Čo sa skrýva za problémom s definíciou holokaustu a antisemitizmu ? Časť II.

( Náčrt súvislosti o politike boja proti antisemitizmu )

Časť II.

III.

Medzinárodná aliancia na pamiatku obetí holokaustu ( IHRA ) dňa 26.5.2016 prijala dokument, v ktorom je uvedená právne nezáväzná pracovná definícia antisemitizmu. Následne sú uvedené v súčasnosti vraj existujúce prejavy antisemitizmu vo verejnom živote, médiách, školách, na pracoviskách a v náboženskej sfére. Je dôležité si všimnúť, ktoré prejavy pokladá Aliancia za antisemitizmus, pretože predovšetkým z obsahu týchto prejavov budú jednotlivé členské štáty EÚ vyberať, aby sa dostali do legislatívneho procesu a boli definované ako trestné činy. Dokument Aliancie uvádza prejavy antisemitizmu celkom v desiatich bodoch.

Čo je zaujímavé v prvom bode ?

Aliancia navrhla taký prejav antisemitizmu, ktorý je založený ne určitej spolupráci ( vyzývanie, napomáhanie alebo odôvodňovanie ) zabíjania alebo poškodzovania Židov v mene určitej ideológie či extrémistického náboženského vnímania.

Môj dodatok:

Pred zákonom sme si všetci rovní. Vražda či fyzický útok na ktoréhokoľvek občana ktoréhokoľvek členského štátu EÚ majú byť riadne vyšetrené a vinník ( vinníci ) potrestaný. Motív vraždy či fyzického napadnutia sa skúma vždy. Je otázne, prečo sa motív musí špeciálne skúmať, ak zavraždeným či poškodeným je občan – Žid. Neexistuje dôvod, prečo toto Aliancia pokladá za prejav antisemitizmu. Uznávam, že fyzická likvidácia či fyzické napadnutie a poškodenie môže byť vedené aj proti skupine židovskej komunity, ale to nič nemení na tom, že takéto zločiny sa môžu udiať aj v prostredí iných menšinových či väčšinových komunít. V Aliancií, kde prejavy antisemitizmu vymysleli, akosi zabudli na to, že sionizmus ako ideológia a politika je nacionalistický, kolonialistický a rasistický a že izraelský expanzionizmus má na svojej strane mnoho zločinov, ktoré sa nesmú pripomínať.

Dovolím si citovať: „…je morálne krajne odporné, keď sa vyvražďovanie miliónov Židov používa ako zásterka k ospravedlňovaniu izraelskej expanzie proti arabským krajinám a pošliapavaniu najhlbších práv palestínskeho ľudu, ktorý s genocídou Židov nemal nič spoločného. Rovnako neprijateľné a nízke je, keď izraelské vládnuce kruhy živia vo svojom obyvateľstvu strach, nepriateľstvo a šovinistickú nadradenosť voči palestínskemu ľudu a ostatným arabským národom v prospech vlastných dobyvačných cieľov a imperialistickej nadvlády v oblasti, čo je v rozpore s najživotnejšími záujmami izraelského ľudu.“ Tento citát je z brožúry s názvom „Stopami tragédie“ od autorov Milana Mádra a Milana Jelínka, ktorá bola vydaná v rámci knihovne Rudého práva v Prahe v roku 1982 a pojednáva o imperializme, sionizme a osudoch Palestíncov. V tejto brožúrke čitateľ nájde dostatok jasných faktov, na základe ktorých si môže pripomenúť príslovie, keď zlodej kričí: Chyťte zlodeja !

Čo je zaujímavé v druhom bode ?

Aby sme uznali, že ďalší z prejavov antisemitizmu je založený na obviňovaní Židov ako takých alebo židovskej kolektívnej sily ako takej, na mýtoch o celosvetovom židovskom sprisahaní alebo židovskej kontrole nad médiami, hospodárstvom, vládou alebo inými spoločenskými inštitúciami.

Môj dodatok:

Je zrejme, že tento prejav antisemitizmu ( podľa Aliancie ) patrí do sféry histórie Židov a Nežidov a do sféry politiky. Demokratický právny štát má by založený na otvorenej a kritickej diskusií, na slobodnom skúmaní rôznych historických prameňov, na pluralite politických strán a hnutí a teda na pluralite politických názorov, na slobode slová a prejavu a preto je potrené, aby každá z dotknutých strán – tak Nežidia ako aj Židia – navzájom strpeli kritiku, snažili sa z nej poučiť a mali k sebe rešpekt. Na obidvoch stranách, tak Nežidov ako aj Židov, sa vytvorila početná skupina ( vrstva ) inteligencie a duchovenstva, ktorá má možnosť a záujem skúmať historické a politicko-ekonomické súvislosti vo svete a predkladať o nich rôzne teoretické a praktické poznatky.

