Parazitické spoločnosti môžeme definovať ako spoločnosti, kde niektorí jedinci získavajú neporovnateľné výhody „parazitujú“ oproti iným jedincom na základe ich pôvodu, zdedeného postavenia, či majetku, vlastníctva alebo iného, ktoré vznikli nie pričinením samotného jedinca, alebo výsledkom jeho snaženia. V parazitických spoločnostiach sa paraziti často zgrupujú do rôznych záujmových skupín, cez ktoré sa snažia ovplyvňovať spoločnosť tak, aby si vzájomne udržali svoje parazitické postavenie, aby ho upevnili. Snažia sa do spoločnosti zaviesť také praktiky, aby odstránenie tohto parazitizmu bolo v spoločnosti nemysliteľné.

Príkladom parazitickej spoločnosti je dnešná spoločnosť. Pár jedincov naakumulovalo toľko zdrojov sveta, že svojimi aktivitami vyciciavajú zvyšok sveta vo svoj prospech. Zaviedli množstvo prvkov do systému, ktoré berieme ako samozrejmosť, avšak sú to prvky parazitické. Ich základom je dedenie, zisk, súkromné vlastníctvo, voľný trh, finančný trh a jeho nástroje a množstvo iných. Samostatne toto prostredie nevytvárajú, lebo napríklad dedenie samostatne je ok, ale ak sa dedia neuveriteľne obrovské majetky podporuje sa tým nezdravý vývoj spoločnosti a v kombinácii s inými vytvára  dokonalú pascu pre zvyšok spoločnosti.

Neparazitické spoločnosti sú založené na tom, kde jednotlivci nemajú parazitické správanie a nežijú na úkor iných ľudí. Príkladom menej parazitickej spoločnosti bol minulý socializmus. Rozdiel medzi príjmom najvyšších a najnižších vrstiev spoločnosti bol rádovo nižší ako v súčasnej spoločnosti. Hoci aj vtedy boli „dohodnuté“ skupiny, ktoré pôsobili v zhode a v zmysle vzájomnej podpory svojich záujmov, tak ich úroveň, možnosť ich narušenia, či likvidačného pôsobenia na celú spoločnosť boli rádovo nižšie. Hoci sa zdalo, že vtedajšia spoločnosť bola diktátorská a „dopredu určená“, v súčasnosti riadiace skupiny riadia spoločnosť oveľa viac a rádovo sofistikovanejšie.

Ale poďme k téme a to sú problémy málo parazitických spoločností. Jedným z hlavných dôvodov prečo padol socializmus bola závisť. Závideli vtedajšie elity východného bloku elitám západného bloku ich moc. Hovorili si „Ja som členom najvyššieho politbyra, som tu poloboh a mám síce veľkú moc v krajine, ale nemôžem si kúpiť nejaké luxusné auto, oblečenie, dovolenku, či čokoľvek iné ako člen západnej elity. Mám majetok ako bežný robotník, možno trošku viac. Ale najradšej by som už nič nerobil, mal peniaze a užíval si ich. Veď to čo robím je stále len práca, pričom ako elita by som sa mal iba váľať v luxuse, tak ako je to v parazitickej spoločnosti“.

Takéto rozmýšľanie viedlo k možnosti „kúpiť si“ našu východnú elitu západnou. Sľuby o bezstarostnom živote viedli našu vtedajšiu elitu – celú bandu okolo Gorbačova k zrade na národe a k likvidácii socializmu. Samozrejme môžeme uvažovať aj o tom, že jednotliví členovia politbyra mali aj iné motivácie, ale motivácia zmeniť svoje postavenie chudobnej elity bola určujúca. Cena za ich „zbohatnenie“ bola nakoniec spoločensky, ľudsky atď. obrovská.

Čo je však hodne určujúcim pri formovaní designu akejkoľvek inej menej parazitickej spoločnosti je problém zabezpečenia toho, aby elita takejto spoločnosti „nepredala“ záujmy svojej spoločnosti záujmom parazitickej spoločnosti. Je naivné s myslieť, že v prípade, ak sa vymyslí nejaký lepší druh spoločnosti založenej na neparazitizme, tak sa zavedie hneď na celom svete. Už v časti sveta bude problém to celé pretlačiť voči tamojšej elite, ktorá sa určite brániť.

Svetová elita určite bude v prvej fáze pomáhať napadnutej lokálnej elite. V prípade lokálnej prehry nebude nič brániť svetovej elite vrhnúť do boja so systémom, ktorý by odstraňoval súčasný parazitizmus úplne všetko. Nový systém určite nebude mať sformované hneď všetky štruktúry, teda bude slabý a zvonku napadnuteľný. Ale povedzme si scenár, že vojensky by to „nový systém“ vydržal a takisto boj na domácom informačnom poli by vyhral. „Novému systému“ sa nemusí podariť ovládnuť celý svet z rôznych dôvodov a takto sa svet môže dostať do patu ako v studenej vojne. Prejde jedna – dve generácie a dostávame sa k bodu, kde elita „Nového systému“ bude mať chúťky ako skupina okolo Gorbačova.

Keďže základný rozdiel medzi parazitickou a neparazitickou spoločnosťou je ten, že elita v neparazitickej spoločnosti „má menej“ ako elita v parazitickej spoločnosti vzniká tu obrovské pole možnej korupcie a likvidácie „Nového systému“ vlastnou elitou. Tu sa spätne dostávame k závisti a úplne základným ľudským princípom mravnosti. Je vôbec nejaký spôsob ako skrotiť v človeku „Ja chcem“, tú túžbu niečo ovládať vo svoj prospech. Dá sa skrotiť Mamon? Dá sa skrotiť túžba mať všetko a pri tom nič nemusieť robiť? Dá sa ovládať „povolanie syn“, či „povolanie dcéra“?

Ak si všimnete drvivá časť médií, či filmového priemyslu podporuje túto výnimočnosť jednotlivca. Individualitu jedinca, či hrdinstvo hlavnej postavy, všetky relácie podporujúce výnimočnosť na základe nejakej značky výrobku, to všetko vedie a upevňuje v nás chuť zo seba samého niekoho ultra výnimočného tak, aby som nakoniec nemusel nič robiť. Existuje spôsob, kde človek je výnimočný, jedinečný, kde ho celý tento pocit nezožerie a má v sebe stále morálny kompas, ale koľko je takých ľudí v spoločnosti?

Dostávame sa nakoniec z túžby po lepšej spoločnosti k samému sebe a k podstate človeka. Sme schopní urobiť v sebe poriadok a napriek valiacej sa mediálnej špine, ktorá vám núti toľko pokušení zotrvať na morálnych princípoch a chcieť to nejako zmeniť? Máme vôbec šancu toto zmeniť? Ako? Ak máte záujem o tom podiskutovať, napíšte mi niečo o sebe a žiadosť do skupiny Ekonomia HS