Prečo sa k problematike EÚ v období pred voľbami do Európskeho parlamentu neotvorili témy, na ktoré občania chcú dostať odpovede a usilovať sa o demokratické rozhodnutie ?

Časť II.

Podľa bývalého prezidenta SR Andreja Kisku pre demokraciu najväčšiu hrozbu predstavujú dezinformácie a propaganda. Lenže dezinformácie a propagandu organizuje EÚ a vládna moc členských štátov EÚ, pretože problém charakteru a fungovania EÚ obchádzajú a zastierajú rôznymi fintami a nedovolia, aby sa k najzásadnejšej otázke  existencie a politík EÚ mali možnosť vyjadrovať v otvorených celospoločenských diskusiách občania či nebodaj, aby im bola daná možnosť schváliť zmluvy o EÚ a jej fungovaní  alebo daná možnosť vyjadriť sa, či súhlasia, aby EÚ vládla nad členskými krajinami tým, že aj naďalej bude vládnuť a spravovať celé územie na základe nadnárodného práva a nadnárodnej tvorby vôle.

Je smiešne a zároveň tragické, že tí politici demokratického Západu, a je ich celá plejáda rôznorodých „politických machrov“, ktorí neustále hovoria o hrozbách pre demokraciu, tak títo politici jednoducho nechcú dovoliť svojim občanom, aby boli zapojení do sféry demokratického rozhodovania. Naša Ústava SR hovorí veľmi jednoznačne o účasti občanov na správe vecí verejných. Čo treba urobiť, aby takáto prax politikov a vládnej moci zanikla ?

Hrozby, buď reálne alebo vymyslené, je potrebné zameniť – nahradiť organizovaním súhlasu občanov k prijímaniu najdôležitejších rozhodnutí v živote spoločnosti. Politici na národnej úrovni majú povinnosť práve z titulu zástupcov občanov dbať o naplňovanie politickej rovnoprávnosti na národnej úrovni a preto majú mať záujem na tom, aby pre demokraciu skutočne najväčšiu hrozbu nepredstavovala EÚ. Túto hrozbu nie je možné zamieňať s nezmyselnými vyhláseniami, že hrozbou pre národ sú vlastenci či ochrancovia národno-štátnych záujmov. Túto lož podporujú aj naši politici a vládni predstavitelia na čele s doterajším prezidentom SR.

Nedávno sa uskutočnili voľby do Európskeho parlamentu. Niektorí z nás majú nádej, že cez EP je možné EÚ reformovať do podoby medzinárodnej organizácie  rovnoprávnych členských štátov na medzivládnom základe. Táto nádej o reformovateľnosti EÚ je falošná, pretože podmienka skutočne zásadnej reformy EÚ je skrytá v politike a v politických aktivitách národného štátu, v rámci ktorého musí byť splnená podmienka, aby sa k problematike EÚ otvorila celospoločenská diskusia a aby v zásadných otázkach sa žiadal súhlas občanov. Inak povedané, zásadná príprava k reforme EÚ a teda k zásadnej zmene charakteru a fungovania EÚ sa môže a musí uskutočniť v rámci národného štátu.

Žiaľ, na politickej scéne nie je možné nájsť žiadny politický subjekt a žiadnu politickú osobnosť, ktoré by mali dostatok odvahy zbúrať megalomanskú stavbu aj s jej  „chrbtovou kosťou“ – nadnárodným právom a celým inštitucionálnym systémom vrátane Európskeho parlamentu.  Predstavme si celé skupiny ľudí, ktorí bez výhrad podporujú a bojujú za udržanie EÚ s doteraz platným inštitucionálnym systémom a jeho posilnením a so snahou dokončiť integračný proces ustanovením európskeho super štátu.

Títo ľudia  v skutočnosti preukazujú, že vôbec nepotrebujú mať k dispozícií svoj vlastný rozum a svoje poznávacie schopnosti a teda nepotrebujú skúmať, aký je charakter a fungovanie EÚ a k čomu existujúce fungovanie EÚ vedie. Títo ľudia ochotne zapierajú svoje vlastné intelektuálne možnosti a schopnosti v mene prisluhovania politike, ktorá vedie členské štáty do záhuby. Už som písal v iných svojich článkoch , že nie je možné z občanov členských štátov EÚ vytvoriť akýsi európsky politický národ.

