Čo sa skrýva za problémom s definíciou holokaustu a antisemitizmu ? Časť III.

( Náčrt súvislosti o politike boja proti antisemitizmu )

Časť III.

IV.

Príručka k chápaniu antisemitizmu v prílohe č. 6 obsahuje ešte ďalších päť prejavov antisemitizmu. Podľa príručky ide o tieto prejavy antisemitizmu:

Čo rieši bod č. 6 ?

Aby obviňovaním z antisemitizmu, teda z nenávisti k Židom bolo to, že ich budeme obviňovať z vyššej miery lojality so štátom Izrael alebo z toho, že Židia majú spoločné priority vo svete, ktoré sú dôležitejšie, ako záujmy vlastného národa ( napríklad Slovenskej republiky ).

Čo rieši bod č. 7 ?

Nesmieme upierať práva na sebaurčenie ľuďom židovského pôvodu. Príkladom upierania uvedeného práva sú vraj vyhlásenia, že štát Izrael je výsledkom rasistického úsilia.

Čo rieši bod. č. 8 ?

Aby obviňovaním z antisemitizmu, teda z nenávisti k Židom bolo to, že: a) sa bude uplatňovať dvojitý štandard ( zrejme prístup ) k židovskému národu – zrejme k štátu Izrael – a požadovať od neho správanie, ktoré nie je očakávané – požadované od žiadneho iného demokratického národa, b) používanie symbolov a zobrazení spájaných s „klasickým“ antisemitizmom na charakterizovanie Izraela alebo Izraelčanov. Príklady: výroky, že Židia zabili Ježiša, že používali kresťanskú krv pri oslavách Pesachu.

Čo rieši bod č. 9 ?

Nesmieme prirovnávať súčasnú izraelskú políciu k polícií fašistického štátu.

Čo rieši bod č. 10 ?

Nesmieme sa snažiť vyhlasovať, že Židov je potrebné brať na zodpovednosť za kroky štátu Izrael.

Čo majú uvedené prejavy antisemitizmu spoločné ?

Ide o oblasť politiky, pre ktoré sú dôležité politické slobody. A tie v prvom rade sa týkajú slobody prejavu a práva vyjadrovať svoje názory. Je to spojené s tým, že občan demokratického štátu je zdrojom štátnej moci a Ústava SR zároveň ako politickú slobodu určila, že občania majú právo zúčastňovať sa na správe veci verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

O čo sa snažia organizátori boja proti antisemitizmu ?

Aby právo občana demokratického štátu slobodne vyjadrovať svoje názory bolo v prípade, že sa to týka niektorých Židov ( Žida ), židovskej komunity, Židov vo svete a aj samotného štátu Izrael, radikálne obmedzené a aby v rámci slobodného vyjadrovania názorov rôznymi slovnými štýlmi ( ako výčitky, obviňovania, porovnávania, prirovnania, hodnotenia a podobne ) boli názory a postoje charakterizované ako prejavy antisemitizmu, ktoré legislatívne je potrebné upraviť do pozície trestných činov, ktoré sa majú potierať. To však nie je všetko. Členské štáty boli vyzvané, aby zaistili zavedenie komplexného a účinného systému na systematický zber spoľahlivých, dôležitých a porovnateľných údajov o trestných činoch z nenávisti.

My, občania členských štátov EÚ, Nežidia, máme byť organizovaným bojom proti antisemitizmu predovšetkým umlčiavaní k tomu, aby sme sa politický nevyjadrovali k témam, ktoré súvisia so Židmi, židovskou komunitou či samotným štátom Izrael, medzinárodným sionizmom a ich politikou.

Je potrebné sa na okamih vrátiť k definícií antisemitizmu. Antisemitizmus je podľa príručky určité vnímanie Židov, ktoré môže byť charakterizované ako nenávisť voči Židom. Ak si opätovne prečítame prejavy antisemitizmu, tak až na prejav v prvom bode ostatné prejavy antisemitizmu v deviatich bodoch nemajú či nemusia mať vôbec nič spoločného s nenávisťou k Židom. A ak ide o samotnú nenávisť, tak vždy musí súvisieť s činmi, ktoré potierajú základné ľudské práva a slobody.

