Poslanecká migrácia ako výsledok špekulatívneho správania sa mnohých našich poslancov v NR SR

V prevažnej väčšine európskych krajín, vrátane Slovenska sa uplatňuje slobodný (voľný) mandát, ktorý poskytuje zvoleným poslancom väčšiu mieru slobody pri rozhodovaní ako aj vyššiu mieru nezávislosti na voličoch a na svojich materských politických stranách. Uplatňovanie tohto typu mandátu má však aj veľmi negatívne dôsledky prejavujúce sa napr. v určitom „odcudzení sa“ poslancov svojim voličom a možným oslabením väzieb medzi nimi a vedením ich materských strán. V podmienkach fungovania zastupiteľského systému sme neraz svedkami častého zneužívania voľného, t. j. slobodného mandátu prejavujúceho sa napr. ignorovaním vôle a záujmov voličov, zbavovaním sa zodpovednosti za plnenie volebného programu tej strany, na kandidátke ktorej bol konkrétny poslanec umiestnený, odmietaním svojej straníckej závislosti na rozhodnutiach najvyšších straníckych orgánov ich materských strán, zdôrazňovaním svojho výnimočného a ťažko kontrolovateľného postavenia ako aj úzkeho prepojenia poslancov s predstaviteľmi nátlakových skupín a s ich hospodárskymi a finančnými záujmami, ktoré nie vždy korešpondujú so záujmami verejnosti. Nie náhodou jednou z najcharakternejších čŕt činnosti zastupiteľských zborov pôsobiacich v prostredí liberálnych demokracií a moderných európskych štátov je politický klientelizmus alebo inak povedané, úzke prepojenie politických a hospodárskych záujmov, dôsledky ktorého sa premietajú do podceňovania a ignorovania potrieb, záujmov a predstáv občanov – voličov a nárastu korupčného správania predstaviteľov verejnej a politickej moci v štáte.

S predchádzajúcim nedostatkom zastupiteľskej demokracie, konkrétne s otázkou uplatňovania voľného, slobodného mandátu úzko súvisí problém poslaneckej migrácie, t. j. problematika prestupov zvolených zástupcov z jednej politickej strany do druhej, z jedného poslaneckého klubu do iného poslaneckého klubu, zmena štatútu poslanca materskej politickej strany na postavenie nezávislého, teda nezaradeného poslanca, resp. prechod poslanca z tábora opozície do tábora koalície a naopak. Potvrdením závažnosti tohto problému a jeho aktuálnosti je veľký počet zákonodarcov v parlamente SR, ktorí počas výkonu svojho mandátu z rôznych dôvodov zmenili svoju politickú a klubovú príslušnosť. V predchádzajúcom 6. volebnom období (2012 – 2016) z celkového počtu 150 volených zástupcov zmenilo svoju klubovú, resp. stranícku príslušnosť 25 poslancov zákonodarného zboru. V terajšom 7. volebnom období  (2016 – 2020), len za obdobie od jeho začiatku až do 1. júla 2019, teda za viac ako 3 roky zmenilo svoju stranícku a klubovú príslušnosť až 23 poslancov, z toho 8 poslancov z klubu OĽaNO, 5 z už zaniknutej strany Sieť, 4 z klubu Sme rodina B. Kollára, 2 z klubu MOST-HÍD, 2 z klubu SaS, 1 z klubu SMER-SD a 1 z klubu Kotleba-ĽS Naše Slovensko. Niektorí z týchto odídencov založili nové politické subjekty, napr. M. Beblavý založil stranu SPOLU, do ktorej následne vstúpilo niekoľko nezaradených poslancov. Z. Simon stal pri vzniku Maďarského fóra. Iní nezaradení zákonodarcovia sa stali členmi už existujúcich mimoparlamentných politických subjektov.