Nie je možné predpokladať, že napríklad arabskí historici,  historici z Európy či zo sveta sa dokážu uvedomelo či pod hrozbou trestov zjednotiť tak, že výsledky ich prác budú identické s výsledkami prác židovských historikov. Podobne to platí aj v oblasti samotnej politiky. Pokiaľ ide o radového občana členského štátu EÚ, ten má možnosť dostať sa k rôznym zdrojom informácií, k teoreticko – praktickým prameňom a môže iba „kopírovať“ určitú úroveň poznania podľa svojich možnosti, schopnosti a záujmov.

Čo je potrebné na základe uvedených súvislosti urobiť ?

V prvom rade oblasť viery a pravdy, týkajúcich sa rôznych kultúr národov a národnosti, nemôže byť braná na zodpovednosť v zmysle boja proti antisemitizmu, pretože u týchto záležitosti ( viery a pravdy ) nemôže byť dosiahnutý kompromis a Židia či Nežidia ich nemôžu presadzovať politický či násilím.

Podľa Aliancie, pokiaľ ide o celosvetové pôsobenie Židov, o kontrole Židov nad vládami, médiami, hospodárstvom či rôznymi spoločenskými organizáciami, tak sú to všetko mýty, ktoré treba pokladať za prejavy antisemitizmu. Toto je úplne vzorové zavádzanie samotných politikov a občanov z členských štátov EÚ vrátane samotných židovských komunít. Všetko toto, čo Aliancia pokladá za mýty, sa týka oblasti politiky a politického konania a to najmä na národnej úrovni, potom na nadnárodnej úrovni či v rámci celosvetového procesu – globalizácie.

Je ťažko si iba pomyslieť, že Židia v pozíciách členov vládnucich tried v Európe, USA a  vo svete sa vôbec do ničoho nemiešajú, pretože nemajú žiadne záujmy !!! Židia rovnako ako Nežidia vo svojich významných pozíciách majú svoje vlastné a spoločné záujmy, ktoré súvisia s ich predstavami, ako chcú na veľkých plochách praktický riešiť spolunažívanie ľudí či obyvateľstva. Členovia vládnucich tried svojim špecifickým spôsobom vstupujú do politiky či túto politiku ovplyvňujú z jej „zadného dvora“, pretože politika je v prvom rade obhajobou záujmov rôznych sociálnych zoskupení, politických strán či štátov.

Veľkoburžoázia má záujem udržiavať v kapitalistickej spoločnosti taký spoločenský poriadok, aby v prvom rade vyhovoval jej záujmom. Z tohto dôvodu nemôže dobrovoľne upustiť od obhajoby svojich vlastných práv s slobôd. Dôkaz je jednoduchý: žiadny triedny boj vedúci k revolúcií a k diktatúre pracujúcich ( „proletariátu“ ). A nielen to. Zásluhou sionistických organizácií sa Židia významne podieľajú na vytváraní zahraničnej politiky USA a na základe toho si môžeme všímať, aký je charakter americko – izraelského spojenectva. O tomto spojenectve sa čitateľ vo vyššie spomínanej brožúrke, ak ju ešte niekde v archívoch nájde, dočíta. Práve toto spojenectvo ukazuje, že americká židovská obec má mimoriadny vplyvné postavenie v americkej buržoáznej spoločnosti a preto Izrael sa teší privilegovanému postaveniu v zahraničnej politike USA.

Treba ponechať slobodné rozprávanie o židovských aktivitách ( sprisahaní ), o kontrole nad médiami, hospodárstvom, vládami alebo inými inštitúciami na všetkých úrovniach života spoločnosti: na občianskej, na duchovnej, na intelektuálnej, na politicko – ekonomickej úrovni a brať to ako výraz pluralitných záujmov rôznych skupín, politických strán a hnutí, menšín, rôznych národov, vládnucich tried či vykorisťovanej masy.

Zaujalo ma, čo môže znamenať u uvedeného prejavu antisemitizmu ( viď vyššie ) „obvinenie židovskej kolektívnej sily“. Predpokladám, že skupina ľudí z Aliancie takouto silou v prvom rade myslí Svetovú sionistickú organizáciu, sionistické organizácie v niektorých štátoch Európy a USA, Židovskú agentúru, sionistickú buržoáziu, Americký palestínsky výbor a iné podobné výbory, americkú sionistickú veľkoburžoáziu, nelegálne ozbrojené sionistické organizácie ( Národná vojenská organizácia, Slobodní bojovníci Izraela, Obrana ), medzinárodné sionistické konferencie, Svetový židovský kongres, Konzultačnú radu židovských organizácií, Koordinačnú radu židovských organizácií, existenciu akéhosi svetového židovského národa či dokonca samotný štát Izrael. Iba niektoré som uviedol v tomto nezáväznom prehľade. Nepochybujem, že cez uvedené organizačné formy a ďalšie nemenované, sa v skutočnosti prejavuje židovská kolektívna sila, ktorá vôbec nebola a ani nie je pasívna, ale plná iniciatív a nápadov, ako robiť politiku vo svete.