Prejav ( vzťah ) občana k občanovi daného štátu ( napríklad aj k Židovi ) je dostatočne chránený Ústavou SR a preto porušovanie základných práv a slobôd vôbec nie je potrebné prenášať do roviny antisemitizmu a boja proti nemu. Nenávisť medzi občanmi SR či medzi rôznymi, združeniami a organizáciami sa dá riešiť v zmysle platných zákonov SR. Ústava SR ochranu základných ľudských práv a slobôd dobre zabezpečuje a z toho pohľadu organy činné v trestnom konaní nepotrebujú mať k dispozícií definíciu antisemitizmu.

Definícia antisemitizmu založeného na nenávisti k Židom je teoretický paškvil, nezmysel, ktorým sa má zakryť boj proti slobode prejavu a práva vyjadrovať svoj názor u občanov v oblasti politiky a politických súvislosti. V zásade sú prejavy antisemitizmu určené k tomu, aby bola potlačovaná kritika politiky medzinárodného sionizmu a štátu Izrael. Veľmi dobre to dosvedčuje príklad z príručky, keď sa zdôrazňuje, že definícia prejavov antisemitizmu sa dá ilustrovať na príklade útokmi na štát Izrael ako subjekt predstavujúci židovský národ.

Na tomto príklade je možné vidieť, že ak napríklad nejaký občan SR „útočí“ ( vyjadrí svoj názor ) na štát Izrael, tak v žiadnom prípade nemôže ísť o potieranie základných ľudských práv a slobôd v SR, ale o politické stanovisko, o hodnotiaci súd platný pre oblasť politiky. K čomu potom môže slúžiť definícia antisemitizmu, či jednoducho politika boja proti antisemitizmu ?

Už som zdôraznil, že má zakrývať boj proti slobode prejavu a práva vyjadrovať svoj názor u občanov členských štátov EÚ. Politika boja proti antisemitizmu má svoje veľké poslanie v tom, aby medzinárodný sionizmus a štát Izrael boli vylúčení z kritického pohľadu sveta na ich politiku. Ale to nie je všetko. Súčasťou politiky medzinárodného sionizmus a štátu Izrael je to, aby antisemitizmus dosvedčoval, že Židom niečo vo svete, tam, kde žijú, hrozí. Definícia antisemitizmu so svoji dôrazom na nenávisť má umožniť, aby sa čo najviac navrhnutých či doporučených prejavov antisemitizmu dostalo do zákonov ( zákona ) príslušného štátu EÚ.

Iba si pripomeňme vetu z príručky č. 6: „Antisemitské činy sú trestnými činmi, pokiaľ sú definované zákonom.“ Takže sa dostávame k dôležitému zisteniu, že EÚ cez svoje organizácie a inštitúcie začala dôrazne tlačiť na vlády členských štátov, aby do zákonov si dôsledne aplikovali aj problematiku antisemitizmu. Bez charakteristiky antisemitizmu ako nenávisti k Židom by to veľmi nešlo. Takže sa môžeme dostať na ďalší pomyslený stupienok poznania. Boj proti antisemitizmu ako nenávisti k Židom nám, občanom SR, neorganizujú radoví občania – Židia, ale nám organizujú politické elity demokratického Západu, v rámci ktorých úspešne fungujú aj politické sily určitých židovských kruhov, ktoré efektívne fungujú aj v súčinnosti s predstaviteľmi štátu Izrael.

Kto má teda záujem o presadenie – zakomponovanie navrhnutých prejavov antisemitizmu do zákonov členských štátov EÚ ?

