Naši ústavní činitelia sa zdajú byť v niektorých prípadoch veľmi činorodí. Takýmto prípadom boli aj oslavy 74. výročia SNP v Banskej Bystrici. Svoju účasť na oslavách SNP využili k tomu, aby sa „stretli pri okrúhlom stole a vyhlásili boj s extrémizmom a fašizmom“ ( Denník Pravda z 30.8.2018 ). Ústavní činitelia mali pri tomto stretnutí zrejme dostatočne otvorené oči, pretože podľa vyhlásenia prezidenta SR Andreja Kisku nemôžu pred extrémizmom a fašizmom zatvárať oči.
Uznávam, že oči sú pre každého človeka veľmi dôležité a nenahraditeľné, ale ak ide o politikov, je veľmi dôležité, aby sa pred občanmi prezentovali ako ich zástupcovia so zdravou mysľou, správnym myslením a dobrým srdcom. Ale môže človek so zdravou mysľou, správnym myslením a láskavým srdcom vyprodukovať takú prioritu vládnej moci ako je boj s extrémizmom a fašizmom v podmienkach Slovenskej republiky ?
Takáto priorita sa v predvolebných sľuboch politických strán nevyskytovala a v zásade je to „objednávka“ cudzej nadnárodnej moci, ktorá si cez EÚ takýto boj vynucuje. Existujú o tom dokumenty EÚ. Napríklad existuje Rámcové rozhodnutie Rady EÚ 2008/913/SVV z novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva. Na základe tohto rozhodnutia členské štáty mali prijať opatrenia do 28.11.2010. Proti komu je namierený boj s extrémizmom a fašizmom ? V podmienkach SR je namierený proti obyvateľom, občanom SR ! Z radov občanov SR majú represívne zložky vyhľadávať „nositeľov“ extrémistických prejavov, fašistických symbolov a myšlienok a primerane ich potrestať buď pokutou alebo väzením.
Boj s extrémizmom a fašizmom ( ako to nazvali ústavní činitelia ) sa v skutočnosti týka všetkých občanov SR. Nech nás , občanov, nemýli finta vládnej moci, že tento boj sa týka iba nejakých deklasovaných živlov, marginalizovanej skupiny nevzdelancov a ďalej sa nebude šíriť. Zatiaľ najviac energie vládna moc venuje boju proti politickej strane Ľudová strana – Naše Slovensko (ĽS – NS) a jej predsedovi Mariánovi Kotlebovi. Ako vieme, už dávnejšie bol podaný návrh generálneho prokurátora na rozpustenie tejto strany a niektorí poslanci sú prenasledovaní aj individuálne.
Premiér P. Pelegrini oslavy SNP využil k tomu, aby prítomným pripomenul či ocenil „malé povstanie“ voličov , ktorí pomohli vyhnať „…zo župného úradu ľudí, ktorí znehodnocovali históriu SNP, pričom sami patria na hnojisko dejín a nemajú morálne právo verejne vystupovať.“ Úloha vládnej moci a koaličných partnerov je nám jasná: ešte do najbližších parlamentných volieb zlikvidovať ĽS – NS a zabezpečiť, aby jej funkcionári sa nemohli etablovať v novej politickej strane. A keď toto sa podarí vládnej moci dosiahnuť, vyhlásia ústavní činitelia koniec boja s extrémizmom a fašizmom ? Môžeš, čitateľ, hádať.
Z môjho pohľadu najvyšší ústavní činitelia na stretnutí pri okrúhlom stole pomerne jasne prezradili, že boj s extrémizmom a fašizmom je namierený nie iba proti ĽS – NS, ale proti občanom – voličom SR. Na túto skutočnosť ukazujú vyjadrenia ( postoje ) všetkých troch ústavných činiteľov.
Prvý z nich, Andrej Kiska, prezident SR je presvedčený, že podpora extrémizmu a fašizmu je výsledkom volania o pomoc z vyľudnených regiónov, kde mladí ľudia nenachádzajú prácu, cítia problémy v zdravotníctve či neriešenie rómskej problematiky. To je už o problematike regionálneho rozvoja, spravovania spoločnosti a teda o úrovni vnútornej politiky vládnej moci. Prezident SR by najradšej do boja s extrémizmom a fašizmom zapojil všetkých učiteľov a farárov, u ktorých vidí určité zlyhanie, pretože vraj sa nedokážu od extrémizmu dištancovať. Čo znamená dištancovať sa ? Azda sledovať, upozorňovať a štvať občanov proti sebe, zneužívať deti a mládež na pomoc hľadať nepriateľov spoločnosti a štátu ?
Ďalej si dovolím uviesť tento citát: „Nikto vám nebude zatvárať ústa, lebo sloboda slová jej jedna z našich hodnôt, ale budete sa musieť zodpovedať za to, čo poviete AJ ( ! ) v digitálnom svete.“ Komu môžeme prisúdiť takéto vyjadrenie, takéto verejné upozornenie ? Je to vyjadrenie demokrata alebo totalitaristu ? Podľa obsahu citátu to ukazuje, že takýto názor môže prezentovať iba totalitarista. Keďže najviac úsilia na boj s extrémizmom a fašizmom vládna moc vyvíja proti ĽS – NS, citát by mohol pochádzať od niekoho z tejto strany. Lenže nie je to tak, pretože uvedený citát patrí predsedovi vlády SR P. Pelegrinimu, ktorý určite sám seba pokladá za predstaviteľa skutočných demokratov. Takže máme tu druhého ústavného činiteľa.
Predseda vlády SR v jednom slávnostnom dni najprv oslavoval statočnosť a odvahu tých, čo so zbraňou v ruke bojovali proti fašistom, aby zároveň v ten istý deň „varovne zdvihol päsť“, že sa budeme musieť zodpovedať za to, čo povieme Aj v digitálnom svete. Toto jeho varovanie občanov SR v určitom smere „odzbrojuje“, berie im odvahu dovoliť si niečo povedať, pretože vopred nevedia určiť, čo môže byť predmetom brania na zodpovednosť a kto a kedy bude určovať, čo je správne myslenie a čo už nepatrí do slobody myslenia a prejavu, pretože vládna moc si cez svojich „expertov“ môže podľa svojich straníckych a vládnych kritérií určovať podmienky slobody slová.
Predseda vlády SR tak svojim výrokom statočnosť a odvahu ako atribúty z odkazu SNP zároveň poprel, pretože občanov SR upozornil, že v rámci slobody slová statočný a odvážny postoj môže mať pre „extrémistov“ nepríjemné dôsledky. Dá sa tvrdiť, že predseda vlády SR nám, občanom SR, v deň osláv SNP predviedol zaujímavý „intelektuálny výkon“, keď statočnosť a odvahu z obdobia SNP anuloval svojim postojom, že v súčasnom období za prejavenú statočnosť a odvahu, v prípade, že o tom niekto rozhodne, budeme sa musieť zodpovedať.
Myslím si, že každý poctivý človek rozumie tomu, že je vhodnejšie byť statočným a odvážnym človekom v čase mierových podmienok, ktoré si od nás vyžadujú naplniť svoje povinnosti aj cez slobodu slová a prejavu, ktoré sú základom pre ľudskú komunikáciu a skutočné politické aktivity. Bez slobody slová statočnosť a odvaha ani v dnešných časoch nie je mysliteľná a nemôže byť naplnená. Uvediem príklad.
