Je obhajoba národných záujmov a národnej hrdosti prejavom extrémizmu a porušovaním Ústavy SR? Podľa ĽS Naše Slovensko – nie. Podľa vládnucich politických elít v EÚ a v SR – áno.

ĽS Naše Slovensko, tak ako aj ďalšie strany, pôsobiace na našej politickej scéne disponuje pomerne početnou členskou základňou, veľkým počtom voličov a rozširujúcimi sa radmi sympatizantov, potvrdením čoho sú výsledky ostatných parlamentných volieb a prieskumov verejnej mienky na Slovensku. Svedčí to jednak o efektivite činnosti ĽS Naše Slovensko v povolebnom období a jednak o narastajúcej priazni slušných, poctivých avšak do značnej miery aj frustrovaných občanov našej krajiny. Táto frustrácia a beznádej mnohých tých, ktorí nás, či už aktívne, alebo pasívne podporujú, pramení z dlhodobého neriešenia celospoločensky závažných problémov, ktoré všetky doterajšie vládne zoskupenia buďto ignorovali alebo prijímali neefektívne a vo vzťahu k záujmom a potrebám radových občanov často krát aj veľmi necitlivé riešenia. Pravdou je, že už dlhú dobu nielen európske elity ale aj naši držitelia moci v štáte ako jediné možné riešenie všetkých problémov nachádzajú v maximalizácii vplyvu centrálnych inštitúcií EÚ na rozhodovacie právomoci a činnosť našich štátnych orgánov, ktoré sa tak dostávajú do područia bruselskej administratívy. Výstižne a zo znalosťou veci to vyjadril maďarský premiér V. Orban keď povedal, že „globalistickí politici sa snažia zmiesť demokraciu polemík a debát a nahradiť ju demokraciou politickej korektnosti, kde skutočná sila, rozhodnutia a vplyv nie sú v rukách zvolenej vlády, ale v rukách nevolených globálnych sietí, mediálnych guru a medzinárodných organizácií“.  Jediný liek na všetko, a z ich pohľadu aj všetko riešiacu nádej vkladajú takéto subjekty do bezbrehej globalizácii a (nielen právnej) unifikácii všetkých oblastí spoločenského života. Nevyhnutným logickým následkom, resp. vedľajším účinkom takýchto „riešení a opatrení“ je potláčanie národných špecifík, národnej hrdosti, zdravého patriotizmu a oslabovania štátnej suverenity. Takýto spôsob a prístup k riešeniu životne dôležitých štátnych a spoločenských problémov je pre ĽS Naše Slovensko neprijateľný a odsúdeniahodný, pretože stratou národnej identity sa stráca nielen podstatná časť národných tradícií a národnej kultúry, t.j. národného dedičstva, ale dochádza aj k postupnému odcudzeniu sa občanov Slovenska od svojich národných a kresťanských tradícií, teda k procesu odnárodňovania, prejavy ktorého môžeme vidieť  hlavne medzi príslušníkmi mladej generácie.

Nekompromisný postoj ĽS Naše Slovensko vo vzťahu k procesu globalizácie a nikým a ničím nekontrolovateľnému posilňovaniu vplyvu bruselských elít a im podriadených národných vlád, obhajujúcich záujmy nadnárodných korporácií, medzinárodných organizácií a domácich  ekonomických špičiek je dlhodobo predmetom kritiky našich oponentov, ktorí do svojej argumentačnej výbavy neváhajú zakomponovať aj údajne existujúci rozpor medzi hodnotami, ktoré hlása a z ktorých vychádza ĽS Naše Slovensko a hodnotami a princípmi zakotvenými v Ústave SR. Skutočnosť však nikdy nebola viac vzdialenejšia pravde, pretože nami prezentované idei národnej hrdosti, štátnej suverenity a kresťanských koreňov našej štátnosti nachádzajú oporu v Preambule k Ústave SR, ktorá je vo všeobecnosti definovaná ako úvodná, spravidla slávnostná časť textu nejakého písomného dokumentu, stanovujúca zámer a význam textu nasledujúceho za Preambulou. V Ústave SR je obsah Preambuly sformulovaný nasledujúcim spôsobom:

 „My, národ slovenský,

pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,

v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy,

vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie,

spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,

v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi,

usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity,

teda my, občania Slovenskej republiky,

uznášame sa

prostredníctvom svojich zástupcov

na tejto ústave:“

Formálne sa Preambula nachádza v úvode našej Ústavy, je teda možné konštatovať, že je jej organickou súčasťou. Z hľadiska materiálneho plní Preambula funkciu určitého výkladového (t.j. interpretačného) pravidla, ktoré prednaznačuje, akým smerom by sa mal uberať výklad jej jednotlivých ustanovení. Preambula by teda mala poskytnúť odpoveď na viacero zásadných otázok, ktorých zodpovedanie vychádza práve z historických skúseností a tradícií Slovenska.