George Friedman, šéf inštitútu Stratfor, na otázku reportéra portálu nato-aktuál.cz, či základ, na ktorom bola EÚ vybudovaná, je scestný, odpovedal takto: „Jedným zo zásadných   problémov EÚ bolo, že namiesto obyčajnej zóny voľného obchodu sa snaží byť akýmsi kvazištátom, v ktorom Brusel reguluje všetky aktivity. Naproti tomu sa pozrite na severoamerickú     NAFTA. Ide len o zónu  voľného obchodu, bez hlavného mesta, bez parlamentu pre celú Severnú Ameriku. Je to zóna, v ktorej sa jednoducho obchoduje.“     ( Viď Zem a vek, jún 2019 ).

Eurooptimisti v rámci skúmania svojich skutočných poznávacích schopnosti by si mali položiť otázku, prečo nám v Európe nestačí, aby EÚ fungovala  ako zóna voľného obchodu a nič viacej, ani nič menej ? Pretože vo svete existujú elity, ktoré nám motajú naše hlavy v tom, že nutne sa musíme podriadiť  globalizácií ako procesu, ktorý je zákonitým vývojom ľudskej spoločnosti. Týmto marxistickým prístupom nás chcú úplne zbaviť reálneho uvažovania a zakryť fakt, že prinútenie k zjednoteniu pod vedením Bruselu je fašistickou totalitnou praktikou.

V článku „Liberálny svetový poriadok je mýtus“ jeho autor Stacy Little píše: „Globalizáciu a systém nadnárodných inštitúcií vytvorili jedinci, ktorí v rozvoji  takéhoto systému videli svoj vlastný prospech. Za pomoci manipulácií a lstí sa im podarilo vytvoriť ilúziu, že globalizácia je historický opodstatnená…Je možné súhlasiť s tvrdením, že takýto systém bol vybudovaný s cieľom väčšieho obohatenia elít, ktoré stali v pozadí Spojených štátov.“ Autor článku si myslí, že globálny systém , ktorý vytvára veľmi výhodné podmienky pre voľný pohyb kapitálu, sa zbavil všetkých prekážok, ktoré mu stoja v ceste. Touto prekážkou sú národné štáty a prekážku sa podarilo eliminovať cez vznik EÚ.

Ďalšou prekážkou sú ľudia, ktorí nie sú ochotní robiť politiku podľa pravidiel podriadenosti imperializmu.   Autor v tejto súvislosti uvádza dve mená: Kaddáfi a Kennedy. K prekážkam pre globálny systém imperializmu patria aj tradičné formy kolektívnej identity  ( národ – znovuobjavenie kozmopolitizmu, zničenie inštitúcie rodiny ). Všetko toto zapadá do systému riadeného chaosu, ktorý urýchľuje ničenie ľudstva, v rámci ktorého je dobre bádať aj na úrovni národného štátu, že politika sa vyprázdňuje, prestáva byť vecou verejnou, pretože musí byť ( ! ) podriadená  nejakému objektívnemu procesu globalizácie, ktorý vedie ľudí, politické strany a hnutia, či národné vlády k tomu, aby sa učili pracovať na našom spoločnom sebazničení.

V rámci akýchsi nových prístupov k politickému riadeniu spoločnosti sa krok za krokom znižuje váha, význam, pôsobnosť všetkých foriem štátnej moci vrátane úradu   prezidenta SR. Riadenie personálnych záležitosti prešlo z úrovne štátnej na nadštátnu   ( mimo štátnu ) a samotné, vraj demokratické voľby, majú za úlohu len vyzdvihnúť do funkcie tých ľudí, ktorých výber je dohodnutý na nadnárodnej úrovni. Učebnicovým príkladom zmeny v riadiacich procesoch bola voľba prezidenta SR či výmena na poste predsedu vlády SR pod heslom Za slušné Slovensko.   Aj tu sa pracovalo s určitými pravidlami podriadenosti imperializmu. Kandidát M. Šefčovič mal významnú úlohu eliminovať kandidáta s prioritami národno-štátnych záujmov.