Aby politici lepšie presadzovali záujmy občanov a nie záujmy iba oligarchov a cudzej moci, je už dávnejšie jasné, že sa musí upraviť vízia politického dobra pre celú spoločnosť. V tejto vízií nesmie absentovať úloha presadiť zásadnú zmenu volebného zákona do NR SR, pretože tento zákon v súčasnosti len potvrdzuje panstvo partokrácie a vplyv oligarchov. Žiada sa teda, že bude potrebné zrušiť existujúci volebný zákon, pretože pre ten je charakteristický jeden volebný obvod, čo veľmi znevýhodňuje občanov – voličov mať vplyv na výber a voľbu svojich zástupcov.
Keďže sa nedá predpokladať, že takúto potrebnú zmenu celkom dobrovoľne a iniciatívne zabezpečia účastníci parlamentnej demokracie, do politickej arény musia iniciatívne vstúpiť občania – voliči., aby prinútili svojou „nátlakovou hrou“ zákonodarcov zmeniť volebný zákon. Táto „nátlaková hra“ si bude zo strany občanov – voličov vyžadovať statočnosť a odvahu, ale bez podmienky, ktorú ako výstrahu jasne určil predseda vlády SR: že sa budeme musieť vládnej moci zodpovedať za to, čo v súvislostiach boja o presadenie nového volebného zákona povieme či napíšeme aj v rámci digitálneho sveta.
Ak občania – voliči podľahnú varovaniu predsedu vlády SR, žiadna zásadná zmena pre robenie politiky v prospech dobra spoločnosti nenastane. Podobne to môže platiť aj v rôznych iných záležitostiach spravovania spoločnosti. Paradoxne tak môže platiť téza, že boj ústavných činiteľov s extrémizmom ( a fašizmom ) nechtiac, nevedome či zámerne bude pomáhať brzdiť, obmedzovať hľadanie spôsobov účasti občanov na správe veci verejných. Legislatívne vládna moc nemala nikdy záujem riešiť problematiku účasti občanov na správe vecí verejných, čo vyplýva z našej Ústavy, ale napriek tomu na strane druhej vie perfektne pripravovať represívne opatrenia či o nich verejne hovoriť.
Predseda vlády SR totiž už jasne dal na vedomie občanom SR, že vládna moc či štát je tá strana, ktorá má a bude posudzovať slobodu slová a určovať, čo je extrémistické ( a fašistické ). Lenže vládna moc sústavne zabúda na svoju svätú povinnosť v demokratickom právnom štáte verejne zdôvodňovať občanom – voličom SR politiku, ktorú robí. Takže ústavní činitelia by sa mali postarať aj o to, aby dôkladne zdôvodnili občanom – voličom, prečo vyhlásili boj s extrémizmom a fašizmom a zároveň skúmali, či takýto boj občania podporujú. Z hľadiska liberálnej povinnosti pre vládnu moc verejne zdôvodňovať politiku občanom si ani predseda vlády SR nemôže dovoliť vyhrážať sa občanom, čo ich čaká v určitých prípadoch, ak zneužijú slobodu slová.
V deň osláv SNP predseda vlády SR volá po sprísnení legislatívy, aby „…sudcovia mali možnosť viac trestať ľudí za extrémistické prejavy, či už vysokými pokutami alebo aj väzením.“ Takže človeku sa nechtiac vnukne aj takáto myšlienka: čo bolo pre ústavných činiteľov SR v ten deň dôležitejšie: oslavy 74. výročia SNP alebo „okrúhly stôl a odborná diskusia k problematike dotyku fašizmu so štátnou mocou“, ktorý vraj zvolal predseda NR SR.
Tento tretí ústavný činiteľ má ambície „zastaviť prejavy fašizmu, nenávisti, xenofóbie a antisemitizmu.“ Ponáhľa sa, pretože už v ďalšom mesiaci chce do NR SR predložiť jasnú definíciu antisemitizmu. Aj vyjadrenia tohto tretieho ústavného činiteľa jasne dosvedčujú, že boj s extrémizmom ( a fašizmom ) sa dotýka všetkých občanov – voličov SR, nie je to iba špecifický prípad boja proti ĽS – NS. Domnievam sa, že ak ide o prípad samotnej ĽS – NS, tak boj ústavných činiteľov proti tejto strane, ktorú nazývajú fašistickou, je organizovaný ako politická objednávka „zo zadného dvora politiky“, ktorý má plniť tieto funkcie: a) ochrannú funkciu ( byť štítom ) pre tzv. štandardné politické strany, inak nesprávne označované ako „proeurópsky“ orientované, b) umelo vytvárať takú atmosféru v spoločnosti ( „ozónovú vrstvu“ ), ktorá neumožní, aby občania – voliči si dovolili byť viac uvedomelí či schopní pozitívne ovplyvňovať politiku vládnej moci v svoj prospech, či v prospech slovenského národa.
V rámci týchto súvislosti má význam zamyslieť sa nad postojom Andreja Danka. Citujem: „Chceli sme dať jasne posolstvo, že sú tu ľudia, ktorí chcú, aby štát neriadili ľudia, ktorí predtým riadili župu a inak rozprávajú ako konajú…“ Aj v tomto prípade nám pán Andrej Danko podhodil ako chutnú kosť tézu, že je tu ( a opäť ) veľká hrozba pre spoločnosť, pretože nás nemôžu riadiť ( ako v prípade župy ) predstavitelia fašistickej strany, čo vlastne ani nechceme.
Tento jeho manéver má odpútať pozornosť občanov od toho, čo chce presadiť súčasná koalícia za pomoci časti opozície – zrušiť poslancom NR SR výrokovú imunitu, teda zrušiť beztrestnosť za výroky, ktoré povie poslanec na pôde parlamentu. Tento zámer dopĺňa plán vládnej moci na boj s extrémizmom ( a fašizmom ), pretože nemá ochrániť žiadneho poslanca, ktorý sa odváži na pôde parlamentu bojovať za občanov a za to, aby bola uplatňovaná ich vôľa a návrhy. Takže teraz to začína byť už jasnejšie. Boj s extrémizmom ( a fašizmom ), to je boj proti ľuďom s nepohodlnými názormi, ktorý sa má rozšíriť aj na každého poslanca NR SR, ktorý sa rozhodne venovať politickým témam, ktoré vládna moc pokladá ( alebo bude pokladať ) za tabu.
Sme teda nasmerovaní na cestu k likvidácií demokracie ? Zdá sa, že naši ústavní činitelia šikovne využili výročie boja proti fašizmu, aby nás mohli ďalej a už dôrazne strašiť bojom s extrémizmom ( a fašizmom ), aby nám predostreli varovné signály: strašenie pokutami a väzením, respektíve tým, kto nesmie štát riadiť a tým zakrývať svoje skutočné snahy spojené s demontážou demokracie. Podstatné je to, že túto demontáž si občania majú čo najmenej uvedomovať.
