Minister Miroslav Lajčák – kandidátom na prezidenta SR áno, prezidentom SR nie. Prečo ?

Je všeobecne známe, že politická strana SMER – SD nemá zatiaľ kandidáta na post hlavy štátu a že zrejme až do určitého termínu bude čakať na rozhodujúce slovo kariérneho diplomata a ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti Miroslava Lajčáka. Podľa vicepremiéra Richarda Rašiho je Miroslav Lajčák výnimočný človek a z hľadiska reprezentácie Slovenska ( SR ? )na medzinárodnej úrovni aj najsilnejší kandidát na funkciu prezidenta SR.  Samotný Miroslav Lajčák však necíti silnejší spoločenský dopyt po jeho osobe a preto zatiaľ tvrdí, že nebude kandidovať za prezidenta SR. Politológ Ján Baránek si myslí, že Miroslav Lajčák by ako kandidát politickej strany SMER – SD mal najsilnejšiu a reálnu šancu vo voľbách uspieť.

Minister Miroslav Lajčák vidí svoje pôsobenie v zahraničnej politike. Momentálne tomu nasvedčuje dôležitá funkcia, ktorú vykonáva popri svojej funkcií ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti SR. Je úradujúcim predsedom 72. Valného zhromaždenia OSN. Podľa Róberta Fica je to obrovský diplomatický úspech Slovenska. Zvolením sa Miroslav Lajčák  stal diplomatickou extratriedou, je to vyznamenanie a česť pre Slovensko. Berie sa, že Miroslav Lajčák výkonom funkcie, do ktorej bol zvolený, reprezentuje Slovensko.

V skutočnosti superlatívy na nášho ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti nie sú na mieste a teda nie je možné prijať názory tých, ktorí sú presvedčení, že  reprezentuje SR. Podľa dokumentu o revitalizácií práce OSN Miroslav Lajčák bol povinný zložiť sľub, podľa ktorého sa bude vo svojej funkcií predsedu 72. VZ OSN riadiť. Tento sľub nemá so SR nič spoločného. Miroslav Lajčák sa tak ocitol v konflikte záujmov, pretože ako člen vlády SR zložil  do rúk prezidenta SR tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať  ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“ Takýto sľub je na pôde OSN neprijateľný.

Akú česť a svedomie preukázal Miroslav Lajčák, keď si konflikt záujmov spravodlivo nevyriešil a ostal i ministrom, členom vlády SR a zároveň na plný úväzok nastúpil do funkcie v rámci OSN. Jednoduchý príklad konfliktu záujmov. Vláda SR bojuje proti migračným kvótam a jednou z prvoradých úloh predsedu 72. VZ OSN je zabezpečiť schválenie Globálneho paktu o migrácií. Názor vlády SR a záujem občanov sa v uvedenej pozícií nemôže presadzovať, pretože predseda je viazaný iným sľubom. Spravodlivé riešenie konfliktu záujmov by bolo také, ak by sa minister Miroslav Lajčák vzdal funkcie ministra a člena vlády SR. O tejto záležitosti nikto v SR nepíše a nehovorí, len sa nám pripomína potreba zachovania hrdosti na človeka, ktorý sa ako kariérny diplomat dal bez problémov do služieb nadnárodných štruktúr a od politiky v prospech občanov je na míle vzdialený.

Pán Miroslav Lajčák je ministrom zahraničných vecí a európskych záležitosti. Niet sporu, že v európskych záležitostiach dominuje problematika EÚ. Za celé roky občania SR dostali iba raz príležitosť vyjadriť sa k členstvu v EÚ. Od referenda k otázke členstva v EÚ v roku 2003 občania už nedisponujú žiadnym vplyvom na vládnu moc, aby fungovanie EÚ bolo v prospech jej členských štátov a samotných občanov. Minister Miroslav Lajčák nepohol ani prstom, aby nám, občanom, boli otázky nášho členstva v EÚ a jej fungovanie dostatočne vyjasnené a aby sa občania mohli na rozhodovaní o zásadných otázkach aj podieľať.  Európsky parlament ešte začiatkom roka 2017 prijal dokument „Správa o možnom vývoji a úpravách inštitucionálnej štruktúry EÚ“, ktorý rieši otázky reformy EÚ, ale zase iba na úkor členských štátov. Nebolo doporučené ( z Bruselu ), aby tento dokument sa dostal cez politikov a vládnu moc na verejnosť v zmysle, aby o ňom bolo možné rozvinúť celospoločenskú diskusiu. Priorita bola daná len pre úroveň  celoeurópskeho konventu, ktorého sa mali zúčastniť zástupcovia členských štátov EÚ.

