Výnimočné súvislosti, vznikajúce s porovnania socializmu s kapitalizmom

Bolo všetko v socializme iba zlé a je všetko v kapitalizme iba dobré? Určite nie, i keď mnohí si to myslia a mladej generácii to usilovne vtĺkajú do hláv. Zvlášť mladú generáciu intenzívne presvedčujú o tom, aký úžasný systém je ten súčasný so všetkými jeho možnosťami, pretože im poskytuje maximálne materiálne predpoklady k tomu, aby prežili plnohodnotný život a boli šťastní.

Je to však podvod, pretože existujú výskumy ktoré dokazujú, že medzi zvyšovaním materiálneho zabezpečenia a rastom prežívania šťastia nevládne priama úmera. Že jednoducho jedno automaticky nevyplýva z druhého. Vôbec to teda nefunguje tak, že čím budeme bohatší, tým budeme šťastnejší. Je štatisticky dokázané, že takéto niečo je iba mýtus. Mýtus, veľmi intenzívne podporovaný súčasnou konzumnou spoločnosťou.

Pravdivosť tohto faktu potvrdzujú i skúsenosti rôznych cestovateľov, ktorí navštívili Afriku, alebo latinskú Ameriku, čiže krajiny veľmi chudobné. Chudoba, v akej tam ľudia žijú je pre nás nepredstaviteľná, avšak paradoxne, práve tam je možné stretnúť ľudí s neobyčajnou radosťou zo života. Ľudí srdečných, priateľských a veselých.

Alebo trebárs v takom socializme nebolo toľko vecí a taký dostatok, ba až prebytok všetkého, ako je tomu dnes, ale žilo sa v omnoho väčšej pohode. Neexistovala nezamestnanosť. Každý musel pracovať a v práci nevládol stres, ale pohodovejšie tempo. A preto bola i celková atmosféra úplne iná. Vzťahy boli omnoho srdečnejšie a teplejšie.

Je to možno zvláštne, ale na základe zmienených príkladov z Afriky a latinskej Ameriky, alebo z nášho socializmu by sa mohlo zdať, že ak má človek menej je akoby viac človekom, zatiaľ čo ak začne mať materiálne viac, to hrejivo ľudské sa z neho postupne vytráca.

Ale vráťme sa späť k socializmu. Všetkým nám bude jasné, že v systéme, v ktorom sa pracuje v pohode nemôžu byť ľudia tak bohatí, ako v systéme, v ktorom vládne neustály tlak na zvyšovanie pracovných výkonov. A tak sa nakoniec stalo, že tu dnes máme kapitalizmus. Systém, podľa predstáv mnohých najdokonalejší.

V súčasnosti neexistuje nedostatkový tovar, ako za socializmu. Kto má peniaze, môže mať absolútne všetko. Nič však nie je celkom ideálne a za dnešný dostatok musíme niečím platiť. Musíme zaň platiť stresom a nadmerným pracovným zaťažením. Musíme zaň platiť strachom zo straty zamestnania, alebo strachom z neschopnosti splácať hypotéku.

Kapitalizmus je oproti socializmu, kedy mali všetci približne rovnako, systémom takzvaných „šikovných“. Títo sa môžu stať milionármi a miliardármi, za čo ale musíme opäť zaplatiť my všetci rozmáhajúcou sa chamtivosťou, bezohľadnosťou a nečestnosťou, ktoré sa v kapitalistickej honbe za peniazmi množia všade okolo nás. Je potom len samozrejmé, že to negatívne poznamenáva medziľudské vzťahy. Tie začínajú postrádať teplo a srdečnosť, pretože všetko je v podstate len o peniazoch. O tom, mať ich čo najviac. Preto tiež medziľudské vzťahy oproti minulosti hodnotovo výrazne zdevalvovali a naďalej devalvujú.

Na jednej strane je teda pohoda a menej hmotných prostriedkov, ako trebárs v socializme. Na druhej strane je kapitalizmus, spojený s dostatkom všetkého a konzumný spôsob života, avšak za cenu straty pohody a prepadu kvality medziľudských vzťahov.

Ale aby sme si dobre rozumeli, zámerom tohto textu nie je propagovať opätovný návrat socializmu. Jeho zámerom je iba poukázať na určité fakty a určité zákonitosti. A predovšetkým na to, že v skutočnosti človek vôbec nepotrebuje až tak veľa, aby bol šťastný a žil svoj život v pohode. Že nám je v súčasnosti vnútená filozofia konzumného spôsobu života a zo všetkých strán sa nás snažia presvedčiť, že čím viac toho budeme mať, tým budeme šťastnejší a tým sa budeme mať lepšie.

Je to však lož! Je to smutné pokrivenie ľudskej civilizácie, zdegradovanej na úroveň prasiat, ktoré sa rujú medzi sebou o najlepšie miesta pri plnom válove.

