Žalospev nad ústavným súdom

Žalospev nad ústavným súdom

Žalostný súčasný stav Ústavného súdu SR a žalostná neschopnosť politikov tento stav riešiť poskytujú dobrý základ na úvahy o možnostiach ako vybŕdnuť z krízy, o budúcej podobe najvyššieho garanta ústavnosti i zabezpečení jeho trvalej prevádzkyschopnosti. Neskromne sa domnievam, že moja takmer štyridsaťročná prax v oblasti súdnictva mi dáva dostatočný mandát na predstavenie niekoľkých, podľa mňa fundovaných, návrhov, ktoré by súčasnú situáciu pomohli riešiť.
V prvom rade som presvedčený, že všetci kandidáti na členov ÚS SR by mali povinne absolvovať bezpečnostné previerky v rozsahu ako je to u sudcov všeobecného súdnictva. Rovnako je potrebné stanoviť zaväznosť ústavných sudcov povinne zverejňovať majetkové priznanie v rovnakom rozsahu ako je to u sudcov všeobecného súdnictva.
Existujú aj ďalšie „zlepšováky“, ktoré by odbornú a, nebojme sa to pomenovať, aj mravnú úroveň zostavy ústavného súdu pozdvihli.  Napríklad zvýšenie spodnej vekovej hranice z dnešných 40 rokov na 50 – ústavný sudca by jednoducho mal mať za sebou aspoň 20 rokov praxe v justícii a to štyridsaťročný kandidát jednoducho nemôže mať, aj keby sa hneď volal Robert Fico. Rôzne krajiny majú pri voľbe ústavných sudcov rôzny vekový cenzus, ale štyridsiatku má z nich len zopár (na obhajobu Fica spomeňme Nemecko, ale vekový priemer nemeckých ústavných sudcov je 58 rokov). Vekový priemer ústavných sudcov v drvivej väčšine krajín, ktoré si zasluhujú našu pozornosť, presahuje šesťdesiatku.
Zásadný význam by však mal predovšetkým zákaz vstupu bývalých politikov na Ústavný súd SR. Kým pre sudcov všeobecného súdnictva je apolitičnosť zákonnou samozrejmosťou, v prípade ústavného súdu to neplatí. A tak nám už desaťročia popri kvalitných kádroch zapĺňajú kresla ÚS aj rôzne obskúrne postavičky pretláčané a pretlačené nie silou odbornosti, mravnosti a apolitičnosti, ale naopak, silou politiky. Neodbornej a nemravnej. A tak sa mohlo stať, že práve ústavný súd deklasoval náš právny systém, keď zvečera na ráno bez akéhokoľvek zdôvodnenia  zmenil svoje vlastné predchádzajúce rozhodnutie v tej istej skutkovej a právnej veci. (Samozrejme, že nejde len o prípad zrušenia amnestií.) Sudcami ústavného súdu by mali byť bývalí sudcovia Najvyššieho súdu SR, prokurátori Generálnej prokuratúry SR, resp. advokáti, alebo notári, či profesori práva a nie funkcionári politických strán. Taký ústavný súd by požíval úctu a vážnosť a bol by nespochybniteľnou autoritou a garantom právneho štátu..
Som presvedčený, že sú to dobré a užitočné návrhy. Po ich prijatí by bol náš ústavný súd personálne kvalitnejší a predovšetkým nespochybniteľne apolitický. Všetky však majú síce len jediný, ale zato zásadný nedostatok – sú politicky nepriechodné. Pretože predstavy politikov rozhodujúcich o personálnom zložení ÚS SR sú diametrálne odlišné od predstáv sudcu. V ich plánoch je ústavný súd zaplnený straníckymi nominantmi garantujúcimi nie právny štát, ale trestnoprávnu imunitu pre politikov (samozrejme, tých spriatelených).  Kto sledoval priebeh rokovania parlamentu o návrhu zákona o voľbe sudcov ÚS SR, musí mi dať za pravdu.  Neschopnosť politikov od koalície po opozíciu dospieť k riešeniu krízy (povedzme si otvorene – vyvolanej postojmi súčasnej hlavy štátu) by mala byť pre nás všetkých veľkým mementom. Pre budúcnosť toho, čo sa ešte stále pokúšame vnímať ako právny štát.