Minister Miroslav Lajčák mal byť prvým politikom vo vláde SR, ktorý na takúto hru o reforme EÚ v prospech Bruselu nemal pristať a mal v skutočnosti požadovať, aby vláda SR otvorila otázku o potrebe skutočnej reformy EÚ, ktorá by bola v záujme občanov SR  a aby bolo konečne vyjasnené, aký charakter má mať EÚ. Nič také sa nestalo a namiesto skutočne potrebnej reformy EÚ Ministerstvo zahraničných vecí  SR vyhlásilo projekt „Slovensko diskutuje o EÚ“, ktorý bol zameraný na určité pôsobenie – besedy na akademickej pôde.

Prečo tvrdím, že   je potrebná reforma EÚ, ak máme záujem v nej ostať, či pokladáme túto Úniu za niečo životné dôležité ? Dovolím si uviesť niekoľko myšlienok z článku „Dá sa opraviť EÚ ?“ od Rastislava Totha. Autor článku si postavil otázku, čo je po organizačnej stránke EÚ. A odpovedal si, že EÚ je trochu medzinárodná organizácia a trochu štát. Takáto zmes podľa neho predstavuje určitý hybrid. Autor pripomína, že medzinárodná organizácia si ctí suverenitu svojich členských štátov a štát zase sa stará o blahobyt vlastných občanov a chráni štátne územie. Nič z toho však EÚ nerealizuje, tvrdí autor článku. Určite nepatrí medzi konšpiračné teórie  jeho tvrdenie, že EÚ vznikla ako pokus nemeckých politikov riadiť Európu. Toto jeho tvrdenie korešponduje s takým dôležitým faktom, že je to jediná krajina v Európe, ktorá má v Ústave zakotvené, že nemôže vystúpiť z EÚ.

Lenže riadiť Európu si vyžadovalo prijať rozhodnutie o odobraní „časti“ suverenity originálnym štátom a vylepšiť postavenie centra Únie ( Bruselu ). Takéto rozhodnutie autor článku nazval „základným eróznym krokom“. Z tohto dôvodu si autor článku postavil otázku, či sa dá hybrid opraviť.  Odpoveď na uvedenú otázku súvisí s tým, čo bude potrebné s EÚ urobiť. Citujem: „…je potrebné konečne otvorene povedať, čo má EÚ byť – štát alebo medzinárodná organizácia.“ Vzhľadom na túto potrebu ( buď – alebo ) autor pripomenul, že Európske hospodárske spoločenstvo vzniklo ako ekonomický motivované spoločenstvo suverénnych štátov. Čo doporučuje autor článku ? Citujem: „Vyzerá to tak, že najjednoduchším postupom  by bolo zrušenie projektu EÚ, vrátiť sa k téme EHS a začať pekne znova pri vyvarovaní sa chýb.“

Na základe uvedeného je možné lepšie pochopiť, o čo sa v otázke fungovania EÚ usiluje naša vládna moc. Byť v jadre EÚ, byť s Nemeckom a Francúzskom, to úplne jasne svedčí o tom, že naša vládna moc podporuje také opatrenia v rámci EÚ, aby sa z nej stal európsky super štát. Vlády Nemecka a Francúzska k tomuto smerovaniu vyzvali ostatné členské štáty EÚ, pričom toto smerovanie pomenovali ako politická integrácia EÚ.  Reforma, o ktorú sa usiluje EÚ ( Brusel ) v rámci svojich predstáv o možno vývoji a úpravách jej inštitucionálnej štruktúry sleduje práve smer, ako z EÚ v definitívnej podobe vytvoriť ( ustanoviť ) európsky super štát. Má naša vládna moc k takémuto smerovaniu EÚ mandát od nás, občanov ? Nemá !!! A preto robí všetko možné a nemožné ( aj za pomoci časti opozície ), aby otázka reformy nebola nastolená na riešenie ako tá najdôležitejšia otázka súčasnej politiky.