„Jeden pohár stačí a dva budú málo!“ Tieto zdanlivo nelogické slová zo slávneho románu srbského spisovateľa Milorada Paviča „Chazarský slovník“ dokonale vystihujú vzťah medzi kvalitou ľudského života a množstvom hmotných statkov. „Jeden pohár stačí“ znamená, že človek má určité základné materiálne potreby a k svojmu plnohodnotnému životu potrebuje, aby boli uspokojené.

Ak však začne siahať po tom, čo stojí nad hranicou týchto potrieb, čiže v prenesenom slova zmysle po ďalšom pohári, už mu to bude málo. Už sa totiž dostane do kolotoča nadštandardných potrieb, ktorých hranice sa stále zvyšujú, pretože chceme mať stále viac. Po druhom pohári teda nasleduje pohár tretí, štvrtý a stále je to už len málo.

A to je tiež príčina, prečo v súčasnosti existuje určitá elitná skupina ľudí, usilujúca sa o absolútnu svetovládu. Majú už totiž takmer všetko. Už im chýba iba nadvláda nad celým svetom, čo je nevyhnutným a logickým vyvrcholením egoizmu, chamtivosti, konzumu a materializmu, ktorému podľahla naša civilizácia.

Každý chce mať stále viac a preto sa dnes všade pracuje takmer do úmoru. Prijatím tejto filozofie sa však stávame poslušnými ohnivkami reťaze, ktorá nás zotročuje a prostredníctvom ktorej sa možno čoskoro staneme absolútne podriadenými svetovej elite najbohatších.

Mali by sme si preto uvedomiť, že jeden pohár naozaj stačí, zatiaľ čo všetky ostatné budú vždy už len málo. Že pravé šťastie nie je závislé od množstva toho, čo máme, ale od uspokojenia sa s tým, koľko toho naozaj potrebujeme. Kto je schopný si toto uvedomiť, nemusí sa uštvať v práci. Nemusí sa sám sebou, alebo inými dať zapriahnuť do bláznivého kolotoča uspokojovania svojich potrieb, ktoré nebudú mať nikdy konca.

A pred každým, kto sa nenechá uštvať prácou a nedá sa vohnať do kolotoča egoizmu, bezohľadnosti a chamtivosti, pred každým takýmto jedincom sa zrazu otvorí priestor pre dobrosrdečnosť a ľudskú spolupatričnosť. Priestor pre jednoduchú nenáročnosť života a pre skutočnú radosť z tých najobyčajnejších vecí. Priestor pre rozvinutie iného, a síce duchovného rozmeru bytia. Priestor na riešenie a vyriešenie takých závažných otázok, ako je pochopenie zmyslu života. Priestor pre poznávanie zákonov univerza, v ktorom žijeme a ktorým podlieha naše bytie tu na zemi, ako i po odchode z nej.

Na všetko toto bude mať človek čas, ak sa dokáže uspokojiť s „jedným pohárom“, to jest s tým, čo naozaj a koľko naozaj potrebuje. Alebo naopak podľahne tlaku filozofie konzumného spôsobu života a potom už nebude mať času takmer na nič. Potom sa už bude stále iba hnať za uspokojovaním nikdy nekončiacich potrieb a svoje bytie na zemi prežije ako ťažný kôň s klapkami na očiach, slepý voči všetkému ostatnému.

Každý z nás má slobodu, ale i zodpovednosť v tom, ako so svojim životom naloží. Nikto samozrejme nechce tvrdiť, že by sme nemali dobre a poctivo pracovať, ale mali by sme si uvedomiť, že človek na zemi nie je pre prácu, ale práca je pre človeka. Mali by sme si uvedomiť, že tu nie sme kvôli peniazom, ale peniaze sú tu pre nás. Mali by sme si uvedomiť, že nemáme slúžiť materiálnym veciam, ale materiálne veci majú slúžiť nám.

Všetko smieme využívať a všetko máme využívať. Ničomu však nesmieme podľahnúť! Musíme zostať nad vecou! Nad vecou, to znamená nad hmotnou, čiže hmotnými potrebami a pôžitkami. Nesmú nás zotročiť a nemáme kvôli ním otročiť. Nad vecou, to jest nad hmotou, čím sa dostávame do úrovne ducha. Do úrovne vyšších, vznešenejších a ušľachtilejších hodnôt ducha, bez otroctva hmoty.

Lebo plodmi otroctva hmoty je bezohľadnosť, nečestnosť a podvod kvôli peniazom, majetkom, zisku, sláve, či moci, zatiaľ čo hodnotami ducha, nezotročeného hmotou je spravodlivosť, čestnosť a dobro. A tiež jednoduchosť a prirodzenosť! Jednoduchosť, skromnosť a prirodzenosť života človeka znalého, koľko toho z materiálneho hľadiska nevyhnutne potrebuje ku svojej existencii na zemi. Človeka, ktorý sa nezmyselne a zbytočne nepachtí za nadbytkom! Ktorý nesiaha po stále ďalších a ďalších pohároch, až by napokon vo svojej nenásytnosti chcel ovládať celý svet. Človeka, ktorý v takomto druhu bláznivého, nezmyselného a tupého pachtenia nepremrhá celý svoj život.