Takéto „obvinenia“ v skutočnosti môžu znamenať určité charakteristiky politických procesov a politického konania z určitých svetonázorových ( politických ) pozícií. Existuje veľa príkladov, z ktorých možno pochopiť, že židovská kontrola nad médiami, hospodárstvom, vládou alebo inými spoločenskými organizáciami, nie je žiadny mýtus, ktorý produkujú nejakí nositelia nenávisti k Židom, ale ide o celkom reálne procesy, ktoré sa v rôznych štátoch so židovskou komunitou odohrávajú.

Príkladom môžu by USA, kde židovská buržoázia sa rozhodla realizovať politické plány židovského veľkokapitálu a kde po druhej svetovej vojne došlo k spojeniu záujmov amerických monopolistov a židovskej veľkoburžoázie. Židovská veľkoburžoázia tvorí neoddeliteľnú súčasť amerických monopolistických kruhov a preto nemôže existovať stav, že nemá dostatočnú kontrolu v spoločnosti a štáte. V prípade, že by to bol iba mýtus, tak by to znamenalo, že niekto má záujem, aby bolo možné židovskú obec v USA pokladať bez sociálnej stratifikácie a teda s rovnakými záujmami obyčajných občanov a bez skupiny multimilionárov.

K tomuto prejavu antisemitizmu ( podľa Asociácie ) uvediem niekoľko poznámok z videa „Keď Židia vládnu svetu“. Vystupuje v ňom iba jeden človek – brat Nathanael – pravoslávny konvertita ( bol od narodenia Žid ) sídliaci v Coloradu, v ktorom hovorí o Židoch.

Podľa Židov všetci pohania by mali byť pod palcom všemocného moderného židovstva. Hovoril aj o príznakoch židovskej svetovej vlády. Takýmto príznakom je napríklad tlačenie peňazí v rukách Židov. FED je vlastnený Židmi, ktorý prevzal kontrolu nad peniazmi USA. Židia vytvárajú legislatívu, ktorá si uzurpuje americkú ústavu. Napríklad zákon schváľujúci národnú obranu, sponzorovaný židovským senátorom Levinom. Zákon oprávňuje US armádu zatknúť a väzniť občanov bez súdu. Americká armáda má implicitné právo zasahovať do občianskych práv bez toho, aby porušovala ústavu. Väčšina mainstreamových masmédií je vlastnená židovskými magnátmi. Spomenul CBS, ABC, NBC. Hovoril o prenikaní do osnov na amerických verejných školách, napríklad homosexualizmu a desné knihy o holokauste. Židia prevádzkujú Americkú federáciu učiteľov. Medzinárodný židovský finančný kapitál inštalovaný v rukách hláv štátov a centrálnych bank.

Toľko k samotnému videu.

Čo je zaujímavé v treťom bode ?

Podľa Asociácie prejavom antisemitizmu môže byť aj obviňovanie Židov ako ľudí zo zodpovednosti za reálne či domnelé krivdy spáchané jedinou osobou alebo skupinou židovského pôvodu či dokonca osobami inej ako židovskej národnosti.

Môj dodatok:

Je úplný nezmysel brať obviňovanie Židov za určité krivdy spáchané na spoluobčanoch či na ľuďoch v rôznych častiach sveta ako prejav nenávisti, pretože pred zákonom sme si všetci v každom právnom štáte rovní. Neexistuje dôvod, aby v prípade občanov židovskej národnosti bolo potrebné prípad obviňovania vyčleniť na samostatné sledovanie a následne na trestné stíhanie a udelenie trestu. Samotné obviňovanie Židov môže mať trestnoprávnu rovinu, ak ide o prácu orgánov činných v trestnom konaní na základe trestného oznámenia, ale môže byť výrazom bežného interpersonálneho vzťahu dvoch alebo viacerých osôb, v rámci ktorého skôr ide o kritické pripomienky a výčitky, ktoré môžeme nazvať ako stretávanie názorov a presvedčení na určité udalosti, ktoré sa stali a zásluhou ktorých došlo aj k reálnym krivdám na obyvateľstve. Existujú medzi ľuďmi aj osobné spory rôzneho charakteru a ak sa v týchto sporoch ocitnú aj občania – Židia, tak občana – Nežida budeme automatický vyhlasovať za antisemitu, ktorého je potrebné trestať podľa osobitného zákona ?

Čo je zaujímavé v štvrtom a piatok bode ?

V týchto bodoch ide o problematiku popierania holokaustu, teda genocídy židovského národa a obviňovania Židov ( ako ľudí ) a štát Izrael z vyfabulovania alebo zveličovania holokaustu.