V otázke skutočne potrebnej reformy EÚ jasne absentuje úloha demokratického právneho štátu a namiesto neho sa posilňujú totalitné praktiky nadnárodných a národných politických síl, aby obyvateľstvo Európy bolo prinútené k zjednoteniu pod moc a správu nového imperiálneho štátu. A v prospech takéhoto štátu je potrebné zničiť zvrchovanosť a štátnu suverenitu každého členského štátu EÚ.

Pán Miroslav Lajčák, minister zahraničných vecí a európskych záležitosti je prototypom človeka – politika, ktorý koná v prospech Bruselu a pre ktorého zvrchovanosť a štátna suverenita sú už nepotrebné atribúty štátu, hoci pritom porušuje Ústavu SR. Čím naša vládna moc nahradila uvedené atribúty štátu ?  Spolupracovať s ( vraj ) najlepšími krajinami ( Francúzskom a Nemeckom ) a teda nasadnúť do „integračného expresu“ ( rozumej súhlasiť s politickou integráciou ), byť v jadre EÚ, podieľať sa na hlbšej miere spolupráce v mnohých oblastiach života spoločnosti ( rozumej odovzdávať ďalšie kompetencie ), pretože nepopierateľne sa zvýšila životná úroveň a to, že nie je problémom na Slovensku nájsť prácu.

Čo je zvrchovanosť ? Štátna moc je nezávislá od akejkoľvek inej moci, tak vo vnútri štátu ako aj mimo neho. A čo je právny štát ? Ústava SR ako právny základ, ktorým je viazaná všetka štátna moc. Jedným z prvých politikov, ktorý zavrhol zvrchovanosť a štátnu suverenitu, je Miroslav Lajčák., minister zahraničných vecí a európskych záležitosti. Citujem: „Časy, keď sme sa bili do hrude, hovorili o zvrchovanosti a zároveň boli v čakárni, kým sa rozhodovalo o našej budúcnosti, sú už, chvalabohu preč. Slovensko nebude nikdy viac zvrchované ako keď bude sedieť za tým stolom, kde sa rozhoduje o budúcnosti, a ten stôl sa vola EÚ.  Životný priestor Slovenska je jadro EÚ.“

Problémy spojené s vyriešením otázky charakteru EÚ sa zamieňajú s propagandistickými vyhláseniami o výhodách členstva SR v EÚ, o tom, ako bude občanom stúpať životná úroveň. Róbert Fico ako predstaviteľ vládnej moci nás, občanov SR, neustále presviedčal, že prvoradou témou EÚ sa musí stať ( či je ) otázka bezpečnosti. Vládna moc ani za asistencie ministra zahraničných vecí nám, občanom, nevysvetlí, že súčasné poňatie integrácie zahŕňa definitívne odovzdanie riadenia štátu mimo národného parlamentu a tým dôjde aj k strate kontroly nad procesmi na vlastnom území.  Rovnako nám nikto z politikov neprezradí, že EÚ predstavuje prototyp projektu globálneho vládnutia. Ide o proces, ktorý speje k vzniku „Veľkej Európy“ a k zániku zvrchovanosti národných štátov.

Počuli sme niekedy o tom od našich politikov ? Počuli sme niekedy od Miroslava Lajčáka, ako nahlas duma o tom, aké procesy sa v Európe odohrávajú v súvislostiach fungovania  EÚ a či môžeme byť týmito procesmi ako občania suverénneho štátu ohrození a priamo zneužití ? Určite nie !!!

