Zlodeji času

Nedávno som sa na sociálnej sieti rozprával s človekom, ktorý si vytvoril osobitý spôsob obživy. Na anonymnom profile zverejňuje múdre výroky starých filozofov, duchovných učiteľov a známych osobností. Citát, pekný obrázok, niekoľko vhodne zvolených slov – a potom už nastúpi algoritmus.

Príspevky sa šíria, pribúdajú pozretia, reakcie a zdieľania. Pozornosť ľudí sa premieňa na peniaze.

Keď profil časom stratí dosah, keď sa obrazne povedané „vyčerpá“ alebo zinflační, založí sa ďalší. Potom ďalší. A opäť sa na ňom začnú objavovať cudzie myšlienky, cudzie skúsenosti a cudzia múdrosť, premenené na palivo pre stroj, ktorého jediným cieľom je udržať človeka čo najdlhšie pred obrazovkou.

Popritom má tento človek aj svoj skutočný profil. Na ňom zverejňuje fotografie z dovoleniek, zážitky a okamihy pohodlného života. Otvorene priznáva, že pracuje najviac dve hodiny denne.

Samotné to, že niekto pracuje krátko, ešte nemusí byť problémom. Človek môže za dve hodiny vytvoriť hudbu, ktorá povzbudí tisíce ľudí. Môže napísať dobrý text, navrhnúť užitočné riešenie, pomôcť chorému človeku, opraviť zložitý stroj alebo urobiť rozhodnutie, ktoré ušetrí iným mnoho dní práce.

Problém teda nie je v počte odpracovaných hodín.

Problém je v tom, čo sa počas tých hodín skutočne vytvára.

V tomto prípade nevzniká nová myšlienka, nové poznanie ani skutočná hodnota. Nevzniká ani poctivý pokus sprostredkovať filozofiu človeku, ktorý by sa k nej inak nedostal. Vzniká predovšetkým návnada na pozornosť.

Myšlienka, ktorú niektorý filozof formoval celý život, je vytrhnutá z kontextu, položená na obrázok zapadajúceho slnka a vyslaná do priestoru, kde sa jej úspech nemeria pravdivosťou ani hĺbkou, ale počtom kliknutí.

Filozof do nej vložil život.

Čitateľ do nej vložil čas.

Platforma na nej zarobila.

A prevádzkovateľ profilu si z tohto toku pozornosti odobral svoj podiel.

Nová surovina civilizácie

Priemyselné spoločnosti kedysi bojovali o uhlie, ropu, oceľ, pôdu a pracovnú silu. Digitálna spoločnosť objavila ešte vzácnejšiu surovinu.

Ľudskú pozornosť.

Pozornosť nie je iba chvíľa, počas ktorej sa na niečo pozeráme. Je to časť nášho života. Je to priestor, v ktorom sa môžeme niečo naučiť, niečo vytvoriť, niekomu pomôcť, premýšľať, milovať, odpočívať alebo jednoducho byť.

Kto ovláda našu pozornosť, ovláda časť nášho času.

A kto ovláda náš čas, potichu ovláda aj časť nášho života.

Novodobý zlodej času nám preto nevezme hodinky. Nevytrhne nám peňaženku z ruky a nevnikne do domu. Urobí niečo oveľa jemnejšie.

Presvedčí nás, aby sme mu svoj čas odovzdali dobrovoľne.

Jedna minúta sa nezdá byť veľa. Ani päť minút. Ani desať. No ak sa podobný obsah predloží miliónom ľudí, z malých kúskov života vzniknú celé roky ľudského času.

Roky, počas ktorých sa mohlo niečo vytvoriť.

Roky, počas ktorých sa mohli rodičia rozprávať s deťmi.

Roky, počas ktorých sa človek mohol naučiť remeslo, prečítať knihu, pestovať záhradu, navštíviť osamelého suseda, venovať sa svojmu zdraviu alebo v tichosti porozumieť sám sebe.

Namiesto toho prechádza prstom po obrazovke.

Jeden citát. Jedna hádka. Jedna senzácia. Jedno video. Ďalší citát. Ďalší konflikt. Ďalší prísľub rýchleho šťastia.

Obsah sa mení.

Mechanizmus zostáva.

Keď sa múdrosť mení na návnadu

Múdrosť sama osebe, samozrejme, nie je problémom. Pripomínať dobré myšlienky môže byť užitočné a krásne. Aj starý výrok môže človeka zastaviť v správnej chvíli a otvoriť mu dvere k hlbšiemu premýšľaniu.

Rozdiel je v úmysle.

Iné je sprostredkovať myšlienku, pretože ju považujeme za dôležitú, a iné je použiť ju iba preto, že zvyšuje dosah.

Iné je budovať priestor poznania a iné je budovať továreň na pozretia.

Iné je pozvať človeka k premýšľaniu a iné je naučiť sa, ktoré slová v ňom vyvolajú reakciu, aby zostal pri obrazovke o niekoľko sekúnd dlhšie.