Liav Orgad vo svojej práci The Preamble in Constitutional interpretation konštatuje, že pre Preambuly k ústavám je typických päť pojmových znakov, a to (1) definovanie suveréna, (2) historické narácie, (3) najvyššie ciele, (4) národná identita a (5) boh alebo náboženstvo (Orgad, 2010). V kontexte Ústavy SR podrobil doc. T. Ľalík vyššie opísané pojmové znaky Preambuly podrobnému skúmaniu, na ktorom si následne ilustrujeme, že postoje ĽS Naše Slovensko sú plne v súlade s týmito nosnými myšlienkami najvyššieho zákona štátu.

Preambula na prvom mieste definuje suveréna, teda toho, od koho môže zákonodarca (Národná rada SR) odvodzovať svoju ústavodarnú a zákonodarnú moc. Preambula využíva kombináciu národného a občianskeho princípu, lebo ako suveréna definuje národ slovenský – „my, národ slovenský“ spolu s občanmi SR – „my, občania Slovenskej republiky“ (Ľalík, 2012). Pritom však platí, že národný princíp je dominantný, čo má podľa doc. Ľalíka viacero dôvodov, pretože po-prvé: pri uplatnení len občianskeho princípu by nemalo význam v Ústave SR garantovať príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín ich práva, ani sa o nich zmieňovať v samotnej Preambule a po-druhé: národ slovenský je národom štátoprávnym, ktorý garantuje aj národnostným menšinám a etnickým skupinám istý katalóg práv a slobôd (Ľalík, 2012). Vo vzťahu k suverénovi je nutné uviesť, že súčasné vládne elity si akoby neuvedomovali, že ich moc je len delegovaná, t.j. sprostredkovaná od národa slovenského a od občanov štátu. Z tohto dôvodu je to práve  národ slovenský a občania SR, koho záujmy by bolo potrebné zo strany politických elít všemožne chrániť a obhajovať. Nie sú to ani ekonomickí imigranti pochádzajúci z rôznych častí sveta, nie sú to ani nadnárodné korporácie a ani zahraničné mimovládne organizácie, koho záujmy by mali byť pre vládne elity posvätné. A napokon, vládna moc by mala reflektovať bežné potreby svojho ľudu, ktorého každodenné radosti a starosti sú pre našich držiteľov moci v štáte terra incognita, t.j. neprebádanou a nepoznanou zemou. Na tejto skutočnosti nič nemenia ani sporadické výjazdové rokovania vládneho kabinetu do jednotlivých regiónov Slovenska, ktorých scenár je už dopredu napísaný a priebeh ktorého v mnohom pripomína blahosklonnosť zemepána voči svojim poddaným. Nehovoriac o tom, že to evokuje predstavu o tak známych  Potemkinovských dedinách v cárskom Rusku.

Preambula odkazuje aj na historické súvislosti a udalosti zo života slovenského národa, do komplexu ktorých v úlohe tých najvýznamnejších a najdôležitejších musíme zaradiť zápas o slovenskú štátnosť a národnú svojbytnosť, historický odkaz Veľkej Moravy a cyrilo-metodské duchovné dedičstvo. Poznanie historických súvislostí, poznanie našej histórie a našich koreňov je nevyhnutným predpokladom úspešného dneška a zároveň tou jedine správnou cestou k našej úspešnej budúcnosti. Toto prepojenie minulosti nášho národa s jeho terajším stavom a jeho budúcnosťou, na ktoré odkazuje aj preambula Ústavy SR predstavuje, povedané slovami T. Ľalíka „tmel nášho národa“ (Ľalík, 2012).