Taká entita či štátny mechanizmus ako EÚ podporuje systém  riadeného chaosu, ktorý sa týka  globalizácie. Napriek tomu naša vládna moc neustále zdôrazňuje, že vysiela signály, že EÚ je našim životným priestorom, kde v akejsi spolupráci členských štátov riešime problémy v prospech svojich občanov, na ktorých zvládnutie  vraj nemáme možnosti, sily, schopnosti. Dezinformácie a propaganda  na demokratickom Západe v skutočnosti zastierajú  súvislosti medzi EÚ a globálnym systémom.  O týchto otázkach  potrebujeme mať dostatok rôznych informácií či analýz, ktoré občanom SR môže z iného uhla pohľadu ( ako straníckeho ) sprostredkovať napríklad Ústav politických vied SAV alebo univerzitné pracoviska v SR.

V Parížskej výzve s názvom „Európa, v ktorú je možné veriť“, ktorú v roku 2017 podpísala skupina intelektuálov z rôznych krajín Európy ( mimo SR ) sa o. i. píše aj toto: V bode 7: „Skutočná Európa je spoločenstvom národov. Máme svoje jazyky, tradície a hranice…Táto jednota v mnohosti sa nám zdá byť prirodzenou…Najčastejšou politickou formou jednoty v mnohosti je impérium, ktoré sa európski králi a účastníci vojen snažili znova vytvoriť v stáročiach po pádu Rímskej ríše. Fascinácia imperiálnou formou pretrváva, ale národný štát prevládol ako politická forma, ktorá spája občianstvo so suverenitou.“

V bode 19 sa napríklad píše: „Behom poslednej generácie viacej a viacej členov našej vládnucej  triedy sa rozhodlo, že jej vlastný záujem spočíva v urýchlenej globalizácií. Chcú vybudovať nadnárodné inštitúcie, ktoré by boli schopné ovládať bez nepríjemnosti ľudové vlády. Je čím ďalej tým viac jasnejšie, že „demokratický deficit“ v EÚ nie je puhým technickým problémom riešiteľným technický. Naopak, tento deficit je zásadným záujmom, ktorý žiarivo strážia. Nech už si to obhajujú  údajnou ekonomickou nevyhnutnosťou či autonómne sa rozvíjajúcim medzinárodným právom ľudských práv, nadnárodní mandaríni  v inštitúciách EÚ si privlastnili politický život Európy a všetky námietky odbíjajú  technokratickou odpoveďou: Nie je alternatíva! To je mäkká ale silnejúca skutočná tyrania, ktorej čelíme.“

Čo je potrebné si všimnúť z uvedených citátov Parížskej výzvy ? Že procesy, ktoré sa odohrávajú v rámci EÚ majú ďalekosiahly vplyv na život občanov členských štátov, na fungovanie národného štátu. Signatári výzvy si všimli, že fascinácia imperiálnou formou pretrváva, čo znamená, že sa nachádzame už v konkrétnom politickom rozpoložení, ako zabezpečiť z úrovne Bruselu a EÚ vyhlásenie či ustanovenie európskeho impéria. Strata úplnej suverenity členských štátov sa blíži, pretože nositelia konceptuálnej moci už dávno rozhodli, že moc od národných štátov sa postupne preberie na nadnárodnú úroveň. Signatári výzvy preto jasne upozornili na význam národného štátu pre občanov, pretože národný štát je taká politická forma, ktorá spája občianstvo so suverenitou. Kto je za skutočnú Európu a európsku civilizáciu, musí mať schopnosť uznávať národný štát a bojovať za národno-štátne záujmy.

Od našich politikov a od médií hlavného prúdu sa občanom nič také nezdôrazňuje. Politika, ktorá sa robí v našej spoločnosti, podobne ako aj v iných štátoch, je organizovaná v záujme cudzej moci a to už celkom jasne vedie k takému správaniu sa politikov, politických strán a hnutí, mimovládnych organizácií, ktoré je možné označiť ako prekračovanie ústavnosti SR.

