Radbruchova formula, pozitívne a prirodzené právo

V prvom z troch článkov k téme, som odlíšil inštitúty amnestie, milosti a odpustenia zvyšku trestu. V prípadoch prezidenta Kováča a zastupujúceho prezidenta Mečiara, sa nejednalo o milosti, ani odpustenie zvyšku trestu, ale o amnestie v ich plnom význame slova. Na informačnom a znalostnom zmätku okolo týchto pojmov sa podieľali médiá, a “kúpila ich” verejnosť…
https://blog.hlavnespravy.sk/922/este-raz-k-meciarovym-amnestiam/
V nasledovnom sa posuniem ďalej, a objasním ďalšie právnické termíny a pojmy z oblasti teórie práva.
Pozitívne a prirodzené právo sú pojmy z oblasti teórie a filozofie práva, ako súčasť právnej vedy (štát a právo). Pozitívne právo (ale nie vždy celkom presne platné právo) je také objektívne právo, ktoré sa dá odvodiť z v danej dobe platného systému právnych noriem. Jeho protikladom je prirodzené právo. Prirodzené právo je právo, ktoré vyplýva z ľudskej prirodzenosti a zo vzťahov medzi ľuďmi, nezávisle od akéhokoľvek zákonodarstva.
Právny filozof a právnik Gustav Radbruch sformuloval kritiku právneho pozitivizmu v tzv. Radbruchovej formule naprosto výstižne:
„Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo” spravodlivosti ustúpiť.”
Autorom týchto slov je vrcholný predstaviteľ nemeckého „gesetzpozitivizmu”, právny filozof, sociálny demokrat a minister spravodlivosti v období Weimarskej republiky – Gustav Radbruch.
Hlavným konkurentom prirodzeno-právnej teórie sa od 19. storočia stáva tzv. právny pozitivizmus: „Lex dura sed lex“ (tvrdý zákon, ale zákon, platný pre všetkých…).
Existuje viac druhov prekladu tejto formuly, no zmysel a jej význam je rovnaký a stanovuje nutnosť ochrany spravodlivého práva pred neúnosnou mierou pozitívneho práva.
Prirodzené práva – sú univerzálne, imanentné, vlastné, patriace, každému človeku. Sú východiskom pre definíciu a taxonómiu základných ľudských práv a práv, do ktorých ale zasahuje a reguluje ich štát, prostredníctvom svojho pozitívneho práva (ústava a zákony) v opore o medzinárodne prijaté a Slovenskom uznané ľudsko-právne dokumenty.
To znamená, že štát pre účel upevnenia svojej štátnej moci a poriadku, pozitívnym právom zaisťuje svoju existenčnú istotu aj obmedzením prirodzených práv občanov štátu.
Radbruchova doktrína umožnila zrušenie Norimberských zákonov a Norimberský proces. Umožňuje aj zrušenie všetkých amnestií a milostí, ktoré boli v rozpore s prirodzeným právom a ktoré svojim právnym pozitivizmom zaisťovali právnu istotu nie obetí amnestovaných a omilostených osôb a ich skutkov, ale páchateľov skutkov, ktoré potláčali prirodzené práva a práva obetí skutkov, v záujme „vyššej moci“ a tzv. „vyššieho princípu“, ktoré sú v reálne právnom a demokratickom štátnom zriadení neprípustné.
Radbruchova doktrína umožňuje zrušiť všetky právne akty, ktoré zakladali a zakladajú právnu istotu jednej osoby, alebo skupiny osôb, tobôž najvyšších miest štátnej exekutívy, na úkor právnych istôt všetkých (rovných, lebo rovnosť práv a rovnaké zaobchádzanie) občanov štátu.
Akékoľvek špekulácie prípustnosti zrušenia právnych aktov, smerujúcich k potlačeniu prirodzených, základných ľudských práv a slobôd občanov, a takýchto zákonov, sú neprípustné.
Úvahy zákonodarcov, ktorí váhajú so zrušením Mečiarových amnestií, alibistickým presúvaním zodpovednosti na ústavný súd, ktorý sa „má k aktu vyjadriť“ pred samotným aktom, sú takými úvahami, ktoré zakladajú okamžitú stratu mandátu takých poslancov parlamentu.
Je mi osobne „ľúto“ takého Číža (bol pri tom!) alebo mladého pseudo právnika Madeja, alebo toho operného speváka Smeru, a ostatných, čo sa vo veci krútia ako slizkí hadíci, a majú občanov za nahlúplych negramotných idiotov…
Na čo sa títo pseudo politici hrajú? Za koho sa vydávajú? Kto sú? Čo chcú? Smer a jeho Fico robí obštrukcie. V rozpore s ústavným právom. Chce sa zbaviť zodpovednosti a tú, presunúť na bedrá ústavného súdu.
