Páni biskupi, prečo mlčíte? II.

Dúfam že úspechmi, víťazstvami, pornografiou či povrchom neopitý sledovateľ internetu, natrafil som “náhodou” na toto video. 

Dozvedel som sa v ňom jeden z príbehov, o ktorom radio Lumen plánuje vysielať asi tak za tristo rokov. Aj preto sú naše cirkevné médiá na Slovensku v polokatolíckom kŕči a naše chápanie viery  ešte v stredoveku. Tu bude asi to rakovinové ložisko  našej bojazlivosti – autorita biskupa sa tvári a niekedy aj násilím finguje, že je oveľa väčšia ako autorita pápeža i Boha.

Bazilián Jozafát napísal historickú knihu, že naši vierozvestci sv. Cyril a Metod prišli na toto územie s byzantským obradom. Boli za to šikanovaní vrajkresťanmi latinského obradu, na čele s arcichruňom Vichingom. To vari všetci aj vieme. Ale tá kniha svedčí aj pre nás slovákov o “novote”, o tisícročnom prenasledovaní gréckokatolíckeho obradu v Uhorsku. Nasledovalo vylúčenie tohoto pátra aj jeho rodného brata Gorazda z kláštora. Vraj pre neposlušnosť. Predstavení v SR mu túto knihu nedovolili publikovať. Čo je unikátom, že byzantínci začali byť huntingovaní nie latiníkom, ako to tu máme zakodované v tisícročnej DNAtradícii, ale byzantíncami, špecialistami  na tzv. kánonickú nadprácu. Zdanlivou neposlušnosťou obvinený kňaz sa podľa východného práva  odvolal cez vatikánskeho nuncia na pápeža. Ten mal cez svojich podriadených za povinnosť spor vyšetriť a riešiť. Miesto toho však prišlo znovuzjavenie sa a  dlhoročná meditácia falošnej dogmy, ktorú tu za “neomylnú” slávnostne vyhlásil Marián Kočner, aby trocha potešil poškodených spoluobčanov :” Na Slovensku sa vymožiteľnosť práva rovná nule!”

Vo videu však obvinený tvrdí, že si slušne a legálne požiadal o tzv.imprimatur, čiže nič neprekážačku ku zverejneniu jeho  diela.  Po prvom odmietnutí požiadal o ďalšie úpravy sporného názvu či pasáží v knihe. Ak nedostal odpoveď, ako tvrdí, potom ide o klerikalizmus. Čiže arogantné správanie nadriadeného, ktoré prikazuje pápež František   z cirkvi vyoperovať lebo ide o zhubný antikresťanský nádor. Historik sa neskôr , kôli neochote normálne s ním komunikovať , obrátil na ich spoločného profesora z Gregoriánskej univerzity v Ríme, na českého kardinála Tomáša Špidlíka, a ten knihe imprimatur povolil. Aj predstavený baziliánov D. Ľachovič v osobnom liste pátrovi povolil publikovanie kníh pod pseudonymom. Ten kniha má.

Čo je normálne vo Vatikáne a celosvetovo, to je na území SR vraj delikt neposlušnosti. Horší asi ako vražda. Jeden nešťastník medzi kňazmi napr. pravdepodobne umlátil stoličkou horára v nejakom podivuhodnom ošiali, a bol iba premiestnený do domova pre starších kňazov v Turč. Tepliciach, tuším v r. 2001. Nesuspendovaný ďalej slúžil sväté omše. A čakal na vyšetrovanie, vraj sa na nič nepamätal.  Rozsudok súdu, vinný,  a 13 r. väzenia. Tam aj umrel. Ktovie či bol nevinný.

Vydať knihu bez povolenia je v našej miestnej cirkvi zločin oveľa väčší ako tá vražda, však? Všetci vieme, že to nie je pravda. Tak prečo sa klameme? Prečo sa navzájom strašíme? Kto nám dal oprávnenie kruto iného dobiť??

