Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky národným štátom:vzdať sa vlastnej suverenity ! Prečo sú naši politici ticho ? Môžeme sa podvoliť ?

I.

V tomto jesennom období bola pozornosť našich politikov a aj verejnosti zameraná na problematiku globálneho rámca o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácií a zároveň aj na nášho ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti Miroslava Lajčáka. V zhluku rôznych informácií, postojov, vyhlásení a názorov akosi sa nepodarilo zachytiť názor Angely Merkelovej, nemeckej kancelárky, ktorý je veľmi vážnym postojom a vyžaduje si, aby naša vládna moc či občania – voliči aj veľmi tvrdo a jasne reagovali. O čo teda išlo a ide ?

V Berlíne sa nedávno uskutočnila konferencia s názvom „Parlamentarizmus medzi globalizáciou a národnou suverenitou“, ktorú usporiadala Nadácia Konráda Adenauera. Na tejto konferencií vystúpila aj nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá okrem iného povedala toto:

„Národné štáty dnes musia – alebo povedzme, majú povinnosť – vzdať sa vlastnej suverenity.“

Podľa kancelárky o odovzdaní národnej zvrchovanosti by mali rozhodnúť národné parlamenty. Toto kategorické vyhlásenie nemeckej kancelárky pokladám za otvorenú provokáciu, drzosť, nehanebné vmiešovanie sa do vnútorných záležitosti suverénnych štátov. A nielen to. Je to už otvorené odhalenie plánov, čo v skutočnosti plánuje Nemecko aj za asistencie s Francúzskom dosiahnuť v rámci EÚ. Nemecko s Francúzskom pracujú na zavŕšení politickej a finančnej integrácie Európy, v rámci ktorej potrebujú zrealizovať aj projekt ustanovenia armády EÚ a ešte väčšiu nezávislosť v oblasti zahraničnej politiky.

Na uvedené vyjadrenie, kategorickú povinnosť pre členské štáty EÚ, už mala reagovať naša vládna moc a zároveň aj politické strany minimálne v zostave vládnej koalície. A o opozičných stranách už ani nehovorím. Tak napríklad vládna strana SMER – SD mala v sobotu dňa 8.12.2018 v Trenčíne svoju konferenciu, ale v tomto smere nič zásadného a najmä kritického neodznelo. Pritom si dovolím pripomenúť, ako už dávnejšie predseda vlády SR Róbert Fico otvorene sa dušoval, že jeho politikou je byť v jadre s Nemeckom a Francúzskom. Lenže o jadre už dávno pred ním hovoril niekto iný a to v súvislostiach realizácie projektu „Veľkonemeckej ríše“, do ktorého malo byť začlenené aj Československo. Adolf Hitler povedal: „ Nebudeme nikdy uskutočňovať veľkú politiku bez pevného, oceľovo tvrdého jadra moci. Jadra osemdesiatich alebo sto miliónov sústredene sidliacich Nemcov ! Mojou prvou úlohou bude vytvoriť toto jadro… A bude našou povinnosťou, ak chceme založiť svoju veľríšu na večné časy, tieto kmene odstrániť.“

Nemecká kancelárka už nemá toľko času, aby ďalej zakrývala plány Nemecka s EÚ a preto už nezakryte a tvrdo stanovuje, aké povinnosti si musí osvojiť národný štát. Pre Slovenskú republiku byť v jadre s Nemeckom a Francúzskom znamená iba jedno: aby za spoločným „lajčákovym stolom“naši vládni predstavitelia úslužne prijímali pokyny svojich „kolegov“ – dravcov. Aj pre toto obdobie veľmi zaujímavo vyznieva stanovisko Adolfa Hitlera počas stretnutia s ministrom Chválkovskym dňa 21.1.1939. Citujem: „Dokiaľ v Československu nespozorujete, že osud Československa je materiálne, priestorovo, hospodársky a ináč posplietaný s Nemeckom, niet nijakého iného riešenia…Jestvuje jediné riešenie, a to najužšie spolužitie s Nemeckom…“

Ani náš „politický svetobežník“ M. Lajčák si nemal čas všimnúť ultimatívnu požiadavku nemeckej kancelárky na vzdanie sa národnej suverenity. Nakoniec, o M. Lajčákovi si nemôžeme robiť ilúzie, že bude ochrancom našej národnej suverenity, pretože ON našu zvrchovanosť už dávno pochoval ako „starú, bezzubú a nemohucnú dámu“, ktorá si už splnila svoju úlohu v živote a nie je preto ďalej potrebná. Pozrime sa na jednu z opozičných politických strán – OľaNO. Táto ministrana má v tomto období mimoriadne dôležitú úlohu – rozhodla sa bojovať proti časopisu Zem a vek, pretože tento časopis vraj šíri nepravdivé informácie a klamstvá z pochybných zdrojov a to vrátane klamstiev, ktoré spochybňujú členstvo SR v EÚ a NATO. Z uvedených dôvodov OľaNO vyzýva na celoslovenskú cenzúru uvedeného časopisu.

Ja osobne odoberám časopis Zem a Vek a z pohľadu politickej strany OľaNO by som mal jej počin brať tak, že ma chráni pred dezinformáciami a klamstvami. Ak by som mal pokladať výzvu k cenzúre časopisu Zem a Vek za aktuálnu a potrebnú, musel by som sa opýtať, čo pozitívneho mi poskytne politická strana OľaNO, aby som ozaj mal k dispozícií pravdivé informácie a rôzne hodnotiace stanoviska k rôznym udalostiach v krajine a vo svete. Dokopy mi neposkytne žiadne ucelené informácie a hodnotiace stanoviska, pretože nie je k tomu uspôsobená z rôznych hľadísk. Takže si musím na internete sám vyhľadávať rôzne informácie, rôzne analýzy, hľadať súvislosti a zároveň aj sám si určovať, čo môže byť dezinformácia a klamstvo.

Môžeme predpokladať, že taký politik ako Béla Bugár sa verejne postaví proti kategorickému ultimátu nemeckej kancelárky ? Uvediem dva príklady jeho „pozitívneho“ politického konania z nedávnych dní, ktoré dosvedčujú, akým spôsobom tento „starý“ politik pracuje a čo si z jeho reči môže verejnosť zobrať ako ponaučenie. Prvý príklad. Béla Bugár niekedy začiatkom novembra zvolal všetky parlamentné strany ( mimo ĽS – NS ) na stretnutie, aby spoločne podpísali vyhlásenie, že vzhľadom na blížiace sa voľby do Európskeho parlamentu, strany nijakým spôsobom nebudú spochybňovať členstvo Slovenskej republiky v EÚ. Dôvod tohto kroku Bélu Bugára zrejme súvisel s tým, že podľa neho nepriatelia slobody, demokracie, spolupráce a Európy šíria svoje myšlienky a klamstvá na internete a sociálnych sieťach.

Môj názor je, že múdry a morálne na výške politik takéto rozhodnutie k stretnutiu a vyhláseniu neprijme, pretože týmto rozhodnutím iba svedčil, že napríklad otázky členstva SR v EÚ a samotná činnosť EÚ, to nie sú otázky, o ktorých sa má diskutovať s občanmi, ale v zásade ani medzi politickými stranami, pretože ide o otázky, ktoré sú nespochybniteľné. Okrem toho sa Béla Bugár ešte nedopracoval k pochopeniu, že pochybovanie ( pochybnosť ) je normálnou súčasťou poznávacieho procesu každého zdravého človeka, takže namiesto pochybovania takýto jednotlivec nebude uplatňovať vieru ako súčasť náboženstva.

Lenže kategorické ultimátum Angely Merkelovej, aby sa národné štáty vzdali svojej suverenity, iba nanovo otvorilo problém, aby sa otvorene a v rámci celej našej spoločnosti diskutovalo o členstve SR v EÚ a o tom, ako vlastne EÚ funguje, či aké sú jej ďalšie ciele. Ultimátum jasne označuje toho, kto sa má postarať, aby národná zvrchovanosť bola odovzdaná s definitívnou platnosťou EÚ. Týmto subjektom má byť národný parlament – teda v našom prípade Národná rada SR.

Angela Merkelová odkryla karty, z ktorých sa ukazuje, aké zámery má Nemecko s členskými štátmi EÚ. Tu ide o ďalší osud SR a aj EÚ a preto máme právo všetci zapojiť sa do celonárodnej diskusie o tom, ako zamedziť politickým praktikám, ktoré nás môžu úplne zbaviť našej vlastnej suverenity a teda aj zlikvidovať štátnu moc, ktorá pochádza od občanov. Toto právo na zapojenie sa do celonárodnej diskusie majú aj tí, ktorých Béla Bugár označuje za nepriateľov slobody, demokracie či dokonca samotnej Európy.

Ak parlamentné politické strany ( mimo ĽS – NS ) podpísali vyhlásenie, že nebudú spochybňovať členstvo SR v EÚ, najskôr to bude znamenať, že nebudú mať záujem o ultimatívnej požiadavke nemeckej kancelárky otvoriť a zúčastniť sa celospoločenskej diskusie, ale ani navrhovať opatrenia, aby sa odovzdávanie zvrchovanosti v národnom parlamente nekonalo. Ak sa má ďalej v uvedenej otázke niečo riešiť, tak výlučne so súhlasom občanov. Ultimátum o vzdaní sa národnej suverenity vytvára veľmi zaujímavú situáciu. Na jednej strane anuluje iniciatívu Béla Bugára zdržať sa spochybňovania členstva SR v EÚ a na strane druhej dáva argument ( a celkom jasný ) do rúk občanom – voličom, či sa vôbec môžu s ultimátom stotožniť, respektíve, že je najvyšší čas si ultimátum zobrať ako zásadnú hrozbu pre vlastný štát a tým pádom vstúpiť do politickej arény, aby sa rozhodlo, ako ďalej.

Je potrebné zdôrazniť, že splnenie stanoveného ultimáta o vzdaní sa národnej suverenity môže v súčasnom poňatí znamenať iba jedno: vlastizradu, zrušenie vlastného štátu, vlastnej štátnej moci.

Pre Bélu Bugára a jemu podobných – v tomto smere začína vynikať politická strana Progresívne Slovensko – bude potrebné sa tváriť, že o nič nejde, že o ničom nevedia, že nič sa nedeje. Pre nich nie je potrebné, aby bola ochránená vlastná suverenita národných štátov, ale aby im nebola ukradnutá Európa ! Takže čo znamená zdržať sa spochybňovania členstva SR v EÚ ? Pre stranu Most – Híd a pre stranu Progresívne Slovensko to znamená nedovoliť, aby sa v otázkach EÚ otvorene hovorilo na celonárodnej úrovni a aby do diskusií či politického boja boli zapojení aj občania – voliči. Národná identita už pre nich vôbec nie je dôležitá !

Nespochybňovať členstvo SR v EÚ znamená využiť v praxi metódu boja za akúsi prednejšiu európsku identitu, ktorá v skutočnosti si vyžaduje, aby bola dôsledne „pochovaná“ národná identita, aby sa plánovaná podoba EÚ zo strany nositeľov konceptuálnej moci v Európe ( sveta ) naplnila v ustanovení európskeho super štátu. Táto metóda boja za európsku identitu nie je zo strany Béla Bugára ničím novým. Podobne politické strany ( parlamentné a mimo ĽS – NS ) postupovali už v roku 2018, keď vedomé bola odignorovaná možnosť otvorenia celonárodnej diskusie k otázkam reformy EÚ z pohľadu Bruselu, pričom Európsky parlament návrh dokumentu k reforme schválil už vo februári 2017.

V terajšej dobe je však potrebné parlamentným politickým stranám naznačiť, že tichý súhlas s kategorickým ultimátom nemeckej kancelárky môže mať na svojom konci len jeden výsledok – vlastizradu.

A teraz druhý príklad k predsedovi strany Most – Híd Bélovi Bugárovi. Pán Béla Bugár sa dal počuť aj na kongrese Európskej ľudovej strany, kde orientoval pozornosť prítomných k problému, aby pred eurovoľbami v máji 2019 bolo počítané s tým, že dôjde k nárastu nenávisti, polopravd a výmyslov. V tomto prípade Béla Bugár predpokladal, že tento proces bude riadený zo zahraničia, najmä od nášho veľkého východného suseda. Má sa to diať v prospech tých, ktorí chcú rozklad európskej a transatlantickej spolupráce. Podľa Bugára tento rozklad nevyhovuje EÚ a ani občanom našich štátov.

Kde možno zaradiť kategorické ultimátum nemeckej kancelárky ?

Z postojov Bugára vyplýva, že kategorické ultimátum je možné zaradiť iba k tým úlohám, ktoré EÚ a našim občanom vyhovujú. Vzdanie sa vlastnej suverenity určite vyhovuje EÚ, ale v žiadnom prípade nie je jasné a isté, či to vyhovuje aj občanom – voličom a spoločnosti vôbec. Podľa rozumového konštruktu Béla Bugára a jemu podobných, kto by bol proti kategorickému ultimátu Angely Merkelovej, tak rozhodne je možné takého človeka zaradiť medzi tých, čo šíria nenávisť, polopravdy a výmysly.

Vyhlásenie parlamentných strán ( mimo ĽS – NS ) o tom, že nebudú spochybňovať členstvo SR v EÚ je namierené do vnútra našej spoločnosti – v smere k občanom. Netreba sa o tom, podľa Bugára, baviť a pokúšať verejnosť. Béla Bugár zrejme má vlastné obavy o tom, že dôjde k nárastu nepriateľov slobody a demokracie či klamstiev. Béla Bugár tak robí politiku, ktorú by ani nemal robiť. Zneužíva svoju určitú politickú moc v štáte, aby obdobie pred voľbami do EP obrátil „hore nohami“. To preto, že práve pred eurovoľbami je potrebné, aby vládna moc organizovala celonárodnú diskusiu o členstve SR v EÚ, o fungovaní EÚ a teda, aby sa konečne ( ! ) do popredia politikov a občanov dostala k verejnému a kritickému posúdeniu otázka, či si môže národný parlament dovoliť odovzdať v kompletnej zostave suverenitu nášho štátu do Bruselu.