Na čele takejto politiky nie je nikto iný ako naši ústavní činitelia v prvom rade, za chrbtom ktorých sa zgrupujú ďalšie skupiny „európskych aktivistov“. Prekračovanie ústavnosti SR v smere k cudzej moci sa berie ako nevyhnutný a hlavný „módny doplnok“ každého politika, ktorý má ambície byť politický aktívnym v prospech európskych záujmov. Takže v súčasnej dobe sme svedkami toho, ako sa z úrovne „osvietených“ politikov robí v spoločnosti politické absurdno.

Na jednej strane v záujme akejsi spravodlivosti prenasledujeme predstaviteľa ĽS – NS za vypísaniu finančného daru v sume 1.488,- eur, pretože toto číslo je vyjadrením súvislosti, ktoré niekto „múdry“ pospájal s pôsobením fašistov a na strane druhej prekračovanie ústavnosti SR v politických činov našich politikov nikto neberie ako dôvod pre ochranu ústavnosti SR. Je zaujímavé, že prekročenie prahu ústavnosti SR nikto neberie ( aspoň verejne ) za komplot s cudzou mocou, ale najskôr za akýsi moderný proeurópsky kurz, ktorý je potrebné držať a bez ktorého sa nesmie robiť politika. Držanie kurzu si potom od každej národnej vlády vyžaduje, aby v smere k vládnucej triede boli v určitých intervaloch vysielané pozitívne signály. Je zaujímavé, že túto úlohu si hneď s nástupom do prezidentského úradu vzorne splnila aj naša nová prezidentka SR.

Už som zdôraznil, že taká entita či štátny mechanizmus ako EÚ podporuje systém riadeného chaosu, ktorý sa týka globalizácie. Veľmi dobre je to možné vysledovať z citátu pod bodom 19 Parížskej výzvy. Vládnuce triedy sa rozhodli pre urýchlenú globalizáciu. Globalizácia si však vyžaduje urobiť také opatrenia, aby bolo možné bez nepríjemnosti ovládať ľudové vlády a teda aj samotných občanov. A k tomu je potrebné vybudovať nadnárodnú inštitúcie.

Signatári výzvy upozornili, že EÚ sa vyznačuje „demokratickým deficitom“, ktorý nie je výsledkom technického problému, ale jasným zámerom, ktorý sa musí strážiť. „Demokratický deficit“ je výsledkom toho, že nadnárodní mandaríni ( úradníci, štátnici ) v inštitúciách EÚ si privlastnili politický život Európy a námietky odbíjajú technokratickou odpoveďou, že alternatíva neexistuje. A v tejto „bezalternatívnej spoločnosti“ z vlastného záujmu chceme ostať, pretože podľa predsedu vlády SR a ďalších politikov, je našim životným priestorom.

Pred voľbami do EP z môjho pohľadu sa malo vo veľkom diskutovať o otázke možnej reformy EÚ a to najmä z dôvodu, že ešte vo februári 2017 Európsky parlament schválil „Správu o možnom vývoji a úpravách súčasnej inštitucionálnej štruktúry EÚ“, číslo A8 – 0390/2016. Tento dokument svojim obsahom, napriek tomu že vraj EP zastupuje občanov, svedčí o tom, že ide iba o akúsi vnútornú reformu EÚ v prospech posilnenia úlohy EÚ na úkor národných štátov.

Myslím si, že EP pri prerokovaní a schválení  uvedeného dokumentu vôbec sa žiadnymi záujmami občanov členských štátov EÚ nezaoberal. Tento dokument je najskôr v plnej miere v súlade so všetkými tými nadnárodnými a národnými nositeľmi konceptuálnej moci, ktorí chcú ustanoviť európsky super štát. A jedným z takýchto opatrení k tomuto cieľu je posilnenie inštitucionálneho usporiadania EÚ.

Hneď na začiatku dokumentu je stanovené, že je potrebné orientovať sa v smere, ako odstrániť nedostatky v riadení EÚ a k tomu sa plánuje rozsiahla a hlboká revízia Lisabonskej zmluvy. Dokument jasne stanovuje, že reforma Únie by nemala priniesť návrat k zvýšenému vplyvu národných vlád a medzivládnej  spolupráce. Píše sa o modernizácií EÚ vytvorením nových nástrojov, nových a účinných európskych kapacít a väčšej demokratizácie rozhodovacieho procesu v rámci EÚ. Pozor, nejde o žiadnu ozajstnú demokraciu !