Menšina, avšak z môjho pohľadu nie vo význame národnostnej, etnickej či náboženskej menšiny, teda ako menšina Židov v každom členskom štáte. Ide v skutočnosti o menšinu, ktorú v prvom rade môžeme charakterizovať ako politické elity demokratického Západu ( vrátane EÚ ), ako sionizmus a jeho organizácie, ako predstaviteľov židovskej veľkoburžoázie a teda aj ako predstaviteľov štátu Izrael. A keď ide o politiku, znamená to, že ide o presadzovanie určitých záujmov všetkých týchto uvedených politických menšín. Dajú sa ich určité záujmy nejakým spôsobom odkryť ?

Najprv si dovolím uviesť citát z článku „Tri zdroje a tri súčasti marxizmu“, ktorý bol uverejnený v 3. čísle časopisu Prosveščenije z roku 1913 a ktorého autorom je V. I. Lenin. Citujem: „Ľudia vždy boli a vždy budú hlúpučkými obeťami klamu a sebaklamu v politike, pokiaľ sa nenaučia za hocakými mravnými, náboženskými, politickými, sociálnymi frázami , vyhláseniami a sľubmi hľadať záujmy tých či oných tried.“ Tento názor pokladám za nadčasový a má svoj význam aj v súčasnosti. Provokuje ma k tomu, aby som skúmal, čo sa skrýva za bojom proti antisemitizmu a teda aj za naliehavou potrebou definovať antisemitizmus.

V kapitalizme nie je v móde hovoriť o triednom boji, ten sa teoretický ako aj praktický popiera, pretože nepatrí do výbavy ideológie tejto spoločnosti. Triedne záujmy sa však nedajú poprieť, pretože kapitalistická spoločnosť je diferencovaná a moc v nej majú predstavitelia vládnucej triedy. Už som v tomto článku pripomenul, že triedne rozdelenie spoločnosti sa týka aj židovského obyvateľstva. Z tohto dôvodu je treba predpokladať, že v rámci veľkokapitalistickej triedy je dostatočne súčinná s najreakčnejšími silami kapitalizmu aj v súčasnosti, že jej patrí významné postavenie a príslušnosť k finančnému kapitálu. Z tohto prostredia vznikol a rozrástol sa sionizmus a mnohé sionistické organizácie.

Sionizmus sa vyzbrojil takými filozofickými koncepciami, ktorých podstatu tvorí nábožensko – nacionalistická dogma judaizmu: mýtus o spojení Židov s Bohom a viera vo výnimočnosť ( národ vyvolený bohom ) Židov. Bližšie je možné si tom prečítať v kapitole „Reakčná podstata filozofických koncepcií a dogiem sionizmu“, ktorá je súčasťou obsahu knihy „Sionizmus. Teória a prax“ ( Bratislava, 1974 ).

Sionistický filozof Ahad Haam ( pseudonym A. Ginzberga ) pokladá Židov za nadradený národ s právom na svetové panstvo. Čo je dôležité si všimnúť, on sám nepokladá Židov za rovnoprávnych, ale tento národ delí na pracujúcu väčšinu a „spravodlivú“ menšinu. Podľa neho cieľom väčšiny nie je jej vlastná existencia, ale to, aby pomáhala vytvárať podmienky na existenciu menšiny. ( viď str. 23 ). Pochopil som, že najdôležitejšou podmienkou pre dobrú existenciu menšiny je samotné židovstvo a preto sionistické hnutie nemôže bez neho existovať.

Sionistický kongres sa uskutočnil v auguste 1897 v Bazileji, ktorého sa zúčastnila smotánka buržoáznej spoločnosti. Kongres schválil vznik Svetovej sionistickej organizácie ( SSO ), potvrdil jej program vnútornú štruktúru. Svetové sionistické hnutie dostalo za úlohu vytvoriť židovský štát v kraji pod horou Sion v Palestíne pre židovský národ, osídliť Palestínu Židmi, organizovať židovský národ prostredníctvom organizačných foriem sionizmu, upevňovať židovský národný pocit a sebavedomie, dosiahnuť súhlas veľmoci ( V. Británie, USA ).