Béla Bugár rád hovorí o akýchsi nepriateľoch slobody a demokracie, pretože šíria výmysly, polopravdy a klamstva. Škoda, že občanom SR nepreukázal, že vie urobiť serióznu analýzu politických javov a procesov spojených s fungovaním EÚ, aby na základe toho vedel ( mal schopnosť ) presvedčiť „neveriacich“ o svojej pravde a aby dokázal, ako politik a intelektuál, klamstva iných aj vyvrátiť.

Kde sa skrývajú nepriatelia slobody a demokracie ?

Ak nebudeme počítať s tým, že to môžu byť aj samotní politici, tak nepriatelia nemôžu byť nikde inde len v radoch verejnosti, v radoch občanov – voličov. Béla Bugár ešte za dlhé roky v politike nestihol zistiť, že jednou z prvoradých úloh politika je vytvoriť podmienky k tomu, aby občania mali možnosť zúčastňovať sa správy veci verejných a najmä k otázkam, ktoré sa dotýkajú života celej spoločnosti. Medzi veci verejné v každom prípade patrí, aby mohli byť zapojení do rôznych celonárodných diskusií, teda aj do posudzovania otázok členstva SR v EÚ. Dejú sa u nás také veci, že pár politikov vládnej moci aj so svojimi prisluhovačmi krok za krokom odovzdávajú štátnu suverenitu v prospech EÚ, nadnárodných mocnosti a ani si neprosia dovolenie od nositeľov štátnej moci.

Béla Bugár nerobí nič v tom smere, aby v našej spoločnosti a štáte boli vytvorené podmienky pre aktívnu účasť občanov – v ich zapojení sa do posudzovania otázok európskej a transatlantickej spolupráce. Ak takéto podmienky nemá záujem vytvárať, tak je jedným z prvých politikov, ktorí sú zainteresovaní na potieraní slobody slová a na oslabovaní demokracie v spoločnosti. Nakoniec v tomto smere už má aj „dobre“ výsledky – rozpracovanú politiku boja proti extrémizmu. Kto sa bojí vstúpiť do politickej arény s občanmi, ten radšej používa iné metódy, napríklad aj metódu niečo nespochybňovať. Namiesto serióznej práce v prospech občanov – voličov, bude radšej vymýšľať konštrukcie o tom, ako náš veľký východný sused ( zrejme Rusko ) bude organizovať rôzne nenávistné prejavy a polopravdy, aby aj v SR zvrátil verejnú mienku v prospech tých, ktorí chcú rozklad európskej a transatlantickej spolupráce.

Ak sa pán Béla Bugár obáva zvrátenia verejnej mienky, potom sa má, ako člen vládnej koalície, postarať, aby vládna moc v období pred eurovoľbami otvorila celonárodnú diskusiu o členstve SR v EÚ a teda o samotnom fungovaní EÚ. Je totiž veľa problémov nevyjasnených a veľa otázok nezodpovedaných a to predovšetkým preto, že každá vládna moc v SR inštalovaná voľbami je presvedčená, že môže konať v mene občanov, ale bez ich dostatočne jasného vedomia a súhlasu. Tento svojvoľný postup vládnej moci je potrebné ukončiť, pretože salámovou metódou sa celkom kľudným spôsobom je možné dopracovať k tomu, čo si želá nemecká kancelárka.

Nemecká kancelárka svojim kategorickým ultimátom jasne určila, čo je vo vzťahu k EÚ ( Bruselu ) povinnosťou národných štátov. Národné štáty sú povinné vzdať sa vlastnej suverenity. Smer nadnárodnej politiky je prezradený a jasne určený ! O tomto smere som sa v svojich článkoch už viackrát zmieňoval. Ide o ustanovenie EÚ ako super štátu, ako imperiálnej mocnosti a pri rozhodujúcej úlohe Nemecka v tomto integračnom procese ide možno o to, aby bolo konečne ustanovená Veľkonemecká ríša.

Naše politické elity sa už nemôžu tváriť, že o nič zásadného nejde a že všetko bude v poriadku. Ak sa Béla Bugár obáva rozkladu európskej spolupráce, tak je zrejme, že sa obáva, aby európskej spolupráci NIČ nestalo v ceste k ustanoveniu európskeho super štátu. Z jeho strany má zmysel, aby sa na verejnosti neviedli žiadne reči o členstve SR v EÚ a teda o jej fungovaní.

Kategorické ultimátum A. Merkelovej je z môjho pohľadu pre SR, rovnako ako pre všetky ostatné členské štáty EÚ, neprijateľné. Odovzdať národnú zvrchovanosť v celom „balíku“ štátnych úloh a funkcií, znamená podriadiť svoje životy úplne cudzej a ešte k tomu nadnárodnej moci, znamená koniec demokratického právneho štátu, zničenie vlastného národa v prospech nových politických, ekonomických, finančných síl a vojensko – priemyselného komplexu v Európe a USA a v prospech rodiacej sa svetovej vlády.

O tom, ako sa bude našim občanom žiť v našej krajine, už v mnohých otázkach rozhodujú nadnárodné organizácie a inštitúcie EÚ. Podľa Bruselu a A. Merkelovej sa integrácia musí práve vzdaním sa vlastnej suverenity každého národného štátu definitívne dokončiť, aby úplne o všetkom bolo rozhodované v Bruseli. Myslieť si, že budeme žiť v lepšom svete, v slobodnej spoločnosti, v plnom blahobyte, to je veľká utópia. Myslieť si, že európske impérium má mať prednosť pred demokratickým právnym národným štátom je utópia a veľký hazard.

Je preto potrebné bojovať za zachovanie slovenskej štátnosti, nedovoliť národnému parlamentu a vládnej moci, aby ďalej spoločne pokračovali v politike odnárodňovania a vzdávania sa štátnej suverenity. Ak predstavitelia politických strán v SR, vládna a zákonodarná moc majú záujem z nejakých „objektívnych“ dôvodov odovzdať zvrchovanosť štátu do rúk Bruselu, nech predstúpia pred verejnosť, pred občanov – voličov a nech nám dokážu predložiť argumenty, že dopustiť sa vlastizrady je jediná alternatíva pre život nás všetkých, našich deti a vnúčat v budúcnosti.

Vzhľadom na kategorické ultimátum nemeckej kancelárky je potrebné, aby vláda SR čo najskôr pripravila podrobnú analýzu o súčasnej situácií – fungovaní EÚ, aby boli jasné prehľady o doteraz odovzdaných kompetenciách inštitúciám a organizáciám EÚ vrátane právnych záležitosti, aby boli jasné prehľady o všetkých doterajších finančných tokoch zo SR do Bruselu a opačne a to tak plánovaných ako aj mimoriadnych. Rovnako je potrebná podrobná analýza podpísaných zmlúv, ktoré sa dotýkajú fungovania EÚ. Do prípravy rôznych analýz súvisiacich s fungovaním EÚ je potrebné, úplne nezávislé od štátnych orgánov, zapojiť kolektívy SAV, jednotlivých univerzít, aby zo svojich pohľadov vypracovali určité stanoviska a opatrenia na prípadné reformy EÚ.

V každom prípade má byť rešpektovaná zásada, že spolupráca členských štátov v rámci EÚ a samotné fungovanie EÚ si nemôže nárokovať, aby národné štáty sa definitívne vzdali svojej vlastnej suverenity. Z rešpektovania tejto zásady má vzísť úloha, ako sa prikročí k samotnej reforme EÚ. Ak sa nedosiahne konsenzus v týchto dvoch otázkach , je zbytočne sa ďalej prispôsobovať existujúcemu tlaku nadnárodných síl a radšej voliť výstup z EÚ.

Lenže naša vládna moc aj v súčasnosti zatiaľ nemá žiadny záujem, aby sa uvedené dve zásady mohli v politike nastoliť a aby sa podľa nich aj postupovalo. Prejav bezvýhradných sympatií a úcty k EÚ ( či NATO ) je udivujúci. Predstavitelia našej vládnej moci z času na čas vysielajú smerom k EÚ a NATO slovné ubezpečenia o vernosti k uvedeným štruktúram. Ak sa prijme nejaké konkrétne opatrenie na úrovni vlády SR, tak sa jej predstaviteľom zdôrazňuje, že vo vzťahu k EÚ ( či NATO ) sme vyslali signál o to, že sme verným spojencom ( partnerom ) a podobne. Nikto z vládnych predstaviteľov si ani nespomenie, že „dymové signály“ vernosti má vláda vysielať v smere k svojim občanom, obyvateľom SR.

II.

Aj Angela Merkelová svojim kategorickým ultimátom vyslala predstaviteľom členských štátov EÚ signál, ktorý sa však vôbec nevyznačuje vernosťou k národným štátom a ich suverenite, ale ktorý má jasnú povahu príkazu. Proti tomuto signálu z našej politickej elity nikto nemá záujem protestovať a média to zámerne politikom ani nepripomenú. Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky akosi veľmi korešponduje s politikou hitlerovského Nemecka. Základom expanzionistického programu hitlerovského Nemecka boli plány nastolenia bezvýhradného a neobmedzeného panstva nad Európou. A najdôležitejšie miesto v politickom živote Tretej ríše zaujala fašistická geopolitika, teória „životného priestoru“ – Lebensraum.

Nemecká kancelárka vie, že v súčasnej dobe nepotrebuje vojenskú silu k presadeniu určitých zámerov. Keď sa národný štát vzdá vlastnej suverenity v prospech EÚ, stratí svoju moc nad správou svojho územia a jeho ochranou. Politika demokratického Západu funguje v súlade s politikou Hitlera. V prvom rade dôjde k tomu, že neobmedzené panstvo nad priestorom členských štátov EÚ ziska ten, kto má v rukách EÚ, pretože EÚ bude nositeľom všetkej či najdôležitejšej moci – moci nového super štátu. V druhom rade je potrebné si pripomenúť, že získanie „životného priestoru“ nad Európou sa nekončí územím členských štátov EÚ. Paralelne sa postupuje so smernicou A. Hitlera podmaniť si „životný priestor“ na východe, teda podmaniť si súčasné Rusko.

Naši statoční historici by mali vedieť, že nacistický režim sa usiloval presvedčiť západné mocnosti, že jeho záujmy sa týkajú aj oblasti strednej a východnej Európy, teda získať si malé štáty proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, v súčasnosti proti Rusku. Veď v Londýne sa už v roku 1933 uskutočnila hospodárska konferencia, ktorá uznanie nárokov nemeckého imperializmu na expanziu na východ riešila. V súčasnosti celá politika získania „životného priestoru“ je postupne realizovaná, oblasť strednej a východnej Európy sa dôkladne využíva k nástupu proti Rusku, vojenská technika sa pravidelne presúva cez nočné smeny železničiarov SR na východ. Je jasné, že všetky tie zámery okolo podmanenia si národných štátov sú úspešne realizované vďaka politike EÚ a NATO a samozrejme vďaka ochoty vlád národných štátov na takejto politike verne participovať.

Politika získavania „životného priestoru“ je v týchto rokoch orientovaná aj na zrealizovanie projektu európskej armády EÚ. Predpokladám, že sa začal proces vytvárania jednotného európskeho vojensko-priemyselného komplexu za aktívnej účasti zbrojných korporácií Nemecka a Francúzska. Už v roku 2016 Nemecko a Francúzsko pripravili návrh na modernizáciu európskej obrany, ktorý predpokladá jednotné veliace stredisko, materiálno-technické zabezpečenie či satelitný sledovací systém. Projekt európskej armády je o ďalšej strate národnej suverenity.

V júni minulého roku EÚ predstavila plán spoločných výdavkov na obranu. Bolo oznámené, že Brusel počíta s výdavkami 5,5 miliárd eur ročne na obranu. A od júna 2017 má EÚ vojenskú štruktúru zodpovednú za operatívne plánovanie vojenských misií a ich správanie. Vojenský plán EÚ pozostáva z dvoch častí. Prvý pomôže členským štátom financovať vojenský výskum v oblasti elektroniky, šifrovania softweru, robotiky a dronov. Druhá časť fondu bude určená na nákup tankov, vrtuľníkov či dronov.

Nemecká kancelárka určite vie, že zatiaľ prekážkou založenia európskeho super štátu je určitý zmysel pre národnú identitu. A presadiť novú identitu – európsku identitu – nie je také jednoduché. Preto je možné očakávať, že v duchu jej kategorického ultimáta bude tlak z úrovne nadnárodných štruktúr a najmä z Nemecka a Francúzska stúpať. Prezident Francúzska Macron svoju „kolegyňu“vhodným spôsobom dopĺňa. Najnovšie podľa jeho vyjadrenia EÚ potrebuje väčšiu nezávislosť v oblasti zahraničnej politiky. A tak vzhľadom aj na vytvorenie Stálej štruktúrovanej spolupráce EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany ( PESCO ) spred roka sa dá reálne predpokladať, že sa môžeme „tešiť“ na ďalší vytvor EÚ – európsky militarizmus.

Nemecká kancelárka sa už otvorene pridala k deštrukcií identity členských štátov EÚ. Jej úsilie iba bude umocňovať prisluhovačov eurokratov, aby zvýšili svoje úsilie o vymazávanie a stratu národnej pamäti, pretože týmto spôsobom sme manipulovateľným stádom, ktorému sa hovorí „európania“, či ktoré sa samo týmto označením pýši. Ak chcem uviesť jeden príklad, tak politická strana Progresívne Slovensko stratu národnej pamäti berie ako samozrejmosť.

V dnešnej dobe vôbec si neberieme poučenie z obdobia, keď došlo k mníchovskej zrade, k ustanoveniu protektorátu Čiech a Moravy, k ustanoveniu slovenského fašistického štátu. Čo je potrebné si všimnúť vzhľadom na fakty z uvedeného obdobia ?

V prvom rade to, čo súvisí s politikou ovládania konkrétnych národov v Európe. Je dôležité si všimnúť nacistickú koncepciu ovládania Slovenska, ktorá bola realizovaná. Nemecko si ovládanie Slovenska zabezpečilo systémom nerovnoprávnych zmlúv vo forme „ochranného vzťahu.“ Najprv tu bola nevyhnutnosť, aby si politici na Slovensku, ak mali svoje ciele, uvedomili, že je potrebné požiadať Nemecko o ochranu, potom propaganda vlády označovala ochranu Nemeckom za dosiahnutie bezpečnosti nového štátneho útvaru. Preto aj prítomnosť nacistických vojsk bolo niečim, čo sa nesmelo pokladať za narušenie suverenity Slovenska.