Zo strachu, prečo iné. Ale aj Ježiš, aj sv.Ján Pavol II. nám odkazujú:

“Nebojte sa!” A ten kto straší má sám hriešny strach pred sebou i Pravdou.

Pretože autor bol okamžite vyhodený suspendáciou z pastorácie a neskôr aj nedôstojne    z kláštora. Čiže naložili s ním horšie ako s vrahom. Takto my aplikujeme cynizmus?          A svetu ohlasujeme lásku a hráme divadlo pred nejakými bránami milosrdenstva?

Ani bača Oštiepka ani bača Parenica  z horného salaša neposkytli verejnú inštrutáž o tzv. zakázaných knihách, tak cítim vo svedomí povinnosť o tom niečo napísať. Lebo z toho ich ovčieho syra už mnohým ovečkám zapeká… Aj vlnu tratia od strachu. Niekorí baránkovia našli aj zlatú žilu, kde ju vôbec ani nečakali.

Kto napíše knihu z náboženským obsahom, nemusí si pýtať imprimatur dnes vôbec. Index zakázaných kníh zrušil dekrétom sv.pápež Pavol VI v r. 1966. Trval od  r. 1559 od nesvätého, čiže od niekým tiež vyplašeného pápeža Pavla IV.

Výnimku, kde si povolenie ku tlači pýtať od predstavených treba je vtedy, ak ide o knihy predávané v kostole a ak ide o skriptá používané na katolíckych školách. Teda v RKC. Používať pseudonymy je príznak totality. A vraj povoľovať publikovanie pod nimi je         v matke cirkvi niečo medzi trápnym  stavom polootroctva a nedôstojným skrúcaním sa pod strašiakom do maku.

Kán. 827 – § 1. Na vydanie katechizmov alebo iných spisov, ktoré sa týkajú katechetickej výuky, alebo ich prekladov je potrebné schválenie miestneho ordinára…
§ 2. Na školách, či už základných, stredných alebo vyšších, nemožno používať ako učebné texty knihy, ktoré sa zaoberajú otázkami, týkajúcimi sa Svätého písma, teológie, kánonického práva, cirkevných dejín, náboženských a morálnych disciplín, ak neboli vydané so schválením kompetentnej cirkevnej vrchnosti alebo neboli ňou dodatočne schválené.
§ 3. Odporúča sa, aby knihy, zaoberajúce sa matériami, o ktorých sa hovorí v § 2, hoci sa nepoužívajú ako učebné texty, ako aj spisy, v ktorých sa nachádza niečo, čo sa osobitne dotýka náboženstva alebo počestnosti mravov, sa predkladali miestnemu ordinárovi na posúdenie.
§ 4. V kostoloch alebo kaplnkách nemožno vystavovať, predávať ani rozdávať knihy alebo iné spisy, zaoberajúce sa otázkami náboženstva alebo mravov, ak neboli s povolením kompetentnej cirkevnej vrchnosti vydané alebo ňou dodatočne schválené

Kán. 748 – § 1. Všetci ľudia sú zaviazaní v tých veciach, ktoré sa vzťahujú na Boha a jeho Cirkev, hľadať pravdu a keď ju spoznajú na základe božského zákona majú povinnosť a právo ju prijať a zachovávať.
§ 2. Nikomu nikdy nie je dovolené pod nátlakom privádzať ľudí, aby prijali katolícku vieru proti svojmu svedomiu.

