Vládna moc vyhlásila občanom boj proti extrémizmu z ich radov. Prečo ? Časť XI.

Podľa pána Chmelára to vyzerá tak, že ak sa vládna moc nezjednotí v kľúčovom zápase proti nástupu fašizmu, môže to viesť k hazardu s budúcnosťou nášho štátu. Toto tvrdenie akoby malo  prebudiť politikov k ešte ráznejším činom, pretože dáva tušiť, akoby vládnou mocou  boj proti extrémizmu nepostačoval. Pokiaľ bude  existovať  politická strana ĽS – NS aj na čele s Mariánom Kotlebom, môže to vraj ohrozovať budúcnosť nášho štátu.

Je mi veľmi ľúto, že pán Chmelár zavádza verejnosť aj v tomto tvrdení, pretože odpútava pozornosť verejnosti od takej politiky vládnej moci, ktorá skutočne vedie k hazardu s budúcnosťou nášho štátu. Tento hazard však nesúvisí s existenciou ĽS – NS a jej politikou, pretože táto strana nemá politickú moc a nereprezentuje Slovensko vo vzťahu k zahraničiu  či k nadnárodným štruktúram.  Z môjho pohľadu hazard s budúcnosťou nášho štátu nie je možné spájať s „fašizmom“ ĽS – NS, ale s fašizmom demokratického Západu, ktorý politické elity v svojej politike využívajú v záujme dosiahnutia určitých cieľov.

V rámci konfrontačnej politiky s Ruskom, ak je fašizmus či nacizmus protiruský, tak má požehnanie Západu vrátane EÚ. Demokratický Západ sa dopracoval celkom vedome a plánovite k tomu, že prevzal aj fašistický cieľ hitlerovského Nemecka – zničiť Rusko. Západ metodický a plánovite postupuje podľa Harvardského a Houstonského projektu a ten je nielen o likvidácií ZSSR, ale aj o likvidácií Slovanov na čele s Ruskom. Harvardská časť projektu bola zrealizovaná. Na rade je realizácia Houstonského projektu a ten nie je ničím iným iba fašistickým projektom. Podľa logiky antifašistického zamerania doterajších   aktivít ( výzvy či pochodu )  by malo platiť, že ohrozenie Slovanov na čele s Ruskom môžeme očakávať od politickej strany ĽS – NS.  Dá sa veriť takejto konštrukcií ?

Takže hazard s budúcnosťou nášho štátu môže robiť vždy vládna moc a politické elity s ňou späté. Ak v tichosti budeme fašistický projekt zničenia Slovanov a Ruska podporovať, bude to vždy veľmi veľký hazard, pretože ak padne Rusko, nás, Slovákov, žiadne NATO a ani EÚ nezachránia.  Zároveň chcem poznamenať, že nie som si vedomí toho, že ĽS – NS je podporovateľkou fašistického projektu zničenia Ruska. V tomto prípade by totiž ĽS – NS bola na strane vládnej moci, na strane Bruselu a NATO. A to určite tak nie je. Takže prečo potrebuje pán Chmelár strašiť obyvateľstvo Slovenska iba fašizmom Kotlebovcov, keď fašistické ciele má pripravené k realizácií demokratický Západ ?

Aká politika vládnej moci v súčasnosti vedie k hazardu s budúcnosťou nášho štátu ? Je to politika vládnej moci za každých okolnosti sa bez súhlasu občanov podriaďovať záujmom nadnárodných štruktúr a posilňovaniu ich mocenského vplyvu. Je to politika rešpektovania záujmov cudzích mocnosti na úkor záujmov vlastného obyvateľstva. Je to politika viery v zázračné schopnosti spravovania života v priestore veľkého a silného Impéria – EÚ. Vládna moc na Slovensku podporuje želania Bruselu a zakladajúcich členov EÚ vybudovať v Európe super štát so širokými právomocami. Ak sa toto zrealizuje v definitívnej podobe, bude to znamenať koniec štátnej suverenity Slovenska !  Vládna moc tak pomôže naplniť predstavu globalistov  o homogenizácií všetkých štátov vo svete, pretože podporou super štátu pomôže zrealizovať projekt masovej ilegálnej migrácie do Európy, aby došlo k miešaniu rás.