Z hľadiska najvyšších cieľov je sem možné zaradiť mierové a nekonfliktné spolunažívanie navonok, teda voči iným štátnym subjektom, ale aj do vnútra štátu. Vo vzťahu k zahraničnej politike Slovenska (v Preambule vyjadrené ako záujem o trvalú mierovú spoluprácu s ostatnými demokratickými štátmi,) ĽS Naše Slovensko vystupuje ako jediná parlamentná strana, odmietajúca politiku jednostrannej orientácie na západoeurópske a severoatlantické politické, hospodárske a vojenské štruktúry a ktorá sa aktívne snaží o dôslednú neutralitu a sebestačnosť Slovenska. Cieľom je, povedané slovami M. Kotlebu „rozšíriť spoluprácu so všetkými krajinami bez ohľadu na svetovú stranu. Ide nám len o to, aby to bolo pre Slovensko čo najvýhodnejšie a aby sme spolupracovali ako rovný s rovným, a nie ako sluha a pán“ (Kotleba, 2017). Nie sme zástancami členstva Slovenskej republiky v NATO, ktorého členské štáty, pod egidou USA majú rozhodujúci podiel viny na destabilizácií Blízkeho východu, Ukrajiny a ďalších oblastí sveta. Nie sme zástancami účasti  príslušníkov Ozbrojených síl SR slúžiacich v misiách NATO a najnovšie umiestnených na hraniciach s Ruskou federáciou, čo nevyhnutne povedie k eskalácii napätia v Európe. Nie sme zástancami vytvárania vojenských veliteľstiev NATO v Estónsku, Litve, Poľsku, Bulharsku, Slovensku a v ďalších krajinách európskeho kontinentu. Platí to aj o umiestnení amerických vojenských zariadení (radary a protiraketové zariadenia v Turecku, Poľsku a Rumunsku, vojenská základňa v Kosove) na európskom kontinente. ĽS Naše Slovensko je preto za vystúpenie SR z politických a vojenských štruktúr NATO a podobne ako napr. Rakúsko, Švédsko, Fínsko či Írska republika, ktoré nie sú členskými krajinami tejto aliancie chce presadzovať politiku neutrality, nie však politiku izolacionizmu, pretože medzi týmito typmi zahraničnopolitického správania sa štátov existuje podstatný rozdiel. O našej sebestačnosti (ekonomickej, hospodárskej, energetickej, potravinovej)  nie je možné ani len uvažovať,  nakoľko tej sme sa vzdali spolu so vstupom do Európskej únie. Vzorom by nám mohla byť Švajčiarska konfederácia (a najnovšie aj V. Británia), ktorá si dôsledne chráni svoju neutralitu, a svoju sebestačnosť, a to všetko v záujme zvyšovania životnej úrovne svojich vlastných občanov a uprednostňovania svojich národnoštátnych priorít. Požiadavka mierového spolunažívania nachádza svoju platnosť aj vo vzťahu k vnútroštátnej situácií, ktorá predpokladá nízku mieru sociálneho napätia medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami, racionálnymi cieľmi a racionálnymi opatreniami zdôvodnenú a realizovanú politiku sociálnej pomoci a solidarity ako aj rešpektovanie práv jednotlivcov. Na rozdiel od mnohopočetných ľudskoprávnych organizácií sorošovského typu ĽS Naše Slovensko však zastáva názor, že k udržaniu čo možno najnižšej miery sociálneho napätia je potrebné, aby si každý jednotlivec uvedomoval nielen svoje práva a slobody, ale aby si tiež dôsledne plnil svoje občianske povinnosti a niesol za svoje konanie osobnú zodpovednosť. Uvedená požiadavka, predstavujúca podstatu udržateľnej a zodpovednej sociálnej politiky, postavenej na individuálnom prístupe k žiadateľom o štátnu sociálnu pomoc a na princípe zásluhovosti je v príkrom rozpore s doterajšou sociálnou politikou štátu, založenou na princípoch pozitívnej diskriminácie a neadresnej, t.j. plošnej sociálnej pomoci aj tým skupinám obyvateľstva, ktoré takúto pomoc len zneužívajú.

Ďalším, a podľa nášho názoru najpodstatnejším znakom Preambuly je národná identita, ktorá je determinovaná historickými skúsenosťami slovenského národa v spojitosti so zápasom o národné bytie a vlastnú štátnosť, ako aj s poukazom na politické, kultúrne a náboženské dedičstvo našich predkov. ĽS Naše Slovensko, uvedomujúc si tento odkaz Preambuly, dlhodobo obhajuje a podporuje národnú identitu, patriotizmus a hrdosť občanov Slovenska k príslušnosti k svojmu národu. To je hlavná príčina toho, že nás naši oponenti zvyknú označovať ako extrémistov a „nacionalistov“, t.j. pomenovaním, ktoré v súčasnej optike politickej korektnosti je považované za pejoratívny výraz. Pritom však samotný pojem „nacionalizmus“ a jeho prejavy ešte nemusia predstavovať jeho extrémne, resp. krajne  radikálne vyjadrenia. Prihlásenie sa k národným tradíciám, obhajoba záujmov slovenského národa, zdôrazňovanie jeho rovnocenného postavenia v systéme európskych národov, prisudzovanie tomuto národu význam národa štátotvorného ako sa to zvykne prezentovať v programe ĽS Naše Slovensko a vyjadreniach jej predstaviteľov nie je niečím, čo by si zasluhovalo kritiku a odsúdenie. S totožným prístupom k hodnoteniu histórie, významu a postavenia svojich národov sa stretávame aj u iných predstaviteľov európskych štátov. V súčasnej Európskej únii sa však zdravý nacionalizmus a patriotizmus nenosí, je to niečo, čo nekorešponduje s predstavami a záujmami európskych a mnohých národných politických elít, ktoré v skutočnosti nemajú záujem podporovať a utvrdzovať občanov členských štátov Európskej únie v ich prirodzenom národnom povedomí, ale naopak, ich záujmom je podpora procesu odnárodňovania cestou zvýrazňovania nutnosti kreovania indiferentnej, t.j. neurčitej, národných špecifík zbavenej masy neidentifikovateľnej zmesi ľudí v podobe neexistujúceho, umelo vytvoreného a hypotetického  európskeho občianstva bez akejkoľvek národnej hrdosti a pocitu prináležitosti ku konkrétnym národom a národným štátom. Skutočné príčiny a podpora procesu odnárodňovania, resp. oslabovania národného povedomia a národnej hrdosti spočívajú v snahe terajších držiteľov moci ľahšie a účinnejšie ovládať občanov európskych štátov a manipulovať s nimi ako s beztvárnou a poddajnou masou.

