Elity „oslobodzujú“ Venezuelu

Panoptikum dnešného sveta nám ukazuje, ako sa dá poprieť takmer všetko. Stačí na to jediná zázračná formulka – „v mene slobody a demokracie“… Na prvý pohľad je globálna politika relatívne vzdialená od problémov slovenského človeka. Je to však naozaj tak?

Žijeme v dobe, kedy chce  o všetkom rozhodovať úzka skupina najvplyvnejších ľudí sveta. Pred očami sa nám odohráva divadelná dráma, ktorú si Oni pre vlastné potešenie nazvali „Hra o tróny“. Už niekoľko desaťročí sa mocní v pozadí nijako netaja tým, že ich definitívnym cieľom je úplná kontrola nad všetkými a všetkým. Majú v rukách nevídanú moc v podobe nadnárodných zbrojárskych, potravinárskych, mediálnych a finančných korporácií.

Globalistický „vývoz demokracie“ je nám všetkým dobre známy – v posledných rokoch si ho mohli naplno užiť občania Líbye, Iraku, Sýrie či Ukrajiny. Kým v arabských štátoch ide skôr o nerastné suroviny, v prípade Ukrajiny ide o šikovný manéver zúžiť ruskú sféru vplyvu v Európe a odstrihnúť Ruskú federáciu od Baltického a Čierneho mora.

Americký politilóg a špecialista na dlhodobé geopolitické prognózy George Friedman datuje zrod novej americkej éry rozpadom Sovietskeho zväzu, cit.“ Po roku 1991 zostali jedinou globálnou veľmocou Spojené štáty americké, ktoré sa zároveň stali centrom medzinárodného  systému.“ Z tejto premisy ťažia USA tretiu dekádu a zvyšujú svoj apetít mať pod kontrolou dianie v celom globalizujúcom sa svete. Politika elít, ktoré sa usilujú o vytvorenie nového svetového poriadku (NWO) však na svoje účely využívajú aj ďalšie nástroje. Jedným z nich je koordinovaná  salónna politika špičkových medzinárodných diplomatov. Tí sú podľa potreby využívaní globalistami, aby politicky korektne zdôvodnili konanie, ktoré je v rozpore s medzinárodným právom.

Tak sme sa dozvedeli, že režim Saddáma Husajna v Iraku bolo treba  zničiť kvôli zbraniam hromadného ničenia. Vieme, že tieto zbrane sa nikdy nenašli, pretože ani nikdy neexistovali. Generála Kaddáfího v Líbyi zas násilne odstavili kvôli údajnému utláčaniu menšín a  náboženských skupín. Práve Líbya sa po páde jeho režimu stala voľným turistickým prechodom pre tisíce afrických migrantov valiacich sa nekontrolovane do Európy. V prípade Iraku aj Líbye je však najpravdepodobnejšou príčinou zosadenia oboch režimov skutočnosť, že oba štáty odmietali používať v zahraničnom obchode ako platidlo americký dolár. Sýrskeho prezidenta, vyštudovaného očného lekára,  Bašara al-Assada od roku 2011 označujú za diktátora, dokonca za mäsiara Blízkeho východu. Pravda je však taká, že chce iba ísť vlastnou cestou, ktorú mu nenadiktuje Veľký brat.

Na Ukrajine sa záujmy globálnych elít prejavili už počas tzv. Oranžovej revolúcie v roku 2004, kedy sa spravodajské hry pričinili o opakovanie „spravodlivých a demokratických prezidentských volieb“ a dosadili si bábkového prezidenta Juščenka. Následne v roku 2014 sa zahraničné tajné služby zahrali s ukrajinskými občanmi druhýkrát, keď vyfabrikovali „euromajdan“ a zvrhli právoplatne zvoleného  prezidenta Janukovyča. Občiansky konflikt stál Ukrajincov a Rusov doteraz tisíce nevinných obetí a zasial nezmyselnú nenávisť medzi dvomi bratskými slovanskými národmi. V tomto smutnom scenári zohrala svoju deštrukčnú úlohu sieť mimovládnych organizácií financovaná zo zahraničia.

Dnes je na geopolitickej šachovnici ďalšia figúrka na odstrel. Je ňou právoplatne zvolený venezuelský prezident Nicolas Maduro. Nasledovník zosnulého bojovníka za sociálne spravodlivý štát Huga Cháveza je v hľadáčiku globalistov už nejaký ten piatok. Prioritne však nie kvôli svojej politickej neokomunistickej orientácii. Skôr kvôli tomu, že nadnárodné korporácie majú už od nástupu Cháveza k moci v roku 1999 zamedzený prístup k rozprávkovému nerastnému bohatstvu Venezuely. A tu sa dostávame na koreň veci. Ako aj vo vyššie uvedených prípadoch, hlavným hnacím motívom ochrany „slobody a demokracie“ vo Venezuele sú ekonomické a politické záujmy  elitárskeho klubu.

Neprináleží mi komentovať vnútropolitický zápas v demokracii latinskoamerického typu. Zamýšľam sa však nad niečím oveľa závažnejším. Je to zasahovanie do vnútorných záležitostí suverénneho štátu cudzou mocou. V posledných desaťročiach tento trend nadobúda nevídané rozmery. Či už má byť prezidentom riadne zvolený prezident Nicolas Maduro, alebo samozvaný dočasný prezident Juan Guaidó, je výsostnou vecou Venezuelčanov. Preto nerozumiem reakcii niektorých štátov Európskej únie, ktoré na pokyn Spojených štátov poslušne stiahli chvost a uznávajú človeka, ktorý nikdy v žiadnych prezidentských voľbách nekandidoval, ani neuspel. Nie som advokát Nicolasa Madura. Nepáči sa mi však uplatňovanie dvojitého metra v medzinárodných vzťahoch. Je EÚ zoskupením suverénnych národných štátov? Alebo bábkové divadlo riadené spoza oceánu? Bolo by vhodné a želateľné, aby do výsostných záležitostí suverénneho štátu nevstupoval žiadny oficiálny  predstaviteľ Slovenskej republiky. Aj naša diplomacia by sa mala pridŕžať starej dobrej zásady neintervencie v medzinárodnom práve, a tiež  zásady zvrchovanej rovnosti štátov.

Uvažujme triezvo a majme na zreteli možné dôsledky unáhlených krokov vo vzťahu k tomuto medzinárodnému precedensu. Nebuďme horlivými žiačikmi, lebo jedného dňa nás môže náš učiteľ vyškoliť podobným spôsobom. Potom už bude neskoro bedákať nad tým, ako nám cudzia moc úplne ukradne našu suverenitu. O tom, že sa o to prostredníctvom mnohých domácich prisluhovačov snaží dlhé roky, predsa mnohí vieme.  Suverenita Slovenska sa nerodila ľahko, a v súčasnom globalizovanom svete sa ešte ťažšie udržiava. Je to boj o vlastnú svojbytnosť a možnosť rozhodovať o sebe samých. Je to spoločný boj všetkých, ktorí sa necítia byť otrokmi. Teraz sa zápas o zvrchované právo rozhodovať o sebe odohráva vo Venezuele. Nemôžeme byť voči tomuto dianiu apatickí. Mocní tohto sveta nás testujú, čo sme ochotní tolerovať. Ak sa budeme nemo prizerať, ako sa riadeným zásahom zvonku rozkladá zriadenie suverénneho venezuelského štátu, je to naša veľká a neodpustiteľná chyba.

Lukáš Machala