Pre SSO bolo dôležité vytvárať podmienky pre postupnú premenu Palestíny na židovský štát, postarať sa o svoje pevné miesto v politike a v každom prípade dosiahnuť dostatočný vplyv na židovské obyvateľstvo hlásaním myšlienky o výnimočnosti Židov a odcudzenosti od obyvateľstva príslušnej krajiny. Za tejto situácie nie je problémom sa dopátrať v historických dokumentoch, že sionizmus sa stal v 20. storočí nástrojom anglo – amerického imperializmu, lebo bez neho nebolo možné dosiahnuť stanovený cieľ. O tom všetkom je možné si prečítať v už spomínanej knihe o sionizme.

V máji 1948 bol vyhlásený štát Izrael., židovský štát. Doktrína sionizmu bola v Deklarácií vyhlásená za vládnucu ideológiu a politiku Izraela, vodcovia SSO sa stali členmi dočasnej vlády.

V súvislosti s politikou boja proti antisemitizmu je potrebné uvedomiť si, že štát Izrael sa stal akýmsi centrom vplyvu, ktorý mal za úlohu ideologický a duchovne stmeľovať Židov roztrúsených po svete a nedovoliť ich asimiláciu ( ! ), pretože bolo potrebné ich ( Židov ) dostať pod vplyv medzinárodného sionizmu, zdaniť „diaspóru“, premeniť Židov vo všetkých krajinách na zbraň židovskej veľkoburžoázie a využívať židovské masy pre potreby svojich politických plánov ( str. 90 ).

Aby bolo možné dosiahnuť určené ciele, tak bol v roku 1952 schválený Zákon o štatúte SSO – Židovskej agentúry pre Izrael. Podľa zákona Svetová sionistická organizácia – Židovská agentúra sú jedinou organizáciou, ktorá vystupuje ako dve firmy: Židovská agentúra ( ako tieňová vláda ) pre štát Izrael, SSO je pre „diaspóru“. V zákone sa zdôrazňuje, že „zhromažďovanie Židov, ktorí sú vo vyhnanstve, je v súčasnej etape hlavnou úlohou štátu Izrael a sionistického hnutia, pričom zjednotenie židovských obcí sa pokladá za nevyhnutnú podmienku ako dosiahnuť tieto ciele ( str. 91 ).

Keď som spomínal, čo všetko v príručke č. 6 pre boj s antisemitizmom sa má pokladať za prejav nenávisti k Židom, tak som uviedol, že deväť z desiatich prejavov nemá nič spoločného s nenávisťou našich občanov k Židom a že je to o politike. Teraz to môžem doplniť, že je to súčasťou ideologického boja v mene štátu Izrael, ktorý v zmysle spomínaného zákona a dohody medzi vládou Izraela a Výkonným výborom Židovskej agentúry vedie sionizmus. Na str. 93 uvedenej knihy je uvedený citát bývalého predsedu izraelskej vlády M. Šareta. Citujem: „Izrael sa sám od seba nemôže odvážiť viesť ideologický boj v diaspóre a jeho predstavitelia sa nemôžu zapájať do diskusií a debát, ktoré vedú verejné židovské fóra na celom svete…Preto široké, mocné a výbojné sionistické hnutie je životne dôležité pre izraelský štát.“

Po XXIV. Sionistickom kongrese v roku 1955, ktorý venoval pozornosť zdokonaľovaniu organizačnej štruktúry sa v roku 1059 rozhodlo rozšíriť SSO a pripojiť k nej nesionistické židovské organizácie, ktoré existovali vo svete. SSO tak získala definitívne právo vystupovať v mene Židov rozličných krajín. SSO a Izrael v rámci svojho spoločného programu sa zamerali na boj proti všetkým formám asimilácie Židov v iných krajinách, proti odmietaniu židovského národa a preto sa podporovali aj ideologické úlohy ako „Tvarou k diaspóre“, „Zjednotiť všetkých židov v iných krajinách“, zvyšovať národné sebauvedomenie Židov.

