Nie som politik, ale chcem riadiť štát. Nie som chirurg, ale nebojte sa operácie, mám dobrý úmysel…

Ani neviem, po koľký raz som počul od ašpirantov na politiku slávnu vetu: „Nie som politik“. Ale idú kandidovať. Akoby politik mal byť nadávkou. Akoby sme mali uveriť, že politiku majú robiť amatéri bez skúseností vo svojich profesiách a najmä bez chápania zásad politiky. Tie sa dajú získať len postupne. Pôsobením od najnižších stupňov, neskôr pôsobením v politike. Tento štát dohnojili chovní politici, aktivisti. Akurát svoju nekvalifikovanosť skrývali. Za frázy, múdre grimasy, sľuby, úsmevy. A nezdôrazňovali, že okrem politiky nikdy nič nerobili, nič nerozhodli.

Ak niekto uverí tomu, že nejaká 22-ročná dievčina, vybľakujúca na námestiach heslá od zahraničných sponzorov a potom „čírou náhodou“ dostávajúca priestor v mienkotvorných médiách, je pripravená na politiku, tak mu niečo chýba. Ak niekto verí tomu, že nejaký 28-ročný mládenec, ktorý nikdy ani len nepohol prstom, ktorého jedinou kvalifikáciou je pôsobenie v protištátnej mimovládke rozvracajúcej štát, môže prevziať funkciu ministra, nech sa potom nečuduje dôsledkom. Budú devastačné. Ak niekomu nie je podozrivé, že 30-ročný generálny riaditeľ sekcie ministerstva nemal na jej výkon ani najmenšie predpoklady (nehovoriac o štátnych tajomníkoch a ministroch v tom veku), nech sa nesťažuje na stav, v akom sa mnohé oblasti nachádzajú.

Tých amatérov, ktorí prezentujú túto nekonečne tupú predstavu o tom, že politika sa dá robiť len údajným srdcom, bez skúseností a bez vedomostí, bez hĺbkového chápania zásad politiky, volia ľudia. Aj svojou neúčasťou. Je síce pravda, že amatéri veria na nekonečné možnosti amaterizmu pri uvedomení si faktu, že amatéri postavili Noemovu archu a profesionáli postavili Titanic. Pravdou je tiež, že amazonské kmene vedie kmeňový náčelník bez škôl, aj to, že protokmeň starých Slovenov neriadil vladyka, absolvent Sorbonskej univerzity. Akurát nezabúdajme na zmenu v komplexnosti. A prestaňme veriť rozprávkam o zázračných princoch, o vyvolených princeznách z ľudu, o záchrancoch sveta z akčných trhákov.

Takže ak sa chceme voľbami prekopať do doby kamennej, potom voľme tých, ktorí sa búchajú do pŕs s výkrikmi „ja nie som politik“. Neviem, ako by tí istí prijali výkrik chirurga pred operáciou srdca „ja nie som chirurg, ale videl som to v televízii a všetko je na webe“. Alebo ako by reagovali pred odletom na dovolenku na výkrik toho vpredu v lietadle: „ja nie som kapitán, ale doveziem vás bezpečne, videl som veľa holywoodských filmov, viem ako sa to čudo riadi“. Je isté, že obidvaja by nás zrýchlene doviedli do destinácie, v ktorej raz všetci skončíme – do večnosti.

Je čas, aby masa normálnych zapojila zdravý sedliacky rozum a poučila sa aj z 5-ročného pôsobenia totálneho amatéra v prezidentskom úrade. Aby po 29. februári neprišiel 30. február. Natrvalo, alebo na ďalších 40 rokov, ako po inej februárovej revolúcii. Aj vtedy nám začala vládnuť istá trieda. Bez kvalifikácie, bez schopností, bez praxe. Ale s odhodlaním, že po nich nezostane kameň na kameni. A prvými obeťami vládnutia vtedajšieho liberálneho progresivizmu s dobovým názvom boľševizmus boli vyvražďovaní, alebo do exilu vyhnaní slovenskí buržoázni nacionalisti.

Želajme si, aby 29. februára 2020 bola po celý deň taká kalamita, že ani jediný vlak z Čiech a zo západu neprerazí a všetky lietadlá divergujú. Aby sa už nikdy nezopakovala národná kalamita po dvoch posledných prezidentských voľbách. Aj autor týchto riadkov strávil dovedna viac ako 17 rokov života v zahraničí a môže potvrdiť, že nie každému taký pobyt premyje mozog do progresívneho liberalizmu. Tomu, kto chce vidieť, sa dokonca naplno otvoria oči. Bodaj by sa všetkým. Nádej nám dávajú múdrosti našich predkov. Ktorí vedeli, že po každej búrke, aj po prípadnej progresívno-liberálnej kalamite, nastane vyjasnenie.