Môj dodatok:

Podľa príručky v prípade popierania holokaustu ide fakty, rozsah a mechanizmy genocídy židovského národa. Dovolím si najprv pripomenúť, že v príručke je zrejme úmyselne vsunuté slovné spojenie „židovského národa“, že nešlo o genocídu židovského národa, ale o genocídu európskych židovských občanov, vrátane tých, ktorí žili na Slovensku. Toto je veľmi dôležité si uvedomiť, preto zvyčajne slovnému spojeniu „židovský národ“ človek nevenuje pozornosť.

Kto by nás, občanov SR ( či v rámci EÚ ) mal poučiť, ako máme chápať holokaust ? Musí každý občan členského štátu EÚ ovládať problematiku holokaust ? Podľa toho, že ide ( podľa Aliancie ) o prejav antisemitizmu, tak každý občan by mal byť vzdelaný a vychovaný tak, aby sa úplne stotožnil s oficiálnou politikou Izraela v otázke holokaustu. Prečo sa dostalo vraj popieranie holokaustu v niektorých štátoch EÚ do štádia, že to rieši trestný zákon ?Ako to, že štát Izrael dokáže presadiť svoj pohľad na holokaust do priestoru EÚ a požadovať, aby popieranie určitých faktov, rozsahu a mechanizmov genocídy Židov ( nie židovského národa ) bolo trestné ? To sú otázke, ktoré sa vynárajú z mysle a vedomia človeka a na ktoré chce nájsť odpovede.

Základná otázka: ako chápať holokaust ?

Táto otázka je oprávnená, pretože odpoveď nám ukáže, aká politika je s tým spätá, čo sa politikou boja proti antisemitizmu sleduje. V prvom a najrozšírenejšom význame holokaust ako zničenie a záhuba sa chápe ako perzekúcia a genocída európskych Židov v rokoch 1933 – 1945 nacistickým Nemeckom, v rámci ktorých bolo vyvraždených okolo 6 miliónov. Nie je problém ani z mojej strany súhlasiť s takýmto chápaním, uznaním holokaustu.

Lenže z objektívneho hľadiska, ak ozaj zodpovedne chceme hovoriť o holokauste za druhej svetovej vojny, tak musíme brať do úvahy širšie súvislosti udalosti, ktoré sa odohrali počas vojny a pod vedením nacistického Nemecka. Potom je našou povinnosťou hovoriť o holokauste aj v širšom slová zmysle. Tu si už musíme všímať, k čomu slúžil postupne vybudovaný nacistický systém väzníc a rôznych koncentračných táborov, v ktorých boli likvidovaní ľudia rôznych etnických, náboženských, politických skupín – politickí odporcovia, telesne a mentálne postihnutí, homosexuáli, Židia, Rómovia, občania Poľska, občania ZSSR a podobne. Wikipédia v tomto prípade spomína zlikvidovanie 11,- až 17,- miliónov ľudí.

Čím je možné argumentovať, že ak hovoríme o druhej svetovej vojne a jej výsledkoch, tak je potrebné hovoriť aj o holokauste v širšom slová zmysle ? Argumenty majú byť spojené s tým, aké boli ciele nacistického Nemecka. Hitler svoju historickú úlohu videl v zničení marxizmu. Jemu nešlo o to, aby teoretický zdôvodnil nepotrebnosť marxizmu, ale aby všetka politická a štátna moc bol použitá na získanie nového životného priestoru na východe Európy a na jeho neľútostnú germanizáciu. Program výbojov nemeckých imperialistov obsahoval v prvom rade nastolenie nemeckej nadvlády v Európe a zničenie ZSSR, zotročenie jeho národov. Z Nemecka sa malo stať svetové impérium.

Hitler jasne vykrikoval, že kto nezmení svoje názory, bude rozdrvený. A preto výchova obyvateľstva sa mohla realizovať len v duchu fašistickej ideológie, v rámci ktorej sa presadzovala pseudovedecká rasová teória, geopolitika, antikomunizmus a antisemitizmus. Rozhodujúce postavenie zaujala fašistická geopolitika, teória „životného priestoru“.

Druhá svetová vojna nebola kvôli riešeniu židovskej otázky, ale židovská otázka bola súčasťou širších záujmov hitlerovského Nemecka. Zničenie a záhuba obyvateľstva z rôznych štátov Európy sa nemôže kategorizovať na veľmi závažné – tragické a menej závažné – nepodstatné ! Holokaust Židov sa neprimerane vyhodnotil ako niečo mimoriadne závažné a teda veľmi tragické. Ak sa tak stalo, tak tí, čo za tým stoja, vrátane štátu Izrael, mali k tomu svoje dôvody a je potrebné to rešpektovať, aj keď niektoré dôvody môžu byť pred očami a vedomím verejnosti skryté.