Čo si môžeme všimnúť vzhľadom k nášmu členstvu v EÚ ? Že naši politici vždy zdôvodňujú a pripomínajú, že z hlbšej integrácie EÚ budú či teraz alebo v budúcnosti plynúť výhody pre jednu záujmovú stranu „Veľkej Európy“ – jej obyvateľstvo. Preto aj samotný minister Miroslav Lajčák vidí a chápe EÚ bez alternatívy a preto si myslí, že občania sa nemajú zásadným spôsobom podieľať na prijímaní dôležitých a zásadných rozhodnutí. Lenže okolo EÚ sa robí veľká politika a nie zásluhou občanov. Politici národných, členských krajín EÚ nám, občanom, zatajujú ( nehovoria ) to, kto tvorí druhú stranu procesu hlbšej integrácie EÚ, teda, kto tvorí druhú a rozhodujúcu záujmovú skupinu.

Táto druhá záujmová skupina je už jednoznačne nadnárodná. V tejto záujmovej skupine už figurujú rôzne globálne korporácie, EÚ ( Brusel ), OSN, ECB, FED, Svetová banka, MMF, Banková únia, vojensko-priemyselný komplex, lobistické skupiny v Bruseli a podobne. K tejto záujmovej skupine je potrebné započítať aj predstaviteľov každého členského štátu EÚ ( národnej vlády a zákonodarného zboru ). Naša vládna moc nám nemá záujem dovoliť  vedieť, aké nesmierne výhody plynú pre globálnu záujmovú skupinu z toho, že na svojej strane má celú inštitucionálnu štruktúru EÚ, prostredníctvom ktorej globálne záujmy dostávajú prednosť pre národnými záujmami.

Táto záujmová skupina predstavuje v Európe hlavných politických aktérov, ktorí disponujú nesmierne veľkou mocou a ani sa nesnažia organizovať nejaké hry na demokraciu. Kedy nám predstavitelia vládnej moci začnú vysvetľovať, k čomu slúži euro a eurozóna, k čomu slúži jednotný bankový dohľad, ako pomáha ECB národným štátom, ako sa  SR podieľa na fungovaní ESM, aké výhody  občanom a najmä     korporáciám prinesie dohoda CETA a ďalšie dohody, ako pozitívne ovplyvni život obyvateľov členských krajín   EÚ jej reforma podľa predstáv Bruselu a podobne.

Je tu teda základná otázka: Ako je možné, že práve táto nadnárodná globálna záujmová skupina vládne v Európe demokratickým štátom a pritom sa to úspešne skrýva pred obyvateľstvom ? Dôvodov môže byť veľa, ale aby sa našli a dostatočne jasne pomenovali, tak k tomu je potrebné, aby v každej spoločnosti, národnom štáte, boli vytvorené podmienky pre rôzne analýzy týkajúce sa vnútorných a vonkajších politických procesov, vrátane tých, ktoré sú potrebné, aby o výsledkoch rôznych analýz bolo možné diskutovať s občanmi – verejnosťou. Ide o rozvinutie racionálnej kritiky v spoločnosti, pričom politické strany ( až na malé výnimky ) otvoreného zhodnotenia politických procesov na národnej a nadnárodnej úrovni sa boja.

Dnes je už čas skúmať, k čomu vedie politika neoliberalizmu, ktorý je základom globalizácie. Nie som sám, kto si myslí, že politika neoliberalizmu vedie k tomu, že demokraciu krok za krokom strieda oligarchia. Dopracovať sa k tomuto záveru, to by mohlo byť vážne varovanie pre politické strany a najmä pre samotných občanov – voličov, pretože skutočnú iniciatívu namiesto politických strán môžu preberať či preberajú podnikateľské subjekty, pre ktoré určité politické strany sú potrebné len k plneniu jednej dôležitej úlohy:   byť ochranným štítom !