Po oslavách 74. výročia SNP je už jasné, že vládnej moci nejde iba o likvidáciu ĽS – NS a o odstavenie jej predstaviteľov od verejného a politického života a tým sa to skončí. Ide o samotný demokratický právny štát, o občanov ako základu štátnej moci, ktorí sa v oblasti politiky nikdy nesmú dožiť určitého osvietenia ako schopnosti vedomia brať účasť na správe verejných záležitosti. Mali by nás, občanov, upokojiť tieto myšlienky prezidenta SR ? Citujem: „Musíme sa naučiť hovoriť si pravdu. Pravdu, v akom stave je spoločnosť, kde robíme chyby a čo máme spraviť.“
Ozaj, kto by mal tu pravdu o stave spoločnosti hovoriť ? Iba ústavní činitelia, či v samotnej vládnej koalícií ? Naučiť sa hovoriť si pravdu nikdy nie je možné bez silného vplyvu a názoru občanov a už vôbec nie za situácie, že vládna moc vedie boj s extrémizmom ( a fašizmom ) a hrozí trestami ! Vo vnútornej politike štátu, podobne ako v zahraničnej politike, sa robia rôzne veľké chyby, ale žiadna kritika sa neprijíma, pretože záujmy občanov boli v mnohých smeroch anulované a boli nadradené záujmami „proeurópskymi“ či nadnárodnými.
Novodobí „normalizátori“ nepotrebujú od občanov ich názory a návrhy, hoci nepohodlné, a ani žiadne konštruktívne celospoločenské diskusie. Potrebujú iba to, aby občan vedel odrecitovať požadovanú mantru, napríklad podľa vzoru kandidáta na prezidenta SR Róberta Mistríka. Citujem: „Moja zahraničnopolitická orientácia je jednoznačne EÚ, Severoatlantická aliancia a všetko, čo s tým súvisí. Myslím si, že EÚ je náš osud.“ Podobne postupovali normalizátori v sedemdesiatich rokoch minulého storočia, keď sa v mnohých prípadoch vyžadovalo, aby sa občan vyjadril v dotazníku k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 do ČSSR.
V deň osláv 74. Výročia SNP bol zorganizovaný okrúhly stôl a odborná diskusia ( ? ! ) k problematike dotyku fašizmu so štátnou mocou. Tento veľavravný názov podujatia akosi nezodpovedá tomu, že účasť pri okrúhlom stole možno onačiť za „familiárnu“, v ktorej mohli excelovať len ústavní činitelia aj s „lokajom“ Lunterom, čím vlastne potvrdili, že akýmto spôsobom sa im najlepšie učí hovoriť si pravdu.
Dotyk fašizmu so štátnou mocou ako téma sa mi zdá zaujímavá, len v prípade dňa osláv výročia SNP bola zorientovaná len na politickú stranu ĽS – NS. Táto orientácia zapadá do celkového úsilia vládnej koalície, aby parlamentná strana bola zrušená. Je zaujímavé, že ani pri okrúhlom stole si ústavní činitelia nedokázali hovoriť si pravdu, pretože dotyk fašizmu so štátnou mocou sa v skutočnosti deje na inej úrovni – na úrovni vládnej moci.
Ako vyzerá dotyk na úrovni vládnej moci ?
Zločinecká politika NATO a beztrestnosť tejto politiky nám v SR vôbec nevadia a nesmie vadiť. Túto politiku ĽS – NS vôbec nepodporuje a zrejme preto musí byť označovaná za fašistickú stranu.
Príprava vojny s Ruskom a vyvolávanie strachu z Ruska je obnovením fašistického cieľa z 2. svetovej vojny – zničiť ZSSR. Túto politiku ĽS – NS tiež nepodporuje a preto je fašistickou stranou.
Politika totálneho ovládania členských štátov EÚ patrí k fašistickej ideológií a preto ak ĽS – NS nepodporuje takúto politiku, tak musí byť fašistická.
Dôverný vzťah vládnej moci ku kyjevskej chunte ukazuje, že vôbec nám nevadia fašistické totalitné praktiky na Ukrajine a preto táto krajina si zasluhuje našu podporu na ceste do EÚ. To, že štát na Ukrajine vedie vojnu proti svojim občanom, to pre Západ vôbec nie je odsúdenia hodné, ale povzbudzujúce. Keďže ĽS – NS chápe ukrajinskú krízu ako jav vyvolaný za významnej pomoci demokratického Západu, musí byť fašistická.
Masová migrácia je jeden z dôležitých totalitných spôsobov ovládnutia národov Európy. ĽS – NS túto masovú migráciu a politiku EÚ s ňou spojenú nepodporuje a stále len rozpráva o ochrane národných záujmov. Takáto strana si zaslúži označenie, že je fašistická. A tak ďalej.
Takže všetko sa postavilo z nôh na hlavu. Zlo bolo pokrstené mocnými tohto sveta na „dobro“ a je potrebné sa tomuto „dobru“ klaňať. Prisluhovačov nového „dobra“ je viac ako dosť a preto sú si vedomí svojej sily zabezpečiť zrušenie „zlej“ parlamentnej strany ĽS – NS. Pretože, parafrázujúc predsedu vlády SR, ak trestáme bežného občana na ulici, musíme vedieť trestať aj jeho poslancov v parlamente. Takže nejde o nič iné ako o politický extrémizmus a politický primitivizmus v jednom totalitnom balení.
A prečo nám určité spôsoby zla v SR vôbec nevadia a nemajú vadiť ? To je už na samostatnú analýzu. Teraz si dovolím iba naznačiť, čo môže fungovať v rámci záujmov u politikov tak vládnej moci ako aj časti opozície. Môže to byť určité poznanie získané zo života, ktoré jednou vetou vyjadril na internetovom serveri e – republika. cz dňa 5.6.2018 pán Pavel Letko. Táto veta je vlastne nadpisom článku a znie:
„Radšej páchať zločiny a luhať s mocnými, ako mať pravdu a trpieť s bezmocnými.“
Koho sa teda boja naši ústavní činitelia ? Nás, občanov SR, zdroja štátnej moci alebo silných hráčov na „zadnom dvore“ našej národnej a nadnárodnej politiky ? Nás, občanov SR, určite nie ! My, občania SR, sa môžeme iba diviť tomu, ako naša vládna moc v tomto smere pracuje. Ak bolo potrebné ( napríklad v novembri 2014 ) schváliť na pôde OSN rezolúciu o nacizme ( skrátený názov ), tak sa SR zdržala hlasovania, zrejme v rámci svojho členstva v EÚ. Iba pripomeniem, že sa tak pripojila k trom krajinám, ktoré boli proti rezolúcií: k USA, Ukrajine a Kanade. Ak sa nemýlim, tak SR podobný postoj zaujala aj v rokoch 2015, 2016 a 2017.
Dvojtýždenník antifašistov „Bojovník“ dňa 16.9.2016 na prvej strane uverejnil anketu s jedinou otázkou k problému, že slovenská diplomacia už niekoľko rokov nepodporuje rezolúciu VZ OSN odsudzujúcu glorifikáciu nacizmu. Bola postavená otázka, či máme právo žiadať od diplomacie vysvetlenie uvedeného postoja. Na uvedenú otázku odpovedalo niekoľko členov a funkcionárov SZPB z rôznych časti SR. Ich odpoveď bola rovnaká: áno, je potrebné žiadať o vysvetlenie. Zaujímavá je odpoveď člena SZPB z Banskej Bystrice Jána Broncka. Podľa neho „…ak je to pravda, tak je to maximálne farizejstvo našich vládnych politikov, ktorí sa na domácej scéne producírujú pri kladení vencov a na medzinárodnej scéne sa potom zaraďujú praktický medzi podporovateľov fašizmu. Aký je potom rozdiel medzi nimi a Kotlebom ?“
Pritom naša vládna moc nás, občanov, dáva ( plánuje dávať ) stíhať za popieranie holocaustu, ale podpora fašistických plánov zameraná proti dnešnému Rusku, jej veľmi vyhovuje. Z čoho vyplýva táto politická ambivalentnosť ? Je možné ju hľadať v členstve SR v takých štruktúrach ako je EÚ a NATO a v morálnych kvalitách našich politikov. Pokračovanie v tradícií politickej ambivalentnosti vyhlásil samotný predseda NR SR Andrej Danko, keď chce už túto jeseň predložiť do NR SR jasnú definíciu antisemitizmu, možno však legislatívny návrh na potieranie antisemitizmu. Záhadou u Andreja Danka však je, že okrem Izraela rád navštevuje Rusko, ale o jasnej definícií napríklad antiruských postojov sa nezmieňuje. Táto záhada však úplne zapadá do oficiálnej politiky vládnej moci a tá je ochotná sa baviť iba o antisemitizme.