Pokiaľ je známe mne a verejnosti, tak ĽS – NS nepodporuje politiku budovania EÚ ako super štátu, politiku masovej ilegálnej migrácie či členstvo Slovenska v NATO a to všetko kvôli tomu, že nemá záujem, aby bolo hazardované s budúcnosťou nášho štátu. Pán Chmelár by preto mal mať skôr strach z toho, že dnešná vládna koalícia vedie náš samostatný štát do likvidácie a to len preto, že sa má vyhovieť veľmocenským cieľom nadnárodných politických elít. Konfrontačná politika demokratického Západu s Ruskom predstavuje veľký hazard s budúcnosťou Európy a jej národných krajín, predstavuje priame ohrozenie pre obyvateľov Európy žiť v mieri. Slovensko je mierumilovná krajina, ale zásluhou jej politických predstaviteľov sa vedome a cielene pridalo k tým agresívnym krajinám Západu, ktoré podporujú fašizmus a fašistické prejavy za každých okolnosti, ak je to v súlade s neoliberalizmom a jeho koristníckou politikou.

Preto ak sa majú naše politické elity spojiť proti nástupu fašizmu, tak nesmú váhať a majú sa snažiť pred verejnosťou odhaliť tento nástup, ktorý sa určitým spôsobom  sformoval na strane demokratického Západu.  Malo by to byť pochopiteľné pre každého, kto má snahu nebyť  zaslepeným podporovateľom  demokratického Západu, pretože cieľ nástupu ostal ten istý – zničiť Rusko. A existuje  aj ďalší  dnes už jasný cieľ globalistov – zničiť národné štáty a ich suverenitu, zbaviť obyvateľstvo tohto „ochranného štítu“ a ponechať každého individuálne v moci nadnárodných štruktúr, ktoré s uplatnením svojej moci nebudú mať zľutovanie ukázať svetu jedinú perspektívu ľudstva – žiť v otroctve pod jarmom božskej svetovlády.

O týchto veciach sa verejnosti nehovorí a politické elity nemajú záujem do skutočných politických cieľov nadnárodných ju  zasväcovať.  V každom prípade má platiť to, čo tvrdí Thomas Barnett: „Národne orientovaní politici musia byť umlčaní a musia zmiznúť zo scény.“  To je jeden zo skutočných dôvodov, prečo sa majú všetci spojiť proti ĽS – NS a prečo sa organizuje kampaň proti nástupu fašizmu ĽS – NS.

Pán Chmelár dal v svojej výzve pokyn k niečomu, čo sa ani poriadne nezačalo. Podľa neho je to jasné: už nemá význam vstupovať s extrémistami do dialógu. A keď nemá význam, znamená to, že politický dialóg v Aréne politického boja  je bezpredmetný. Neviem, s kým pán Chmelár odmieta dialóg, ak konštatuje, že nesmie byť vedený s extrémistami. Sú  však iba dve možnosti. Buď dialóg odmieta s politikmi ĽS – NS, alebo dialóg odmieta so stranou občanov, proti ktorým vládna moc začala realizovať boj proti extrémizmu.  Tam, kde je organizovaný boj proti extrémizmu, tam je dialóg bezpredmetný. To znamená, že pán Chmelár sa pridal k politike vládnej moci, pretože existuje zhoda v tom, že s extrémistami sa dialóg nevedie, pretože to nemá význam.

Zdá sa, že je to bezvýchodisková situácia a že je potrebné sa zmieriť s tým, čo robí vládna koalícia a čo tvrdí pán Chmelár. Lenže riešenie existuje a je potrebné, aby o tom vedela aj  verejnosť – občania. Aké je to riešenie ? Vládna moc musí opätovne otvoriť Arénu politického boja. Je to síce obrazne pomenovanie toho, čo sa má udiať, ale dôležité je, že do tejto Arény majú právo vstúpiť všetky politické sily demokratickej spoločnosti. Opätovné otvorenie Arény politického boja priamo vyplýva z článku 31 Ústavy Slovenskej republiky.  Text tohto článku je jasný: „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad  a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“ Ústava SR jasne orientuje, kto sa má možnosť zúčastniť dialógu v Aréne politického boja.