V júni 1968 bol na XXVII. Kongrese prijatý nový program. Ciele sionizmu boli formulované ako „jeruzalemský program“: 1. Zjednotiť Židov celého sveta okolo krajiny Izraela, v čom má byť hlavný zmysel ich života, 2. Sústrediť Židov do „historickej vlasti“, 3. Upevniť izraelský štát, 4. Upevniť svojbytnosť ( výnimočnosť ) a izolovanosť Židov, 5. Zabezpečiť prenikanie židovskej kultúry. ( viď str. 97 – 98 ).

To, čo nás má zaujímať, je, že vzniklo akési politicko – finančné impérium sionistov, ktoré našlo svoj výraz v „svetovej vláde“, pretože reorganizáciu Židovskej agentúry o členov židovských organizácií získavajúcich financie pre Izrael vzniklo spojenie a zhoda medzi Izraelom, medzinárodným sionizmom a vedením organizácií zameraných na finančné záležitosti. Je dôležité spomenúť, že okrem už existujúceho Výkonného výboru Židovskej agentúry bola vytvorená Správa vodcov, zložená zo 40 ľudí na čele s prezidentom Rady židovských federácií a dobročinných fondov v USA. Bol nastúpený kurz vytvoriť „Veľký Izrael“.

So vznikom štátu Izrael sa politika sionizmu neskončila, ale iba začala. Jeho ministerský predseda vyhlásil, že vznik Izraela je iba začiatkom boja za vytvorenie sionistického štátu „Od Nílu po Eufrat“. Je dôležité si pripomenúť, na čo sa sústredili vládcovia Izraela. Citujem: „Namiesto toho, aby so susedmi žili v mieri a nadviazali s nimi dobré vzťahy, vystríhali sa krokov a činov, ktoré vyvolávajú ťažkosti, a najmä nepriateľstvo, sionistickí vládcovia Izraela premenili sionistický štát na zbraň násilného uchvacovania územia susedných arabských štátov s cieľom vytvoriť „veľký Izrael“, na nositeľa povýšenosti a národnej nadradenosti vo vzťahu k susednému arabskému svetu.“

Som smutný z toho, že v NR SR prešiel návrh uznesenia k definícií antisemitizmu, ktorý predložil predseda NR SR a ktorým sa orientuje vláda SR, čo musí na základe prijatého uznesenia vykonať v ďalšom období. Treba konštatovať, že nikto zo zástupcov občanov SR sa poriadne „nezapotil“, aby otázku antisemitizmu preskúmal dôslednejšie a predložil skutočnú analýzu nie definície antisemitizmu, ale analýzu takého politického javu ako je politika boja proti antisemitizmu a prečo je organizovaná.

Pán Andrej Danko, ústavný činiteľ SR , a s ním aj ďalšia skupina poslancov NR SR, sa v prípade riešenia politickej úlohy rozhodli túto úlohu dôsledne splniť a vykročili teda na cestu, v rámci ktorej budú radšej dezorientovať občanov – voličov, akoby im mali za povinnosť priblížiť problematiku antisemitizmu v širších súvislostiach.

Z pohľadu Andreja Danka a ďalších poslancov NR SR vyzerá všetko okolo politiky boja proti antisemitizmu také jednoduché. Zadefinovať antisemitizmus znamená iba pochopiť, že ten je záležitosťou radových občanov SR a nikoho iného, pretože ide o nenávisť, ktorú môžu prejavovať iba občania. Zároveň definícia antisemitizmu má pomôcť orgánom činným v trestnom konaní, aby vedeli, ktoré prejavy antisemitizmu bude potrebné stíhať a na základe obžaloby aj trestať.

Našim prisluhovačom nadnárodných organizácií a inštitúcií vôbec nevadí, že prejavy antisemitizmu sa týkajú oblasti POLITIKY, IDEOLÓGIE A PRAXE medzinárodného sionizmu, kapitalistických veľmoci a izraelského štátu, teda našich „ozajstných“ spojencov. Ide tu teda o tri veľké skupiny a sily demokratického Západu, ktoré sú organizačne, finančne, ideologický, propagandistický, vojenskou mocou a v spojení s EÚ prepojené, koordinované, akcieschopné. My, občania SR, sme bez primeraných prostriedkov svojho vplyvu, bez potrebnej jednoty sme v područí týchto politických, ekonomických a vojenských síl. Rozhodnutím NR SR prijať uznesenie k definícií antisemitizmu pokladám za pokračovanie v zastrašovaní slovenského národa.