Nemám žiadnu istotu v tom, že boj vládnej moci s extrémizmom a fašizmom občanov SR je skutočným odkazom SNP. Ak sa ĽS – NS vyčíta ústami predsedu vlády SR, že jej ľudia znehodnocovali históriu SNP ( mali by o tom niečo vedieť historici ), tak rovnako môže platiť, že ústavní činitelia znehodnotili význam SNP, pretože vyhlásili boj extrémizmu a fašizmu občanom, ktorí nič takého v politike nepresadzujú a nepresadili. „Extrémizmus“ a „fašizmus“ občanov SR je úplne zanedbateľný v porovnaní so skutočným extrémizmom a fašistickými praktikami takých nadnárodných síl ako sú EÚ a predovšetkým NATO, ktoré sa už v praxi jasne, každý po svojom, osvedčili.
A tu si treba všimnúť jednu dôležitú skutočnosť: nositelia „extrémizmu“ a „fašizmu“ z radov občanov SR sa doposiaľ neprihlásili k skutočnému extrémizmu a fašistickým praktikám nadnárodných organizácií. Neurobila to dokonca ani ĽS – NS ! Treba priznať, že z radov občanov SR sa určitým spôsobom vyčlenili určité skupiny prisluhovačov nadnárodných organizácií, ktoré svojimi postojmi a činmi pomáhajú upevňovať politiku vládnej moci. Tým si dali za úlohu spoločne s vládnou mocou bojovať proti tým, ktorí sa skutočnému extrémizmu a fašistickým ( totalitným ) praktikám nechcú prispôsobiť. A prečo boj vládnej moci proti extrémizmu a fašizmu občanov SR ? Pretože politiku robí iba jedna strana: národná a nadnárodná moc.
Občania SR zatiaľ majú iba právo voliť politické strany, ktoré si určujú svojich kandidátov. Iba strana národnej a nadnárodnej moci si robí právo na všetko, o čom si rozhodne, pričom občan túto stranu si nemôže dovoliť brať na zodpovednosť, pretože nie je príjemcom daní a ani držiteľom mocenských prostriedkov. A čo má k dispozícií strana občanov ? Internet, ktorý je pod kontrolou vládnej moci a bude ešte viacej. ĽS – NS sa verejne a pod vedením ústavných činiteľov upiera morálne právo a vôbec právo verejne vystupovať pred občanmi. Ústavné právo účasti občanov na správe vecí verejných, ktoré nie je legislatívne ošetrené a teda je nezáväzné.
Ak zoberiem do úvahy, do akých širších súvislosti je možné zasadiť boj s extrémizmom a fašizmom občanov, tak sa mi žiada spomenúť t. z. Torontské protokoly, ktoré vraj vznikli ešte v lete 1967 roku a ktorých tvorcom je skupina 18 mužov s dôležitým postavením vo svete ekonomiky a politiky. V jednom z bodov protokolu sa píše toto: „Tých jednotlivcov, ktorí sa nepostavia do radu a svojimi činmi alebo slovami ohrozujú vytvorenie Nového svetového poriadku ( NWO ), je treba znemožniť, treba ich označiť, spraviť ich posmešnými a v konečnom dôsledku aj fyzický zlikvidovať.“ Zamyslí sa, čitateľ, koľko z tohto opatrenia sa už na našom malom Slovensku deje. V politike došlo k zásadnému obratu: vládna moc, namiesto toho, aby sa zodpovedala občanom tejto republiky, berie na zodpovednosť občanov SR, aby proces vývoja v EÚ, ktorý je naplánovaný a má byť nezvratný, nebolo možné narušiť žiadnym občanom či iniciatívou občanov.
Dovolím si ešte pripomenúť niečo z obdobia fašistického Slovenského štátu, z augusta 1940. V predvečer dožinkových slávností v Nitre vystúpil s príhovorom aj člen vlády Tuka s charakteristikou ideológie nového štátneho systému – slovenského národného socializmu v rámci HSĽS. Citujem: „…na Slovensku, kde zavládne národný socializmus, hlásať komunizmus je zločinom a s tými, ktorí by sa dali na tieto bludné cesty, vláda bude musieť zaobchádzať ako so zločincami. Nedajte sa zvádzať ani heslom všeslavianstva… Vlani sme robili politickú, teraz ideme robiť revolúciu sociálnu. Národ sa musí prerobiť. Ako to býva v ťažkých kritických prípadoch, že lekár musí niekedy zasiahnuť nožom, tak to musí byť aj vo vládnom vedení, že proti neposlušným musia sa použiť i silné prostriedky. Nech mi nepríde nikto s tým, že môj otec bol Slovák, môj starý otec bol Slovák a mám aj ja právo do niečoho hovoriť. Každý sa musí pridať k tomu, čo národ môže povzniesť…“ Stanovisko Tuka doplnil ďalší člen vlády Mach, ktorý neváhal s vyhrážkou. Citujem: „Bude našou povinnosťou odstreliť každého, kto po týchto skutkoch a slovách by ohrozoval ťažko vydobytú samostatnosť…Hitler bol tým božím prstom, ktorý ukázal cestu, ktorý uskutočnil to, čo sa muselo stať…S nami je Boh, s nami je najväčší muž sveta Adolf Hitler.“ ( pozri knihu „Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku“, str. 81. Autor Jozef Klimko ).
Média a ani my, občania, sme si nevšimli, každý z iných dôvodov, ako divne sa cez svoje vyjadrenia správali naši ústavní činitelia na oslavách 74. výročia SNP. Uniká nám taký paradoxný jav v spoločnosti, keď vládna moc, ktorá robí politiku „dotyku fašizmu so štátnou mocou“, ktorá je vo svojej podstate extrémistická, tak tá istá moc organizuje a vedie boj s občanmi proti ich extrémizmu a fašizmu. Vládna moc si prisvojila odkaz SNP pre svoje potreby a potreby cudzej , nadnárodnej moci a dala odkazu nový propagandistický smer: Občan, drž hubu ! Volanie predsedu vlády SR po legislatíve, aby sudcovia mali možnosť viac trestať za extrémistické prejavy občanov, pokladám za urážku všetkých občanov SR, nielen tých, čo sa osláv zúčastnili.