Podstatné je si uvedomiť, že parlamentná demokracia  a Aréna politického boja, to nie sú totožné inštitúty demokratického právneho štátu, aj keď by za normálnych okolnosti takými mohli byť. Rozdiel medzi nimi je v tom, že parlamentná demokracia zo slobodnej súťaže politických síl časť týchto síl vylúčila, pretože si presadila v rozpore s Ústavou SR a zákonom o voľbách do NR SR päť percentnú hranica pre vstup do parlamentu.  Táto hranica obmedzuje slobodnú súťaž politických síl a nikomu, zdá sa, to nevadí. Zo slobodnej súťaže politických síl boli niektoré politické strany vylúčené nie z rozhodnutia občanov – voličov, ale z rozhodnutia väčšinovej ( koaličnej ) moci v parlamente.  A ak boli zo slobodnej súťaže  vylúčené niektoré  politické sily, znamená to, že automatický boli vylúčení aj voliči týchto politických síl. Päť percentná klauzula pre vstup do parlamentu je porušením Ústavy  SR, pretože zákonné úpravy súvisiace s voľbami do NR SR neumožnili a neochránili slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Tomuto porušeniu sa prispôsobila celá politická a mediálna prax.

To, či je potrebný dialóg o čomkoľvek, čo je žiaduce preskúmať, konzultovať, opraviť a navrhovať na schválenie ( rozhodnutie ), nevyplýva z ochoty niekoho  z prostredia autority moci či od osamelého jedinca – občana, ale je viazané na slobodnú súťaž politických síl, ktoré sa uchádzajú o dôveru občana – voliča. Preto samotný dialóg má byť permanentnou politickou aktivitou politických síl zapojených do slobodnej súťaže, do ktorej vstupuje aj neorganizovaná masa občanov – voličov. Za takýchto podmienok nemá význam vopred dávať  niekomu prívlastok „extrémista“, „extrémizmus“ a podobne.

Ak berieme za kritérium dobrého dialógu v Aréne politického boja kritické a racionálne diskusie, postoje, námety, pripomienky, výčitky, alternatívy a podobne, potom význam dialógu spočíva vo vzájomnom ovplyvňovaní sa, v ktorom kritika a sebakritika pomáhajú zvládnuť potrebné ( požadované )  vnútorné či vonkajšie reformy jednotlivých politických síl. ( subjektov ). Preto ak NIEKTO nemá záujem  viesť dialóg s „extrémistami“, tak ten NIEKTO sa vlastne rozhodol, že žiadne vnútorné a ani vonkajšie reformy nebudú a má k tomu aj dobre vymyslený dôvod: s extrémistami sa nevyjednáva.

Pripúšťam, že v Aréne politického boja  môžu z rôznych strán padať rôzne nelichotivé prívlastky, ale to nie je dôvod pre potieranie potreby skutočného permanentného dialógu a jeho rozšírenie na všetky politické síl tak, aby bola zabezpečená slobodná politická súťaž. V konečnom dôsledku má platiť, aby si názor k tomu, čo môže byť extrémistické, urobil samotný volič a podľa toho sa rozhodol.  Tu niekde by si mal hľadať  odpoveď aj pán Róbert Fico na svoju „nevedomosť“ či údiv, prečo obyvatelia vypálených obcí v 2.svetovej vojne Ostrý Gruň a Kľak napriek skúsenosti s fašizmom hlasovali v prospech ĽS – NS. Pokúsim sa k tomu odpovedať ako nestranný pozorovateľ. Za ĽS – NS obyvatelia vypálených obcí hlasovali preto, pretože konali múdro, ak vopred túto stranu nestotožnili s extrémizmom a fašistami, ale brali do úvahy, že strana má v sebe potenciál zásadne  dosiahnuť  vplyv na usmerňovanie niektorých politických procesov viacej v prospech obyvateľov Slovenska a teda aj v ich prospech ako voličov.

Pán Chmelár svojim postojom k otázke dialógu len potvrdil, že platí to, čo tvrdím: vládna moc nemá záujem o žiadny dialóg  s označeným politickým subjektom a teší sa na to, ako s ním zatočí. Lenže to nie je všetko ! Vládna moc nemá záujem o dialóg s občanmi. Mať zásadné pripomienky na adresu EÚ a NATO – to je z pohľadu vládnej moci zrejme  neprimeraná aktivita. Pripomienky  či výhrady k EÚ a NATO má ĽS – NS , ale tiež nie zanedbateľná časť občanov ( azda väčšina ) Slovenska. A preto je potrebný  trpezlivý dialóg v Aréne politického boja. Lenže vládna koalícia na čele s Róbertom Ficom má svoje jasné heslo: Je rozhodnuté, zabudnite na dialóg !

( Pokračovanie v Časti XII. – záverečnej časti )

Dušan Hirjak