Máme sa mať na pozore pred našim vlastným extrémizmom, pred prejavmi fašizmu a teraz sa máme mať na pozore a krotiť svoju nenávisť proti Židom. Je tu už pomerne jasný odkaz, že politiku, ideológiu a prax demokratického Západu, ktorého pevnou súčasťou je medzinárodný sionizmus a štát Izrael, nie je možné ( vhodné ) kritizovať. Môže platiť téza, že politické elity demokratického Západu ( kapitalistickej spoločnosti ) pod rúškom boja proti extrémizmu, fašizmu a antisemitizmu sa usilujú zakrývať svoje skutočné záujmy a politické ciele.

Politické elity si vyčlenili občanov ako masu, ako obyčajný ľud, ktorý musí byť sledovaný, obviňovaný a trestaný. A nad nami, občanmi, nad týmto ľudom bezpečne, spoľahlivo a s nadšením vládne vládnuca menšina, ktorej zodpovedne a s nadšením prisluhujú aj naši zástupcovia. Už aj ľudia z našej generácie, ak nie sú slepí a hluchí a konzum im ešte nestihol ublížiť ich dušiam a duchu, môžu pochopiť, že antisemitizmus uzatvára jeden z dôležitých spôsobov, ako si vládnuca trieda v Európe a vo svete chráni svoje pozície. Povedané marxistický: antisemitizmus vzniká tam, kde treba ochrániť pozície vykorisťovateľov a pozície židovskej veľkoburžoázie, živnou pôdou antisemitizmu je kapitalistická spoločnosť ( viď str. 172 ).

Boj proti antisemitizmu je výrazom agresívnej politiky EÚ a národných predstaviteľov štátnej moci a správy. Touto agresívnou politikou sa musí udržiavať primeraný dištanc medzi občianstvom národných štátov a vládnucimi elitami, ktorý nikdy nesmie prispieť k dosiahnutiu akčnej jednoty občianstva v záujme toho, aby politika pomáhala k existencií takej spoločnosti, v ktorej bude fungovať vyváženosť životných pozícií.

Pokiaľ ide o jednotu občianstva ( slovenského národa ), určité skúsenosti existujú aj v Slovenskej republike. V pozadí rôznych politických opatrení je, aby za žiadnych okolnosti nikto sa nesnažil prispieť k akčnej jednote slovenského národa ( obyčajnej, pracujúcej, študujúcej a postpracovnej masy ). Nesmú to urobiť štandardné politické strany, nesmú to urobiť uvedomelí jednotlivci, mimovládne organizácie, nesmú to robiť naši zástupcovia v parlamente. Ukážem iba na tri programové ciele politických elít a veľkoburžoázie.

Prvý cieľ súvisí s vybudovaním a ustanovením EÚ ako super štátu, novodobého impéria a základ svetovej vlády. K tomuto cieľu postupujeme opatrne a krok za krokom. Druhým cieľom je masová migrácia do Európy ako základné ľudské právo cudzích štátnych príslušníkov a s ňou súvisiace následné zmeny v spoločnosti vrátane úplnej deštrukcie národných štátov. Tretím cieľom je príprava na zničenie Ruska a rozdelenie si koristi, zničenie Slovanov. Tu treba vidieť, že štát Izrael má svoje veľké ciele, napríklad s ustanovením Veľkého Izraela.