Podľa Bélu Bugára význam SNP si treba stále pripomínať, pretože tým vraj zamedzíme velebenie fašistického Slovenského štátu. Podľa neho iba ten národ má budúcnosť, ktorý nezabúda na svoju minulosť a je ochotný sa z nej poučiť. Lenže problém je v tom, kto by sa mal z minulosti a teda aj z obdobia 2. svetovej vojny a jej výsledkov poučiť: či občania slovenského národa alebo aj jeho politickí predstavitelia, či predstavitelia štátnej moci a politických strán. Poučiť sa z minulosti máme všetci, ale to nestačí, pretože o skutočnom poučení je potrebné otvorene v spoločnosti hovoriť. A to sa nestalo ani pri tohtoročných oslavách SNP. Dosvedčuje to fakt, že ústavní činitelia vyhlásili boj s extrémizmom a s fašizmom občanov.
Prečo nikto z ústavných činiteľov na plné ústa nepovie, že fašistický Slovenský štát „pod patronátom“ fašistického Nemecka nevyhlásili a nezaložili občania slovenského národa, teda v dnešnom poňatí potenciálni nositelia extrémizmu a fašizmu, ale že fašistický štát bol výsledkom politických aktivít vtedajšej politickej a štátnej reprezentácie za aktívnej pomoci prisluhovačov a predovšetkým veľkokapitálu. Tak vtedy, ako aj teraz, sa občanov nikto nepýta na to, v akom štáte chcú žiť, hoci títo občania vždy boli a majú ostať základom politickej a štátnej moci. Vtedajšia politická a štátna reprezentácia sledovala predovšetkým svoje politické a ekonomické záujmy, rovnako ako záujmy veľkokapitálu. Dobrovoľne či nútene využila fašizmus k vzniku Slovenského štátu.
Ak teraz odsudzujeme fašistický Slovenský štát a chceme prenasledovať občanov, ktorí v určitom smere a z určitého pohľadu tento štát velebia, tak by sme mali dokázať jasne definovať jedno zo základných poučení zo vzniku fašistického Slovenského štátu. Pokúsim sa k tomu napísať pár poznámok.
-
Základná téza je jasná: každá politická moc bez účasti občanov je náchylná zneužiť svoje mocenské postavenie. Vtedajšia politická a štátna reprezentácia svoje mocenské postavenie zneužila a využila v svoj prospech a vraj aj v prospech slovenského národa. Fašizmus k tomuto cieľu bol dôsledne využitý.
-
Zneužitie mocenského postavenia či umiernenosť v užívaní politickej moci je možné a potrebné riešiť legislatívnou cestou a tak, aby bol vopred vytvorený mechanizmus kontroly a bŕzd politiky vládnej moci. V tomto mechanizme musí dôležitá úloha pripadnúť občanom slovenského národa.
-
Účinný mechanizmus kontroly a bŕzd vládnej moci nebol vo vtedajšom období vytvorený. Zároveň je možné konštatovať, že ani po skúsenostiach s fašistickým Slovenským štátom uvedený mechanizmus v rámci politického poriadku spoločnosti neexistuje ani v súčasnosti.
-
Skúsenosť z minulosti je jasná. Na vzniku fašistického Slovenského štátu nemajú žiadnu zásluhu radoví občania, ale politická a štátna reprezentácia. Napriek tejto jasnej skúsenosti prečo naši ústavní činitelia prijali pre robenie svojej politiky nezmyselné poučenie ? Z faktu o jednoznačnej zodpovednosti za fašistický štát vtedajšej politickej a štátnej reprezentácie prešli na poučenie, že je potrebné viesť boj s extrémizmom a fašizmom občanov. To nedáva na prvý pohľad žiadny zmysel, ale napriek tomu prechod od faktu k poučeniu zmysel má, pretože je potrebná dezorientácia občanov a ich varovanie a strašenie !
Niečo podobné ako za fašistického Slovenského štátu sa odohráva aj v súčasnej dobe v Európe a na Slovensku. Na inom mieste v článku som vzhľadom na problematiku „dotyku fašizmu so štátnou mocou“ okrem iného uviedol, že politika totálneho ovládnutia členských štátov EÚ patrí k fašistickej ideológií. EÚ je v procese pomalého oslabovania a likvidácie jednotlivých národov. Pán Vladimír Mečiar mal pravdu, keď pripomenul, že s ním sa končí slovenská cesta.
Naša politická a štátna reprezentácia postupuje v svojej politike rovnako nezodpovedne ako to bolo za fašistického Slovenského štátu, len opačným smerom: slobodnú a samostatnú Slovenskú republiku postupne odovzdáva pod moc Bruselu a tým pomáha, aby EÚ dosiahla úspech v politickej integrácií, ktorej zavŕšením môže byť len ustanovenie európskeho super štátu.
Aj v tomto prípade účinný mechanizmus kontroly a bŕzd politiky vládnej moci neexistuje ( ! ) a preto občania – voliči nedostali žiadnu možnosť zastaviť proces núteného zjednotenia sa pod moc Bruselu a EÚ. Súčasná politická a štátna reprezentácia využíva fašistickú ideológiu a totalitarizmus EÚ k naplneniu cudzích záujmov, súvisiacich s aktivitami nadnárodných štruktúr. Takže v súčasnej dobe všetci máme či musíme velebiť „čarokrásnu, poctivú, dobrotivú, spravodlivú, objektívnu, rozumnú a vyvolenú“ EÚ.
Aké je teda jedno z poučení z obdobia 2.svetovej vojny a jej výsledkov vrátane SNP ? Pre občanov – voličov by to malo byť konečne ( ! ) sa odhodlať a požadovať vytvorenie účinného mechanizmu kontroly a bŕzd politiky vládnej moci. Pre politickú a štátnu reprezentáciu to má byť poučenie, že konečne ( ! ) musia začať vážne rešpektovať občanov – voličov ako zdroj štátnej moci a ako tých, čo majú v zásadných otázkach spolurozhodovať o svojom osude.
Ak sa občania nemohli vyjadriť, či chcú slovenský štát pod kuratelou fašistického Nemecka, tak rovnako teraz sa nemôžu vyjadriť a odsúhlasiť, či chcú žiť v EÚ ako v novom štátnom útvare, ktorého ustanovenie bude znamenať definitívny koniec slobodnej a samostatnej Slovenskej republiky a to všetko znova pod kuratelou Nemecka v prvom rade. Na úrovni vládnej moci ešte nedávno za Róberta Fica boli práve v tomto smere prijaté rázne organizačné opatrenia pre prácu jednotlivých ministerstiev.
Pripomeňme si teraz opäť slová Bélu Bugára: „Iba ten národ má budúcnosť, ktorý nezabúda na svoju minulosť a je ochotný sa z nej poučiť.“ Naši ústavní činitelia na oslavách 74.výročia SNP opätovne potvrdili, že sme sa z minulosti vôbec nepoučili. Opätovne „šliapeme“ do náručia Nemecka, pretože podľa JEHO predstáv chceme vraj žiť v EÚ. A podľa predstáv Nemecka o EÚ, slovenský národ nečaká žiadna budúcnosť, pretože sa zmeníme iba na región Slovensko, ktorý bude pod totalitnou mocou a správou Bruselu.
Aby slovenský národ „úspešne“ zavŕšil svoju „demokratickú“ cestu do nového štátneho útvaru, naši ústavní činitelia potrebujú mať k dispozícií prostriedky štátnej moci, aby cesta k „slobodnej s svetlej“ budúcnosti bola čo najmenej bez prekážok. Veď v EÚ už dávno bolo povedané, že občania nemôžu rozhodovať o svojom osude.