„Ochranná zmluva“ zaväzovala slovenskú vládu „viesť svoju zahraničnú politiku v úplnej zhode s nemeckou vládou“, zabezpečiť úplné podriadenie slovenskej armády a aj slovenského hospodárstva pod fašistické Nemecko. Ľudácky režim bol výsledkom nemeckej nadvlády na Slovensku, ale ľudácka ideológia živila u verejnosti ilúzie o nezávislom, slobodnom a suverénnom štáte. Nefunguje táto ideológia v určitom zmysle ešte aj v súčasnosti ? Nacistická koncepcia ovládania Slovenska sa neskôr stala, podľa svojej metódy a obsahu, základom postupného ovládnutia a ovládania národných štátov v Európe, ktoré je potrebné dokončiť práve naplnením kategorického ultimáta nemeckej kancelárky.

Zdôrazňujem, že táto koncepcia ovládnutia a ovládania je založená na prijímaní nerovnoprávnych zmlúv ( základných ), ktoré predstavitelia národných štátov podpisovali bez pochybnosti možno práve s nádejou na lepší zajtrajšok. Je zaujímavé, že na rozdiel od ľudáckej ideológie zameranej na šírenie ilúzií o existencií nezávislého, slobodného a suverénneho národného štátu, súčasná propaganda vládnej moci a médií hlavného prúdu „krmí“ verejnosť ilúziami o skvelej EÚ, ktorá jediná nám, občanom, zaručí slobodu, demokraciu, blahobyt. Národné uvedomenie a antiglobalizmus pokladajú „európania“ za niečo odstrašujúce, čo stratilo zmysel a preto ľudí na uvedených pozíciach označujú ako populistov a politiku ochráňujúcu národnú suverenitu za populistickú.

Koncepcia ovládania Slovenska sa v prípade koncepcie ovládnutia a ovládania Európy podstatne zdokonalila. Proces naplnenia myšlienky ovládnutia Európy začal takým nevinným pojmom ako je integrácia, ktorého výsledkom bol najprv vznik európskych spoločenstiev ( ES ), neskôr EÚ. Niekto na základe svojich motívov prišiel na myšlienku, že nestačí, aby v Európe existoval právny poriadok jednotlivých členských štátov a systém medzinárodného práva verejného, ale že je potrebné dosiahnuť ( bez tvrdej sily ) taký stav, aby vznikol právny poriadok, ktorého normy budú záväzné pre členské štáty a ich štátnych príslušníkov. Ten NIEKTO, aj so svojím motívom, zabezpečil, aby sa chápalo, že základom integračného procesu, ktorý smeroval najprv k vzniku európskych spoločenstiev ( Spoločenstva ) je prevod ( prenos ) časti suverenity jednotlivých členských štátov na Spoločenstvo ( až na výnimky ) zmenou ich ústav.

Toto sa udialo aj v prípade Slovenskej republiky. Ústava SR, tak ako bola pôvodne prijatá, neumožňovala prevod ( či prenos ) časti suverenity štátu ( SR ). K zmene Ústavy SR došlo až po nástupe Mikuláša Dzurindu na čelo vládnej moci, v ktorej bol doplnený článok 7. Iba v spojení s týmto zápasom o ďalšie smerovanie SR je možné pochopiť, prečo bolo potrebné od moci odstaviť Vladimíra Mečiara a prečo sme sa od neho mali možnosť dozvedieť niečo o tom, že s ním sa končí aj samostatná slovenská cesta.

Treba si uvedomiť, že Mikuláš Dzurinda nebol iba náhodou a celkom bez vplyvu nadnárodných síl inštalovaný do funkcie predsedu vlády SR. Mikuláš Dzurinda musel vedieť, čo sa od neho očakáva. A očakávania boli jasné. Aké ? Tvorba vôle na vnútroštátnej úrovni sa realizuje v národnom parlamente. Lenže tvorba vôle v ES ( neskôr v EÚ ) bola dlhý čas záležitosťou zástupcov vlád členských štátov, respektíve štátov, ktoré sa o členstvo v EÚ uchádzali a ktorí boli združení v príslušných orgánoch – Rade EÚ či Európskej rade. Ten NIEKTO, nositeľ konceptuálnej moci na nadnárodnej úrovni, sa musí postarať, aby v uvedenom združení ( orgánoch EÚ ) boli ľudia, ktorí nesklamú, zabezpečia odstúpenie suverenity štátu na nadnárodnú úroveň.

Zdrojom moci v štáte sú občania štátu. Zdrojom moci na nadnárodnej úrovni nie sú občania ( ani žiaden európsky ľud ), ale zdrojom moci sú členské štáty so svojimi predstaviteľmi, ktorí sa podieľajú na schvaľovaní právnych aktov so záväzným účinkom pre členské štáty a ich občanov. Členské štáty založením spoločenstiev obmedzili svoju suverenitu a vytvorili samostatný právny poriadok, ktorý sa nazýva komunitárnym právnym poriadkom a je nezávislý od zákonodarstva členských štátov. Aby komunitárny právny poriadok bolo možné aj efektívne zaviesť do praxe, tak bola presadená zásada priamej uplatniteľnosti komunitárneho práva a zásada prednosti komunitárneho práva pred národným právom, ktoré je s ním v rozpore.

Nositelia konceptuálnej moci zameranej na vybudovanie zjednotenej Európy vedeli, že komunitárne právo je potrebné v praxi presadzovať ( uplatniť ) vo všetkých členských štátoch jednotne. Preto si zmluvne zabezpečili ustanovenie nezávislej moci, ktorá bude dbať o systém právnej ochrany ES či EÚ. Z týchto dôvodov bol preto ustanovený Súdny dvor európskych spoločenstiev a k nemu pribudol Súd prvej inštancie. Na nadnárodnej úrovni bola inštalovaná súdna moc, ktorá má za úlohu kontrolu uplatňovania komunitárneho práva, výklad komunitárneho práva a ďalšiu tvorbu komunitárneho práva. Ešte je potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor plní funkciu judikatívneho orgánu. V členských štátoch sú úlohy rozdelené na rôzne druhy súdnictva. Súdny dvor však plní svoju úlohu komplexne: rozhoduje ako ústavný súd, ako správny súd, ako pracovný a sociálny súd, ako finančný súd, ako trestný súd a ako občiansky súd. Čo to všetko znamená ?

Koncepcia ovládnutia a ovládania členských štátov EÚ sa významne posilnila ustanovením komunitárneho právneho poriadku a súdnej moci. Slovenská republika pri získaní členstva v EÚ musela v plnej miere rešpektovať existenciu komunitárneho práva a súdnej moci. Jednou z najväčších podlosti vládnej moci v SR, či akejkoľvek inej, je to, že občanom – voličom sa nevysvetlia mnohé zásadné otázky toho, čo znamená uchádzať sa o členstvo v EÚ podľa skupiny západných štátov a stať sa členom EÚ. Oficiálne platí, že komunitárne právo majúce nadnárodný charakter je výrazom vôle členských štátov ES či neskôr EÚ a je nadradené vnútroštátnemu právu.

V skutočnosti vôbec nešlo o prejav vôle členských štátov, ale o určitým spôsobom zorganizovaný súhlas predstaviteľov členských štátov s návrhmi, ktoré nositeľ konceptuálnej moci predložil. Prejav vôle členských štátov sa totiž mal organizovať minimálne na spôsob celonárodného referenda nielen o samotnom členstve v EÚ, ale predovšetkým o vyjadrenie súhlasu či nesúhlasu so zmluvami, ktoré predstavitelia členských štátov podpisujú z vlastného uváženia ako z titulu reprezentácie štátu a ďalej o súhlas s prenosom konkrétnych kompetencií na nadnárodnú úroveň. Bolo to potrebné urobiť, nakoľko sa predpokladá, že jednotlivé zakladajúce zmluvy Spoločenstva sa považujú za Ústavu tohto nadnárodného spoločenstva a za primárne právo ako prameň komunitárneho ( nadnárodného ) práva.

Koncepcia ovládnutia a ovládania členských štátov EÚ sa významne posilnila ešte iným spôsobom. NIEKTO, ako nositeľ konceptuálnej moci, rozhodol, že riadenie integračného procesu v Európe nebude ( ! ) prenechané iba ( ! ) iniciatíve a právomoci členských štátov či medzinárodnej spolupráci a preto bol ustanovený inštitucionálny systém, ktorý najskôr ES a neskôr EÚ umožňuje dávať zjednocovaniu Európy nové impulzy a ciele, ako aj tvoriť komunitárne právo so záväznosťou pre členské štáty. Iba pripomeniem, že inštitucionálny systém EÚ bol ustanovený tak, aby nebol podriadený členským štátom, ale aby bol samostatným systémom. Aktérmi tohto systému sú: Európska rada, Európsky parlament, Rada EÚ, Európska komisia, Európsky súdny dvor, Európsky úrad auditórov, Európska centrálna banka, Európska investičná banka, Hospodársky a sociálny výbor a Výbor regiónov.

EÚ je takým nadnárodným útvarom, ktorý sa podarilo skonštruovať tak, aby nemusela byť použitá vojenská sila či nejaká iná moc. Postupným a vedomým podriaďovaním sa členských štátov zámerom nositeľa konceptuálnej moci sa podarilo vybudovať úplne nové právne prostredie, nové právo. Preto sa otvorene zdôrazňuje, že EÚ je výtvorom sily práva, čiže v mojom poňatí, výtvorom konceptuálnej moci tých, čo si dovolili podriadením si zástupcov členských štátov „prinútiť“ súhlasiť s podmienkami spoločenstva. Uplatnením – ustanovením nového nadnárodného ( nie medzinárodného ) práva sa teda podarilo dosiahnuť to, čo sa nedosiahlo „mečom a krvou“.

Predstavitelia národných štátov sa bez veľkých problémov dali nalákať na tú, zdalo sa im, najzaujímavejšiu ponuku: vytvoriť fungujúce hospodárske spoločenstvo, ktoré musí mať aj nový fungujúci právny poriadok spoločenstva, ale mimo dosahu vnútroštátneho práva. Orgány ES si nárokovali prednosť nimi vytvorenej legislatívy pred národným právom, čo platí aj v súčasnosti. Treba dodať, že pre fungujúce hospodárske spoločenstvo je jeho „srdcom“ problematika jednotného vnútorného trhu aj s jeho základnými slobodami a určitý poriadok hospodárskej súťaže.

Lenže orgány Spoločenstva či EÚ sa nezastavili na hranici hospodárskeho spoločenstva. Postupne sa zmluvné podmienky integrácie upravovali a upravujú tak, že dochádza ku kvalitatívnej zmene z čisto hospodárskeho spoločenstva na politickú úniu, na dokončenie politickej integrácie. EÚ už teraz prináležia úlohy, ktoré ako celok vytvárajú charakter štátnosti. EÚ má s tradičnými medzinárodnoprávnymi organizáciami spoločné iba to, že vznikla na základe medzinárodnoprávnych zmlúv.

Je, myslím si, teraz aspoň trochu jasné, že koncepcia ovládnutia a ovládania členských štátov EÚ nemohla vzísť zo základnej požiadavky demokratickej ústavy, podľa ktorej všetká štátna moc musí vychádzať z ľudu. Táto požiadavka sa zákonite musela obísť, nesmelo sa s ňou počítať a preto nositeľ konceptuálnej moci sa musel zamerať na také aktivity, z ktorých bude ako – tak vyplývať, že EÚ je výtvorom práva a spoločenstvom na základe práva. Hospodárske a sociálne spolužitie národov členských štátov sa riadi nie silou moci, ale právom spoločenstva – EÚ. Komunitárne právo je základom inštitucionálneho systému.

Je potrebné sa na chvíľu zastaviť pri tom, aké sú „zdroje práva“. Ak spomeniem „zdroje práva“, tak ide o dva významy. Zaujímavý je hneď ten prvý význam, respektíve dôvod vzniku práva. Berie sa, že motiváciu k vytvoreniu komunitárneho práva je treba hľadať vo vôli zachovať mier a cestou ekonomických väzieb vytvoriť lepšiu Európu. Týmto dvom momentom vraj ES vďačí za svoju existenciu. Nemám námietky k tomu, že jedným z dôvodov je cesta vytvoriť ekonomickou integráciou lepšiu Európu. Je na odborných tímoch, aby preskúmali, či k tomu bolo potrebné použitie určitých metód vytvoriť práve systém komunitárneho práva alebo existovali aj iné možnosti.

Pokiaľ ide o dôvod vzniku práva, že to bolo motivované úsilím o zachovanie mieru, tak tento dôvod neuznávam, pretože je to iba výhovorka, ktorá sa používa v EÚ aj v súčasnosti v rámci úsilia o ďalšiu integráciu EÚ. Občanom EÚ sa stále podsúva, že EÚ je projekt, ktorý zabezpečuje trvalý mier, že nacionalizmus vedie k vojne, zatiaľ čo budovanie európskeho spoločenstva vedie k mieru. Politikom a občanom západná propaganda podsúva myšlienku, že opatrenia, ktoré národný štát urobí v prospech EÚ a teda Bruselu, že nevyhnutne vedú k mieru v Európe. Takže je tu otázka, či vzdanie sa národnej suverenity môže byť podmienkou, ktorú máme splniť ( pre koho ? ) pre zachovanie mieru v Európe ? Moja odpoveď je, že vzdanie sa národnej suverenity nesúvisí s podmienkou zachovania mieru v Európe a ani vo svete.

Patrím medzi tých, čo si myslia, že vojny nespôsobuje nacionalizmus, ale ambície vybudovať napríklad európske impérium. Patrím medzi tých, ktorí si myslia, že vojny sú nutným prejavom hrabivého kapitalizmu. EÚ v dôležitých otázkach svetovej politiky chce vystupovať s váhou najväčšej obchodnej moci vo svete. V zmluve o EÚ sa šéfovia vlád členských štátov EÚ dohodli rozvíjať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorá v jednom bode je zameraná na zachovanie svetového mieru a posilnenie medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami Charty OSN. A aká je prax napríklad od deväťdesiatich rokov minulého storočia ?

Zločiny kapitalizmu vo svete dostali a stále majú zelenú, voľné pôsobenie, pretože samotná EÚ je výtvorom nadnárodných síl kapitalizmu.

Rozbitie Juhoslavie, ekonomická blokáda Iraku, agresia do Iraku, Afganistan, vojna v Sýrií, zničenie Líbye. Nesmieme zabúdať na deštrukčnú politiku EÚ vo vzťahu k Ukrajine, ktorej bola poskytnutá všestranná pomoc, aby sa štátny prevrat podaril a aby bola vyvolaná občianska vojna. Zločinom kapitalizmu v ostatných rokoch sa EÚ nikdy nepostavila do cesty. Samotné prípravy na vybudovanie európskej armády svedčia o tom, že expanzionistický duch ženie EÚ k tomu, aby sa Európa vo svete presadila ako politická a vojenská moc. Najhoršie je to poznanie, že SR sa cez svojich najvyšších štátnych predstaviteľov hlási k tým silám, ktoré zločiny kapitalizmu podporujú či sú ich priamymi aktérmi.

EÚ, ak by mala skutočne veľký záujem na presadzovaní mieru vo svete, mala možnosť konať iným spôsobom a aj jej pričinením by nemuselo dôjsť k mnohým agresiám a zločinom. Tým, čo radi hovoria o potrebe ochrany západných hodnôt a demokracie, rád pripomeniem, že západná Európa vybudovala svoj demokratický právny štát v rámci národného štátu. EÚ pod heslom zabezpečenia mieru chce v skutočnosti rozvinúť vo svete a Európe svoju imperiálnu politiku. Zdôvodňovať zriadenie európskej armády tým, že EÚ tak dá Rusku na vedomie, že má vážny záujem na zachovaní hodnôt EÚ či na tom, že existuje ukrajinská kríza, je choré a každého zmýšľajúceho občana to musí urážať.

Ako si chceme uchovať mier už len napríklad v Európe, keď Rusko pokladáme za svojho nepriateľa, ktorého treba zničiť, keď sa so všetkou vážnosťou pripravujeme na vojnový stret ? Ako sme sa poučili z druhej svetovej vojny, keď si nechceme uvedomiť, že pre mier v Európe je potrebné vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti a ten nemôže bez Ruska fungovať. Veď ZSSR reagoval na hegemonistické snahy fašistického Nemecka úsilím o vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti, ale Veľká Británia, Francúzsko a USA to odmietli. A aké boli dôsledky tohto odmietnutia pre ľudí vo svete ?

Ak sa za dôvod či motiváciu pokladá vôľa zachovať mier v Európe ( či medzi národmi EÚ ), ktorá viedla k vytvoreniu komunitárneho práva, tak takáto prezentovaná motivácia má veľké trhliny. Ak sa má zachovať mier medzi národmi EÚ, tak k tomu nie je potrebná spoločná armáda, ale skôr spoločná zmluva ( o kolektívnej bezpečnosti ). Ďalší problém spojený so zachovaním mieru je v tom, že zo strany EÚ je akýmsi divným spôsobom deliteľný. Uvediem citát: „Spoločná európska armáda by ukázala svetu, že nebudú existovať prostriedky, aby niekedy došlo k vojne medzi národmi EÚ.“ Toto vyhlásenie je zavádzajúce z viacerých dôvodov. Pri existencií európskeho super štátu národná identita sa stráca a bude najskôr určitým znakom regiónu nového štátneho útvaru – impéria.

Dôležitejšie je však to, že takýto „mier“ vo vnútri nového štátneho útvaru nebude žiadnou zárukou toho, že bude udržaný mier v samotnej Európe. V citovanom stanovisku sa opäť neberie ohľad na Rusko, čo môže byť aj výsledkom zámeru, že „mierumilovná“ EÚ bude plniť bojové úlohy vo vzťahu k Rusku či vôbec k celému svetu.

Zhrniem. Dôvod či motiváciu k vzniku komunitárneho práva vidím v tom, že NOSITELIA konceptuálnej moci ( predstáv o sledovaní svojich ďalekosiahlych zámerov ) po skúsenostiach z druhej svetovej vojny, mali pomerne jasnú predstavu o tom, aký systém ovládnutia a ovládania Európy je potrebné zvoliť a postupne presadzovať. K uvedenej motivácií bolo potrebné „nainštalovať“ aktivity súvisiace s pôvodom a zakotvením práva !!! Iba pripomeniem, že k prvému zdroju komunitárneho práva patria tri zakladajúce zmluvy vrátane ich príloh a protokolov ako aj neskorších doplnkov a zmien, ktoré sa berú ako zakladacie akty ES či EÚ a sú označované ako primárne komunitárne právo.

Treba zdôrazniť, že TEN, kto pripravuje návrhy zakladacích právnych aktov ES či neskôr EÚ, má v svojich rukách určitú moc, pretože cez jeho usmernenia a navrhnutý obsah sa zakladalo nové právo ! Zvyčajne boli stanovené rámcové podmienky ES ( EÚ ), ktoré sú povinné v záujme spoločenstva ( ! ) naplniť komunitárne orgány, ktoré sú zmluvne vybavené určitými legislatívnymi a administratívnymi právomocami. Orgánom ES či neskôr EÚ boli zverené právomoci, aby ich na základe práva vytvoreného zmluvami mohli vykonávať. Vykonávanie sa deje cez určité právne akty ( nariadenia, smernice, rozhodnutia ) a tie patria do sekundárneho komunitárneho práva. Tretí zdroj práva súvisí s činnosťou ES či EÚ na medzinárodnej úrovni. V rámci tohto zdroja bola napríklad podpísaná Asociáčna dohoda k príprave napríklad aj SR za člena EÚ. Počas určitej doby sa kandidátska krajina snaží o priblíženie hospodárskych podmienok k podmienkam EÚ a o splnenie aj ďalších kritérií.

III.

Vrátim sa k svojej otázke, čo si treba všimnúť vzhľadom na fakty, keď došlo k mníchovskej zrade, k ustanoveniu Protektorátu Čechy a Morava, k ustanoveniu slovenského fašistického štátu. Uviedol som, že v prvom rade si je treba všimnúť nacistickú koncepciu ovládania Slovenska systémom nerovnoprávnych zmlúv. Čo si je možné všimnúť v druhom rade ?

Potrebujeme si všimnúť to, čo súvisí s poslaním politika, predstaviteľa národa, národného štátu, s jeho konaním a morálnymi zdatnosťami. A tiež to, čo súvisí s potrebou demokratického výberu zástupcov občanov ( ľudu ).

Pripomeniem, že dňa 16.3.1939 vyšiel Výnos ríšskeho kancelára o utvorení „Protektorátu Čechy a Morava.“ V nóte Ľudového komisariátu zahraničných vecí ZSSR z 18.3.1939 sovietska vláda kategorický odmietla odôvodnenie nemeckej agresie a vyhlásila: „Sovietskej vláde nie je známa ústava nijakého štátu, ktorá by dávala hlave štátu právo zrušiť existenciu štátu bez súhlasu národa…Keď československý prezident pán Hácha podpísal berlínsky akt z 15. tohto mesiaca, nemal na to žiadne plné moci od svojho ľudu a konal v zjavnom rozpore s článkom 64 a 65 československej ústavy, ako aj v rozpore s vôľou národa. V dôsledku toho nie je možné uznať začlenenie Čiech k nemeckej ríši a v tej či onej forme ani Slovenska za zákonné a zodpovedajúce všeobecne uznávaným normám medzinárodného práva a spravodlivosti alebo zásade sebaurčenia národov.“

Táto nóta ukazuje na to zásadné, čo hlava štátu ( či predstaviteľ štátu, najmä ústavný činiteľ ) má mať na pamäti: akými právami disponuje a teda či okrem iného má právo zrušiť existenciu štátu bez súhlasu národa. Lebo postupné odovzdávanie štátnej suverenity do Bruselu v prospech EÚ je práve o postupnom rušení existencie štátu ( v právom slová zmysle ). Dovŕšenie procesu odovzdávania štátnej suverenity bude znamenať dovŕšenie procesu zrušenia existencie štátnej moci na danom území. Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky A. Merkelovej má teda jasnú súvislosť s utvorením Protektorátu Čechy a Morava a s citovaným obsahom Nóty, ktorú zaslala vláda ZSSR.

To, čo urobil prezident Hácha, bolo a je stále aktuálne. Nóta zdôrazňuje, že prezident Hácha podpísal berlínsky akt a nemal k tomu žiadne plné moci od svojho ľudu, čiže konal v rozpore s vôľou národa. Toto konanie hlavy štátu má aj jasné právne následky: začlenenie Čiech a Moravy k nemeckej ríši a v tej či onej forme ani rozhodnutie o Slovensku nemožno uznať za zákonné a zodpovedajúce všeobecne uznávaným normám medzinárodného práva, spravodlivosti alebo zásade sebaurčenia národov.

Nóta Ľudového komisariátu zahraničných vecí ZSSR upozornila na protiprávne konanie z oboch zmluvných strán. Zároveň nóta ukazuje aj na niečo iné: ak jedna strana ( fašistické Nemecko ) vnucuje svoje zmluvné podmienky strane druhej ( prezident ČSR ), tak druhá strana nie je viazaná povinnosťou zmluvu podpísať, ak k tomu nemá vopred stanovené právomoci. Prezident Hácha svojim podpisom dosvedčil, že nebral na zreteľ svoje právomoci, ale najskôr nátlak či určitý spôsob donútenia ako niečo, čim je možné podporiť právo zrušenia existencie štátu bez súhlasu národa. Nóta teda jasne stanovuje pravidlo: z dôvodov protiprávneho konania nie je možné uznať začlenenie Čiech a Moravy k nemeckej ríši a teda ani to, ako to bolo riešené na Slovensku.

Ako súvisí Nóta Ľudového komisariátu zahraničných vecí ZSSR z 18.3.1939, v ktorej sovietska vláda odmietla odôvodnenie nemeckej agresie s EÚ a jej komunitárnym právom ? Z môjho pohľadu predstavuje z hľadiska práva akýsi „základný judikát“, ktorý sa týka postoja a právomoci ústavného činiteľa a aj národného parlamentu. Využitím tohto „základného judikátu“ je možné posúdiť, či založenie a fungovanie komunitárneho právneho poriadku v prospech ES a neskôr EÚ sa dialo a deje v súlade s právom členských štátov, ktoré založením spoločenstiev, neskôr EÚ obmedzili a obmedzujú svoju štátnu suverenitu, výsledkom čoho je to, že komunitárny právny poriadok:

a) nadobudol črtu samostatnosti, aby nebol vytunelovaný národným právom,

b) bol prijatý právnymi poriadkami členských štátov,

c) má prednosť pred národným právom a túto zásadu uplatňuje aj pre vzťah k ústavnému národnému právu,

d) predstavuje nový právny poriadok, ktorého právnymi subjektmi sú tak členské štáty ako aj jednotlivci,

e) v záujme svojej existencie presadil priamu uplatniteľnosť komunitárneho práva.

V rámci národného štátu tvorba vôle ( vnútroštátnej ) je realizovaná v parlamente. Nie je žiadnym tajomstvom, že tvorba vôle v ES ( EÚ ) bola a aj je záležitosťou zástupcov vlád členských štátov, ktorí sú združení rozhodujúcim spôsobom v orgánoch ES či EÚ, napríklad v Rade EÚ či v Európskej rade. Už na inom mieste v tomto článku som uviedol, že ES či EÚ nevznikli z európskeho ľudu, ale za svoju existenciu vďačia členským štátom. V čom spočíva vďačnosť ? V tom, že členské štáty odstúpili časť svojej suverenity v prospech ES či EÚ a za toto odstúpenie dostali k dispozícií svoj podiel v rozhodovacích procesoch ES či EÚ.

Rozhodujúcim momentom pre uplatnenie „Nóty“ ako „základného judikátu“ v rámci tvorby nadštátnej vôle je spôsob odstúpenia časti štátnej suverenity a teda preskúmanie tohto odstúpenia a vyhlásenie ( vydanie ) záverečného stanovisko. Nie je mojim zámerom toto preskúmanie v historickom kontexte realizovať. Obmedzím sa iba na konštatovanie – vyjadrenie pochybnosti, že všetci aktéri- predstavitelia členských štátov ES či EÚ disponovali plnou mocou od svojho ľudu, že sa môžu v konkrétnych otázkach vzdať štátnej suverenity v prospech nadnárodnej vôle, či postupne v tomto vzdávaní sa suverenity pokračovať.

Plnou mocou od svojho ľudu mali predstavitelia každého členského štátu disponovať pri podpise každej zakladacej zmluvy o ES či EÚ a ďalších zmlúv, ktoré sa otázok štátnej suverenity dotýkali a dotýkajú. V prípade SR nie som si vedomí toho, že naši predstavitelia plnou mocou svojho ľudu disponovali či disponujú, pretože pre získanie tejto moci je potrebné zrealizovať určitú formu priamej demokracie. K tomu si dovolím doplniť, že referendum o vstupe SR do EÚ nepokladám za formu priamej demokracie, ktorá dáva plnú moc vzdávať sa štátnej suverenity a tým ohrozovať existenciu štátu. Predstavitelia štátu si výsledky referenda o vstupe SR do EÚ vysvetľovali a vysvetľujú po svojom – ako zákonné právo postupovať ďalej na základe vlastného zváženia politickej situácie.

Keď nemecká kancelárka svojim kategorickým ultimátom vyzvala, že národné štáty sú povinné vzdať sa vlastnej suverenity, akoby vyzývala k tomu, že je potrebné pokračovať až do konca v tvorbe nadnárodnej vôle podľa doteraz zaužívaného spôsobu odstúpenia časti suverenity členských štátov – teda bez plnej moci od ľudu. Je možné tvrdiť, že vznik právneho poriadku ES či EÚ – komunitárneho práva – ak nebola splnená podmienka disponovania plnou mocou, je protiprávnym konaním, v dôsledku ktorého nie je možné uznať nastavený systém začleňovania členských štátov do ES a EÚ za zákonný a spravodlivý, ale najskôr určitým spôsobom vynútený.

Ak predstavitelia členských štátov nemali a nemajú k dispozícií plnú moc od ľudu, čím môžu argumentovať, že majú právo zmluvne odovzdať prvky štátnej suverenity EÚ ?