To, ako vážne poslanci EP mysleli na nás, občanov členských štátov EÚ, svedčí aj jasné určenie, že vhodným formátom na diskusiu o budúcnosti Únie je samotná EÚ 27. Podľa poslancov EP rozdrobenie diskusie na rôzne formáty či skupiny členských štátov by bolo kontraproduktívne. Z dokumentu je možné pochopiť, že pre úvahy o budúcnosti EÚ a o dohode o vízií pre budúce generácie európskych občanov bude úplne postačovať konvent zástupcov EÚ a členských štátov EÚ.

Už aj z týchto úvodných ustanovení dokumentu vyplýva, že EÚ nepredstavuje žiadnu medzinárodnú organizáciu národných štátov, ale je, ako sa to už otvorene aj píše, ústavným systémom založeným na zásadách právneho štátu a preto aj samotný EP žiada objasňovať ústavnú povahu EÚ. A to je poriadna politická drzosť !

Naša vládna moc v súlade s postojmi EP zabezpečila, aby sa o reforme EÚ, ktorej obsahové zameranie bolo schválené uznesením EP z februára 2017, vôbec nediskutovalo s občanmi SR a aby sa nediskutovalo ani v prípade iných predložených návrhov na reformu EÚ, napríklad z pohľadu zástancov národno-štátnych záujmov SR.  Svoju úlohu si v tomto smere nesplnila ani opozícia, pretože nepodnikla žiadne kroky k nastoleniu otázky reformy EÚ na celospoločenskú diskusiu, v ktorej občania mali zohrať rozhodujúcu úlohu.

Hru na demokraciu v rokoch 2017 až 2018 predstieralo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitosti SR ( MZV a EZ SR ). Najprv v roku 2017 zorganizovalo sériu diskusií na slovenských univerzitách pod názvom „Slovensko diskutuje o EÚ“. V roku 2018 pokračovalo vo formáte Národného konventu  o EÚ s úvodným stretnutím v Bratislave vo februári 2018 a pokračovaním siedmymi diskusnými stretnutiami v regiónoch SR znova v spolupráci so slovenskými univerzitami.

Podľa štátneho tajomníka MZV a EZ SR Korčoka takýmto spôsobom vraj ministerstvo prispelo k celospoločenskej diskusií o tom, akú Úniu máme a akú ju chceme mať.  Takúto hru na demokraciu pokladám za politickú kamufláž, ktorou sa má zastierať skutočne potrebný formát celospoločenskej diskusie o potrebe reformy EÚ a ktorý nemôže byť redukovaný na jednostranné a nezáväzné posedenia so študentmi a akademickým vedením slovenských univerzít.

Uznesenie EP z februára 2017 posilňuje moc EÚ ako ústavného ( štátneho ) systému a našej vládnej moci a opozícií vôbec nevadí toto posilňovanie, pretože ešte aj na základe usmernenia z Bruselu robia všetky opatrenia k tomu, aby sme my, občania SR, sa nemohli zorganizovať  k získaniu podstatného vplyvu na rozhodovanie, akú Úniu chceme mať. Vládna moc v otázke skutočne potrebného formátu o celospoločenskej diskusií k otázkam reformy EÚ ukázala svoju neochotu a nekompetentnosť, ktorá opätovne potvrdzuje, že  ústavné právo občanov na účasť na správe veci verejných nie je legislatívne ukotvené a tým ani činnosť štátnych orgánov usmerňovaná a zabezpečovaná.

Môžem otvorene tvrdiť, že otázka o tom, akú Úniu máme v súčasnom období a akú chceme mať sa zásluhou vládnej moci a bruselského diktátu nikdy nesmie dostať na pódium celospoločenskej diskusie občanov SR, hoci štátny tajomník  MZV a EZ SR konštatoval, že od Národného konventu o EU  potrebujú získať spätnú väzbu od občanov. Lenže spätná väzba od študentov univerzít nemôže  nahradiť vytvorenie demokratických podmienok pre rozhodovanie občanov. Namiesto tejto potrebnej aktivity sa vládna moc zameriava na to, aby cez svoju propagandu dokázala vyvrátiť mýty o EÚ či zmiernili negatívne postoje  občanov k EÚ. S cieľov  Národného konventu o EÚ vyplýva, že tento formát nemá plniť žiadne prejednávanie zásadných otázok spätých s budúcnosťou Únie a nemá a nesmie ani náznakom spochybniť smerovanie Únie a SR v nej.