Princíp poslaneckej nezávislosti, presnejšie povedané, jeho zneužívanie v záujme osobných cieľov a nemožnosť odvolania zvoleného zástupcu z jeho poslaneckého postu vedie k politickej a mocenskej kalkulácii, v pozadí ktorej sú ako pravidlo osobné dôvody, špekulácia a zištný záujem konkrétneho poslanca – kariérny postup, finančný a materiálny profit, nezhody s predstaviteľmi materskej politickej strany, vidina istejšej politickej budúcnosti a mnohé ďalšie príčiny vzdialené skutočným potrebám a záujmom voličov. Nezriedka u takýchto poslancov zaznamenávame nedostatok sebareflexie, silnejúce pocity výnimočnosti a neomylnosti, neochotu či neschopnosť objektívneho zhodnotenia svojich schopností a pod. Vedie to k tomu, že politika a uplatňovaný poslanecký mandát sa pre mnohých jeho držiteľov stávajú len prostriedkom upevňovania osobnej prestíže a moci, cestou k dosiahnutiu lepšieho politického postavenia, svojráznym výmenným obchodom a spôsobom napĺňania osobných ambícií, čo zákonite vedie k rastu a posilňovaniu nedôvery obyvateľov k svojim zástupcom v parlamente a politike ako takej.

Ďalším z celého radu negatívnych dôsledkov „poslaneckej migrácie“ je zmena mocenských pomerov v NR SR. Tým, že zvolení poslanci, ktorí sa vzdali členstva v strane, za ktorú kandidovali, resp., že vystúpili z jej poslaneckého klubu a stali sa súčasťou iného poslaneckého klubu, alebo sa prehlásili za nezaradeného poslanca, prispeli k zmene volebných výsledkov, čo neraz viedlo aj k zmene mocenských a politických pomerov v parlamente. Stretli sme sa aj so situáciami, kedy takéto zmeny viedli k parlamentnej a následne aj vládnej kríze, výsledkom čoho bolo vypísanie predčasných parlamentných volieb. Stručne povedané, „politická migrácia“ je faktor, ktorý môže viesť k destabilizácii politického vývoja a existujúceho politického systému.

Každá politická strana, ktorá uspela vo voľbách do NR SR získala zákonom určený počet poslaneckých mandátov, ktorý vyjadroval vôľu a podporu voličov konkrétnemu politickému subjektu. Vo voľbách do NR SR sa uplatňuje volebný systém pomerného zastúpenia čo znamená, že záujemcovia o post poslanca nášho zákonodarného zboru môžu kandidovať len na kandidátskych listinách politických strán. Faktom je, že sú to politické strany a ich vedenia (alebo v niektorých stranách praktizovaný systém výberu a nominácie), ktoré nominujú a umiestňujú jednotlivcov na svoje kandidátky, z čoho logicky vyplýva, že kandidáti nereprezentujú len svoje osoby, teda samých seba, ale v prvom rade samotnú stranu, jej volebný program, hodnoty, ktoré obhajuje a presadzuje ako aj celkové zameranie a charakter jej činnosti. Zároveň, ako osoby kandidujúce za konkrétny politický subjekt, berú na seba povinnosť byť členmi jeho poslaneckého klubu ako aj zodpovednosť za plnenie jeho volebného programu. To od nich očakávajú nielen členovia strany a jej vedenie, ale tiež voliči, ktorí im pridelili svoje hlasy a tým ich vyzdvihli do pozície reprezentantov ich záujmov v NR SR.

V prípade, ak konkrétny poslanec vystúpi z materskej strany, resp. z jej poslaneckého klubu a stane sa nezaradeným alebo členom iného klubu spreneverí sa svojmu mandátu, svojej strane, ale hlavne svojim voličom, hlasy ktorých ho vyniesli do funkcie poslanca zákonodarného zboru. Je to prejav ignorancie vôle a rozhodnutia občanov – voličov, prejav neúcty k nim a do značnej miery aj prejav opovrhovania tými, ktorých má zastupovať a byť reprezentantom ich vôle a záujmov.

Je preto nevyhnutné, z dôvodu posilnenia kontroly zo strany politických strán a hlavne občanov nášho štátu, doplniť slobodný (voľný) mandát o jeden prvok mandátu viazaného (imperatívneho), čim by sa zabránilo podobným praktikám (poslaneckej migrácie) a to tak, že v prípade vystúpenia z poslaneckého klubu strany, za ktorú kandidoval a jeho následnému vstupu do klubu iného parlamentného subjektu, resp. prijatia statusu nezaradeného poslanca, by dotyčný zákonodarca automaticky prišiel o svoj mandát poslanca NR SR. Na jeho miesto by nastúpil jeho náhradník, ktorý sa na kandidátke danej politickej strany  umiestnil na ďalšom postupovom mieste. Tým by sa zákonným spôsobom vylúčili možné špekulatívne motívy správania sa a pôsobenia mnohých našich poslancov v NR SR.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice