Vreckový návod na revolúciu, alebo cesta k zmene spoločensko-ekonomického systému na Slovensku 12.

Fungovanie štátnej správy z daní občanov

Volení predstavitelia štátu nepoznajú hranice. Tieto im musíme určiť my, občania. Žijeme v dobe, kedy politik koná v prospech občana až v momente, kedy mu tento naženie strach. Politik sa musí občana báť. Keďže politici dosadzujú svojich nominantov na dôležité posty v štátnej správe, aby vykonávali ich pokyny (posledný prípad Holjenčík – šéf nezávislého úradu, závislého na Ficovom rozhodnutí), musíme tomu zamedziť vytvorením občianskej spoločnosti. Pokým k tomu dôjde, definujme súčasným štátnym činiteľom a úradníkom pravidlá, po porušení ktorých ich bude môcť zachvátiť oprávnený pocit strachu.

Ako už sám názov napovedá, štátna správa bola stvorená preto, aby štát spravovala. Ak vychádzame z tézy, že „štát som ja“, štátna správa by mala spravovať môj život, život občana, k jeho prospechu. Vo funkčnom štáte by štátna správa mala byť vytvorená na základe požiadaviek „zdola“, zohľadňujúca potreby občanov, aby nám uľahčila život v stále komplikovanejšom prostredí a prinášala občanovi výhody zvyšujúce kvalitu jeho života. Štát túto úlohu primerane nenapĺňa a preto je Slovensko nefunkčným štátom. V tejto súvislosti je zásadná otázka, komu skutočne slúži štátna správa? Bohužiaľ, občan stratil dosah na riadenie spoločnosti, preto nemôže byť prekvapený, že systém chráni politikov a ich úradníčkov, nie občana. A to aj pred trestnoprávnymi postihmi. Štátna správa nekopíruje potreby občanov, neuľahčuje občanom život, častokrát je tomu práve opačne. Od počiatku je teda systém nastavený nesprávne. Je na nás občanoch, aby sme prispôsobili štátnu správu svojim potrebám, alebo vytvorili novú.

V súčasnosti je politik verejným predstaviteľom skrytej finančnej moci. Politici umožnili vývoju situácie v štáte zájsť tak ďaleko, že niektorí občania otvorene volajú po zoštátnení vybraných podnikov. A oprávnene. S touto témou budeme musieť narábať veľmi obozretne a podrobne sa tým budem zaoberať neskôr. V súlade so spoločenskými zmenami , ktoré boli popísané v časti 1-10 je potrebné realizovať aj decentralizáciu finančnej moci a viac prostriedkov z rozpočtu poskytnúť regiónom. Obmedzí sa tým možnosť vysávania prostriedkov z verejných zdrojov, ktorá prebieha vo veľkom štýle na najvyšších úrovniach. V priebehu krátkej doby zamrznú toky európskych peňazí „zadarmo“ a my budeme nevyhnutne potrebovať uchrániť prostriedky vlastné, potrebné pre fungovanie a pre ďalší rozvoj spoločnosti. Vážnym dôvodom pre posilnenie finančného zázemia regiónov je prevzatie väčších právomocí a zodpovednosti na tejto úrovni, ako aj tvrdenie, že finančná moc prerástla politikom cez hlavu.

V nasledujúcich desiatkach rokov nás čakajú ťažké skúšky a ak chceme, aby naša spoločnosť prežila, musíme ako spoločnosť konať. Budeme si musieť často pripomínať legendu o troch prútoch. Súčasné cielené atomizovanie spoločnosti treba zastaviť. Základnou otázkou, ktorou sa budeme riadiť bude: „Čo je užitočné pre nás, pre spoločnosť?“ Keby sa štát riadil touto ideou už dnes, mohol mnohé svoje rozhodnutia riešiť priamočiaro, dokonca bez zbytočnej diskusie. V duchu tejto myšlienky je potrebné prebudovať celú štátnu správu a voleným predstaviteľom a štátnym úradníkom dovoliť konať len v jej hraniciach. Za svoje konanie za hranicami dovoleného musia znášať všetky riziká, vrátane nesenia trestnoprávnej zodpovednosti.