Dovolím si pripomenúť nemecký teror v okupovanej časti vtedajšieho ZSSR. Podľa „Kroniky druhej svetovej vojny“ ( Bratislava 2007 ) od 22.6.1941 do konca vojny v ZSSR zajali Nemci 5,7 miliónov červenoarmejcov, z nich do roku 1945 sa asi 3,3 milióna stalo obeťou hladu a neľudského zaobchádzania. Pokiaľ ide o holokaust sovietskych Židov, tak iba od 22.6.1941 do 31.8.1941 bolo zavraždených 92.300 Židov. Pokiaľ ide o Židov z iných časti Európy, tak Kronika uvádza, že v hlavnom vyhladzovacom tábore Osvienčim ich bolo od jari 1942 až do októbra 1944 beštiálnym spôsobom zavraždených 2,5 až 4,- milióny.

Osvienčim však nebol jediným táborom na masové vyvražďovanie Židov a ostatného obyvateľstva. Holokaust v širšom slová zmysle je potrebné spájať s oslobodzovacím bojom národov proti fašistickému Nemecku. Hlavnú ťarchu bojov musel znášať ZSSR, jeho hrdinská Červená armáda a samotné obyvateľstvo. Civilné obete sa uvádzajú v čísle okolo 10,- miliónov ľudí rôznej vekovej kategórie vrátane aj samotných Židov.

Môžem uznávať holokaust v užšom slová zmysle ako genocídu európskych Židov. Môžem uznávať holokaust v širšom slová zmysle ako genocídu obyvateľov Európy a to nielen z rasových dôvodov ( ako biologickej menejcennosti ), ale hlavne z dôvodov , ktoré súvisia s príčinami druhej svetovej vojny. Môžem teda zároveň uznávať obidva typy holokaustu, ale s podmienkou, že holokaust Židov podriaďujem holokaustu občanov z Európy – fašistickej genocíde európskych národov.

Človek môže uznávať aj iba jeden z typov holokaustu. Ak uznáva genocídu európskych národov, tak do tejto genocídy sú automatický zahrnutí aj Židia a je na každom štáte jednotlivo, či vie a má záujem obete fašistického zverstva špecifikovať podľa národnosti, politických skupín, náboženstva, odborovej organizovanosti a podobne. Dá sa z určitých dôvodov očakávať, že tí, čo budú uznávať holokaust ako genocídu európskych národov, môžu byť predmetom kritiky ( či nevôle ) zo strany tých, čo potrebujú , aby holokaust bol uznávaný iba ako záležitosť tragický dotýkajúca sa výlučne Židov. Tieto rozdielne pozície – stanoviska občanov však nemôžu byť dôvodov vzájomných pokusov o vzájomne znevažovanie druhého, či dokonca v prípade holokaustu Židov to pokladať za nenávisť k ním a teda za antisemitizmus a dôvod pre trestné stíhanie. Má byť na slobodnom rozhodnutí každého obyvateľa členského štátu EÚ, v akom zmysle chápe holokaust.

Ak človek uznáva holokaust v širšom slová zmysle, nemôže v žiadnom prípade popierať holokaust Židov, pretože ide jednoducho o obete druhej svetovej vojny, ktoré vznikli zásluhou zločinov fašistického Nemecka a jeho podporovateľov. V súčasnej dobe cez politické a kultúrne nástroje spoločnosti nie je v móde hovoriť o holokauste v širšom slová zmysle. Ako občania sme orientovaní propagandou rozmýšľať v tom smere, aby sme holokaust chápali v užšom slová zmysle ako perzekúciu a genocídu Židov. Za tejto situácie obete Nežidov ( kvantitatívne vyššie ) automatický ostávajú „uzatvorkované“, sú nezaujímavé, nepodstatné.

Takže väčšinová spoločnosť si môže právom klásť otázku do „kooperujúcej diskusie“ Židov a Nežidov, prečo občan – Nežid pod hrozbou obviňovania z nenávisti a teda z antisemitizmu, musí uznávať iba genocídu Židov, pretože v opačnom prípade sa vystavuje ( či môže vystavovať ) hrozbe trestného stíhania. V demokratickej spoločnosti sme všetci občania pred zákonom rovní, pretože sme si rovní aj v ľudskej dôstojnosti a máme právo požadovať, aby s nami bolo aj rovnako zaobchádzané. Väčšinová spoločnosť nepožaduje od spoluobčanov Židov, aby vyjadrili svoj postoj ku genocíde Nežidov a ani nenavrhuje, aby za popieranie genocídy Nežidov v druhej svetovej vojne bol občan – Žid braný na zodpovednosť.

Politika boja proti antisemitizmu bola, paradoxne, vyhlásená Európskou úniou, ktorá si dovoľuje spravovať územia a teda aj samotné členské štáty a ich občanov. Táto nadnárodná organizácia, ktorá si s dovolením národných politikov stále viacej privlastňuje moc od národných štátov, tak táto organizácia, v rozpore s poznaním, že žijeme v pluralitnej demokratickej spoločnosti, tak táto moc svojou politikou rázne zakročila, aby si človek nemohol sám a individuálne, slobodne, v súlade so svojim stupňom poznania histórie druhej svetovej vojny a v súlade so svojim svedomím rozhodnúť o tom, v akom zmysle bude uznávať holokaust. Ťažko je možné si predstaviť, že sa nájde človek, ktorý popiera holokaust v širšom slová zmysle. Ťažko si je tiež predstaviť, že väčšinová spoločnosť v Európe vie byť netolerantná k tomu, ak si európski Židia aj samostatne pripomínajú genocídu Židov.