Algoritmus pritom nerozlišuje medzi múdrosťou a hlúposťou, medzi pravdou a klamstvom, medzi krásou a nevkusom. Rozlišuje predovšetkým medzi tým, čo pozornosť udrží, a tým, čo ju neudrží.

Preto bývajú úspešné veci, ktoré človeka rozrušia, pohladia jeho márnivosť, potvrdia jeho názor alebo mu ponúknu okamžitý pocit výnimočnosti.

„Si silnejší než ostatní.“

„Nikomu nič nedlhuješ.“

„Odstrihni zo života každého, kto ti neslúži.“

„Úspešní ľudia vstávajú o piatej.“

„Vesmír ti pošle všetko, po čom túžiš.“

Nie preto, že by každá z týchto viet bola úplne nepravdivá. Problémom je, že sú často vyprázdnené, odtrhnuté od okolností a upravené tak, aby hladili ego.

A ego je dobrý zákazník.

Narcizmus sa v digitálnom prostredí nestáva iba osobnou vlastnosťou. Stáva sa obchodným modelom.

Parazitovanie na skutočnej práci

Za každým pohodlným životom však stále stojí svet skutočnej práce.

Niekto vypestoval potraviny.

Niekto opravil cestu.

Niekto vyrobil elektrinu.

Niekto odviezol odpad.

Niekto stál pri operačnom stole.

Niekto v noci dohliadal na bezpečnosť.

Niekto navrhol technológiu, ktorú iný používa na monetizovanie cudzích citátov.

Digitálny svet niekedy vytvára ilúziu, že hodnotu možno donekonečna tvoriť iba presúvaním symbolov, obrázkov, emócií a pozornosti. No každá civilizácia napokon stojí na ľuďoch, ktorí niečo skutočne postavia, vypestujú, opravia, naučia, vyliečia alebo ochránia.

Spoločnosť môže mať veľa komentátorov.

Nemôže však existovať bez pekárov.

Môže mať tisíce motivačných profilov.

Nemôže však fungovať bez vodičov, zdravotných sestier, remeselníkov, učiteľov, technikov a ľudí, ktorí sa každé ráno postavia k práci, ktorá neprináša milióny pozretí, no prináša svetu skutočný osoh.

Nie každý človek živiaci sa digitálnym obsahom je parazitom. To by bolo nespravodlivé. Aj v digitálnom priestore vzniká umenie, vzdelávanie, kvalitná žurnalistika, odborné poznanie, hudba, humor a ľudská blízkosť.

Rozhodujúca otázka preto neznie, či je práca digitálna alebo fyzická.

Znie takto:

Pridáva táto činnosť svetu hodnotu, alebo iba odčerpáva pozornosť z hodnoty vytvorenej inými?

Epidémia napodobňovania

Keď ľudia vidia, že niekto zarába tým, že kopíruje citáty, vyrába jednoduché videá alebo neustále vyvoláva konflikty, prirodzene sa objaví túžba napodobniť ho.

Prečo by mal jeden človek vstávať skoro ráno, dochádzať do práce, niesť zodpovednosť a večer sa vracať unavený, keď iný zverejní niekoľko obrázkov a odíde na dovolenku?

Taká otázka je ľudsky pochopiteľná.

No ak sa príliš veľa ľudí rozhodne žiť z upútavania pozornosti a príliš málo z vytvárania hodnôt, spoločnosť sa začne podobať hostine, pri ktorej pribúdajú hostia, no ubúdajú tí, ktorí varia.

Každý chce byť videný.

Málokto chce niesť.

Každý chce hovoriť.

Čoraz menej ľudí chce počúvať.

Každý chce byť značkou.

No spoločnosť sa nedá postaviť iba zo značiek.

Týmto spôsobom sa mení aj predstava o úspechu. Úspešným už nemusí byť ten, kto niečo ovláda, vytvoril alebo komu ľudia dôverujú. Úspešným sa stáva ten, koho je vidieť.

Viditeľnosť sa zamieňa s hodnotou.

Dosah s významom.

Popularita s múdrosťou.

A počet sledovateľov s ľudskou veľkosťou.

Zrýchlený sociálny čas

Dôsledkom nie je iba strata jednotlivých hodín. Mení sa samotné tempo spoločnosti.

Sociálny čas sa zrýchľuje.

To, čo bolo včera nové, je dnes staré. To, čo bolo ráno dôležité, je večer zabudnuté. Názory, móda, jazyk, konflikty aj spoločenské vzory sa menia tak rýchlo, že medzi ľuďmi vznikajú čoraz väčšie vzdialenosti.

Niekedy už ani desaťročný vekový rozdiel neznamená iba inú hudbu alebo spomienky. Znamená iný slovník, iný spôsob vnímania sveta, iné zdroje informácií, iné autority a inú predstavu o tom, čo je skutočné.

Spoločnosť prestáva žiť v jednom spoločnom priestore.

Rozpadá sa na ostrovy.

Jeden človek žije vo svete politického rozhorčenia.

Druhý vo svete celebrít.

Tretí vo svete duchovných citátov.

Štvrtý vo svete katastrofických predpovedí.

Piaty vo svete krátkych videí, v ktorých sa každých niekoľko sekúnd musí niečo stať.