V univerzálnej cirkvi na celej planéte sa iba ODPORÚČA dať posúdiť svojmu ordinárovi nejaké nové informácie či svoje interpretácie tých starých. V našej malebnej krajine sa to POD HROZBAMI ZLIKVIDOVANIA PRIKAZUJE. A kto to neuposlúchne, ten je kriminálnik,  horší ako vrah, arcizlodej plus pedofil ? Toho, kto sa opováži zachovávať medzinárodne platné a rešpektované cirkevné právo a nebude sa klaňať svojvoľnému výkladu urodzeného člena stredného manažmentu, toho treba exemplárne potrestať. Aby sa všetci ostatní kňazi TRIASLI. A keď bude desať rokov z neho “vyvrheľ, bytosť nehodná povšimnutia, nezamestnaný poberač 61,60 euro za mesiac, niktoš, odpadnutý kňaz, hlupák darebák, a pod,”, tak niekto by nám mal pripomenúť,  že v ňom môže byť aj trpiaci Ježiš. Ak hovoril pravdu a ak mu boli mu pošliapané ľudské práva. Ak sa odvolal na pápeža, a ku pápežovi sa to ani nedostalo. A na kongregácii vo Vatikáne niekto o jeho mene povedal iba a len negatívne, čiže krivé svedectvo o ňom.

Podobných prípadov je na Slovensku aj viac. Hoci cirkev má všetko a jej služobníci si žijú priemerne aj nadštandartne, takých rehoľníkov, rehoľnice a kňazov nie je vraj potrebné, podľa našich biskupov, zatiaľ niekde v pokoji na okraji cirkvi “rozmaznávať.” Aby sa po rokoch služby napr. normálne ľudsky zotavili. Ak vážne zhrešili, tak žeby sa spamätali. Naše excelencie si myslia, že každý z nich má svoj byt a nasporených tisíce euro na účte. To, že sú niektorí zrazu surovo na dlažbe, bez príjmu, s minimom na účte, ako omráčený stokilovým kyjakom, bývajú ako malomocní kade tade, uštvaní hľadaním práce, roky bez primeraného zamestnania, to ich tuším pred eucharistiou ani nenapadne. Ani to, že ich bývalí kolegovia sa začnú triasť , keď ich v tom druhom stave majú čo len prenocovať na fare, aby aj ich nepostihla rovnaká sociálna katastrofa.  Asi ani to, že je prvoradou povinnosťou generála postarať sa o ranených bojovníkov z prvej línie. Vytvoriť v krajine jedno miesto, kde by normálne na čas prežili dôstojne ako Bohu zasvätení ľudia.

Sú takí, ktorí vynadajú hneď biskupom do cynických oblúd či verných prisluhovačov židojašterov, keď sa dozvedia tieto či podobné veľmi neľudské a veľmi smutné zvesti o tom, ako krutý vichingovec víťazí nad dokopaným metodovcom, ktorému ostáva akurát tak Jóbovský apartmán na spoločenskom smetisku. Škodoradostné odsudzovania a sprosté reči sú ako šplechnutia octu do tváre. Vzácne v takom stave je i podanie vody.

Tu sa A nadobúda empatia s podobne trpiacimi. To iba úspešným spoznať tuším nehrozí.

Miesto nadávania radšej pripomeniem vetu od sv. Vincenta, že aj prenasledovania sú milosťou. Z hľadiska večnosti ten, znáša krivdu od cirkvi zarába oveľa väčší spirituálny kapitál, než ten, čo trpí za cirkev.

Iba spiaci polokatolík nevníma duchovný rozmer všetkého, čo sa deje. Metodovci síce prehrávajú, ale Vichingovci sú ich najväčšími dobrodincami.

Nikto z biskupov Vám to tu tisíc rokov nepovedal ani do konca sveta sa to asi nechystá oznámiť? A tak Vám to všetkým potichu oznamujem.

A ak  také miesto pomoci nie je urobené našimi pastiermi, to neznamená, že sú hneď zlí sebci. Možno je to presne naopak. Oni vlastne ponúkajú niekomu  z Vás, jedno z takých výnimočných diel Božieho kráľovstva priamo spoluvytvoriť vo Vami spravovanom a nevyužitom dôstojnom obytnom priestore . Kde prišiel hriech, môže a má prísť milosť. 

Aj Vám dávajú nádhernú príležitosť celkom konkrétne v niektorému bratovi či sestre priamo v núdzi pomôcť. A naučiť sa milovať aj toho, kto dosahuje majstrovstvo v presnom opaku.