Posledným pojmovým znakom Preambuly je boh alebo náboženstvo, ktorého zmienka je vyjadrená odkazom na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo. Kresťanstvo predstavovalo dôležité duchovné dedičstvo slovenského národa a to mu dopomohlo zachovať si svoju etnickú identitu aj v dobách pre národ veľmi ťažkých, v dobách silného národnostného útlaku a života v područí iných štátnych útvaroch. Aj to je jedna z príčin, že sa dnes Slovenská republika zaraďuje medzi krajiny s kresťanskou tradíciou, pričom na tejto objektívnej skutočnosti nič nemení ani nespokojnosť niektorých príslušníkov iných, menej početných a menej tolerantných vierovyznaní. Ako uvádza doc. Ľalík „postavenie kresťanského náboženstva v spoločnosti a verejnom živote je charakterizované ako primus inter partes (prvý medzi rovnými – pozn. autora), čo sa napr. prejavuje účasťou najvyšších ústavných predstaviteľov na rôznych kresťanských sviatkoch, či uznaním cirkevných sviatkov ako dní pracovného pokoja“ (Ľalík, 2012). Samozrejme, aktuálny stav je produktom historického vývoja, ktorý by napr. v prípade porážky spojených kresťanských vojsk tzv. „Svätej ligy“ v bitke pri Viedni v roku 1683 viedol k tomu, že dnes by sme možno mali v Preambule odkaz na Islam a jeho prorokov namiesto cyrilo-metodského duchovného dedičstva. ĽS Naše Slovensko si ctí duchovný odkaz slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda, a to aj napriek tomu, že v súčasnej dobe je prihlásenie sa k tomuto odkazu z pohľadu „mainstreamu“ nemoderné, ba čo viac, môžeme sa stretnúť aj z názormi, podľa ktorých sa v tomto prípade môže dokonca jednať o prejav nábožensky motivovaného xenofóbneho postoja.

Vyššie prezentovaný článok mal ambíciu obhájiť niektoré tu uvedené názorové postoje ĽS Naše Slovensko aj s poukazom na to, že tieto nachádzajú svoju inšpiráciu priamo v Ústave SR, konkrétne v jej Preambule ako v primárnom interpretačnom (výkladovom) pravidle. Skreslený a deformovaný obraz, ktorý o ĽS Naše Slovensko vytvárajú a rozširujú vládnej moci poplatné médiá, v zmysle ktorého sú naše postoje týkajúce sa obhajoby národnej a duchovnej identity Slovákov nezlučiteľné s Ústavou SR sa vo svetle vyššie uvedených tvrdení ukazuje len ako nepravdivé a cielené ohováranie.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice

Použité zdroje:

KOTLEBA, M.: ĽS Naše Slovensko nezastrašia ani nezlomia. str. 16 – 21. In.: extra plus. politicko-spoločenský mesačník. roč. XVII. január 2017. Bratislava.

ĽALÍK, T.: Preambula k Ústave SR a jej význam. In: Ústava Slovenskej republiky 20 rokov v národnom a európskom pohľade. ISBN 978-80-971046-1-0. Lutila : Lonfinger, 2012. s. 210-226

ORGAD, L.: The preamble in constitutional interpretation. I·CON, roč. 8, 2010, č. 4, s. 715-716

ORBAN, V.: Maďarsko s radosťou privíta „európskych utečencov utekajúcich pred multikultúrnym západom“. Dostupné na: www.hlavnespravy.sk zo dňa 13.2.2017.