Uvedené ciele nepatria medzi životné záujmy obyčajného obyvateľstva jednotlivých národov. V. I. Lenin mal pravdu, keď zdôraznil, že súvislosť existuje medzi antisemitizmom a záujmami buržoázie, ale nie medzi antisemitizmom a pracujúcimi vrstvami obyvateľstva ( str. 166 ). Boj proti antisemitizmu je bojom proti občanom, pretože ich pozornosť k veciam verejným je odpútavaná iným smerom. Antisemitizmus je jedna z foriem rasizmu, pretože vyčleňuje Židov z príslušného národa ako „vyvolených“, ktorým treba vraj poskytnúť osobitnú ochranu vrátane tej politickej a právnej.

Uviedol som definíciu antisemitizmu ako nenávisť k Židom. Dovolím si upozorniť, že je možné definíciu antisemitizmu upraviť aj tak, ako to zdôraznil V. I. Lenin: „Antisemitizmus je rozširovanie nepriateľstva k Židom“ ( str. 165 ). Slovo „rozširovanie“ má svoj dôležitý význam, pretože ním sa označuje možnosť využívať antisemitizmus na politické ciele. Ak dám facku svojmu spoluobčanovi Židovi, tak je to môj osobný príspevok z určitých osobných dôvodov, teda je mimo politiky.

Rozširovanie nepriateľstva k Židom sa deje zásadne už v určitom sociálnom prostredí, dotýka sa záujmov rôznych skupín s dôležitým postavením a dostáva sa do sféry politiky, ideológie a praxe, napríklad do praxe sionizmu a židovského veľkokapitálu. Aj teraz je to o fakte, že pracujúce vrstvy obyvateľstva SR si boj proti antisemitizmu nevymysleli a politický ho ani nepresadili, lebo takýto boj nepotrebujú, pretože spoluobčanov – radových Židov pokladajú za rovnocenných príslušníkov slovenského národa.

Voľakedajší predseda kodanskej židovskej obce Otto Lewinsohn povedal: „My, dánski Židia, si ani nemôžeme želať lepšie miesto pre život, ako je Dánsko. Nemáme komplex menejcennosti, cítime sa byť dôležitou zložkou dánskeho národa. Najprv sme Dáni a až potom Židia, a to nás nikdy nepriviedlo k nejakému konfliktu“ ( str. 164 ).

Rozširovaniu nepriateľstva k Židom určite prispieva rasistická koncepcia medzinárodného sionizmu. N. Sokolov v svojej práci „História sionizmu“ tvrdil, že „…Židia sú nepochybne najčistejšou rasou zo všetkých civilizovaných národov sveta“. M. Nordau vyhlasoval, že „… Žid je podnikavejší a má oveľa lepšie schopnosti ako priemerný Európan, o všetkých tých pasívnych Aziatoch a Afričanoch ani nehovoriac“. Americký novinár Morris Cohen, že „… sionisti sa v podstate stotožňujú s ideológiou antisemitizmu, líšia sa od neho len inými závermi. Teutona ( zrejme Nemca, poznámka D. H. ) nahradil Žid, ktorý patrí k najčistejšej a najvyššej rase.

Keby antisemitizmus bol iba obyčajnou nenávisťou obyčajného radového občana k Židom, tak by výsledky takéhoto nepriateľstva boli slabé, mizivé, chabé. Ani u nás nemá vládnuca moc k dispozícií žiadne zásadné fakty o tom, že slovenský národ nenávidí svojich spoluobčanov – Židov. Ak berieme do úvahy názor V. I. Lenina, že v prípade antisemitizmu ide o rozširovanie nepriateľstva k Židom, tak potom môžeme uvažovať o tom, že samotné rozširovanie je určitým spôsobom politický organizované.