Ak štátny tajomník MZV a EZ SR Korčok povie či tvrdí, že informovanosť slovenskej verejnosti o našom členstve v Únií je kľúčová, skutočne rozumie svojmu tvrdeniu ?

Ako sa dá rozumieť nášmu členstvu v EÚ, ak nikto otvorene nehovorí o tom, v ktorých otázkach a politikách patrí SR pod ktorú jurisdikciu a prečo ? Ako sa dá vysvetliť, prečo SR ako suverénny štát pomáha legitimizovať bruselskú hegemóniu bez súhlasu svojich občanov ?

Nie je žiadnou náhodou, že ani pred samotnými voľbami do EP sa neotvorila debata o tom, prečo EP vo februári 2017 prijal uznesenie k inštitucionálnemu usporiadaniu EÚ  v takom znení, ktoré posilňuje hegemóniu EÚ a národné  členské štáty sa tomu  majú ( musia ) iba prispôsobovať. Práve z pohľadu EP by otvorená diskusia k reforme EÚ v jej prospech bola kontraproduktívna. A tak pokračuje bieda národnej politiky, v ktorej sa prejavujú iba rôzne akty politického lavírovania medzi  nadnárodnými mocnosťami a ich záujmami a národnými záujmami, v ktorých sa  štátna suverenita postupne stráca a subjektívne záujmy občanov vládnu moc už veľmi netrápia.

Výsledkom politického lavírovania je okrem iného aj to, že  štát vo formácií verejnej správy sa definitívne vzdal svojho určujúceho postavenia v rôznych dôležitých voľbách, teraz  vrátane volieb do EP. Dovolím si tvrdiť, že  výber kandidátov na poslancov EP a samotná voľba kandidátov na poslancov EP majú byť  vecou verejnou a jednoznačne doménou verejnej správy v Slovenskej republike. Znamená to, že  svoje úlohy v záujme občanov SR  budú plniť štátne orgány a územná samospráva: obce, mesta a samosprávne kraje. Výber kandidátov na poslancov EP má byť vecou verejnou a nie vecou  súkromných firiem ( spoločnosti, agentúr ) a politických strán, ktoré sa zmenili na súkromné politický podnikajúce subjekty.

Môžeme veriť tvrdeniu, že trinásť europoslancov zo SR v EP tvrdo bojovalo za svoju vlasť, za nás všetkých zo Slovenska ? Ja tomu neverím. Veril by som iba vtedy, ak by sa dalo dokumentovať práve na príklade schváleného uznesenia EP z februára 2017 k súčasnému inštitucionálnemu usporiadaniu EÚ, že europoslanci zo SR sa spoločne rozhodli informovať občanov o rozhodnutí EP a k otázke obsahu dokumentu žiadajú otvoriť v rámci SR celospoločenskú diskusiu s občanmi. Naši europoslanci toto nenavrhli ani našej vládnej moci, nezaoberali sa týmto dokumentom z hľadiska ochrany našej štátnej suverenity a nášho slovenského národa. Z uvedených dôvodov je problémom veriť tomu, že europoslanci za SR, okrem zástupcov za ĽS – NS, budú tvrdo bojovať za svoju vlasť a proti bruselskému diktátu.

Môžeme my, občania SR, očakávať, že v záležitostiach, ktoré sú predmetom tohto môjho článku, poskytne náležitú pomoc a bude v tomto smere veľmi aktívna novozvolená prezidentka SR Zuzana Čaputová , keďže sa pokladá za hlavu všetkých občanov  a chce byť aktívnou vo vnútornej politike ?  V tomto smere som pesimista, pretože k téme fungovania EÚ stanovisko prezidentky SR je známe od prvých momentov jej vstupu do prezidentského úradu. V rozhovore pre TA SR prezidentka SR bez toho, aby na danú tému mala absolvovaných s rôznymi skupinami občanov rôzne stretnutia, bez zaváhania vyhlásila, že NIE návratu kompetencií národným štátom a je zástancom ĎALŠEJ integrácie.

