Návrh legislatívy: Zákaz exekúcie vlastného bývania

Dnešné bývanie stojí množstvo námahy, aby ho človek získal. Niekedy / väčšinou desaťročia. Lacné bývanie zo socializmu už má iba generácia nie všetkých dnešných +55 ročných. Dnes sa však človek môže dostať do problémov jednoducho, že potrebuje peniaze, no a následne ich nesplatí. Pôžička však môže byť minimálna. Následne úroky, pokuty, trovy parazitov môžu vyšplhať záväzok do vysokých čísel, ktoré človek z krátkodobého pohľadu nemusí zvládnuť a dnes môže prísť o bývanie, na ktoré šporil desaťročia.

Pri exekúcii a následnej dražbe dochádza k znehodnoteniu nehnuteľnosti pri predaji minimálne o 10% a viac a nedozernej ľudskej tragédii, pričom základný problém môže byť iba vo výške 5% z hodnoty nehnuteľnosti. Niektoré nebankové inštitúcie dokonca založili svoje podnikanie na tom, nie aby zarobili na úžerníckych úrokoch, ale aby mali čo najviac neúspešných úverov a následne, aby zarobili na nešťastí človeka predajom nehnuteľnosti. Z hľadiska celospoločenského sa stáva oveľa väčšia škoda a nespravodlivosť, ak človek po toľkých rokoch stráca svoje bývanie v porovnaní so škodou, ktorú by mohol utrpieť nebankový subjekt, pričom túto škodu podnikateľa môžeme nazvať aj podnikateľským rizikom. Okrem toho človek, ktorý nesplácal pôžičku pri exekúcii utrpel oveľa väčšiu finančnú škodu už len na strate z hodnoty nehnuteľnosti. Spoločnosť, ktorá pôžičku poskytla je vysmiata, hoci poskytla pôžičku človeku, kde mohla odhadnúť, či ten človek niečo splatí alebo nie.

Na špekulantov, ktorých cieľom je vás okradnúť malými peniazmi o bývanie by bol takýto zákon ideálny. Tento zákon by mohol byť ohraničený hodnotou. Napríklad, ak dlžná a nevymožiteľná istina bez „toho okolo“ je nižšia ako na úrovni niekde 20-30% z hodnoty nehnuteľnosti, tak exekútor by do svojej exekúcie nemohol zahrnúť toto vlastné bývanie a mohol by exekvovať iba všetko ostatné v majetku dlžníka. Toto by mala byť aj ochrana bežných ľudí pred neprimeranými nákladmi na úver a aspoň čiastočne by to mohlo znížiť záporné následky úžery.

Samozrejme, že riziko pôžičiek nebankových subjektov by týmto stúplo, avšak prestalo by dochádzať k požičiavaniu, ktoré si jednoducho požičiavajúci nemôže dovoliť. Kto požičia väčšiu sumu, ak nemáte úplne nič? Len ten, kto vám chce ukradnúť ešte viac, možno miesto, kde bývate. Ak pôžička je „rozumná“ do nejakej menšej sumy, tak nebankový subjekt má z čoho brať – množstvo hnuteľných vecí, prípadne iné nehnuteľnosti, v ktorých nebývate, prípadne menšiu sumu viete splatiť aj splátkami. Ak vám požičia príliš veľa, jeho smola – to by malo byť pravidlo.

Čo sa týka hypoték, tak aj tam by bolo vhodné zaviesť zákonnú úpravu vzťahu s bankou, kde človek, keď stratí prácu je v okamžitom ohrození straty vlastného bývania. A je jasné, že banky v tomto smere hľadajú riešenia a ich primárnym cieľom nie je okrádať ľudí o bývanie, ale zarobiť na úroku. Avšak zákonná úprava v tomto smere upravujúca vzťahy možno v určení presných percent, kde banka nepôjde po exekúcii by sa takisto zišla.