LÁSKA VLASTI – recenzia

Japonci, pevným putom zviazaný s pôdou, kultúrou a tradíciami, hojne vnímali plazivý liberálno-kapitalistický vírus začiatku dvadsiateho storočia ako cudzopasného votrelca, s ktorým sa nevedeli vyrovnať. Navzdory potupnej metamorfóze smerovanej k „Zániku Západu“ (alebo aj Východu?!),dodnes zostali ostrovy, nad ktorými bdie posvätná hora Fudži, symbolickou baštou konzervatívneho myslenia. Jukio Mišima bol v krajine vychádzajúceho slnka jeho (hoc trochu kontroverzným) najvplyvnejším ambasádorom predovšetkým v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Kritici mu vyčítali badateľný vplyv európskeho umenia, ktoré spoznal a obdivoval. Nakoľko bol tento v jeho tvorbe nevýrazný, zostal predovšetkým umelcom japonským.

Názov novely Láska k vlasti je zároveň kvintesenciou ostatných desiatich rokov života autora. V kontexte tvorby Jukia Mišimu nie je len definitívnym prihlásením sa k tradične zásadovému bušidó kódexu a odporu k oligarchii a byrokracii.Vyjadruje tiež hlbokú duchovnosť tradícií a nostalgiu za pôvodnou mocou cisára, ktorý je nositeľom cností a zosobnením ušľachtilosti. Na sklonku zimy 1936 je pokus skupiny japonských nacionalistov o prevrat rezolútne potlačený. Chladnokrvné odmietnutie vzbúrencov cisárom Hirohitom je pre nich takým trpkým sklamaním, akou bola neskôr kapitulácia Japonska v roku 1945 tragédiou. Ohnivé vzplanutie rebelujúceho poručíka Šindži Tajemaa a jeho ženy Reiko, zavŕši spoločná rituálna samovražda. Popis fyzickej i duchovnej lásky dvoch mladých ľudí, ktorých intímny vzťah vrcholí stotožnením sa s povinnosťou neodvratného konca bez váhania, môže z pohľadu moderného materialistu pôsobiť absurdne až cynicky. Optikou tradicionalistu v ňom však nachádzam nemalé paralely s historickým romantizmom v európskej literatúre, pomenej aj v skutočnej európskej histórii. Zreteľné obrysy vlasteneckého rozmeru celého aktu sú však jedinečné. Text v mnohom odráža symboliku rytierskej etiky samurajov a duchovného života Japoncov. Láska k vlasti je však zaujímavá ešte niečím. Traduje sa, že si svoju smrť a posledných desať rokov života autor naplánoval už po vydaní tejto novely.

Mišimovi v žilách kolovala samurajská krv a aj vďaka tomu sa mu dostalo kvalitného vzdelania, adekvátneho vyššej spoločenskej vrstve. V rodinnej tradícii umenia boja hodlal pokračovať, avšak „šľachtický“ status mu v armáde žiadnu protekciu nepriniesol. Slabá fyzická kondícia, spôsobená poruchou zažívania, mu nedovolila tieto ambície rozvinúť a preto svoje snaženie obrátil k písaniu. Nielenže sa stal veľmi úspešným románopiscom a vedúcou literárnou postavou svojho obdobia, bol tiež rešpektovaným autorom divadelných hier. Dvojnásobný nominant na Nobelovu cenu za literatúru sa však predsa len rozhodol svoje telo vydať napospas tvrdému tréningu a začal s posilňovaním. Praktizoval tiež kendó, box a jiu jitsu a svoju životosprávu rozdelil na šesťhodinové fázy; spánok, cvičenie a písanie. Sebakontrolou sa snažil maximalizovať svoje výsledky a keďže jeho zdravotné problémy postupne úplne zmizli, je pravdepodobné, že sa mu to do veľkej miery skutočne podarilo. Okrem tréningu a písania naplnil posledné roky života aktivizmom.

Mišima postupne bral svoje poslanie vážnejšie a tradíciu meča preto nešíril len literárnymi a dramatickými dielami, ale aj demonštráciou pripravenosti obetovať sa v skutočnom boji. V roku 1968 zakladá Spoločenstvo štítu – Tatenokai, skupinu zloženú nakoniec zo sto prísne vybratých bojovníkov-idealistov, ktorých náboženstvom bolo tvoriť cisárov obranný štít. Všedný život si uvedomoval ako bytie – žitie v ideáloch. Svojim zovňajškom i vystupovaním sa snažil pôsobiť vždy ako oporný múr a vzorný príklad. Okrem financovania väčšiny aktivít a uniforiem, tiež vytváral príručky a propagoval Spoločenstvo štítu v nacionalistickom periodiku. To všetko popri rodine a zamestnaní.

Na sklonku života detailne naplánoval veľké, ako ináč, tradičné divadlo, ktoré malo byť nielen aktom vzdoru, ale zásadným zlomom s cieľom prebudiť spiaci japonský národ z hlbokej letargie, pokory a odovzdanosti, nemajúcej v histórii hrdého národa obdoby. Ako to nakoniec dopadlo a s akým nepochopením sa tento čin stretol, sa v knihe určite dočítate.

Je dobrým zvykom, že vydania Délskeho potápača okrem predmetného prekladu ponúkajú vždy ešte čosi navyše. Vydavateľ spestril a skompletizoval obsah knihy zmapovaním všetkých doterajších významných vystúpení proti vláde z nacionalistických pozícií. Venuje sa tiež stručnému prehľadu a vysvetleniu zásadných pojmov z náboženstva a histórie Japonska, ktoré sú pre lepšie pochopenie súvislostí dôležité najmä pre nás, Európanov. Rozsahom a kvalitou obsahu je kniha najcennejším zdrojom informácií a najadekvátnejšou formou uznania, akého sa u nás Mišimovi dostalo.

A čím bol a stále je pre nás taký zaujímavý? Možno aj tým, že bolna sklonku života živým dôkazom sebaobetovania sa a rýdzeho idealizmu, ktorý nám dnes tak chýba.

Jozef Benedikovič

Jukio Mišima – Délsky potápač, 2018, 154 strán

Poznámka:

Text vyšiel v siedmom čísle časopisu RECONQUISTA: www.reconquista.sk