Občan, platením daní, poveruje štátnu správu spravovaním svojich prostriedkov k jeho prospechu. Základná veta znie: „Štát musí prostriedky platené daňovníkom spravovať a využívať vlastnými silami k prospechu občana.“ Túto vetu by som zdôraznil, pretože štát sa tvári, že túto vetu napĺňa. Skutočnosť je však iná. Úlohy, ktoré má plniť štát, tento zadáva za premrštené odmeny súkromným spoločnostiam. Politici, tým, že majú dosah na rozpočet, takto sa zavďačujú sponzorom politických strán za možnosť vládnuť. Tu nepomôže žiadny protischránkový zákon. Ten slúži len na zalepenie očí verejnosti. Pomôže jedine systémová zmena a tvrdá ruka zákona.

Inak, rozpočet nebol od vzniku samostatnej Slovenskej republiky ani raz v prebytku. Hospodárite aj doma tak, že po dobu viac ako 27 rokov vaše dlhy z roka na rok rastú? Vláda neustále odkladá problém vyrovnaného rozpočtu, dokonca aj v súčasnosti, keď sa údajne hospodárstvu darí. Kedy tak chce urobiť? Keď na nás opäť udrie kríza? Nevdojak som si spomenul na Jozefa, ktorý vyložil faraónov sen o siedmich tučných a chudých kravách. Na základe tohto skutku a svojej predvídavosti a múdrosti sa stal úspešným a váženým ministrom hospodárstva Egypta v biblických časoch. Slovákom sa zatiaľ môže snívať o tučných a chudých voloch. Vyrovnaný rozpočet by sa mal stať jedným z ústavných zákonov.

Firmy, ktorým sa darí azda najviac, sú prisaté na rozpočet štátu. Je nevyhnutné toto spojenie rozbiť. Vyžadovať od štátu, aby úlohy zverené občanmi plnil vlastnými silami. Sama sa preto natíska otázka, prečo máme takú prebujnelú štátnu správu, keď táto len redistribuuje peniaze a ani to nedokáže robiť efektívne? Štát si dovolil využívať dane svojich občanov na podporu súkromných spoločností. Najmä finančné skupiny, nadnárodné korporácie, veľké, alebo spriaznené firmy, ale aj neziskové organizácie, často pôsobiace proti záujmom občana, sú podporované z peňazí daňových poplatníkov. Štát im poskytuje priamu finančnú podporu prostredníctvom grantov, dotácií, alebo nepriamu čerpaním úľav, daňových prázdnin, alebo vybudovaním infraštruktúry na náklady štátu. Výhody prevahy korporácií nad štátom im vládna moc poskytuje podporou pre štát nevýhodných zmlúv (napr. TTIP, CETA). Logická situácia je obrátená v ad absurdum. Občan by mal byť tým, ktorého kvalita života sa zvyšuje vďaka napredovaniu hospodárstva, úspešnosti ekonomiky, vďaka daniam platených firmami. Je to práve opačne, kedy vybrané firmy si hovejú v blahu vďaka peniazom daňových platcov. Tento trend je zrejmý v celom kapitalistickom systéme, kde socializácia strát sa stala normou a dane zo zisku firiem sú naopak odpustené, alebo ich platenie je obchádzané. Podobný prístup ničí princípy rovnosti prirodzenej súťaže v ekonomike, buduje klientské a korupčné prostredie, degraduje vládnu moc v očiach občana a rastie nedôvera občana v štátne inštitúcie. Spoločenský aj ekonomický systém sa rúca.

Naši vládni predstavitelia prijali garancie „za Grécko“, ktorých vymáhanie môže  na veky zruinovať našu krajinu. Sú podporované súkromné spoločnosti z verejných zdrojov. Sú uvaľované sankcie, ktorými poškodzujeme samých seba. Sú tolerované likvidačné aktivity politikov voči efektívnemu fungovaniu štátnej správy. (Po príklady netreba chodiť ďaleko: Mikloš, Mikulčík – znefunkčnenie finančnej správy a výberu daní. Holjenčík dokonca sám inštruoval firmy, nad ktorými mal držať dohľad, na obchádzanie nastavených pravidiel.) Dane občana sú rozkrádané, používané neefektívne, selektívne, prostriedky sú defraudované. Už vonkoncom nehovorím o vymožiteľnosti práva, rovnosti pred zákonom, porušovaní ústavy a zavádzaní politických zákonov do praxe. Nespomínam úroveň školstva, služby zdravotníctva. Občan je na poslednom mieste rebríčka priorít vládnej moci. V týchto súvislostiach vyvstáva zásadná otázka: Je ešte vôbec občan za týchto okolností naďalej povinný odvádzať štátu dane?