Niečo o tomto rozširovaní nenávisti sa čitateľ môže dozvedieť aj v knihe „Sionizmus. Teória a prax.“ Dovolím si citovať: „Roku 1930 , v čase krízy, vzniklo v USA vyše sto organizácií, ktorých náplň a prostriedky sa využívali na vyvolávanie nenávisti k Židom. ( Za zmienku stojí, že mnohé z nich boli neoficiálne financované z tajných sionistických fondov. ) …Podobné organizácie, ktoré vytvárali profašistické elementy, vznikali vo viacerých európskych štátoch. Vodcami týchto organizácií boli spravidla agenti nacistického Nemecka. Po porážke nemeckého fašizmu sa propaganda nenávisti k Židom na Západe vo veľkých rozmeroch obnovila už v päťdesiatich rokoch, v čom nemalú úlohu zohrala židovská veľkoburžoázia. Početné antisemitské organizácie, ktoré vytvorila, poslušne slúžili veľkokapitálu, využívala ich štátna mašinéria viacerých kapitalistických štátov, a prirodzene, pre svoje záujmy aj vládnuca sionistická izraelská kamarila“ ( str. 167 ).

Najväčší záujem na oživovaní antisemitizmu a na jeho rozširovaní má sionizmus. Bývalý prezident Svetového židovského kongresu Naum Goldman povedal: „Postupné zanikanie antisemitizmu môže znamenať nové nebezpečenstvo pre celú židovskú vec. Židia sa z politického i ekonomického hľadiska pokladajú za rovnoprávnych občanov a zánik antisemitizmu v jeho klasickej forme kladne vplýva na politické a materiálne postavenie Židov a židovských obcí, ale veľmi negatívne sa odráža na našom vnútornom živote“ ( str. 168 ).

Zakladateľ SSO Theodor Herzl napísal, že antisemitizmus je veľmi užitočným hnutím pre vývoj židovskej individuality. Podľa neho antisemitov delíme na „statočných“ a nestatočných. Existuje vraj ospravedlniteľný a užitočný antisemitizmus, teda ten, čo prenasleduje židovských pracujúcich, a škodlivý a odporný antisemitizmus, čo prenasleduje sionistov. Tomuto stanovisku zakladateľa SSO súčasné politické elity demokratického Západu prispôsobili politiku boja proti antisemitizmu, pretože sledujú ciele, ako „jednou ranou zabiť dve muchy“.

V boji proti antisemitizmu ide teda o to, aby: a) židovskí pracujúci mohli imigrovať do Izraela a za b) aby si nikto nedovoľoval kritizovať ( útočiť ) na politiku medzinárodného sionizmu a samotný štát Izrael. Dovolím si ešte jeden citát. Istý pán Šarva v izraelských novinách Davar v otázke zvýšenia prílivu migrantov do Izraela napísal: „Môžem sa zaručiť, že antisemitizmus 10 – tisíckrát efektívnejšie vplýva na prisťahovanie Židov do Izraela ako tisícky emisárov a výziev na zvýšenú imigráciu“ ( str. 168 ).

Predstavitelia štátnej moci SR nás, občanov SR, zavadzaním boja proti antisemitizmu stávajú do pozície, že sme potenciálnymi antisemitmi, pred ktorými je potrebné ochraňovať Židov a nás, občanov, trestať, ak to bude potrebné. Ako občania sme sa stali pre politikov figúrami, ktoré majú prispievať k naplňovaniu cieľov medzinárodného sionizmu. Začína sa ukazovať jeden veľký rozpor.

Je nad slnko jasnejšie, že navrhnuté prejavy antisemitizmu odhaľujú, koho Izrael, či lepšie povedané, koho rabíni pokladajú za antisemitov. Definícia antisemitizmu stanovuje, že antisemita je každý, kto nenávidí Židov. V skutočnosti platí, že rabíni za antisemitov pokladajú každého, kto sa stavia proti sionizmu či judaizmu. A v čom je ten rozpor ? Byť potenciálnym antisemitom totiž neplatí pre územie samotného štátu Izrael. Potenciálnym antisemitom sa stáva každý občan členského štátu EÚ a od všetkých sa vyžaduje, aby boli prívržencami či aspoň solidárni so sionizmom a judaizmom, podobne ako štát Izrael vyžaduje, aby Židia ktoréhokoľvek štátu vo svete boli solidárni  so štátom Izrael.

Koniec časti III.

Pokračovanie v časti IV.

Dušan Hirjak