Protiprávne konanie vo veci cudzej moci a tvorby nadnárodnej vôle je možné pokladať za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Odovzdávanie štátnej suverenity sa vedomé balí do pojmu „byť proeurópskym.“ V prípade zbavovania sa štátnej suverenity protiprávne konanie sa týka aj národného parlamentu, pretože ten má pracovať v režime vnútroštátnej tvorby vôle. Ak národný parlament si na určitý nátlak ( prístupové konanie ) dovolil novelizovať Ústavu SR doplnením § 7 ods. 3, konal protiprávne, pretože nemal k určitému zrušeniu štátnej suverenity plnú moc ľudu. Rozhodnutie národného parlamentu je možné pokladať za nezákonné, pretože ako zákonodárny orgán rozhodol, že nadštátna tvorba vôle má prednosť pred vnútroštátnou tvorbou vôle, čím definitívne zdiskreditoval všetky tri základné formy moci štátneho zriadenia a tým umožnil ďaleko do budúcnosti postupné zbavovanie sa štátnej suverenity až do jej úplného zrušenia prechodom pod novú štátnu moc, ktorú má možnosť sformovať komunitárny právny poriadok.

Teraz je ten správny okamih pripomenúť si pomerne jasnú zásadu štátnej zvrchovanosti – suverenity. Ide o štátnu moc národného spoločenstva, ktorá je vo vzťahu k ostatným štátom rovnoprávna a nezávislá a na svojom území najvyššia a výlučná. Potrebujeme k tomu, aby každý občan nášho štátu pochopil túto jasnú definíciu, akademikov, profesorov, vedeckých pracovníkov a podobne ? Myslím si, že nie. A tak každý občan, ak neberieme do úvahy jeho bremená usudzovania, môže tiež pochopiť, že túto zvrchovanosť – suverenitu samotný zákonodárny zbor zrušil a svojou novelou Ústavy SR vydal štátnu moc do rúk inej – nadnárodnej moci.

IV.

Aké nástroje použili NOSITELIA konceptuálnej moci, aby presvedčili zástupcov občanov národného štátu, že svoju zradu si majú dať umocniť zákonodárnym aktom ?

Samozrejme, účinným nástrojom zmeny či úpravy priorít štátu je samotná západná propaganda, ktorá je v popise práce médií hlavného prúdu čitateľne zakomponovaná. Keď vtáčka chytajú, pekne mu spievajú ! Vedomie človeka je postupne ovládané určitou propagandistickou schémou. Pokúsim sa naznačiť, o čo ide:

1. Ak chceme šťastný život, môžeme si vybrať iba tú cestu, že SR patrí neoddiskutovateľne k Západu.

2. Patriť k Západu, to nie je iba tak. Musíme sa k tomuto Západu integrovať.

3. Lenže patriť k Západu, znamená splniť určité podmienky. Integrácia je tak jednostranný vzťah. Poznámka: v tejto fáze si ešte nevieme uvedomiť, že naša štátna moc sa zo strany Západu nepokladá za nezávislú, rovnoprávnu či výlučnú.

4. Sme kapitalistická krajina, ale musíme sa podriadiť silnejšiemu kapitalizmu -.dravému, barbarskému, ktorý je fanušíkom a tvorcom globalizačných procesov v svete. Toto nám médiá otvorene nepovedia, len ospravedlňujú, že globalizácia je objektívna nevyhnutnosť.

5. V ďalšom vývoji nejde o hocijakú integráciu. Šťastnú budúcnosť SR môže zabezpečiť iba EÚ a preto členstvo v nej a jej fungovanie je známkou mieru a prosperity. Do vedomia občanov sa každý deň vštepuje požiadavka byť „proeurópsky“. Občania a najmä rôzni prisluhovači si myslia, že byť „proeurópsky“ znamená vybrať si lepšiu životnú autoritu. V skutočnosti pojem „proeurópsky“ zodpovedá niečomu, o čom sa nehovorí: znamená nebrať ohľad na vlastný štát a národ a byť v zhode s inštitúciami EÚ, ktorá presadzuje tvorbu nadnárodnej vôle. Tu je možno aj pôvod heslá: Za slušné Slovensko !

6. Slovenská republika mala byť členom medzinárodnej organizácie rovnoprávnych štátov, ale takáto organizácia v podobe EÚ vôbec neexistuje. Členské štáty boli „prinútené“ vzdať sa svojej štátnej zvrchovanosti – suverenity v prospech EÚ ako nadnárodnej organizácie a museli novelizovať ústavné poriadky tak, aby bolo jasné, že nadštátna ( nadnárodná ) tvorba vôle má prednosť pred vnútroštátnou tvorbou vôle.

7. Komunitárny právny poriadok nie je predmetom kritiky západnej propagandy, ale predmetom jeho potrebnosti, aktuálnosti, významu pre členské štáty a jednotlivcov. Propaganda verejnosti deň čo deň podsúva , že je dôležité, aby naše vnútroštátne právo efektívne fungovalo pod prísnym dohľadom komunitárneho právneho poriadku.

Okrem západnej propagandy mimoriadne účinným nástrojom ovplyvňovania politických predstaviteľov národného štátu a ich politiky je samotný volebný systém pre voľby do zákonodárneho zboru. Náš volebný systém je úplne otvorený pôsobeniu tých politických a ekonomických síl, ktoré sú v službách nadnárodných štruktúr či nositeľov konceptuálnej moci. Výsledok parlamentných volieb je vždy zaujímavý: volíme si svojich zástupcov do parlamentu, z ktorých sa vždy sformuje vládna moc a celá skupina prisluhovačov, ktorí sú neochvejne verní nadnárodnej EÚ, jej nadnárodnému právu, nadnárodnej politike – teda sú „proeurópsky“ orientovaní. Nie je veľkým problémom z nadnárodnej úrovne našich zástupcov – politikov „zlomiť“, pretože im chýbajú morálne predpoklady pre výkon štátnickej funkcie – kardinálne cnosti.

Kto sa nevyznačuje silným odporom, odvahou a statočnosťou k všelijakým aktivitám politických dravcov z nadnárodnej úrovne, ten ľahko podľahne rôznym rafinovaným praktikám, nemá záujem byť obozretný a hlavne nie je tak múdry, aby si uvedomil, že jeho statočnosť a odvaha majú mať najsilnejšiu oporu ( pilier ) práve v občanoch a v ich zásadnom rozhodnutí. U nás, v SR, takýchto politikov niet. Aby sa zrodil nový typ politika, ktorý pevne stojí so svojim ľudom, musí k tomu existovať nový volebný systém, ktorý umožní odhaliť slabiny kandidátov, ale aj tie zásadné politické postoje. Odovzdať štátnu zvrchovanosť – suverenitu SR v prospech nadštátnej tvorby vôle a súhlasiť, aby vnútroštátna tvorba vôle jej bola podriadená, na to nemal právo ani zákonodarný zbor a ani samotní predstavitelia štátnej moci. Všetci to svorne urobili bez zahanbenia, pokračujú v tom a ešte si pritom dovoľujú presadzovať politiku boja proti extrémizmu či proti antisemitizmu vrátane jej legislatívneho ukotvenia. Ako sa dá nazvať takáto politická prax vládnucej moci ?

Podľa „Nóty“ sa takáto prax dá nazvať ako nezákonná, pretože žiadna ústava nedáva hlave štátu právo zrušiť existenciu štátu bez súhlasu národa, bez jeho vôle, ktorý jediný má právo takúto plnú moc udeliť. V prípade tvorby komunitárneho právneho poriadku EÚ sa tak nestalo ( neviem o výnimke ). Dá sa opísané konanie politikov nazvať aj ako najväčší a najrafinovejší podvod na občanoch Európy, ktorý nie je jednoducho odhaliť hneď na začiatku, keď sa proces „zjednocovania“ Európy začal a „salámovou metódou“ pokračoval a pokračuje. Je to niečo podobné, ako keď sa dávnejšie spustil v západných krajinách proces multikulturalizmu, ktorý mal významným spôsobom obohatiť ich život a ktorého výsledky sú už celkom badateľné v negatívnom slová zmysle.

Žijeme teda vo falošnej Európe, pretože politické elity Západu za aktívnej podpory rôznych prisluhovačov ničia svoju západnú civilizáciu, ktorú mnohí za socializmu obdivovali a ku ktorej sa teraz hlásia za každú cenu bez rozmýšľania. Jedným zo znakov zániku skutočnej Európy je likvidácia štátnej suverenity, národných štátov v mene niečoho vyššieho ( dobra ) krajšieho, spravodlivejšieho, v mene vyššej morálky ( azda panskej ), v mene večného mieru. Túto ideológiu vyšších cieľov a vyšších hodnôt a teda ideológiu globalizácie niekto prirovnal k AIDS a to jednoducho preto, lebo v západnej spoločnosti ničí imunitný systém obete ( ľudí, občanov ).

Po roku 1989 sme sa dostali do štádia, keď sa národ prestáva brániť. Benjamín Kuras, autor článku „Celoeurópska strata pamäti. Alebo eurokrati deštruujú národnú identitu“ si myslí, že jedným z predpokladov toho, že sa národ prestáva brániť, je strata národnej pamäti. Autor doslova píše: „Národ bez historickej pamäti tradičných hodnôt, ktoré by mu dodávali sebavedomie, stráca občiansku súdržnosť potrebnú k udržaniu pravidiel demokratickej hry a právneho štátu. Akonáhle stratíme vedomie, čo znamená byť Francúzom, Britom alebo Čechom, prestaneme trvať na tom, že stojí za to čímsi konkrétnym zastavať a v tradíciách pokračovať. Stávame sa tvárnym manipulovateľným stádom ovci, …“ Autor článku zdôraznil, že vymazávanie národnej pamäti je prvým nevyhnutným krokom k nastoleniu totality. Samotné vymazávanie národnej pamäti má určitý postup, niekoľko fáz. Fázy nemám v zámere teraz podrobne rozoberať, iba stručne spomeniem niektoré postupy, ktoré sa diali či dejú. Tak napríklad je potrebné:

a) vzbudiť v národe pocit viny a celonárodného studu,

b) z výčitiek svedomia prijmeme kohokoľvek, kto privandroval a štedro sa o neho staráme,

c) rozpracujeme rôzne programy a taktiky, aby sa spoločnosť prispôsobila migrantom až po demontáž kultúry a tradície,

d) vytvoríme medzi občanmi etnickú, rasovú a triednu nedôveru, aby sa nemohli stmeliť k udržaniu demokratického právneho štátu,

e) označujeme nepohodlných občanov za nacionalistov, rasistov, fašistov,

f) niečo špecifický národného nahradíme niečim väčším, abstraktnejším, spoločným, jednotiacim, niečim ( trebars nadnárodným ), čo stiera rozdiely. Potom sa usilovať vštepovať do vedomia ľudí, že je to jediná alternatíva do budúcnosti: príklad – národný pas nahradiť nadnárodným pasom.

g) rozmontovať určité tradičné inštitúcie, systém vlády a správy a nahradiť ich novým zákonodarstvom, napríklad na nadnárodnej úrovni, na ktorú nebude mať nikto vplyv a dosah. Namiesto slobodnej parlamentnej debaty našich zástupcov postupne nastoliť rešpektovanie všeobecných ľudských princípov práv, povinnosti, zákazov, príkazov nevolenou byrokraciou.

h) podporujeme terorizmus, aby sme potom vymysleli boj proti terorizmu a našli dôvody, ako potierať slobodu v záujme lepšej bezpečnosti. Na oponentov rôznych zmien vymyslíme rôzne trestné činy, napríklad xenofóbie, extrémizmu, antisemitizmu.

ch) vôbec nám nevadí, že EÚ predstavuje obrovskú byrokratickú , anonymnú mašinériu, ktorá sa nikomu nezodpovedá a žije z daní občanov. Nastolí sa celoplošný administratívny politický systém, rovnaké politiky pre každú členskú krajinu. Spojíme politické inštitúcie, vládnu exekutívu, informačné prostriedky, súdnictvo a políciu pod jednú politickú strechu.

i) EÚ sa už nechystá s nikým deliť o moc, preto pokračuje potláčanie politickej opozície rôznymi spôsobmi, napríklad cez finančné zdroje, diskreditáciou, dezinformáciami, manipuláciou médií, likvidáciou demokratickej debaty, demontažou určitých inštitúcií a ich nahradenie poslušnými inštitúciami.

j) pestovanie vďačnosti EÚ za našu prosperitu.

Rôzne postupy vymazávania národnej pamäti vedú k nastoleniu nového svetového poriadku, ktorý EÚ a predstavitelia národných štátov nemajú s občanmi členských štátov vôbec odsúhlasený, a ktorý, ako to nedávno zdôraznila šéfka európskej diplomácie Federica Magheriniová, sa doteraz neuplatnil. Ale usilovne sa na tom pracuje. Dokladá to aj neutíchajúce úsilie o schválenie dvoch dôležitých dokumentov pre nový svetový poriadok: globálny pakt o riadenej migrácií a globálny pakt o utečencoch.

Tí, korí sú proti rôznym technikám a postupom vymazávania národnej pamäti a brania, aby sa štát definitívne nevzdal národnej suverenity, tak tí sú označovaní za populistov, nacionalistov. Ivan Mikloš je veľmi znepokojený tým, že démon populizmu, nacionalizmu, izolacionalizmu a xenofóbie napomáha kolapsu Európy. Aj v novej politickej strane Progresívne Slovensko ( PS ) sa poschádzali ľudia, ktorým nestojí za reč brániť národnú identitu, či vlastné zachovanie štátnej zvrchovanosti – suverenity. Na politickej scéne sa udomácnili ich rôzne výkriky. M. Šimečka je otrasený z toho, že populisti nám ( komu ? ) idú ukradnúť Európu. Vôbec si neuvedomuje, čo tvrdí. Veď naša Európa doteraz vždy bola Európou národných štátov. A ako Slovákovi mu vôbec nevadí, že EÚ ide rozbiť, rozložiť národné štáty. Inak povedané, ak niekto kradne Európu, tak to môže robiť len ako demontáž národných štátov, o čo sa populisti vôbec neusilujú.

Ak patrí pán M. Šimečka k jedným z najrozhľadenejších ľudí ( podľa M. Poliačika ), tak by mal ovládať, čo je to štátna suverenita, ako má fungovať parlament, kto tvorí základ štátnej moci a či naši politici, vládna moc a zákonodarná moc majú od občanov plnú moc k tomu, aby sa vzdali štátnej suverenity v prospech nadštátnej tvorby vôle. Náš politický systém je postavený na tom, aby dbal o existenciu štátnej zvrchovanosti – suverenity v určitej kvalite a aby cez národný parlament bola realizovaná vnútroštátna tvorba vôle. A toto majú povinnosť podporovať a aj spravovať samotné politické strany vrátane PS.