Vo veci verejne prejaveného postoja, v časti Mečiarove amnestie, sympatizujem a pánom Marekom Maďaričom. Ďakujem mu za názor. Podporil tým aj môj názor a potvrdil moje presvedčenie. Film vidieť nemusím. Pre môj názor a presvedčenie nie je relevantný. Konšatujem ale, že môže byť hýbateľom pre nerozhodnutých a neistých. Ďakujem tvorcom filmu. Jeho prezentácia prišla vo vhodnom čase pred už 9-mym hlasovaním o Mečiarových amnestiách. Nenechá si ho zrejme ujsť ani sám Mečiar, zvedavý sám na seba, ako je vo filme videný… a film by mal vidieť najmä on!
Poslanci slovenského parlamentu dostali svoj poslanecký mandát od občanov na to, aby rozhodli aj vo veci amnestií.
Verejne prehlasujem, že tí poslanci, ktorí budú koncom marca hlasovať proti ich zrušeniu, strácajú svoj poslanecký mandát v prvej sekunde (moment) po takom hlasovaní.
Ústavný súd môže vydať svoj nález len k reálnemu zákonu, nie domnienke o neexistujúcom zákone. Takéto chápanie moci a práva ústavného súdu je postavením ústavného súdu z nôh na hlavu.
Slovensko sa musí zbaviť a očistiť od svojej karmy mečiarizmu, inak nie je a nebude reálnym právnym štátom.
Táraniny o „právnom suteréne a morálnom bahne“ nemajú miesto v reálne slobodnom a demokratickom štátnom zriadení. Na ich miesto musí nastúpiť prirodzené právo. Stupidita na entú!
Štát, poznačený stigmou Mečiarových amnestií, nemal byť prijatý za člena Európskej únie a mal by z nej byť podmienečne vylúčený.
Odkaz všetkým ktorí podmieňujú zrušenie Mečiarových amnestií zrušením Kováčových amnestií: Kováčove amnestie nemožno vecne ani právne zlúčiť s Mečiarovými amnestiami. Ide o dve odlišné a samostatné právne entity. Rodina Kováčových nemá námietky.
Okrem toho, nie je možné dávať na jednu hromadu trestné činy údajnej (!) defraudácie s únosom, zavlečením a vraždou, tobôž na pozadí dôvodných podozrení, že šlo o akt štátnej moci, štátneho terorizmu proti občanom štátu.
V korektnom pozitívnom aj prirodzenom práve ale platí prezumpcia neviny. Aj tá je už spochybňovaná (…rozsudky sú hotové ešte pred ich vyrieknutím).
Poznámka (doplnok): Radbruchovu formulu možno aplikovať aj na právne politiky v oblasti trestného práva, vzťahujúceho sa na boj s extrémizmom, v súvislosti s novembrovým 2016 obmedzovaním práva na slobodu slova, názoru a presvedčenia, a ich verejných prejavov, ďalšu novelou trestného zákona a presunom dôkazného bremena zo súdu na obvinenú alebo obžalovanú osobu z extrémizmu. Nástrojmi sú pozitívne právo (zákon) a postupne, plazivo, ale už zjavne, obnovovaná cenzúra a návrat do obdobia normalizácie 70-tych rokov minulého storočia a totality.
Právne akty slovenskej vládnej moci vo veci boja proti extrémizmu sú zrejme v rozpore s Listinou základných práv a slobôd, Ústavou SR, Chartou práv EÚ, a môžu mať v individuálnych prípadoch dohru aj na Európskom súde pre ľudské práva. Sú v rozpore s deklarovanými hodnotami  Európskej únie, ak tieto ešte platia…
Právo ale nerovná sa vždy aj spravodlivosť. Princíp pozitívneho práva je zákon. Ten ale nezaručuje spravodlivosť. Spravodlivosť je relatívny a osobne vnímaný pojem.
Rozhodnutie súdu v môj neprospech (hypoteticky: bol som navrhovateľ, žalobca) je nespravodlivé z môjho pohľadu. Súd rozhodol podľa pozitívneho práva. Súd ale rozhodol v súlade so zákonom. Je teda zákon v môj neprospech nespravodlivý? Ten istý súd má v rozhodovaní istý “voľný priestor”. Nazýva sa “voľná úvaha”. Tá ale musí byť v súlade s dikciou zákona.
Ak chcete – podľa vášho, je to akási “demokracia” v rozhodovaní súdu. Idem ešte ďalej – tá ale môže byť “pomknutá” istým smerom nástrojom mimo zákon, a tým je korupcia, alebo iný (tretí) záujem.  A tým môže byť aj “vyšší záujem”.
A sme tam, kde chcem. Kde? Pri Mečiarových a Kováčových amnestiách…
A spore o ich zrušenie.
Záver
Otázka 1.: Ktorý záujem prevažoval pri ich udelení (vyhlásení)?
Otázka 2.: Ktorý záujem prevažuje pri ich zrušení?
Otázka 3.: Ktorý záujem prevažuje pri ich ponechaní?
Otázka 4.: Ako vo veci rozhodne parlament?
Tagy: Radbruchova formula, prirodzené právo, pozitívne právo, Mečiarove a Kováčove amnestie, milosť, amnestia, odpustenie zvyšku trestu
Autor článku: Juraj Režo