Aké je teda najlepšie riešenie problému holokaustu ? Vzdať sa politiky boja proti antisemitizmu, pretože z tejto politiky vyrastá úsilie sionistov postaviť židovské etnické skupiny do umelého protikladu proti iným národom a národnostiam. Otázka uznávania či neuznávania genocídy Židov má aj iný rozmer. Rozdeliť spoločnosť občanov štátu na Židov a Nežidov, pretože spoluobčanom Židom sionizmus určuje aj iné, odlišné poslanie od väčšinovej spoločnosti. Sionizmus spomínam preto, že ako ideológia židovskej veľkoburžoázie usiluje vystupovať v mene všetkých Židov a to bez ohľadu na určité triedne rozdiely, občianstvo a názory, pretože malo by to zodpovedať koncepcií „ svetového židovského národa“. Možno práve preto je v príručke k antisemitizmu uvedené, že ide o popieranie „genocídy židovského národa.“

V každom národnom štáte treba ponechať tak Nežidov ako aj Židov na pokoji, nech si spoločnými silami a pod vedením štátnych, kultúrnych a iných organizácií pripomínajú zločiny fašizmu počas druhej svetovej vojny. Politika má vytvárať podmienky pre spoločné uskutočňovanie hodnôt a preto má byť medzi Židmi a Nežidmi dôležitá kooperácia a vzájomná starostlivosť o všetky veci, ktoré zabezpečujú dobrý život pre všetkých členov spoločnosti. Zločiny fašizmu sa dotýkajú všetkých obyvateľov národa, nie iba židovskej komunity a preto je potrebné, aby medzi Nežidmi a Židmi existovala určitá jednota, ktorú vždy bude narúšať politika boja proti antisemitizmu, pokiaľ bude realizovaná.

V rámci kooperácie a vzájomnej starostlivosti o veci spoločné je dôležitá pripomienka zločinov fašizmu, dokumentačná činnosť o faktoch, rozsahu a mechanizmoch samotnej genocídy, starostlivosť o pamätné miesta späté s genocídou, vyhľadávanie a štúdium historických prameňov, zabezpečenie publikačnej činnosti, organizovanie spoločných pracovných konferencií a podobne. V prípade boja proti antisemitizmu je jasné, že politika, ktorá sa robí počnúc EÚ a končiac na úrovni národného štátu, sa robí nesprávne, čo však nepokladám za výsledok „hlúposti“ politikov, ale za jasný zámer robiť takúto politiku. Túto svoju poznámku ešte neskôr doplním z hľadiska politickej etiky.

Cez holokaust Židov sa pripomínajú zločiny fašistického Nemecka, ale táto pripomienka si nevyžaduje pripomínať si zásluhy ZSSR na víťazstve nad fašizmom, pripomínať si obete, ktoré v boji proti fašizmu a za slobodu Európy priniesol sovietsky ľud. Má to svoj jasný dôvod – západné veľmoci kolaborovali s fašizmom, pretože boli spoločne na vlne antikomunizmu a viery v zničenie ZSSR. Fašistické Nemecko bolo porazené a nebol dosiahnutý najdôležitejší cieľ z programu výbojov nemeckých imperialistov a síce upevniť nemeckú nadvládu v Európe a zničiť Sovietsky zväz, zotročiť jeho národy.

V dnešnej dobe sa nehovorí o tom, že obete druhej svetovej vojny sú výsledkom politiky a stratégie skupiny kapitalistických štátov, ktorá nebránila Nemecku v rýchlom upevňovaní hospodárskeho a vojenského potenciálu. Treba pripomenúť, že z prostredia kapitalizmu vyrástla najbarbarskejšia forma fašizmu – nacionálny socializmus a to predovšetkým zásluhou najreakčnejšej časti buržoázie a nie jednoduchých občanov.