Ďalšia integrácia je možná iba ako politická integrácia a teda ustanovenie európskeho super štátu, čo samozrejme súvisí aj s tým, že s touto integráciou nie je možné národným štátom naspäť vrátiť žiadne kompetencie. Môžeme teda očakávať, že ani prezidentka SR, ktorá je povinná v prvom rade brániť ústavnosť SR a nie ústavnosť EÚ, sa do žiadneho procesu, ktorý by mal súvisieť s otázkami reformy EÚ, vôbec nezapojí a nebude ani k uvedenému dokumentu EP iniciovať organizovania celospoločenskej diskusie na národnej úrovni.

Môžeme si z obsahu rozhovoru pre TA SR všimnúť, že ak prezidentka SR vyjadrila jasné stanovisko k NIE návratu  kompetencií národným štátom a je zástancom ĎALŚEJ  integrácie, tak tento jej postoj je v absolútnom rozpore s tým, čo tvrdí na inom mieste rozhovoru. Doslova povedala: „Lebo ak spolu nehovoríme, nemôžeme diskutovať o tom, na čo máme rozdielne názory. V mojom svete má dialóg dôležité miesto.“

Téma o charaktere a fungovaní o EÚ je tá najdôležitejšia téma pre občanov SR.  Táto téma si vyžaduje, aby konečne naša vládna moc pod vedením ústavných činiteľov prijali také politicko-organizačné opatrenia, ktoré umožnia pripraviť a zrealizovať na určitú dobu celospoločenskú diskusiu o to, v akej Únií žijeme a akú Úniu chceme mať. Nemôže ísť iba o nezáväznú diskusiu či dialóg, pretože celý problém je spätý s rozhodnutím či máme záujem chrániť ústavnosť Slovenskej republiky alebo budeme podporovať našich politikov v tom, aby sme pošliapali ústavnosť SR a s definitívnou platnosťou podporili a schválili ústavnosť EÚ.

Prezidentka SR už svoje jasné stanovisko vyriekla, hoci mohla povedať, že v rámci svojej služby občanom je to problematika, ktorá si žiada, aby vládna moc otvorila s občanmi SR dialóg k otázke reformy EÚ, v závere ktorého má byť rozhodnutie občanov, či súhlasia s takou EÚ, ktorá bude spoločenstvom národných štátov alebo chcú takú EÚ, ktorá bude ustanovená ako európsky super štát. Je tu teda problém, ktorý ostáva nevyriešený a otvorený – prezidentka SR chce ďalšiu integráciu bez dialógu s občanmi SR, pričom sa zaradila k dvojici našich ústavných činiteľov, ktorí ešte stále nepochopili, že k žiadnej podpore nadnárodnej tvorby vôle ( z úrovne EÚ ), k odovzdávaniu národnej suverenity Bruselu a k ďalšej integrácií EU v podobe európskeho impéria nikdy nedostali oficiálny súhlas občanov a ich plnú moc.

Čo očakávajú občania od svojich ústavných činiteľov ? Aby sa prestali byť do hrude a neustále pripomínali, že sa prihlásili k proeurópskej a proatlantickej zahranično- politickej orientácií a spoločnými silami umožnili občanom SR zrealizovať skutočne demokratické rozhodnutie vo veci fungovania EÚ a jej ďalšej integrácie ! Lebo prihlásenie sa ústavných činiteľov a vôbec vládnej moci k uvedenej zahraničnopolitickej orientácií neoprávňuje našich politikov, aby ďalej v zásadných otázkach fungovania EÚ rozhodovali  bez účasti občanov a teda bez demokratického rozhodnutia. Predstavitelia nášho štátu musia vedieť, k čomu môžu dostať od občanov plnú moc a iba na základe tejto plnej moci môžu konať, aby ďalej nepošliapavali ústavnosť SR.