Slovenské národné povstanie bolo aj o tom, že slovenský národ sa so zbraňou v ruke postavil proti vtedajšej politickej a štátnej reprezentácií fašistického Slovenského štátu, ktorý už zo svojej podstaty nemohol byť zárukou žiadnej svetlej budúcnosti pre jeho občanov.
V dnešnej dobe my, občania SR, sme zásluhou médií a západnej propagandy tak dôkladne masírovaní, že pomaly sme sa ako žaby dali variť a nechceme ani rozmýšľať, čo sa deje každému z nás a predovšetkým slovenskému národu. Spôsob organizovania sa EÚ do podoby super štátu nám nevadí. Postupná strata zvrchovanosti a štátnej suverenity je niečo, čo v svojich pohodlných autách a domovoch nevozíme a nemáme. Dávame sa uspávať rozprávkou, že pri súčasnom volebnom zákone si môžeme zvoliť aj lepších zástupcov, ako sú terajší. Na poľnohospodárstvo sme rezignovali, pretože máme k dispozícií niečo lepšie – supermarkety. Zločiny demokratického Západu vo svete nám vôbec nevadia, veď nie sme s nimi v priamom dotyku. Vládna moc nás, občanov SR, označila za potenciálnych extrémistov a fašistov ( namiesto seba ) a my sa tomu tešíme alebo nás to ani nezaujíma. Čipovanie psov nám nevadí, hoci je to príprava na čipovanie ľudí. A tak ďalej. Pre tých, čo radi chodia na námestia, aby bojovali za slušné Slovensko, sú na pretras určené iné politické témy – na odpútanie pozornosti.
Presadiť účinný mechanizmus kontroly a bŕzd vládnej moci v prvom rade znamená, aby pokrokové sily slovenského národa vypracovali novú víziu politického dobra slovenského národa. V tejto vízií v prvom rade je potrebné jasne určiť, že EÚ musí byť zreformovaná na organizáciu rovnoprávnych národov v Európe, čo znamená, že súčasný smer EÚ k politickej integrácií a ustanoveniu imperiálneho super štátu je potrebné zastaviť a zrušiť. Naši ústavní činitelia a vôbec veľká väčšina súčasnej politickej a štátnej reprezentácie nie je zástancom takejto politickej zmeny a preto sa táto reprezentácia usiluje, aby sa k takej strategický závažnej téme my, občania SR ako celok, vôbec nedostali. Z ich pohľadu najskôr bude pravdou to, že je potrebné ustrážiť, aby sa proces politickej integrácie nezastavil a tiež, aby žiadny „odboj“ proti vládnej moci nevznikol.
Lebo aký môže byť odkaz SNP pre súčasnosť, keď frontovou líniou boja v Európe ( a teda aj na Slovensku ) je systematické úsilie nadnárodného ( nadnárodnej moci ) prinútiť národné k poslušnosti a k definitívnemu uznaniu, že globálny pokrok ( globalizácia ) si vyžaduje, aby územia v Európe boli spravované novou nadnárodnou mocou. Naši ústavní činitelia oslavy SNP využili, aj keď o tom nehovorili, práve len k aktívnej podpore nadnárodnej moci. Skutoční politici, predstavitelia svojho národa, by sa na oslavách výročia SNP správali ako skutoční vlastenci, ktorí záujmy slovenského národa nie sú ochotní len tak obetovať v prospech záujmov nadnárodnej moci. Veď politika je práve o tom, ako okrem iného usporiadať na svojom území záujmy rôznych subjektov, ale nie ako sa ich jednostranne zbaviť či zriecť.
Naši ústavní činitelia z môjho pohľadu majú v rámci politického boja nadnárodného a národného ustrážiť, aby do tohto boja aktívne nezasiahli občania SR v masovom meradle. Preto sa im vôbec svedomie nepriečilo v tom, aby pri svojom stretnutí v deň osláv 74.výročia SNP vyhlásili boj s extrémizmom a s fašizmom občanov SR. Týmto svojim bojom oficiálne dezorientovali občanov v tom, že je to ich príspevok k odkazu SNP a že to tak má byť. Našej vládnej moci veľmi pôsobivo pomáhajú organizátori pochodov Za slušné Slovensko, hoci oficiálne deklarujú, že uvedené podujatie organizujú práve z dôvodov potreby kritiky tejto vlády. Táto pomoc je z hľadiska konceptuálnej moci organizovaná tak, aby pomáhala ustrážiť občanov pred zapojením sa do politického boja národného a nadnárodného.
Skutoční politici – vlastenci by si nikdy nedovolili využiť oslavy SNP k vyhláseniu boja s extrémizmom a s fašizmom, pretože ich politické ciele nemusia byť skryté a o politickom boji nadnárodnej moci s národnou mocou by s občanmi otvorene hovorili. Tento politický boj ( nadnárodného s národným ) si práve v súčasnosti vyžaduje veľkú odvahu a statočnosť nielen od občanov SR, ale aj od ich zástupcov, teda politickej a štátnej reprezentácie.
Ak vieme, kadiaľ vedie frontová línia súčasného politického boja na území Európy a aj na území SR, tak potom je tu otázka, ako naplniť odkaz SNP. Bez odvahy a statočnosti to nepôjde. Lenže nám, občanom SR, to nikto z politickej a štátnej reprezentácie nenaznačil a ani nemôže naznačiť, pretože boj s extrémizmom a s fašizmom nám berie schopnosť prijať dôležité rozhodnutia. Ak sa slovenský národ so zbraňou v ruke otvorene postavil proti politickej a štátnej reprezentácií fašistického Slovenského štátu, v dnešnej dobe je potrebné otvorene vstúpiť do politického boja so súčasnou politickou a štátnou reprezentáciou SR.
Je potrebné pripraviť návrh vízie politického dobra pre slovenský národ a o tomto návrhu otvoriť celospoločenskú diskusiu, aby bolo jasné, aké zmeny je potrebné navrhnúť našej politickej a štátnej reprezentácií. V tejto vízií musí mať svoje miesto aj návrh na zmenu volebného zákona pre voľby do NR SR. Súčasný systém volieb totiž umožňuje ľahký výber takých zástupcov politickej a štátnej reprezentácie, ktorá z princípu boj nadnárodného s národným vzdáva v prospech nadnárodného.
Je treba sa zamyslieť, prečo v súčasnosti existuje také veľké nepriateľstvo predstaviteľov SNS proti ĽS – NS. Predseda SNS Andrej Danko to vôbec neskrýva, lenže zároveň sa mi zdá, že pravé dôvody nepriateľstva nám nikdy nevyzradí. Oficiálne platí, že je to z dôvodu, že ĽS – NS je fašistická strana. Aké vysvetlenie sa nám môže skrývať ? Je veľmi pravdepodobné, že SNS sa z určitých dôvodov zapredala iným záujmom ako národným.
Je totiž zarážajúce, že SNS je v zostave koaličných síl, ktoré spolu vytvorili vládnu moc a robia politiku, ktorá nie je v záujme slovenského národa a teda v rámci frontovej línie boja nadnárodného a národného sú viacej na strane nadnárodných mocenských štruktúr. Iba v rámci tohto boja je možné porozumieť tomu, prečo predseda SNS tak vehementne presadzuje, aby NR SR riešila problematiku antisemitizmu. Na SNS je to nenáležité a nezodpovedné konanie. Takže môžeme očakávať, že boj s extrémizmom a s fašizmom SNS má záujem doplniť o boj s antisemitizmom.