Naši politickí činitelia, politické elity Západu ani v dnešnej dobe si nepriznajú, že druhá svetová vojna nebola žiadnou náhodnou epizódou, ale dôsledkom protirečení kapitalizmu. V. I. Lenin predvídal možnosť tejto vojny. Jeho názor platí aj pre naše 21.storočie. Citujem: „Otázka…imperialistických vojen, medzinárodnej politiky finančného kapitálu s jej súčasnou dominantnou pozíciou na celom svete, ktorá nevyhnutne plodí nové imperialistické vojny, nevyhnutne plodí neslýchané stupňovanie národnostného útlaku, olupovania, drancovania a podmaňovania slabých, zaostalých a malých národov hŕstkou vyspelých mocnosti – táto otázka sa stal od roku 1914 ústrednou otázkou celej politiky všetkých krajín sveta. Je to otázka života a smrti desiatok miliónov ľudí. Je to otázka, či v nasledujúcej imperialistickej vojne, ktorú buržoázia pripravuje pred našimi očami a ktorá pred našimi očami vyrastá z kapitalizmu, bude vyvraždených 20 miliónov ľudí ( namiesto 10 miliónov zabitých vo vojne rokov 1914 – 1918 a v „malých“ vojnách, ktoré sú jej prídavkom a ktoré sa neskončili podnes ), či bude v tejto nevyhnutne sa blížiacej vojne ( ak sa udrží kapitalizmus ) zmrzačených 60 miliónov ( namiesto 30 miliónov zmrzačených v rokoch 1914 – 1918 ). ( V. I. Lenin: Zobrané spisy zv. 44, referát „K štvrtému výročiu Októbrovej revolúcie“, str. 201 )

Napriek tomu, že malo byť jasné, z čoho vyrastá fašizmus a kto má zásluhu na dvoch svetových vojnách v 20. storočí a vojnových konfliktoch v 21. storočí, EÚ a národné vlády členských štátov sa zameriavajú v svojom boji proti antisemitizmu, extrémizmu a fašizmu na svojich občanov, ktorí podľa nich predstavujú potenciálnu hrozbu pre spoločnosť či jednotlivé národy Európy. Je to absolútny nezmysel, ktorý politické elity prezentujú zámerne, pretože týmto spôsobom je potrebné odviesť pozornosť občanov od skutočných problémov, ktoré v kapitalizme existujú a je potrebné ich riešiť.

Ukazuje sa, že súčasná doba sa vyznačuje nástupom kapitalizmu opätovne sa usilovať o ciele, ktoré fašistické Nemecko nedokázalo naplniť. Kapitalizmus sa z výsledkov druhej svetovej vojny v niečom aj poučil. Upevnenie nemeckej nadvlády v Európe sa realizuje cez projekt EÚ, ktorý prezidenti V4 pokladajú za úžasnú vec. A cieľ zničiť ZSSR a zotročiť jeho národy nebol zrušený. Bol v plnej sile obnovený a prípravy na vojnu úspešne pokračujú.

Pýtam sa: majú občania SR či iných členských štátov EÚ prsty v politike, ktorá aj v súčasnosti sleduje ciele fašistického Nemecka ? Je možné jasne vidieť: nenávisť k Rusku je organizovaná, programovaná, legalizovaná, propagovaná, zatiaľ čo popieranie holokaustu Židov ( v akom zmysle ? ) je ostrakizované a aj trestné v niektorých štátoch. Osobne holokaust Židov uznávam, nemám dôvod holokaust popierať, ale mám dôvod na základe vyššie uvedených súvislosti poznamenať, že holokaust v politike kapitalizmu sa využíva aj pre iný účel.

Holokaust môže slúžiť ako „technológia“ pre úpravu vedomia a myslenia človeka, ktorý sa má učiť myslieť a konať iba v určitých mantineloch, aby nebol „škodcom“ spoločnosti a nebol odsunutý na jej perifériu. Už v tomto storočí sa demokratický Západ ( kapitalizmus ) dopustil vo svete mnohých zločinov, nikto z predstaviteľov kapitalistických mocnosti nebol braný na zodpovednosť, pretože v našej spoločnosti sa zásluhou politiky zahniezdila kultúra beztrestnosti.

Vojna v Iraku bola napríklad vyhlásená za niečo, čo sa podoba chybe. Denník Pravda uviedol na svojej titulnej stránke nadpis: „Vojna v Iraku bola chyba“ Už ani nedokážeme priznať, že to bol zločin ! Osoby, ktoré z určitých dôvodov svojim postojom ( pochybnosťami ) budú buď vedome alebo nevedome popierať holokaust Židov, budú trestné stíhané, môžu byť obžalované a odsúdené !

V minulom roku podal sudca Najvyššie súdu SR trestné oznámenie za pomoc na hromadnom vraždení civilistov – bombardovanie v Juhoslávií, pretože vláda SR povolila v roku 1999 prelety lietadiel USA a NATO cez územie SR. Trestné oznámenie bolo zastavené, pretože bombardovanie vraj bolo v súlade so štátnopolitickými záujmami Slovenska. Ako ľahko by sa s takouto argumentáciou stotožnil nacista, ak by tvrdil, že genocída Židov či vôbec všetkých ďalších občanov Európy ( a najmä zo ZSSR ) bola v súlade so štátnopolitickými záujmami Nemeckej ríše.