Ak teda prezidentka SR sa jasne vyjadrila, že NIE návratu kompetencií národným štátom a je zástancom ĎALŠEJ integrácie, tak v tomto smere môže konať iba za situácie, že bude zrealizované demokratické rozhodnutie v rámci nášho národného štátu a od občanov bude k tomuto jej zámeru daná ich PLNÁ MOC. Ak sa tak nestane, potom bude platiť názor Patricka Buchanana, že ľud je menšina terorizovaná elitami, pretože nechcú dovoliť, aby v otázke charakteru a fungovania EÚ  bolo slovenskému národu ako celku umožnené prejaviť svoju vôľu prijatím demokratického rozhodnutia.

Otázka o ďalšej integrácií je problematika, ktorá sa týka MIERY  TOHO, v akej medzinárodnej organizácií ( aj s možným názvom Európska únia ) môže SR  existovať za takých podmienok, ktoré umožnia, aby v rámci svojej štátnej suverenity mohla presadzovať svoje záujmy bez toho, aby sa do nekonečná musela podriaďovať cudzej moci a jej kritériám. Už spomínaný Patrick Buchanan v jednom svojom článku uviedol, že dnes na Západe ide o súboj kapitálu ( ktorý vlastní rôzne inštitúcie ) a krajiny, ktorej tento kapitál vládne.

Politické elity si teda musia rozmyslieť, komu majú a komu budú aj naďalej slúžiť. Lebo má platiť, že demokratické voľby v krajine majú slúžiť k tomu, aby politici slúžili občanom, s ktorými je potrebné riešiť otázku politickej rovnoprávnosti a politickej spravodlivosti práve spôsobom, že demokratické rozhodovanie nezanikne, ak je organizované v súčinnosti s občanmi. Ak politici sa usilujú slúžiť iba záujmom kapitálu, tak potom to v praktickom živote vyzerá tak, že presadzujú realizovanie svojej jedine správnej politiky.

Ak sa objaví nejaká alternatíva, tak sa spustí propaganda, že bude pre náš životný priestor a budúcnosť škodlivá či nebezpečná. Za tejto situácie vládna moc či politické elity vôbec majú na svojej strane dostatočné množstvo argumentov, prečo sa nemôže k otázkam charakteru a fungovania EÚ otvoriť celospoločenská diskusia, prečo je z ich strany lepšie určité otázky pokladať za také, o ktorých sa nesmie diskutovať a podobne. Stále si chcú za každú cenu uchovať pozíciu, že občania nemôžu a nesmú rozhodovať o tom, akú Úniu chcú mať politické elity a vládnuca trieda v Európe.

Mnohé témy k problematike EÚ sa jednoducho nemôžu otvoriť preto, lebo by to mohlo viesť obyvateľstvo členských štátov EÚ k poznaniu, že skutočná reforma EÚ z pohľadu národného členského štátu je potrebná alebo, že bude výhodnejšie z EÚ vystúpiť. Ak sa na pôde EÚ o jej reforme aj niečo hovorilo či písalo, tak je to iba v intenciách dokumentu, ktorý EP schválil k inštitucionálnemu posilneniu samotnej Únie a ešte viac na úkor národných členských štátov. Existuje dostatok indícií k tomu, aby som mohol zdôrazniť, že v Bruseli nemajú záujem, aby sa k diskusií s obyvateľmi členských štátov otvárali na pretras rôzne témy k fungovaniu EÚ, pretože nositelia konceptuálnej moci so žiadnou reformou v prospech členských štátov nepočítajú.

EÚ je teda nereformovateľná a bez národných členských štátov poslanci Európskeho parlamentu nebudú mať šancu nič podstatného na fungovaní EÚ zmeniť. V otázke členstva SR v EÚ a fungovania EÚ vôbec naša vládna moc spoločne s väčšinou politických strán a hnutí vytvorili akýsi politický štátno – mocenský kartel, ktorý sa zaviazal ustrážiť SR tak, aby ostal v jadre EÚ, aby od tohto jadra bol usmerňovaný životný priestor krajiny a jej  obyvateľov a aby SR vďačne podporovala všetky kroky EÚ, ktoré budú súvisieť s jej ústavným poriadkom. Tento politický štátno-mocenský kartel nemá iné politické ambície a už teraz sa aktivizujú politickí dobrodruhovia, ktorí po voľbách do NR SR v roku 2020  plánujú dať tejto politike viacej dynamizmu a rozhodnosti.

Koniec záverečnej časti

Dušan Hirjak