Predstavitelia SNS si možno sú si vedomí toho, že mienku ( názor ) o ich strane môže významne ovplyvňovať ĽS – NS, pretože sa prezentuje ako strana, ktorá má v prvom rade na pamäti záujmy slovenského národa a teda u časti voličov sa takto aj vníma. Pre SNS je ĽS – NS určitým politickým konkurentom a keďže v súčasnosti je súčasťou vládnej moci, tak podniká kroky na likvidáciu ĽS – NS a na označovanie jej predstaviteľov rôznymi prívlastkami.
Z hľadiska politickej etiky by si preto predstavitelia SNS či vôbec celá koalícia, spoločne mali uvedomiť rešpektovať zásadu, že nositelia politickej moci v štáte majú rešpektovať umiernenosť v užívaní politickej moci a politických protivníkov sa nesnažiť zlikvidovať. Ešte viac je potrebné rešpektovať zásadu, že majú slúžiť občanom SR, im majú skladať účty zo svojej práce a s nimi sa majú učiť spolurozhodovať o živote spoločnosti v súčasnosti a budúcnosti. Nech občania – voliči rozhodnú o tom, či ĽS – NS, podobne ako niektoré iné politické strany, budú v nových voľbách zvolení do parlamentu.
Dnes, t. j. 15.9.2018 ma zaujala stručná informácia v internetovo denníku Hlavné správy, ktorá sa týkala gréckeho prezidenta Prokopisa Pavlopoulosa. Prezident má starosť, čo bude s Európou, hoci EÚ sa významne pričinila o zničenie Grécka ako štátu. Prezident aj napriek tomu sa vyjadril, že hrozbou pre Európu je populizmus a neonacizmus, ktoré sa skrývajú za akýmsi vlastenectvom ( ? ) a majú jeden cieľ: chcú oživiť hrôzy minulosti, ktoré zničili Európu a takmer celý svet. Prezident z toho robí záver, že „…musíme bojovať, aby tieto sily nedali podnet ( k čomu ? ) a stavba Európy bola dokončená. Čo je na tejto informácií zaujímavé ?
Stanovisko gréckeho prezidenta sa úplne zhoduje s konaním našich ústavných činiteľov a ich partnerov v celom priestore EÚ. ktorí vyhlásili boj s extrémizmom ( a s fašizmom ) občanov. Pojmy ako populizmus, neonacizmus či extrémizmus – to je základná propagandistická výbava politikov a médií, ktorá sa denno – denne používa na strašenie občanov v Európe a má „mobilizovať“ spoločnosť do skutočnej pasivity, aby sa nedala zlákať na slová a činy skutočných vlastencov.
Grécky prezident týmto nositeľom populizmu a neonacizmu prisudzuje úlohu, že chcú oživiť hrôzy minulosti, ktoré zničili Európu, čo už je vyložená lož a hlúposť, ktoré majú občanov zavádzať. Má to však mať dôležitú úlohu: populizmus a neonacizmus – teda v skutočnosti vlastenci – nesmú dostať príležitosť, aby dali podnet vraj k ohrozeniu Európy. Ak zabránime vlastencom v ich činoch, tak stavba Európy bude dokončená !!!
Akú stavbu Európy je potrebné dokončiť a potom to už bude definitívne v poriadku ? Na túto otázku neexistuje veľa odpovedí. Existujú iba dve možnosti.
Prvá možnosť. Sily populizmu a neonacizmu, skloňované v slovníku západnej propagandy v skutočnosti predstavujú sily vlastenecké, ktoré doposiaľ v žiadnom členskom štáte EÚ zatiaľ ( ! ) ešte neboli zdecimované a ktoré bránia zvrchovanosť a suverenitu svojho národa. Tieto sily sú za EÚ ako organizáciu suverénnych národov. Z tohto dôvodu sily vlastenectva nemajú záujem o dokončenie integrácie EÚ na úrovni politickej, teda nemajú záujem o ustanovenie európskeho super štátu. Týmto silám je jasné, že v Európe nie je potrebné nič dobudovať, ale skôr reformovať.
Druhá možnosť. O čom hovorí grécky prezident, ak si želá, že je potrebné stavbu Európy dokončiť ? Hovorí iba o tom, že je potrebné dokončiť integráciu EÚ na úrovni politickej. Gréckemu prezidentovi, rovnako ako našim ústavným činiteľom a všetkým predstaviteľom členských štátov EÚ, samotnému Bruselu a rôznym iným nadnárodným štruktúram ide o to, aby sa podarilo novú stavbu zrealizovať a odovzdať nadnárodným mocnostiam definitívne do užívania.
Slová gréckeho prezidenta len potvrdzujú to, čo som už spomínal a to, že existuje frontová línia boja medzi nadnárodným a národným. V skutočnosti „extrémizmus, populizmus, neonacizmus či fašizmus“ občanov Európy neohrozuje samotnú Európu. V ohrození v Európe sú iba mocensko – politické a ekonomické záujmy nadnárodných štruktúr, záujmy vládnucich tried v Európe. Z tohto dôvodu EÚ a média so svojimi prisluhovačmi v celej svojej veľkosti vstúpila do konfrontačnej politiky s občanmi, pretože otvorene o svojich záujmoch a cieľoch s občanmi v žiadnom členskom štáte neplánuje hovoriť, rovnako ako neplánuje rozvinúť demokratické prostriedky k rozhodovaniu o budúcej podobe Európy či EÚ.
Podľa gréckeho prezidenta Európania sa musia rozhodnúť, akú Európu chcú vidieť. Lenže EÚ nedovolí, aby o budúcnosti Európy rozhodovali občania členských štátov. O tejto téme veľmi jasne pojednáva tzv. Parížska výzva s názvom „Európa, v ktorú je možné veriť“, ktorú vydala skupina intelektuálov zo západnej Európy v roku 2017 a je dostupná na internete. Tento dokument pokladám za veľmi významný pre pochopenie, ako je to s ohrozením Európy, aké znaky dokladajú falošnú Európu a čo je dôležité a podstatné pre skutočnú Európu.
Signatári Parížskej výzvy uviedli, že Európa v celej svojej bohatosti a veľkoleposti je ohrozovaná falošným chápaním seba samej. Falošná Európa je utopická a tyranská. Vo výzve sa hovorí o patrónoch, ktorí sú spupní a arogantní, neuvedomujú si defekty post – národného a post – kultúrneho sveta, ktorý vytvárajú, nemajú potuchy o zdrojoch ľudskej slušnosti, ignorujú kresťanské korene Európy, nechcú uraziť moslimov, majú víziu utopickej budúcnosti a disent voči sebe reflexívne dusia.
Do takejto skupiny patrónov sú vhodnými kandidátmi aj naši ústavní činitelia.
Najväčšou hrozbou budúcnosti Európy je falošná Európa a preto je potrebné brániť, chrániť, podporovať skutočnú Európu, v ktorej sú politické systémy otvorené ľudovej účasti. Parížska výzva jasne zdôrazňuje, že skutočná Európa je spoločenstvom národov, ktoré falošná Európa chce zlikvidovať. Máme svoje jazyky, hranice, tradície a ide teda o jednotu v mnohosti a preto je prirodzenou jednotou, nie vynútenou. Treba si uvedomiť význam národného štátu, ktorý spája občianstvo so suverenitou. Národný štát sa stal znakom európskej civilizácie a ukazuje sa, že práve tento znak chcú patróni falošnej Európy zlikvidovať.