Myslím si, že v príručke pre chápanie antisemitizmu je v prílohe č. 6, vo štvrtej odrážke ( štvrtom bode ) zámerne uvedené, že ide o genocídu židovského národa. V čase genocídy nebol ustanovený žiadny židovský národ či štát. Preto sa domnievam, že správne má byť uvedené, že ide o genocídu európskych Židov ( alebo jednoducho Židov ako občanov príslušného štátu ). Pripomínam to preto, že uvedené slovné spojenie môže byť jasným dôkazom popierania holokaustu ( v zmysle, že nešlo o židovský národ ). Vždy totiž išlo o genocídu Židov, príslušníkov určitého národa – napríklad Poľska, Slovenska, ZSSR , Nemecka a podobne.

Keď si pozrieme § 424d Trestného zákona – popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti, tak je jasné, že popieranie a schvaľovanie holokaustu nie je vyslovene spojené so Židmi a preto sa môže týkať aj holokaustu v širšom slová zmysle. Zároveň je jasné, že pán Andrej Danko pripravuje a potrebuje riešiť v súčinnosti so štátom Izrael problematiku antisemitizmu, takže predpokladám, že pôjde o zásadnú novelizáciu uvedeného paragrafu. Z definície pojmu antisemitizmus bude jasne vplývať potreba slovného spojenia holokaustu so Židmi.

Dosvedčuje to aj piaty z bodov navrhnutých prejavov antisemitizmu, ktorý hovorí o obviňovaní Židov či štátu Izrael z vyfabulovania a zveličovania holokaustu. Tento prípad je už smiešnym dielom „bojovníkov“ proti antisemitizmu. Ak niekto bude vyčítať Židom ( Židovi ) či štátu Izrael, že s holokaustom Židov v súvislostiach s inými problémami a udalosťami druhej svetovej vojny zveličujú, tak by mal byť trestne stíhaný ? Výčitka Židom k ich zveličovaniu holokaustu sa totiž nemusí týkať faktov, mechanizmov genocídy Židov v druhej svetovej vojne, ale najskôr toho, že problematika holokaustu sa stáva záležitosťou Izraela, namiesto toho, aby bola záležitosťou tohto štátu v Európe, na občanoch ktorého bola genocída vykonaná.

Nie som právnik, ale zdá sa mi, že § 422d Trestného zákona číslo 300/2005 Z. z. o popieraní holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti je pre potreby Slovenskej republiky dostatočný. Z môjho pohľadu znenie paragrafu v ods. 1 je postavené tak, že pre trestné účely je potrebné popieranie spochybňovanie, schvaľovanie alebo ospravedlňovanie napríklad holokaustu záväzne spojiť s podmienkou, že zároveň je to spojené aj s takými aktivitami, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd. Prečo to pripomínam ?

Pretože v prílohe č. 6 príručky prejavov antisemitizmus je založený iba ( ! ) na popieraní faktov, mechanizmov a rozsahu či medzinárodného charakteru genocídy židovského národa ( ? ! ).Keď si lepšie uvedomíme text tohto prejavu antisemitizmu, tak ide o to, že pre trestné účely má postačovať slovné či písomné prejavené popieranie holokaustu bez akýchkoľvek ďalších aktivít. Ak by sa malo brať do úvahy len to, čo je prílohou k definícií antisemitizmu, tak potom je jasné, že iba slovné či písomné popieranie genocídy Židov nemá nič spoločného s potláčaním základných ľudských práv a slobôd občanov napríklad v SR. Stačí si pozorne preštudovať druhý oddiel našej Ústavy ( SR ), aby človek dospel k názoru, že popieranie genocídy Židov bez spojenia s aktivitami, ktoré smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd, nie je možné pokladať za niečo, čo má byť predmetom trestného práva.

Môj výklad § 422d, ods. 1 pokladám za dôležitý, pretože upozorňuje, že je potrebné spojiť ( brať v súvislosť ) niektoré ustanovenia Ústavy SR týkajúce sa politických práv občanov s ustanoveniami, ktoré sa dotýkajú základných ľudských práv a slobôd. Čo z toho vyplýva ?

Politické práva uvedené v Ústave SR sa nemôžu v spoločnosti potláčať do úzadia, ak nemôžeme v konkrétnych prípadoch dokázať, že sú porušované ľudské práva a slobody Ústavou SR presne špecifikované. O čo teda ide EÚ, štátu Izrael, medzinárodnému sionizmu či našej vládnej moci a ďalším „bojovníkom“ proti antisemitizmu ?

Im všetkým ide o to, že nie je dôležité, aby v prípade popierania genocídy Židov išlo v konkrétnom štáte a v konkrétnom prípade o potláčanie základných ľudských práv a slobôd, ale aby sa potláčali politické práva občanov !!! Tieto práva sú v Ústave SR uvedené v treťom oddiele a v tomto prípade súvisia s ustanoveniami, ktoré sa týkajú slobody prejavu a práva vyjadrovať svoje názory.

Zatiaľ je potrebné poznamenať, že § 422d o popieraní a schvaľovaní holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti chráni také politické práva ako slobodu prejavu a právo vyjadrovať svoje názory aj v prípade holokaustu.

Koniec časti II.

Pokračovanie v časti III.

Dušan Hirjak