Minister Miroslav Lajčák o. i. zdôraznil: „Životný priestor Slovenska je EÚ.“ Predseda strany Most – Híd Béla Bugár  je si istý, že sa máme vybrať po tej ceste, ktorá SR dovedie do jadra EÚ. Podľa neho prežitie malých štátov bude závisieť od ich spojenectiev. Čoho sa teda naši politici dožadujú, ak hovoria o jadre EÚ ? Dožadujú sa toho, aby SR bola úplne pod vplyvom mocenských síl globálnej záujmovej skupiny a aby všetko, čo táto skupina presadzuje ( vraj v prospech obyvateľstva Európy ), bolo podporované, realizované a teda, aby SR si poctivo plnila svoje úlohy, ktoré bude mať predpísané. Pod akýmsi divným tlakom objektívnej skutočnosti si politici namýšľajú, že majú konať ( bez vedomia a súhlasu občanov ) tak, ako to navrhuje napríklad Nemecko a Francúzsko, respektíve globálna záujmová skupina, pretože ide o prežitie nášho malého a mladého štátu, ktorý potrebuje mať silných spojencov.

Táto argumentácia je postavená na hlinených nohách a občanov SR iba zavádza. V skutočnosti globálnej záujmovej skupine ide o likvidáciu národných suverénnych štátov, tak veľkých ako aj malých, pretože jej ide o projekt praktickej privatizácie štátov v rámci EÚ. Iba pripomínam, že globálna záujmová skupina, napríklad, postupne  pripravuje a presadzuje tri dôležité obchodné dohody. Bola schválená dohoda CETA medzi EÚ a Kanadou. Je, zatiaľ, pozastavená dohoda TTIP  medzi EÚ a USA a Európska komisia v tichosti zjednáva dohodu TISA zameranú na trh služieb. Cieľom je, aby štáty na prijatie zákonov a noriem limitujúcich biznis na trhu služieb stratili právo, aby štát na svoje funkcie rezignoval v prospech privátneho sektora.

Môžem celkom pokojne tvrdiť, že myšlienka spojenectva s globálnou záujmovou skupinou v záujme zachovania každého národného štátu je nezmysel, zavádzanie. Z tohto dôvodu zvrchovanosť a štátnu suverenitu nie je možné ničím nahradiť a najmä nie tým, že minister Miroslav Lajčák či iní vládni predstavitelia budú pravidelne sedávať za stolom EÚ. Spojenectvo s globálnou záujmovou skupinou nie je možné, pretože táto skupina nemá žiadny zmysel pre národný záujem a nepodporuje nacionalizmus založený  na kladnom vzťahu k svojmu národu.

Minister Miroslav Lajčák by mal vedieť, že národný záujem, to je v objektívnej polohe udržiavanie moci, existencie, bezpečnosti, celostnosti a suverenity štátu. Dovolím si pripomenúť, že zvrchovanosť a štátna suverenita, to je právo vykonávať vládu a vydávať zákony vo vlastnej krajine a chovať sa ( ! ) ako nezávislá jednotka na medzinárodnom poli. Legitimitu hájiť záujmy SR ako politického národa má vždy naša vládna moc, pretože je ustanovená vždy našimi voľbami do NR SR.

Lenže naša vládna moc stratila už dávnejšie predstavu o tom, čo je v národnom záujme SR, ak ide o členstvo SR v EÚ. Úmyselne a zámerne nemôže na túto otázku odpovedať ani minister Miroslav Lajčák. Minister ani do dnešného dňa „nepochopil“, že národným záujmom členského štátu je, aby EÚ fungovala ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. Toto je základný problém v Európe, pretože v praxi EÚ na takomto základe nefunguje. A nefunguje preto, že globálna záujmová skupina nemá záujem o organizáciu rovnoprávnych národných štátov, pretože ak by podporovala takúto organizáciu, tak by sa musela vzdať svojich záujmových cieľov.