Ohlásená kandidátka za PS Zora Jaurová vyhlásila, že vďaka EÚ žijeme v mieri, slobode a demokracií. A preto sa obáva, že práve toto môže byť zásluhou populistov ohrozené. Jej vyhlásenie sa náramne podobá jednému heslu z obdobia reálneho socializmu, keď na plagátoch sme mohli čítať: „Komunizmus – nádej a perspektíva ľudstva!“ Mier, sloboda a demokracia, to nie je vďaka EÚ, ale vďaka národným štátom západnej spoločnosti vrátane štátov strednej a východnej Európy. Lenže samotný mier má veľké trhliny, pretože za posledných tridsať rokov sa kapitalizmus vo svete dopustil a dopúšťa mnohých zločinov. EÚ sa zmenila na nadnárodnú silu, ktorá má úlohu ustanoviť európsky imperiálny štát, v ktorom budú zásluhou rôznych politík jednotlivci premiešaní a sformovaní nie do občianskej, ale do stádovitej podoby s „európskou identitou“.

V.

Brusel chce mať pod vedením Berlína všetky potrebné kompetencie, ktoré sú charakteristické pre štátny útvar. Angela Merkelová otvorene oznámila, čo musia urobiť národné štáty a spolu aj s Macronom, miláčikom politickej strany PS si prajú čo najskôr riešiť sformovanie európskej armády a všetky potrebné kompetencie v oblasti zahraničnej politiky pre Brusel, ktorý na vojenských otázkach už niekoľko rokov pracuje. Udivuje ma, že PS je presvedčené, že EÚ je garantom mieru, keď spoločne s NATO a USA pripravili ukrajinskú krízu, aby mohli spustiť konfrontačnú politiku s Ruskom. Rovnako ma udivuje, že PS sa dopracovalo k poznaniu, že EÚ je garantom slobody a demokracie. Garantom je a môže byť skôr národný štát. Fakty totiž hovoria o niečom inom, ale pre tých čo chcú prisluhovať záujmom cudzej moci ( nadnárodnej moci ), fakty nehovoria nič. Kandidátom na poslancov EP stačí, aby si heslovite osvojili „proeurópsku“ ideológiu a program a to im má stačiť k obrane jednotnej Európy.

Kde je možné zaradiť výrok nemeckej kancelárky o tom, že národné štáty majú povinnosť vzdať sa vlastnej suverenity ? Tento výrok je možno zaradiť medzi totalitárne praktiky ( prvky ) v riadení zo strany EÚ a teda aj samotného Nemecka a predstavuje nezakryté porušenie princípov medzinárodných vzťahov založených na nezasahovaní do vnútorných záležitosti iných krajín. Je to zároveň aj výrok jedného z neoficiálnych predstaviteľov nového európskeho impéria, možno Štvrtej ríše, zakladanej pod vedením nemecko – francúzskeho tandemu, pretože už určitý čas k ustanoveniu Ríše smerujeme. Výrok Angely Merkelovej o ničom nezaostáva za fašistickým Nemeckom, ktorý priamo či nepriamo ukazuje k momentom, keď sa z pozície určitého postavenia skupiny západných štátov presadzovala ich sila, aby v mene ustanovenia komunitárneho právneho poriadku sa členské štáty vzdali časti svojej suverenity.

Podľa „základného judikátu“- „Nóty“ som došiel k záveru, že ustanovenie komunitárneho právneho poriadku sa najskôr udialo nezákonnou cestou a teda nie demokratickým spôsobom. Nezákonnosť spočíva v absencií plnej moci, ktorú môžu svojim predstaviteľom udeliť iba občania národného štátu. Využitie nezákonnosti pri konštruovaní EÚ pokladám za prvý „veľký podvod“ vo vzťahu k obyvateľom Európy, ktorý z akéhosi zázračného dôvodu nikomu nevadí.

Lenže v súčasnosti sa organizuje a podporuje aj druhý „veľký podvod“ na obyvateľoch členských štátov EÚ. Oficiálne tento podvod organizujú európske politické elity v súčinnosti s predstaviteľmi členských štátov EÚ a ich prisluhovačmi. Druhý „veľký podvod“ je založený na tvrdeniach a politickej praxi vyššie uvedených skupín, že EÚ nesmie byť len ekonomickým spoločenstvom ( zónou voľného obchodu ) založenom na slobodách voľného trhu, ale musí ( ! ) byť ( či je ) „hodnotovým spoločenstvom..“

Západná propaganda robí všetko možné a potrebné k tomu, aby občania členských štátov uverili jej neustálemu masírovaniu mozgov, že v skutočnosti existujú a sú dôležité európske hodnoty, európska identita, európska kultúra, európska verejná mienka, že existujú jednotné politiky pre každú oblasť ľudského života. Čiže, ako zdôraznil v svojom článku Lukáš Krivošík „Hodnoty v EÚ nehľadajme“ – existuje snaha o spoločnú definíciu hodnôt a cieľov, ktorú sú záväzné pre každého občana a každý európsky národ. K čomu potrebujeme tento druhý „veľký podvod“ v EÚ, ktorý sa práve všetkým nám deje ?

Nemecko si podrobilo európske hospodárstvo a potrebuje k tomu politickú a finančnú integráciu Európy. EÚ ako hodnotové spoločenstvo je dostatočnou zástierkou na absolútne rozšírenie moci EÚ do rôznych oblasti politického a spoločensko – kultúrneho života jednotlivých členských štátov. Pôjde ( ide ) o také „sprivatizovanie“ politiky národných štátov pod jednú strechu – EÚ a Brusel, ktorá umožní opäť ( už po druhý krát ) nezákonnou cestou vyhlásiť európske impérium. Nezákonnosť bude spočívať v tom, že nebude sa brať ohľad k tomu, či členské štáty EÚ majú od občanov udelenú plnú moc k takémuto kroku.

EÚ ako „hodnotové spoločenstvo“ bude, a už aj vyvíja, aktivity na t. z. obranu hodnôt EÚ, čo znamená, že sa automatický ospravedlňuje použitie všetkých možných prostriedkov k tomu, aby bolo možné v prospech „hodnotového spoločenstva“ preformatovať vedomie a správanie občanov členských štátov.

Tento druhý „veľký podvod“ má na svedomí, že klasický liberalizmus sa akosi z priestoru demokratického Západu vytratil, čo malo za následok, že ak za klasického liberalizmu bolo možné svoje názory vysloviť bez obáv z perzekúcie, teraz v čase zmeny uvedeného liberalizmu na niečo podstatne horšie ( neoliberalizmus ? ) je možné vidieť, že EÚ prijíma rôzne legislatívne opatrenia pre realizáciu politiky boja proti extémizmu, boja proti antisemitizmu či boja proti ruskej propagande.

Lukáš Krivošík v svojom článku pripomína, že hodnoty v EÚ nie je potrebné hľadať, že neexistuje európska identita, európska kultúra, európske hodnoty, európska verejná mienka. Existuje však pestrá paleta kultúrno-hodnotových identít národných štátov, čo je veľmi dôležité. Michal Šimečka, kandidát za europoslanca z politickej strany PS je vystrašený, pretože podľa neho populisti idú nám vykradnúť Európu. Jeho kolegyňa Zora Jaurová si myslí, že mier, sloboda a demokracia sú ohrozené práve zo strany populistov, ktorí chcú EÚ vraj oslabiť a rozdeliť. Z týchto dôvodov predstavitelia politickej strany PS sú presvedčení, že protiváhou k populistom a k ich činom je posilnenie liberálnych a progresívnych hodnôt.

PS verné európskym hodnotám je odhodlané postaviť sa na obranu európskych demokratických hodnôt, pričom ochraňovať demokratický právny štát nemá záujem. Ten, kto sa nevie rázne a odhodlane postaviť či vymedziť proti kategorickému ultimátu Angely Merkelovej, ten ani nemôže tvrdiť, že potrebuje ochraňovať niečo na nadnárodnej úrovni. Európske demokratické hodnoty sú rovnaký nezmysel ako európska identita a EÚ si nemôže privlastňovať hodnoty národných štátov, pre ktoré je charakteristická určitá pluralita – teda pestrosť a rôznosť v rôznych sférach života spoločnosti. Brať EÚ ako „hodnotové spoločenstvo“, to vyplýva zo zmlúv o EÚ ako primárneho zdroja komunitárneho právneho poriadku.

Na základe tohto práva orgány EÚ si nárokujú ochraňovať EÚ ako „hodnotové spoločenstvo“. Svedčia o tom postupy EÚ vo vzťahu k takým národným štátom ako Poľsko, Maďarsko, či napríklad problematika migrácie. Čiže pomaly celý všetok život v národných štátoch sa organizuje v mene EÚ či Európy. Veľmi zaujímavý názor v tomto smere v svojom článku uviedol už spomínaný L. Krivošík. Pripomenul, že už Bismarck vravieval, že slovom „Európa“ sa oháňajú najmä štátnici tých krajín, ktorí si len v jej mene trúfli od iných národov pýtať to, na čo nemali dosť bezočivosti vypýtať si v mene vlastnom.

Členovia politickej strany PS svojimi postojmi, ktoré som uviedol vyššie, zavádzajú občanov svojimi výmyslami o tom, akú hrozbu predstavujú populisti. Kto iba trošku pohne rozumom, tak si vie uvedomiť, že ak populisti ( v skutočnosti vlastenci ) bránia národnú suverenitu, tak nemôžu vykradnúť národné štáty a teda mimo nich už v Európe nie je nič, čo by mali vykradnúť. Rovnako populisti nemôžu oslabiť mier, slobodu, demokraciu, pretože všetky uvedené hodnoty sú dôležité pre národné spoločenstva, ktoré sú akcieschopné, len ak ostane zachovaná štátna suverenita. Pre členov PS, ale aj pre mnohých ďalších predstaviteľov iných politických strán bolo zrejme veľmi ťažko si všimnúť, že konfrontačná politika demokratického Západu proti Rusku ( ako na povel ) bola nastolená až vtedy, keď EÚ získala v otázkach zahraničnej politiky rozhodujúce pozície. A samotná Európa bola zo strany EÚ fakt zaujímavo rozdelená: všetci proti Rusku !

Ak sa populisti ( v skutočnosti vlastenci ) vymedzujú proti základným ideám Rímskeho klubu založeného v dňoch 6.-7.4.1968 v Ríme a bojujú za Európu národných štátov, ich jednotu a skutočnú spoluprácu, potom títo populisti nemajú žiadny program na rozbitie, rozdelenie a oslabovanie Európy. Čo sa týka EÚ, tá ďaleko prekročila byť medzinárodnou organizáciou rovnoprávnych národných štátov a jej tendencia je smerovaná k ustanoveniu európskej ríše a novému svetovému poriadku. V tomto prípade si dovolím uviesť citát z článku Lukáša Krivošíka. Citujem: „Únií nehrozí rozpad, keď bude len pragmatickým ekonomickým združením, ktoré bude mať za cieľ najmä odstránenie bariér medzi ľuďmi a podnikateľmi. EÚ začala byť nestabilná, až keď sa pokúsila byť čímsi viac než len priestorom slobodného pohybu kapitálu, tovarov, služieb a pracovných síl.“

Nemecko za aktívnej pomoci Francúzska sa snaží zo všetkých síl nanútiť národom Európy žiť v európskej ríši. Naše politické elity proti tomu vôbec neprotestujú. Najsilnejšia politická strana SMER – SD aj so svojim šéfom presadzuje politiku byť práve v jadre EÚ, teda byť s Nemeckom a Francúzskom v jednom šíku a ako nedávno to zdôraznil aj nový „europapalaš“, náš predseda vlády SR, budeme držať jednotnú líniu. Strana SMER – SD má záujem vyhrať aj ďalšie parlamentné voľby, takže je možné predpokladať, že na jej politike ( bez sebareflexie či kritického postoja ) sa určite nič nezmení. Bude to rovnaké, ako keď občan – volič pri súčasnom volebnom systéme nemá dovolené ovplyvniť výber kandidátov pre voľby do zákonodarného zboru. Predpokladám, že útoky proti populistom ( v skutočnosti proti vlastencom ) budú pokračovať.

Rovnako budú pokračovať aj aktivity EÚ, národných vlád, štandardných politických strán a ich prisluhovačov, aby v mene „hodnotového spoločenstva“ urobili poriadok všade a s každým, kto odvádza pozornosť od presadzovania „európskych hodnôt“ či bráni v ochrane „európskych demokratických hodnôt.“ Takáto pojmová zlátanina ma akosi uspokojiť občanov či verejnosť, že skutočne „proeurópsky“ orientovaným silám ide o blaho spoločnosti a ľudu, o prosperitu a mier.

VI.

V politickej aréne, ktorá má byť miestom politického boja o získanie súhlasu a väčšiny, sa majú stretnúť tri rozhodujúce sily národného spoločenstva, ktoré sú povinné úplne demokratickým spôsobom zabezpečiť, aby bola zrealizovaná taká vnútroštátna tvorba vôle, ktorej výsledkom bude smerovanie SR:

a) či si svoju prosperitu a blahobyt predstavujeme tak ako „odborníci“ – neoliberáli v rámci vybudovaného europanstva s bruselským impériom a jeho mocou, alebo

b) či si svoju prosperitu a blahobyt predstavujeme tak ako populisti – skutoční vlastenci v rámci skutočnej Európy ako kontinentu spolupracujúcich národných štátov cez voľný trh a zabezpečený kolektívny mier.

Týmito politickými silami v aréne politického boja sa majú stať: a) liberáli ( neoliberáli ), b) vlastenci, c) občania – voliči. Priamy politický boj sa má dotýkať liberálov a vlastencov v otvorenej celonárodnej diskusií, ktorá má trvať určitý čas a nemôže byť obmedzená či stotožňovaná s doterajšími politickými debatami napríklad v TA3, RTVS či v Markíze. Je na každej politickej strane, vrátane mimoparlamentnej, či sa vie pridať k liberálom alebo vlastencom. Poznamenávam, že aj klasický liberál môže v prípade rozhodujúceho politického boja kľudne sa angažovať na strane vlasteneckých síl.

