Všetko by som od Františka Mikloška čakal, no toto nie

Keď prvý raz kandidoval za prezidenta v roku 2004, stretli sme sa pred vchodom do Národnej banky Slovenska. Pozdravili sme sa, nadvihol som čierny klobúk a on: „Máte klobúk ako Jozef Tiso“. Ja: „Aspoň niekto sa toho nebojí“.  –  „Vy by ste boli asi lepším prezidentom ako ja…“ a ja na to: „Čudujete sa? Veď akú to vy, kádeháci, robíte politiku?“ Práve vychádzal z budovy NBS, z návštevy nominanta KDH na poste viceguvernéra, Martina Barta.

To nebolo moje prvé stretnutie s Františkom Mikloškom. V čase keď predsedoval Národnej rade, konalo sa 11. marca 1991 veľké matičné zhromaždenie na Námestí SNP za zvrchovanosť, a keď som po jeho skončení zaklopal na bezpečne uzamknutú bránu starej SNR, zalomil prstami a privítal ma: „Vy si naozaj myslíte, že Slovensko potrebuje zvrchovanosť, že má na vlastný štát?“

Myslel som si to vtedy, teraz a budem si to myslieť na veky vekov. (Aj keď niekedy si vyčítam, že sme ten štát založili, ale potom nám ho vyrvali z rúk tí, ktorí ho nechceli a ten štát tak aj vyzerá!) Poznajúc slovenské dejiny – začo vďačím aj „disidentskému“ 15-ročnému pobytu v Archíve NBS – som presvedčený, že slovenské kresťanské korene (popri tradíciách premietnutých do rozprávok a folklóru) je to, čo Slovensku pomohlo prežiť ako malému národu na križovatke Európy počas jej krutých dejín.

A tu zrazu – neverím vlastným očiam: „Bezhraničná vernosť Rímu dáva síce miestnej cirkvi silu i sebavedomie, na druhej strane bráni vyrásť duchovnej elite, ktorá je pripravená reflektovať aktuálne problémy doby. Sebavedomie týchto vlastníkov pravdy je potom blízko k intolerancii a istému druhu primitivizmu, ktorý je, žiaľ, v slovenskom katolicizme stále prítomný.“

Všetko by som od Františka Mikloška čakal, no toto nie. Naozaj nie! Ako on, úctyhodný trojnásobný katolík – „neprezident“ prišiel na to, že existuje súvislosť medzi nevernosťou Rímu a duchovným elitarizmom? A ako prišiel na to, že existuje priama úmera medzi „bezhraničnou vernosťou Rímu“ a „istým druhom primitivizmu“ – takého typického prejavu… nás Slovákov nie s Kainovým, ale Ábelovým znamením na čele?

Mikloško hodil rukavicu slovenskej histórii. Lebo slovenská katolícka cirkev nikdy nebola elitárska. Veď boli elitármi Cyril, Metod, Gorazd, kardináli Rudnay či Korec, biskupi Moyses, Kmeťko, Gojdič či Hopko, a tisíce kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok? Tých všetkých vari František Mikloško nepovažuje za duchovnú elitu národa len preto, že nerobili revoltu proti pápežovi, ako sa to podarilo jemu (napríklad v kauze Bezák)?

Akoby sa pomyselný kruh mal uzatvoriť. Na koho myslel rímsky pápež, dnes už svätý Ján Pavol II., keď predpovedal, že Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia? Na tých, ktorí „veria Rímu a majú blízko k intolerancii a istému druhu primitivizmu“, alebo na tých, ktorí tieto atribúty nepestujú, a tak sú predurčení byť „duchovnou elitou, ktorá je pripravená reflektovať aktuálne problémy doby“?

Na otázku, či je ešte František Mikloško katolícky slovenský intelektuál prišla mi odpoveď: „A bol ním niekedy?“

Marián Tkáč, autor je členom predsedníctva KDŽP – Aliancia za Slovensko