Globálnej záujmovej skupine sa už podarilo dosiahnuť veľa. A najmä to, že každá národná vládna moc zradila svojich občanov – voličov, pretože sa vzdala a vzdáva sa zvrchovanosti a štátnej suverenity a zahraničná politika bola z jej úrovne  vyprázdnená o otázky národného záujmu. Minister zahraničných vecí má vedieť, že k skutočne efektívnej zahraničnej politike sa vzťahuje národný záujem. Napriek tomu táto doslova poučka sa už zo strany vládnej moci a jeho samého nerešpektuje. Stalo sa to, čo sa nemalo v rámci EÚ stať: národné vlády dovolili, aby EÚ začala robiť vraj demokratický legitimovanú spoločnú zahraničnú politiku, čo v skutočnosti nemôže a nesmie, pretože občania jednotlivých národných štátov nie sú príslušníkmi  európskeho politického národa. Každý rozumný človek uzná, že jednotlivé národné záujmy kolidujú a preto nemôže existovať európsky národný záujem !!! Existujú však, a to veľmi konkrétne, záujmy globálnej záujmovej skupiny a to pre celý priestor EÚ. Pripomeniem stanovisko M. Thatcherovej: „V základoch pevného a spoľahlivého medzinárodného poriadku musí byť úcta k národom a národným štátom.“

Práve toto globálna záujmová skupina nerešpektuje a na podmienky Európy je minister Miroslav Lajčák jasným podporovateľom umelého spájania národov v jeden umelý, imperiálny štát. Ak by EÚ fungovala ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe, naši vládni predstavitelia by vôbec nemali možnosť tvrdiť verejnosti, že máme byť v akomsi jadre EÚ či vytvárať spojenectva tam, kde to z princípu nie je možné, pretože štát má ustrážiť, aby záujmy globálnej záujmovej skupiny neprerástli neprimerane do riadenia a správy štátu, respektíve, aby nebolo možné štát privatizovať.

Čo je možné v stručnosti povedať o morálnych kvalitách ministra Miroslava Lajčáka, ak takto som načrtol problém, čo vlastne predstavuje EÚ, k čomu smeruje a na akom základe funguje ? Tieto otázky ministra Miroslava Lajčáka  nezaujímajú, pretože ak by bol v svojej pozícií poctivým a objektívnym hľadačom pravdy ( či skutočných možnosti a potrieb členských štátov EÚ ), bol by musel sa ako politik správať k vlastnej krajine a jej občanom iným spôsobom.

Pre zahraničnú politiku vo všeobecnosti platí, že nie je dôležitá pravda o procesoch a udalostiach odohrávajúcich sa v Európe a vo svete, ale robí sa tak, aby bol dôležitý scenár, ktorý sa pripraví a realizuje. A demokratický Západ, na strane ktorého vyrástla a funguje globálna záujmová skupina, má veľké skúsenosti s prípravou a realizáciou rôznych politických scenárov po svete. Minister Miroslav Lajčák nikdy nebojuje za pravdu, ale za scenár, ktorý pripravujú v rôznom zoskupení naši partneri v EÚ, v NATO, v OSN a podobne. Tomu potom zodpovedajú aj jeho mravné kvality ako politika.

Na mravné kvality sa v praktickom živote nikto nepýta a nezameriava. Rozhodne to však musí robiť politická etika, ktorá je etikou cnosti. Ak je Miroslav Lajčák ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí, potom je potrebné orientovať pozornosť k tomu, aké má zdatnosti v záležitostiach toho, čo je dobre a správne. Mravne dobre konanie by malo byť v zhode  s určitými mravnými zásadami a normami. Mravne správne konanie   si vyžaduje, aby zodpovedalo určitej situácií či záležitosti.

Pre ministra Miroslava Lajčáka je charakteristické, že nech politici na demokratickom Západe robia politiku     zle a ich konanie nie je mravne správne a mravne dobre, tak jemu to nevadí, pretože sú to naši „partneri“, alebo, že nás k podpore takéhoto konania zaväzuje naše členstvo v nadnárodnej organizácií. A tak je pre ministra Miroslava Lajčáka samozrejmosťou, že nebude odsudzovať žiadne zločiny takej organizácie ako je NATO, že nemá žiadne zásadné postoje proti vojenským agresiám USA, napríklad v Iraku či v Afganistane, že nemá žiadne zásadné pripomienky k zničeniu Líbye, bombardovaniu Juhoslávie. Ministrovi nevadí, aký režim bol zásluhou demokratického Západu nastolený na Ukrajine a že tento režim vedie vojnu proti svojim občanom, ale veľmi smúti za tým, že Krym už nepatrí Ukrajine.