Je jasné, že naša vládna moc so svojou súčasnou politikou a teda predstavou o fungovaní EÚ je momentálne súčasťou politickej sily liberálov. Vláda SR napriek tomu je povinná vytvoriť všetky podmienky k tomu, aby v politickej aréne nebol problém s prezentovaním sa politickej sily vlastencov. Obidve politické sily nech svoje predstavy o smerovaní a prosperite SR predstavia v politickej aréne a nech vedia svoje predstavy zdôvodňovať.

Špecifické postavenie v politickej aréne majú mať občania – voliči, ktorí musia vopred a priebežne dostať a dostavať informácie a názorné podklady o doterajšom fungovaní EÚ, môžu navrhovať svoje iniciatívy, kritizovať rôzne praktické kroky a teoretické predstavy politických síl. Vládna moc a predovšetkým parlamentné politické strany musia zabezpečiť, aby občania – voliči splnili svoju špecifickú úlohu v politickej aréne: dali vládnej moci a svojim zástupcom súhlas a väčšinu k tomu, ktoré smerovanie si SR má do budúcnosti vybrať.

Vydanie súhlasu a väčšiny je udelením plnej moci ďalej konať na základe vôle občanov ako zdroja štátnej moci. Bude teda potrebné po ukončení celospoločenskej diskusie o smerovaní SR pripraviť zrealizovanie priamej formy demokracie. Jej výsledok bude záväzný pre vládnu moc a aj zákonodarný zbor. Ak bude výsledok taký, že si občania neprajú, aby štát prišiel o svoju suverenitu, a teda aby ju v niektorých prípadoch aj obnovil, bude to znamenať, že vládna politika sa musí upraviť tak, aby sa pripravili opatrenia, ako reformovať EÚ z pohľadu SR ako členského štátu.

Návrh reformy EÚ z hľadiska členstva SR potom bude potrebné predložiť verejnosti a žiadať o podporu občanov – voličov. Slovenská republika ako členský štát EÚ má právo oficiálne predložiť svoj návrh na reformu EÚ. Ak takýto návrh bude zamietnutý, vzhľadom na vnútroštátnu tvorbu vôle, bude existovať právny dôvod na ukončenie členstva SR v EÚ. V tomto prípade nebude potrebné organizovať samostatné referendum o vystúpení SR z EÚ. Ak bude výsledok vo veci udelenia súhlasu a väčšiny taký, že občania – voliči budú súhlasiť s vzdaním sa národnej suverenity, vládna moc bude pokračovať v svojej politiky v doterajšom kurze, k čomu bude mať aj plnú moc občanov – voličov.

Tragédiou súčasnej spoločnosti je stav komunikačnej úrovne demokracie. Tí, čo vykrikujú o sebe, že chránia demokraciu ( v prospech koho ? ) – teda liberáli – sa pokladajú za „extrémne kompetentných“ politikov. To ich velikášstvo im z vlastného pohľadu dovoľuje o iných – politických protivníkoch vykrikovať, že sú populisti, ohrozujú prosperitu a mier, vedia, čo nechcú, ale nevedia, čo chcú, vedia problémy pomenovať, ale nevedia ich riešiť ( Ivan Mikloš ). Z pocitu ( a poznania ) vlastnej veľkosti si dovoľujú celkom arogantne určovať, že sú to práve oni – liberáli, ktorí majú kompetencie k tomu, aby rozhodli definitívne o smerovaní SR.

Ich „extrémna kompetentnosť“ im dovoľuje, že v svojom vedomí, názore, zreteli nemajú a neberú ohľad na uplatnenie žiadnej priamej demokracie, ktorá v konečnom dôsledku dáva určitý zmysluplný výsledok. Smerovanie SR nemá byť výsledkom arogantnej a „extrémnej kompetentnosti“ neoliberálov, ale výsledkom kompetentnosti občanov SR či národného štátu. Populistom  ide práve o to, aby sa v politike konečne uplatnila kompetencia občanov, čo „extrémne kompetentným“ nevyhovuje. Kompetencia občanov totiž môže odhaliť skryté záujmy ( výsledok určitých súvislosti ) nositeľov konceptuálnej moci a ich prisluhovačov, ktoré nemusia občania akceptovať a preto vládna politika si nemôže presadiť svoje ľubovoľné otvorené či skryté záujmy.

Občanov – voličov pokladám za dostatočne kompetentných rozhodnúť s definitívnou platnosťou o smerovaní SR. Osobne veľmi pochybujem, že občania SR môžu vyhovieť kategorickému ultimátu A. Merkelovej a že budú súhlasiť, aby svoj vlastný štát zlikvidovali tým, že sa vzdá národnej suverenity a identity. Lenže zatiaľ sa problém skrýva niekde inde. Štandardné politické strany aj so svojimi predstaviteľmi, rovnako ako aj samotné média, sa tvária, že kategorické ultimátum A. Merkelovej ani nebolo vyslovené, nie je proti čomu protestovať a ani nie je čo riešiť. Teda najskôr to vyzerá tak, že „budeme držať jednotnú líniu“ s Bruselom a hlavne s Nemeckom (Pelegrini ) a s tými, čo nám smerovanie určili a určujú zo svojho velikášstva „extrémne kompetentných“, vzhľadom na ich konceptuálnu moc a spojenie s politickou a ekonomickou ( finančnou ) mocou na nadnárodnej úrovni.

VII.

Zamýšľal som sa nad otázkou, prečo bolo také ľahké pre A. Merkelovú vyzvať národné štáty, aby sa vzdali vlastnej suverenity. Nepredpokladám, že nemecká kancelárka nebola vtedy „pri vedomí“, skôr predpokladám, že jej kategorické ultimátum je výsledkom určitého politicko-ekonomického procesu, ktorý sa v Európe odohráva od deväťdesiatich rokov minulého storočia, má svoje štádia vývoja a určité výsledky.

Rozhodujúci základ štátnej suverenity SR nestratila iba z dôvodov novely Ústavy SR a s uznaním komunitárneho právneho poriadku ako nadnárodného práva. Rozhodujúci základ štátnej suverenity SR stratila so svojim rozhodnutím zriecť sa slovenskej Koruny a s prechodom na euro. Zo strategického hľadiska to bola veľmi veľká chyba ( alebo jasný zámer ).V tejto súvislosti pripomeniem pár myšlienok Ing. Petra Zajaca – Vanka, predsedu Spolku národohospodárov Slovenska. Podľa neho Slovensko úplne stratilo kontrolu nad svojou ekonomikou. Stratili sme ako štát SR možnosť disponovať vlastnou menou, vzdali sme sa vlastnej meny sotva po 21 rokoch existencie SR. „Vďaka“ euru sme stratili hospodársku samostatnosť a spadli sme do stavu kolonizácie ekonomiky. Stali sme sa totálnou ekonomickou kolóniou bez dominantného vlastného priemyslu a národného hospodárstva. Vo výrobe a distribúcií tovarov a služieb sme ovládaní zahraničným kapitálom. Stratili sme kontrolu nad vlastnou ekonomikou.

Je jasné, že o problémoch, ktoré súvisia so strategickým rozhodnutím vo veci vzdania sa Koruny nám naši politici či média nepovedia nič. Na strane druhej je až únavné počúvať našich samozvaných „expertov“ či politikov v médiách o tom, ako sa dnes vynikajúcu máme, v akej dobrej kondícií je slovenská ( ! ) ekonomika.

Aj v súčasnosti si mnohí z nás pripomínajú, že od 1.januára 1993 sa túžby mnohých slovenských generácií po nezávislosti podarilo naplniť konštituovaním samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky. Za krátke obdobie existencie SR sa našim „demokratickým“ politikom úspešne podarilo túto nezávislosť a suverenitu priamo zničiť. Svoj „úspešný“ projekt potierania suverenity SR zdôvodňujú práve spoločnými západnými hodnotami a zákonitou nevyhnutnosťou byť pevnou súčasťou tohto „hodnotového spoločenstva“.

Je tragické a zároveň smiešne, že potieranie suverenity SR nikoho z vládnej moci či vládnej koalície nezaujímalo a nezaujíma. Výročie vzniku SR si tak z môjho pohľadu pripomíname len tak, akoby pre zaužívaný zvyk a „úpravu“ svedomia. Spoločná ochrana západných hodnôt bol vedome vtiahnutá do politiky a politických procesov v rámci EÚ ako nástroj ( silný ) propagandy a ako nástroj práve vedomého a nekonfliktného vzdania sa národnej suverenity.“Hodnotové spoločenstvo“ Západu bolo postavené do pozície „vyššej právnej sily“ ako je samotná Ústava SR či štátna suverenita.

Občania SR či v rámci EÚ musia sa snažiť sami pochopiť, že „hodnotové spoločenstvo“ ako proklamovaná ochrana západných hodnôt je ideologickým nástrojom kapitalistickej globalizácie, ktorá má svoje záujmy a ciele. Aké ? Pre pochopenie stačí si osvojiť názor jedného francúzskeho sociológa. Pierre Bourdien globalizáciu chápe ako vedome uplatňovaný politický smer za účelom oslobodenia ekonomiky od sociálnej a štátnej kontroly. Ak sa takýto proces zrealizuje v plnom zmysle, potom globalizácia bude predstavovať nekontrolovateľnú silu, ktorú bude riadiť nekontrolovateľná moc. Dôsledky nekontrolovateľnej moci, ktorej súčasťou sa stáva EÚ ako nadnárodná organizácia, bude pre občanov členských štátov nedozerné.

Naše „štandardné“ politické strany, nateraz v opozícií, sa už nemôžu dočkať nových volieb do NR SR. Namiesto politickej strany SMER – SD či SNS chcú konečne ( ! ) prevziať v určitom koaličnom zoskupení moc do svojich rúk a preto chcú presvedčiť ľudí, že sú pripravení prevziať zodpovednosť za Slovensko. Dôležité bude pre občanov – voličov pochopiť, čo znamená z pohľadu politických strán prevziať zodpovednosť za Slovensko. Ale zároveň má byť pre politické strany jasné, čo si občania – voliči predstavujú pod pojmom „prevziať zodpovednosť za Slovensko“. Zatiaľ si politické strany svoju pripravenosť na prevzatie zodpovednosti predstavujú ako jednosmerné pôsobenie na voliča, ktorý sa má rozhodnúť, komu dá svoj hlas. Lenže v skutočnosti potrebujeme získať jasnú predstavu o tom, čo si budú vyžadovať občania – voliči od politických strán, aby sa mohlo konštatovať, že sú pripravení k prevzatiu zodpovednosti za Slovensko.

Jednosmerné pôsobenie na občana – voliča je už zastaralou metódou o tom, ako zodpovedne sformovať novú štátnu moc. Demokracia ako vláda ľudu si v skutočnosti vyžaduje, aby jednostranné a jednosmerné pôsobenie bolo nahradené metódou obojstrannej komunikácie, použitia spätnej väzby, pretože predstavy o riadení a spravovaní spoločnosti sú v dnešnej dobe z hľadiska politických strán a občanov diametrálne odlišné, pričom volení zástupcovia by mali najskôr rešpektovať vôľu občanov, ktorá má v prvom rade zodpovedať programovým požiadavkám spoločnosti.

V čom vidím diametrálnu odlišnosť programov „štandardných“ politických strán od predstáv občianstva ?

Politické strany v SR, až na malé výnimky, sa výrazne orientujú na podporu budovania európskej štátnosti a európskej identity. Kategorické ultimátum A. Merkelovej o vzdaní sa národnej suverenity je plne v súlade s politickým smerovaním našich politických strán, s podporou budovania európskej štátnosti a európskej identity. Predstavitelia politických strán sú presvedčení, že je to tak v dnešnej dobe správne a že to patrí k akémusi dobrému štandardu politickej strany. Projekt budovania európskej štátnosti a európskej identity je však veľmi pochybný projekt z mnohých dôvodov. Okrem iného aj preto, že sme sa dali presvedčiť, že naše domáce problémy má ( a môže ) efektívne riešiť iba EÚ ako vlastne globálny problém. Pochybnosť projektu je aj v tom, že vytvára obraz spoločnosti ako pyramídy, na vrchole ktorej sú najvyššie hodnoty Západu, ktoré musia hájiť politické elity či taká autorita ako je EÚ, o charaktere ktorej ako organizácií sa nesmie pochybovať a diskutovať.

Propaganda o „hodnotovom spoločenstve“ vytvára ilúziu, že od EÚ závisí fungovanie každej národnej spoločnosti či európskeho spoločenstva. Z pohľadu EÚ a jej národných prisluhovačov je potrebné zničiť štátnu moc v jej teritoriálnom ohraničení. Ľahko sa dávame obalamutiť, aby sme nemuseli vnímať, ako funguje moderná spoločnosť v našej Európe. Nie je žiadnou vedou pochopiť, že v modernej spoločnosti fungujú rôzne systémy, ktoré sú horizontálne a nie hierarchický usporiadané ako napríklad národné hospodárstvo, kultúra, vzdelávanie, veda, technika, technológie a tak ďalej, pričom nie je to problém štátneho teritória, ale hlavne toho, akú funkciu daný systém plní.

Podpora programu budovania európskej štátnosti a európskej identity je z hľadiska „štandardných“ politických strán určitou zradou na občanoch, pretože táto podpora prináša so sebou iba systematické potvrdzovanie takej politickej praxe, ktorá umožňuje nebrať ohľad podieľať sa na vnútroštátnej tvorbe vôle, ale túto vnútroštátnu pozíciu v mene nadštátnej tvorby vôle. O tejto zásadnej otázke, sa samozrejme, z úrovne politických strán nevedú žiadne otvorené diskusie s občanmi, iba sa neustále zdôrazňujú rôzne všeobecné vyhlásenia, ako som to už spomínal v prípade politickej strany Progresívne Slovensko.