Títo ľudia sa môžu stretnúť pri jednom stole, no každý z nich prichádza z iného algoritmického vesmíru.

Potom sa čudujeme, že si nerozumejú.

Nemajú iba rozdielne názory. Majú rozdielne rytmy, rozdielne zdroje pozornosti a rozdielne obrazy reality.

Spoločnosť sa neatomizuje preto, že by ľudia nemali možnosť komunikovať. Nikdy v dejinách nemali toľko možností komunikovať.

Atomizuje sa preto, že spoločný priestor komunikácie sa rozpadol.

Každému sa zobrazuje niečo iné.

Každého niečo iné rozčuľuje.

Každého niečo iné drží pri obrazovke.

A čím dlhšie človek zostáva vo vlastnom prúde obsahu, tým ťažšie chápe, ako môže niekto iný vidieť svet odlišne.

Krádež civilizačného času

Preto nejde iba o osobný čas jednotlivca.

Ide aj o čas civilizácie.

Každá spoločnosť má obmedzené množstvo ľudskej energie, tvorivosti, sústredenia a dôvery. Môže ich použiť na vzdelávanie, vedu, medziľudské vzťahy, kultúru, ochranu prírody, starostlivosť o slabších a riešenie skutočných problémov.

Ale môže ich aj rozptýliť v nekonečnom prúde obsahu, ktorý nevznikol preto, aby spoločnosti niečo dal, ale preto, aby z nej niečo odobral.

Pozornosť.

Emóciu.

Reakciu.

Kliknutie.

Čas.

V tomto zmysle sú niektoré mechanizmy digitálnej ekonomiky skutočne formou krádeže času. Nie krádeže v právnom zmysle. Nikto nás nenúti pozerať sa. Nikto nám násilím neberie telefón z ruky.

Ide o krádež oveľa rafinovanejšiu.

Človek je najprv presvedčený, že sa rozhodol sám.

Až neskôr zistí, že jeho rozhodovanie bolo celé roky formované prostredím, ktoré poznalo jeho slabosti lepšie než on sám.

Kto je vinný?

Bolo by jednoduché ukázať prstom na človeka, ktorý prevádzkuje desať profilov s citátmi. On však nie je jediným vinníkom.

Je produktom systému, ktorý ho odmeňuje.

Platforma potrebuje pozornosť.

Inzerent potrebuje zákazníka.

Tvorca potrebuje dosah.

Používateľ potrebuje podnet.

A celý mechanizmus sa rozbieha ako koleso, z ktorého je čoraz ťažšie vystúpiť.

Preto riešením nemôže byť iba morálne odsúdenie jednotlivcov. Potrebujeme znovu premýšľať o tom, čo považujeme za prácu, hodnotu, úspech a spoločenský prínos.

Potrebujeme sa pýtať, či ekonomika, ktorá odmeňuje schopnosť zaujať viac než schopnosť pomôcť, nemieri proti vlastným základom.

A či spoločnosť, ktorá platí viac za rozptýlenie než za starostlivosť, môže zostať dlhodobo zdravá.

Obrana času

Možno sme sa naučili chrániť si peniaze, majetok, heslá a osobné údaje.

Nenaučili sme sa však chrániť si čas.

Pritom práve čas je to jediné, čo nemožno vrátiť.

Peniaze sa dajú znova zarobiť.

Stratená vec sa dá nahradiť.

Dom sa dá opraviť.

Ale hodina života, ktorú sme odovzdali niečomu prázdnemu, sa už nikdy nevráti.

Obrana času preto nemusí znamenať odchod zo sociálnych sietí ani odmietnutie technológií. Znamená predovšetkým obnovu vedomého rozhodovania.

Položiť si jednoduchú otázku:

Čo vo mne tento obsah zanechá, keď ho prestanem sledovať?

Poznanie?

Pokoj?

Inšpiráciu?

Pochopenie?

Chuť niečo vytvoriť?

Alebo iba potrebu pozrieť sa na ďalší?

To je možno najpresnejšia hranica medzi obsahom, ktorý človeka obohacuje, a obsahom, ktorý ho iba spotrebúva.

Na záver

Zlodeji času nechodia v maskách.

Často sa na nás usmievajú z obrazovky.

Ponúkajú nám múdrosť bez námahy, úspech bez práce, blízkosť bez vzťahu, pobúrenie bez zodpovednosti a zábavu bez konca.

Neberú nám čas naraz.

Beriú nám ho po sekundách.

Práve preto si ich tak dlho nevšímame.

No možno raz pochopíme, že najväčšou chudobou človeka nie je mať málo peňazí, ale zistiť, že väčšinu svojho času venoval veciam, ktoré si ho nezaslúžili.

Civilizácia totiž nemá nekonečný čas.

Ani človek ho nemá.

A preto by sme si mali dávať pozor nielen na tých, ktorí nám chcú vziať majetok, slobodu či dôstojnosť.

Mali by sme si dávať pozor aj na tých, ktorí nás naučili považovať za odpočinok to, čo nás potichu oberá o život.