné akceptovať referendum o rozdelení. Jedna skutočnosť je, že rozdeliť možno len manželstvo, ktoré vzniklo legitímne a nie arbitrážnym stalinským vynútením. Ak by teda malo byť referendum, tak jedine referendum o vstupe do federácie. Do skutočnej federácie, teda s možnosťou vystúpenia bez represií. A na to, aby mohlo byť nespochybniteľné a platné, by sa musela ústavami republík, čiže v našom prípade slovenskou ústavou, bezpodmienečne vyžadovať účasť a schvaľovacie kvórum, ktoré by zabezpečilo, že jednoznačná ústavná väčšina štátotvorného národa by taký vstup chcela. Štátnosť je totiž právom štátotvorného národa. Urobme si potom cvičenie z počtom. Stačí piata trieda ľudová.

Ak teda Slováci tvoria 82% obyvateľov Slovenska pri 4,43 milióna oprávnených voličov, tak jednoduchým počtom štátotvorný národ zodpovedá počtu približne 3,65 milióna hlasujúcich. Na platnosť akéhokoľvek legitímneho referenda obmedzujúceho suverenitu by bolo nutné asi 2 ,2 milióna súhlasných hlasov štátotvorného národa. Dá sa to dosiahnuť viacerými spôsobmi. Jedným je požadovaná účasť umožňujúca nespochybniteľnosť. Čiže ak by všetci oprávnení voliči z neštátotvorného národa pôjdu do referenda a všetci by hlasovali za obmedzenie suverenity (asi 800 tisíc hlasujúcich), stále musí byť zaručené, že hlasy štátotvorného národa budú zaručovať ústavnú väčšinu z nich – nás, Slovákov. Je úplne jedno, aká by bola účasť.

Požiadavka musí byť úplne jednoduchá: zo všetkých 4,43 milióna oprávnených voličov by dnes muselo dať súhlas 3 milióny. To je 68% oprávnených voličov. Ak sa pomer štátotvorného národa zmení, platil by nový prepočet. Jednoduché. A čestné. Nech si mienkotvorné médiá nájdu spôsob, ako obalamutiť a zmanipulovať takú masu. Takto musí byť chránená štátnosť a suverenita aj tých národov, ktorým desiatky rokov premývali mozgy propagandou kriminalizujúcou túžbu po štátnosti.

Ak by sa také referendum konalo a také množstvo voličov by odhlasovalo likvidáciu suverenity, čiže aj odobrením zločineckej a podvodníckej Lisabonskej zmluvy, tak by som to musel rešpektovať. Veľmi by som sa za svoj národ hanbil, do smrti by som žiadal našich predkov o odpustenie takého rozsahu národného idiotizmu, ale musel by som rozhodnutie o samovražde národa rešpektovať.

Na Nový rok sme si vypočuli zopár trápnych príhovorov. Všetky bez výnimky sa vyznačovali jediným spoločným znakom. Absenciou skutočnej, úprimnej hrdosti na našu štátnosť, na potrebu udržania a posilnenia suverenity, na našu skutočnú slobodu. Pretože národ bez štátnosti a suverenity nie je slobodný. Ani v jednom som nevidel výzvu na zbavenie sa prekliatia nášho národa, keď priveľké množstvo ľudí potrebuje stále nad sebou nejakého tútora. V minulosti Viedeň, aj Budapešť, aj Praha, potom sprostredkovane cez Prahu Moskva, dnes Brusel a sprostredkovane aj Washington, zajtra bohviečo. Pritom nám všetkým stačí Bratislava.

