Quo vadis Lukašenko ?

Niekto dostal na Vianoce bicykel, niekto nové tenisky a niekto iný, ako napríklad prezident Lukašenko, zase PROzápadné zmýšľanie … Zázrak? Nie! Výsledok jednoduchej kalkulácie. Bielorusko sa stále nechce podvoliť splynutiu s Ruskom, tak ako to pôvodne myslel Lukašenko, posledný diktátor v Európe, okolo roku 1997. Čo sa za ten čas zmenilo?

V 90. rokoch minulého storočia vznikali určité integračné tendencie medzi krajinami bývalého Sovietskeho zväzu s cieľom prinavrátiť mŕtveho a rozporciovaného obra znovu k životu. Niektoré krajiny začali spolupracovať na voľnejšej integrácii v podobe Euroázijského zväzu, no a iné ako Bielorusko (v tom čase už pod vedením prezidenta Lukašenka) posunuli latku ešte vyššie s cieľom vytvorenia takzvanej „Rusobeliej“ (Zväzový štát Ruska a Bieloruska). Jednalo sa svojho času o užšiu politickú, vojenskú a ekonomickú spoluprácu medzi oboma krajinami, ktorá sa dnes nachádza v stave klinickej smrti. Avšak ešte v divokých rokoch deväťdesiatych, keď Ruskom otriasala nestabilita, chaos a krízy rôznych pôvodov, mala motivácia zo strany Bieloruska na hlbšiu integráciu ešte aj iný dôvod. Boli ním Lukašenkove ambície zasadnúť do čela budúceho zväzového štátu po páde Borisa Jelcina, upevniť tak  svoju pozíciu a rozšíriť  svoju sféru vplyvu ďalej do Ruska. Táto myšlienka  však prestala byť reálnou od chvíle, kedy prevzal v Kremli žezlo Vladimír Putin. Spolu so stúpajúcou podporou a stabilitou Ruska ako takého sa začali Lukašenkove ambície stále viac rozplývať. Rusko silnelo a získavalo prirodzene navrch vo vzťahu ku krajine, ktorá z geopolitického hľadiska tvorí spolu s Ukrajinou mäkké podbruško ruskej obrany.

Práve precedensy vo forme porušovania  medzinárodného práva a vojenských intervencií zo strany NATO zvýšili záujem Ruska o plné ovládnutie územia Bieloruska, avšak to už prestávalo vyhovovať plánom Lukašenka, ktorý si uvedomoval riziko straty svojho postavenia, moci a vplyvu pri úplnom podvolení sa Putinovi, a tak iniciatívy smerujúce k úplnému vytvoreniu Zväzového štátu Ruska a Bieloruska začali umierať. V dnešnej situácii už aj samotný Putin vie, že Lukašenko dobrovoľne nepristúpi na to, čo v minulosti hájil, a preto pákami vo forme zvyšovania cien energií, úrokov a pod hrozbou zvyšovania ciel na určité produkty vyvýja tlak na Lukašenka, no najmä na Bielorusov samotných. Lukašenko si plne uvedomuje, že prepad životnej úrovne sposobený zdražovaním by mohol zvrhnúť jeho diktatúru, a preto v snahe udržať pri moci svoj klan, budeme v najbližších rokoch svedkami opatrného zbližovania sa Bieloruska s liberálnou demokraciou (rozumej štátmi EU a NATO), ktorej tiež vyhovuje rozšíriť svoju sféru vplyvu smerom na východ rovno ku hraniciam s krajinou, v ktorej nájdeme všetky nerastné suroviny.

Uvoľnovanie režimu bude logicky regulované iba do takej miery, ktorá neohrozí postavenie prezidenta Lukašenka. Na to však treba nájsť vôľu pre mnohé reformy najmä v oblasti ľudských práv a slobôd, v opačnom prípade naivné reči Lukašenka o tom, ako príde NATO brániť bieloruskú suverenitu v prípade jej ohrozenia zo strany Ruska, musia v Kremli pôsobiť skôr žartovne ako znepokojujúco.