Aby sme mohli zistiť, aký je program občanov SR, musíme zorganizovať, pripraviť a zrealizovať otvorenú celonárodnú diskusiu o smerovaní SR tak, ako som to opísal v tomto článku. Bez tejto politickej aktivity nie je možné sa dobre a dôstojne pripraviť na nadchádzajúce parlamentné voľby a nie je ani z morálneho hľadiska možné tvrdiť o skutočnej pripravenosti prevziať zodpovednosť za SR. Táto celonárodná diskusia musí mať svoj výsledok v podobe získania súhlasu a väčšiny, teda v podobe získania plnej moci pre našich zástupcov, ako majú v prospech smerovania SR do budúcnosti pracovať. Iba plná moc môže rozhodnúť o tom, či „štandardné“ politické strany sa budú aj naďalej svojvoľne orientovať na budovanie európskej štátnosti a európskej identity, alebo sa preorientujú na posilnenie štátnej suverenity a národnej identity. Treba skoncovať s praxou, že parlamentné politické strany svoju účasť v parlamente pokladajú za dostatočný dôvod k tomu, aby sa angažovali v takom politickom konaní, ktoré podporuje záujmy nadnárodných štruktúr a nadnárodnú tvorbu vôle, pretože je to služba cudzím mocnostiam a nie vlastnému národu.

VIII.

Dá sa očakávať, že za terajších podmienok a absencie vplyvu občanov na politiku vládnej moci bude možné zabezpečiť, aby kategorické ultimátum A. Merkelovej bolo odmietnuté a aby z podnetu SR ako členského štátu ako aj ďalších štátov došlo k otvoreniu reformy EÚ na nových základoch ? Som v prvom rade pesimista, pretože nemáme takých skutočných štátnikov medzi tými kandidátmi, ktorých nám politické strany predložia k volebným urnám. Najdôležitejšie však je, že nemáme politickú stranu, ktorá otvorenú celospoločenskú diskusiu o smerovaní SR bude aktívne presadzovať a k tomu chce urobiť maximum. Môžem byť optimista za predpokladu, že prezidentom SR sa stane človek, ktorý z pozície svojho úradu bude presadzovať vládu ľudu a že sa zmení volebný zákon pre voľby do NR SR tak, aby občania voliči mali rozhodujúci vplyv na výber kandidátov za poslancov.

Existujú dostatočné predpoklady k tomu, aby sa kategorické ultimátum nemeckej kancelárky v plnom slová zmysle aj naplnilo – zrealizovalo. Je treba si všimnúť, ako je možné, že až na určitú výnimku národné vlády ako na povel podliehajú vplyvom a vplyvu EÚ a nie je pre nich žiadnym problémom postupne sa vlastnej národnej suverenity. A treba si všimnúť, že žiadne parlamentné voľby tento proces zbavovania sa suverenity a ničenia národnej identity nezastavili a žiadna náprava vo fungovaní EÚ sa nekoná. Čo to znamená ?

Znamená to, že občan – volič v skutočnosti nemá pre výber svojich zástupcov ( a politických strán ) žiadnu alternatívu, pretože spôsob prípravy a realizácie volieb mu to neumožňuje. Politický prvoradou úlohou vo vnútri samotného štátu je definitívne si za aktívnej účasti občanov rozhodnúť o už naznačených alternatívach smerovania národného štátu. Podpora budovania európskej štátnosti a európskej identity bez jasnej plnej moci občanov nás vedie do záhuby, pretože samotný Brusel bez tlaku členských štátov na žiadnu reformu EÚ ( či transformáciu ) nepristúpi.

Vládna moc na Slovensku sa tvári, že žijeme v inom svete, v ktorom je už rozhodnuté, že SR má byť v jadre EÚ, že Slovensko už patrí do modernej, vyspelej a sebavedomej Európy ( Maroš Šefčovič ), čo zároveň znamená, že o alternatíve smerovania SR sa neuvažuje, je to neprípustné, pretože pre nás je vraj najvýhodnejšie byť a správať sa „proeurópsky“, teda podľa plánov EÚ a Bruselu. Ak naša vládna moc nezorganizuje určitú formu priamej demokracie k vydaniu plnej moci pre smerovanie SR, potom ostáva iba možnosť, aby si občania presadili ukončenie členstva SR v EÚ a politikov prinútili, aby sa začali učiť spravovať náš štát ako dobrí hospodári a aby prestali slúžiť cudzím mocnostiam rôznej orientácie.

Čo tak láka národné vlády, že im vyhovuje dnešný spôsob fungovania EÚ, ktorý jednoznačne vedie k definitívnej strate národnej suverenity a k podriadeniu sa cudzej moci ?

Pre odpoveď na túto otázku použijem článok britského novinára Johna Loughlanda z februára 2008. Článok má názov: „EÚ je urážkou demokracie a mala by byť rozpustená.“ Autor článku položil dôraz na taký prípad fungovania EÚ, nad ktorým sa zvyčajne nezamýšľame. Najprv som v prvom okamihu ostal prekvapený, keď novinár zdôraznil, že európska integrácia zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastným parlamentom. Samozrejme, v ďalšej časti článku autor svoje tvrdenie objasnil. Zákony EÚ produkuje Rada ministrov, teda komisia 27 ministrov. Európska integrácia znamená, že vládam sa do rúk dostávajú obsiahle zákonodarné právomoci, s čím nie je možné súhlasiť. Takáto prax v EÚ je nezlučiteľná so zásadou oddelenia pilierov moci v každom členskom štáte. Výkonná moc ( vláda ) musí byť oddelená od moci zákonodarnej ( národný parlament ). Z dôvodov nezlučiteľnosti je prípad EÚ prípadom diktatúry.

EÚ predstavuje transfer zákonodarnej moci smerom od národných zákonodarcov k predstaviteľom národnej výkonnej moci, zasadajúcim v Rade ministrov. Tento proces som v tomto článku opísal na základe „základného judikátu“ – „Nóty“ ako nezákonný, pretože na samotný transfer ani vládna moc a ani zákonodarná moc nedostala od občanov plnú moc. Ďalej citujem autora článku: „Často prirovnávam EÚ ku kartelu – kartelu, ktorý tvoria vlády zamestnané nekonečným konšpirovaním proti vlastným voličom a parlamentu.“

Z pohľadu autora je EÚ urážkou demokracie a mala by byť rozpustená. Toľko britský novinár. A teraz si iba pripomeňme, ako predstavitelia politickej strany Progresívne Slovensko robia vyhlásenie, že sú pripravení postaviť sa na ochranu európskych demokratických hodnôt, pretože zásluhou EÚ žijeme okrem iného aj v demokracií. Existujú informácie, že dve tretiny všetkých právnych aktov v 27 členských štátoch EÚ prichádza teraz z Bruselu. Pokračuje centralizácia právomoci na úroveň Bruselu. Existuje preto dostatok dôvodov začať pracovať na reforme EÚ v podmienkach národného štátu a potom žiadať zásadné zmeny. A ako so už spomínal v iných mojim článkoch, už v roku 2017 ( vo februári ) Európsky parlament schválil dokument pre inštitucionálnu reformu EÚ, ale výlučne v prospech EÚ a teda Bruselu. Naši politici a naši poslanci nám, občanov, to celkom zatajili, respektíve túto problematiku na prerokovanie na národnej úrovni ani neotvárali. Ako sa dá nazvať takéto politické konanie ( nekonanie ) našich politikov ?

To, čomu nevenujeme žiadnu pozornosť a neprikladáme tomu žiadnu dôležitosť a význam – to treba v skutočnosti zrealizovať: zákonodarnú moc z Bruselu vrátiť späť členským štátom. Počuli sme niekedy našich politikov či naše média, aby sa otvorene bavili o probléme, ktorý jasne pomenoval britský novinár ? Čo sme však jasne od našich predstaviteľov štátu počuli ? Že EÚ je vynikajúci projekt a preto naša jediná šanca pre našu svetlú, radostnú a mierovú budúcnosť. Touto propagandou vládna moc za každú cenu bráni EÚ aj ako kartel vlád.

Nestačí vykrikovať, že nesmieme spochybňovať naše pozície v EÚ, pretože problém spočíva v tom, ako bol projekt EÚ postavený NOSITEĽMI konceptuálnej moci a k čomu tento projekt vedie, k akým dôsledkom. Angela Merkelová povedala už celkom na rovinu, čo sa žiada od členských štátov EÚ. Nie je tragické pre Slovenskú republiku, že všetci ústavní činitelia nevidia vo výzve A. Merkelovej žiadny problém, že celý systém fungovania EÚ bol zrealizovaný ako nezákonný proces bez súhlasu občanov, že ústavní činitelia pokladajú nadštátnu tvorbu vôle za základ pre život a fungovanie SR, že ústavní činitelia nemajú záujem o reformu EÚ, ktorá bude organizáciou národných štátov a tak ďalej ? Máme sa úplne vzdať národnej suverenity, čo sa neberie na vedomie a na strane druhej prezident SR vyhlási, že na Slovensku žijú ľudia, ktorí si svoju krajinu nedajú!

Lenže ľudí sa nikdy nikto na nič nepýtal a ani nikto nemá v pláne si od ľudí pýtať súhlas na to, akú pozíciu si máme v rámci EÚ zachovať a presadzovať. Takže za terajšej situácie naša krajina bez štátnej suverenity nám bude k ničomu ! Pojem „proeurópsky“ je pre politika úplne k ničomu, ale ak ho politik používa ako mantru, potom sa týmto pojmom samotný politik označuje, ako ten, ktorý je bezvýhradne oddaný terajšiemu projektu EÚ a jeho zrealizovaniu do zdarného konca. Čo je to zdarný koniec ? To je to, čo chce Merkelová: úplné podriadenie sa Bruselu či EÚ bude zavŕšené ustanovením európskeho super štátu.

Pre našich ústavných činiteľov na čele aj s prezidentom SR najskôr platí, že nebezpečenstvo pre štát SR predstavujú tí, čo chcú chrániť národnú suverenitu. Všetko je tak postavené z nôh na hlavu. Prezident SR má z minulého roka najsilnejšiu spomienku z toho, že na námestiach po celom Slovensku boli davy slušných ľudí, ktorí vedeli veľmi slušne, pokojne, jasne povedať svoj názor na spoločnosť. Ak tieto davy ľudí budeme brať za akúsi vzorku, čo si občania žiadajú, tak ústavní činitelia a vôbec naši politici môžu byť spokojní, pretože nikto z nich sa v dave nezaoberal otázkami fungovania EÚ a nežiadal, aby sme bránili národnú suverenitu. Tu však v tomto prípade nejde o davy slušných ľudí, ale ide o zodpovednosť štátnikov, vládnej moci, ktorá ak chce pokračovať v „proeurópskej“ politike, je povinná si k tomu vyžiadať súhlas ľudu. Vládna moc si totiž myslí, že reprezentuje ľud a teda vo veci fungovania EÚ si môže robiť politiku podľa svojho zamerania, cudzích záujmov a vplyvov.

Lenže vo veci súčasného systému fungovania EÚ nejde o žiadnu reprezentáciu, ale ide o získanie kompetencie od občanov, ktorá je právne zákonná a záväzná v prípade, ak občania vládnej moci udelia plnú moc. Toto sa do dnešného dňa neudialo. Všetky skúsenosti z uplynulých rokov svedčia o tom, že o získanie plnej moci od občanov sa naši politici ani nezaujímajú a v tomto smere ani nie sú známe žiadne politické aktivity. Najnovšie to jasne dokumentuje príklad nášho prezidenta SR. Prezident SR poskytol nedávno rozhovor pre týždenník Plus 7 dní. Na otázku, aké si dáva priority na obdobie do konca svojho volebného obdobia, najprv uviedol dve dôležité politické udalosti v roku 2019: prezidentské voľby a eurovoľby. Prezident SR by bol rád, ak by sa v jedných aj druhých voľbách hovorilo o témach, ktoré trápia našu krajinu. Prioritne ide o školstvo a zdravotníctvo či rómsku problematiku. Ako takéto stanovisko prezidenta SR môžem prijať za niečo rozumné a dôležité ?

Prezident SR k dvom dôležitým politickým udalostiam priradil témy, ktoré problematiku fungovania EÚ úplne obchádzajú, pričom sám priznal, že najviac ho trápi spochybňovanie pozície SR vo vzťahu k EÚ. Ak ma trápi práve otázka spochybňovania pozície SR vo vzťahu k EÚ, tak ako prezident mám najlepšie predpoklady k tomu, aby som svojim občanom a politikom navrhol, ako toto trápenie vyriešiť. Prezident SR už dávno z titulu svojho úradu mal navrhnúť občanom SR a ich zástupcom, aby sme spoločne otvorili celospoločenskú diskusiu o fungovaní EÚ, o tom ako riešiť záchranu štátnej suverenity a ako posilniť pozície v EÚ ako v organizácií národných štátov a ako získať od občanov kompetenciu pre posilnenie pozície SR. Nič také sa neudialo.

Je to jeho nedostatok kompetencií, schopnosti či vedome a jasne prisluhovanie cudzej moci ? Spochybňovanie pozície SR vo vzťahu k EÚ sa nedeje preto z radov občanov, ale z radov štátnej moci, ústavných činiteľov, pretože nechcú dovoliť získať si kompetenciu od občanov – plnú moc konať v duchu toho, pre aké smerovanie SR bude rozhodnuté. Takže kto ohrozuje demokraciu v našej spoločnosti a prečo nie je možné v tejto najdôležitejšej priorite uplatniť priamu demokraciu ? Možno je to strach z toho, ako by dopadlo referendum občanov a vládna moc by dostala stopku v otázke vzdávania sa štátnej suverenity a bola by nútená prijať úlohu navrhnúť ako členský štát reformu EÚ. Tu niekde treba hľadať odpoveď na otázku, prečo nikto z našich politikov nereagoval na výzvu A. Merkelovej a prečo vzdanie sa štátnej suverenity majú zabezpečiť národné parlamenty.

Národné parlamenty pri súčasnom volebnom systéme a stave parlamentnej demokracie je možné veľmi ľahko získať pre splnenie úlohy, ktorú požaduje A. Merkelová. Národné parlamenty sa už „osvedčili“ v prospech Bruselu v prípade tvorby komunitárneho právneho poriadku, keď uznali, že nadnárodná tvorba vôle má prednosť pred vnútroštátnou tvorbou vôle, teda, keď sa samotný parlament ponížil v prospech nadnárodnej politickej korporácie – EÚ. Aby národný parlament sa nemusel druhýkrát ponížiť, potrebuje k tomu pomoc a podporu tých, ktorí tvoria základ štátnej moci. Iba občania teda môžu rozhodnúť, či sa nadnárodnej tvorby vôle podriadi Slovenská republika úplne alebo či v rámci reformy EÚ vrátime moc do rúk nášho štátu a EÚ zmeníme na organizáciu, ktorá bude slúžiť záujmom národných štátov a ich občanov.

Dušan Hirjak