Tragédiou bol aj zoznam vyznamenaných obyvateľkou prezidentského paláca. Bez jedinej výnimky skutočného bojovníka za štátnosť, suverenitu. A je ich (nás) viac ako dosť. Nie, nejde o mňa. Od držiteľky podvodom za cudzie korupčné peniaze získaného úradu by som vyznamenanie neprijal. Je tu masa ľudí typu Kamila Haťapku, alebo Júliusa Bindera, ktorí si svoje už odžili a vo svojom čase, keď dostali šancu, zachovali sa strategicky, štátotvorne. Tak ako otcovia-zakladatelia USA, aj u nás oslavovaní mnohými obdivovateľmi tejto superveľmoci. Paradoxne, v drvivej väčšine nenávidiacimi vlastnú štátnosť. Ak sa nemýlim, je to znak schizofrénie.

Všetky tragické taktizačné aktivity posledného roka sa vyznačujú absenciou strategického myslenia našich politikov. Nejaká nedovzdelaná pomocná sila protištátnej mimovládky také kvality nemala kde získať. Ale niekto, kto je od útleho mládežníckeho veku v politike, 20 rokov má vlastnú stranu, a kto 11 rokov vládol, mal dosť príležitostí a času generovať prezidentského kandidáta voliteľného vlasteneckou väčšinou. A nie euroúradníka vyzývajúceho na eurovlastenectvo. Bolo totiž vysoko pravdepodobné, že do druhého kola prezidentských volieb sa pri nízkej účasti popri protištátnom amatérovi prebojuje aj kandidát najsilnejšej strany. Extrémne nízka účasť nahrala manipulačným podvodníkom, lebo väčšina vlastencov ficovskému výberu neuverila a volila nohami.

Čo to teda znamená? Stále väčšiu frustráciu ľudí. Ktorá sa za istých okolností môže prejaviť aj významným a šokujúcim úspechom Kotlebovcov. Dnes už jednoznačne voliteľných aj tými, ktorí by pod tlakom mediálnej manipulácie inak váhali. Na ich kandidátke je koho vyberať aj z iných vlasteneckých skupín. A tu sa od nositeľov demokratizmu dozvedáme, že nelegitímny „štátnik“ ich ani v prípade víťazstva nemusí poveriť zostavením vlády. Už predtým iný koaličný predseda rozviroval hystériu proti kotlebovcom, zabudnúc históriu vlastnej strany, ktorá v čase, keď som za ňu kandidoval, protagonistami inonárodného havloidného nacizmu dostávala označenie fašistov a nacionalistov. Medzi dnes už váhajúcimi tradičnými podporovateľmi SNS mám veľa priateľov a počúvam od nich prekvapujúce komentáre. Jedinú možnosť ako sa zbaviť nechceného predsedu vidia v tom, aby SNS vo voľbách vypadla.

Absenciu strategického myslenia jednoduchým voličom nevyčítam. Mojich priateľov prekvapuje moje jednoznačné želanie, aby sa aj SNS dostala do parlamentu. Nech rozhodnú nekrúžkovaním tých, ktorí kľučkovali a krúžkovaním takých kandidátov, ktorí neuhýbali. Aj vedenie má šancu vyjadriť sebakritiku nad vážnymi pochybeniami a zanedbaniami v obrane aj v školstve. Má šancu otvorene a explicitne odmietnuť formovanie ozbrojených síl a zborov EÚ, aj iné akty, likvidujúce suverenitu.

Potom je tu skupina malých vlasteneckých strán. Prakticky všetky nezvládli tvorbu kandidátky. Ich programy sú veľmi vágne, málo úderné, neatraktívne. Je to zároveň pozitívny znak. Totiž vlastenecké strany na rozdiel od protištátnych extrémistických ultraľavičiarskych liberálov jednoznačne nemajú za sebou masívne korupčné cudzie zdroje, umožňujúce gigantické aparáty a predraženú volebnú kampaň. Želám si, aby sa zdravo dopálilo aspoň pol milióna v minulosti absentujúcich tradicionalistov a umožnili aspoň dvom až trom z nich prejsť do NR. Zároveň tým znížiť zisk protištátnych nacistov. Stojí to za zamyslenie.