…a čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo…

Tento nápev zľudovelej básne klasika mi prišiel na um dnes ráno 22. mája 2017 pri počúvaní „Dobrého rána“ vo slovenskom verejnoprávnom médiu kde moderátori relácie rozoberali príčiny migrácie mladých, ale aj starších Slovákov za prácou, štúdiom ale v konečnom dôsledku to bolo za lepším životom do zahraničia. Verejným tajomstvom je, že Slováci sú od nepamäti národom vysťahovalcov, chudoba a nepriaznivé životné podmienky nútili občanov tohto stredoeurópskeho teritória za väčším kusom chleba opúšťať svoje domovy,  tak to bolo za Rakúska – Uhorska, tak to bolo za predvojnovej  I.ČSR, ale aj tak to bolo síce o trochu menej, napriek tomu, že doposiaľ udávame ako politickú emigráciu  ale aj za socializmu. Slováci masovo opúšťali svoju „rodnú hrudu“ a nech boli oficiálne pohnútky akékoľvek vždy to bol sen o lepšom živote a takto je aj doteraz.

Po politickom prevrate, alebo jemnejšie povedané nežnej revolúcii, sme čakali, že konečne nastane v našich krajoch „raj na zemi“, bohužiaľ opak je pravdou. Raj na zemi sa začal rozplývať, hneď po revolúcii, keď moc uchopili nezodpovední a chamtiví politici bažiaci po moci a bohatstve, rozkradnutím majetku socialistického štátu, /niektorí to označujú ako privatizáciu/ rozdrancovaním sociálneho, zdravotného a školského systému ľudia pochopili, že tu na Slovensku pre väčšinu ľudí ruže kvitnúť nebudú. Najprv nám to naši politici vysvetľovali, že je to demokratické keď naši ľudia opúšťajú svoje domovy a odchádzajú do zahraničia otročiť ako pomocní robotníci, slúžky, ale teraz sa po dvadsať sedem rokov začali spamätávať, že začína demografická katastrofa a zánik Slovákov ako národa sa blíži. Nechcem v tomto príspevku rozoberať príčiny tohto neutešeného stavu na to sú historici, štatistici, len chcem svojim spoluobčanom, na malom príklade jedného malého mestečka o súčasnej skutočnosti poukázať, že nás naši vyvolení klamali a klamu, že tzv. svetle zajtrajšky sa nedejú.

Vynára sa mi obraz neveľkého vojnou zbedačeného okresného mestečka na severovýchode Slovenska ktoré po oslobodení od fašistickej poroby v roku 1945 čítalo sotva tri tisícky obyvateľov skladajúcich sa prevažne drobných roľníkov a malých remeselníkov, kde bol jeden lekár, malá ošarpaná škola a veľká nekonečná bieda. V päťdesiatych rokoch minulého storočia v rámci industrializácie Slovenska  sa začalo blýskať na lepšie časy aj v spomínanom mestečku. Vďaka veľkej elektrotechnickej fabrike a niekoľkým menším podnikom postavených začiatkom šesťdesiatych rokov sa od základov život v mestečku a okolí zmenil. Mestečko sa rozrástlo do roku 1989 na dvanásť tisíc vzdelaných a kvalifikovaných technikov, robotníkov, pracovníkov služieb, lekárov a ostatných profesii potrebných na chod mesta.

Dnes po 27 rokoch vraj stále  proklamovanej demokracie a slobody a očierňovaniu socialistickej minulosti sa mestečko aj napriek fyzickému skrášleniu ľudský scvrkáva, ulice sú poloprázdne, sem – nejakí starší ľudia, nezamestnaní spoluobčania, deti, chorí, pár mamičiek na materskej sa tmolia po vyprázdnených uliciach. Mestečko ožíva len na Vianoce, významné sviatky v čase dovoleniek keď sa vyše štyri tisícky jeho obyvateľov v niekedy v otrockých podmienkach pracujúcich vo svete vracajú k svojim blízkym utratiť ťažko zarobené peniažky.

Začali sme hľadať príčiny, vymýšľajú sa rôzne teórie, ale liek na zlepšenie tejto neutešenej situácie je jednoduchý, ľuďom treba dať zmysluplnú príležitosť pracovať, rozvíjať svoj vedomostný potenciál, možnosť obnoviť priemysel, služby, poľnohospodárstvo, funkčné zdravotníctvo, školstvo a nie sa stále vyhovárať na minulosť, ale v ekonomický zničenej krajina to pôjde ťažko.

Na záver musím povedať, že v dnešných časoch sa máme lepšie, prispela k tomu technika, nove technológie, ale musím dodať, že máme sa síce lepšie, ale nie vsetci. a v tom je ten problém, že Slovensko sa nám vyprázdňuje. Podobný obraz výsledkov nežnej revolúcie je na Slovensku dostatok, len sa páni vládni činitelia príďte pozrieť.