Môžeme našich ústavných činiteľov zaradiť medzi tých, čo chcú brániť národný štát a majú záujem, aby politika bola otvorená ľudovej účasti ?
Výzva zdôrazňuje, že pretrváva fascinácia imperiálnou formou, čo v bežnej reči znamená presadzovanie úlohy dokončiť politickú integráciu EÚ a ustanoviť európsky super štát, teda ako zdôrazňuje výzva, ustanoviť ríšu peňazí a regulácie. Výzva upozorňuje, že rôznosť svetských zákonov ( !!! ) jednotlivých politických národov je možné uznať a ctiť bez toho, žeby ohrozovali skutočnú európsku jednotu. Nie je možné podporovať vnútenú a vynútenú jednotu ( ! ), ako sa to robí v súčasnej EÚ praktický každý deň.
Fascinácia imperiálnou formou s úlohou dokončenia politickej integrácie a zabezpečenie jednoty EÚ pod vedením Bruselu je pre našich ústavných činiteľov základom ich politiky. Proti vnucovanej jednote vôbec naša vládna moc neprotestuje.
Budúcnosť Európy nikdy nemôže spočívať na falošnom univerzalizme, ktorý požaduje u ľudí zabúdať a sebapopierať a ktorý sa teraz presadzuje. Jasne je zdôraznené, že skutočná Európa je a vždy bude spoločenstvom politických národov zároveň samostatných. Z výzvy vyplýva, že zdieľať európsku identitu bez národného spoločenstva sa nedá. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že civilizácia Európy je kozmopolitná v tom pravom zmysle. Európsky kozmopolitizmus uznáva vlasteneckú lásku a občiansku spolupatričnosť, čo sa dnes zo strany falošnej Európy ignoruje.
Naši ústavní činitelia falošný univerzalizmus majú už v krvi. Vlastenectvo a občianska spolupatričnosť sú už zabudnuté pojmy.
Signatári Parížskej výzvy upozorňujú, že skutočná Európa je v ohrození, pretože mnoho veci, ktoré boli dosiahnuté, miznú. Ide tak napríklad o suverenitu ľudu, odpor voči impériu, kozmopolitizmus schopný občianskej lásky, kresťanské dedičstvo humánneho a dôstojného života a tak strácame domov. Prevláda poňatie slobody bez obmedzení, hedonizmus, manželstvo je na ústupe, podporuje sa prázdna konformita kultúry. Život Európanov je z úrovne EÚ stále viacej a detailnejšie regulovaný. Nariadenia sa týkajú všetkých možných stránok života, reguluje sa sloboda prejavu, ktorá vyjadruje slobodu svedomia.
Falošná Európa sa chvastá oddanosťou rovnosti, projektom multikulturizmu, asimiláciou muslimských migrantov, máme sa naučiť sebaodriekaniu a považovať kolonizáciu našich vlasti a zánik našej kultúry za kolektívny akt sebaobetovania. A to všetko za účelom nového globálneho spoločenstva mieru a prosperity.
Aj naši ústavní činitelia pracujú na tom, aby skutočná Európa bola v ohrození, pretože pracujú na mnohých veciach, ktoré boli dosiahnuté a miznú. Veria tomu, že sme na ceste do globálneho raja, v ktorom bude pre všetkých vládnuť mier a prosperita.
Výzva upozorňuje, že európske vládnuce triedy chcú vybudovať nadnárodné inštitúcie, ktoré budú schopné ovládať ľudové vlády, pretože majú záujem urýchliť globalizáciu. V EÚ existuje „demokratický deficit“, ktorý nie je technickým problémom, ale záujmom vládnucich štruktúr, aby to tak ostalo a ktorý si strážia. To, čo si v dnešnej dobe musíme uvedomiť, je, že nadnárodní mandaríni v inštitúciách EÚ ( vysokí štátni úradníci za feudalizmu ) si privlastnili politický život Európy a všetky námietky odmietajú odpoveďou, že neexistuje alternatíva ! Signatári výzvy pokladajú tento trend za mäkkú, ale silnejúcu skutočnú tyraniu, ktorej musíme čeliť.
Naši ústavní činitelia nemajú problém s tým, že v EÚ existuje „demokratický deficit“, pretože politický život si privlastnili aj v SR a s jadrom EÚ sa budú podieľať na urýchlení globalizácie.
Podľa výzvy európski intelektuáli patria k hlavným ideologickým stúpencom domýšľavosti falošnej Európy, teda k stúpencom tých záležitostí, na ktoré sa vo výzve upozorňuje.
Ideologických stúpencov falošnej Európy nájdeme aj v SR. Im dávame priestor v médiách a v politike vládnej moci, napríklad aj finančnou podporou niektorých mimovládnych organizácií a ich „expertov“.
Plne sa stotožňujem s obsahom Parížskej výzvy „Európa, v ktorú je možné veriť“, pretože jasne a konkrétne ukazuje na problémy, ktoré podporuje falošná Európa. Podľa signatárov výzvy najväčšou hrozbou budúcnosti Európy je falošná Európa a preto treba brániť a podporovať skutočnú Európu. Na strane falošnej Európy sú moc a peniaze a preto ju tvoria EÚ, rôzne nadnárodné spoločnosti a organizácie s aktívnou pomocou prisluhovačov v rôznych profesiách.
To, čo chcú naši ústavní činitelia, grécky prezident a ďalší politici v Európe, to sa týka zachovania a dobudovania falošnej Európy. Ustanovenie európskeho super štátu, to je významný krok k ustanoveniu globálneho spoločenstva mieru a a prosperity. Boj vládnej moci v celom priestore EÚ s extrémizmom a fašizmom, či boj s populistami, to je v skutočnosti boj s tými vlasteneckými silami, ktoré si želajú zachovanie skutočnej Európy.
Boj vládnej moci s „extrémizmom a fašizmom“ občanov SR nemôže byť odkazom SNP. Je úlohou, ktorú je potrebné plniť na každej národnej úrovni v záujme toho, aby definitívne víťazstvo v boji nadnárodných a národných síl bolo dosiahnuté v prospech nadnárodných síl dobudovaním stavby Európy – Nového Impéria v prospech vládnucich tried v Európe.
Pre občanov každého členského štátu je tragické to, že predstavitelia vládnej moci obracajú svoje zraky a túžby k cudzej – nadnárodnej moci a k Impériu, z ktorého vychádza dôležitá požiadavka: v Európe potrebujeme slušných občanov ! A tak v dobe, keď sa láme chlieb v rozhodujúcom boji národného a nadnárodného, sa aj za tichej a skrytej podpory niektorých politických strán vytýčilo heslo, ktoré je preventívnym hromozvodom budúcich možných politických otrasov a ktoré znie: Za slušné Slovensko !
Je možné ešte pochybovať o tom, že boj vládnej moci s extrémizmom ( a fašizmom ) občanov sa veľmi vhodne doplnil úsilím predstaviteľov a prisluhovačov konceptuálnej moci budúceho Impéria organizovať občanov za slušnosť v štáte, spoločnosti, politike, aby nebol odhalený a narušený ich globálny zámer s Európou a so svetom ?
Dušan Hirjak