Ministrovi nevadí, že západní architekti rôznych scenárov nemajú žiadne morálne zábrany k tomu, aby mali záujem posúdiť, čo je morálne dobre a morálne správne. Ministrovi nevadí, že v tomto storočí už rapídne poklesla kvalita praktického rozumu na demokratickom Západe, pretože ten sa nezameriava na dodržovanie určitých princípov a noriem spolupráce medzi národmi a na sledovanie dobra aj pre svet vôkol nás a nesleduje, či politika, ktorá sa robí v rámci EÚ je primeraná potrebám života obyvateľstva. Ministrovi teda nevadí, že EÚ smeruje k ustanoveniu európskeho super štátu, pretože podľa neho z toho budeme mať  samé výhody. Ministrovi nevadí, ako sa demokratický Západ na čele s USA zaplietol Sýriu do vojny a pomohol túto krajinu zničiť.

Z titulu svojej funkcie mal minister Miroslav Lajčák vedieť, že už na začiatku roka 2016  Organizácia pre zákaz chemických zbraní ( OPCW ) potvrdila úplné odstránenie chemického arzenálu v Sýrií. Napriek tomu v ďalšom roku ospravedlňuje letecký zásah koaličných síl pod vedením USA v Sýrií. Citujem: „Vnímame zásah, ktorý vykonali USA na vojenskú infraštruktúru pod kontrolou sýrskeho režimu ako úsilie predísť ďalšiemu použitiu chemických zbraní v budúcnosti.“ Britské noviny Daily Mail  z januára 2013 zmazali článok zo svojich stránok s nadpisom: „USA podporili plán vykonať chemický útok na Sýriu a dať to za vinu režimu Asada.“ Chemický útok mal slúžiť ako zámienka pre zosilnenie vojenských akcií medzinárodnej koalície v Sýrií.

Predstavitelia EÚ jednotne vyhlasujú, že mier v Sýrií je možný iba vtedy, ak dôjde k politickej zmene, k pádu režimu  Bašára Asada. Pritom im vôbec nevadí, že v skutočnosti medzinárodná koalícia vojenských síl demokratického Západu nemá čo v Sýrií hľadať.

Počul niekto od ministra Miroslava Lajčáka o tom, že jeho jednou z priorít je rozvíjať priateľské vzťahy  s Ruskou federáciou na základe Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou o priateľstve a spolupráci  a že nesúhlasí s tým, aby SR sa podieľala na akomsi odstrašovaní Ruska ? Počul niekto o tom, že minister nesúhlasí s plánom Barbarossa 2, vypracovaným v Pentagone a schválený a podpísaný všetkými členskými krajinami NATO ? Ide o vojnový okupačný plán na zničenie Ruska nadväzujúci na okupačný plán Barbarossa fašistického Nemecka.

Ešte v roku 2016 predložil Frank – Walter Steinmeier na stretnutí V – 4 v Prahe dokument o vzniku európskeho super štátu.  V tomto dokumente sa o. i. píše: „Národné štáty nebudú mať právo rozhodovať o migrácií a nebudú mať vlastnú azylovú politiku.“ Ide o dokument vlád Nemecka a Francúzska. A čo na to úradujúci predseda 72. VZ OSN ? Citujem: „Realitou je, že migrácia je už tu a prišla, aby tu zostala. Musíme to akceptovať, naučiť sa s tým žiť a vymeniť reagujúcu za proaktívnu úlohu, aby sme tomu celému poskytli rámcové podmienky…mali by sme teda nájsť cestu, aby sme ju lepšie manažovali.“ Môžeme si myslieť, že minister Miroslav Lajčák aj v tomto prípade reprezentuje záujmy obyvateľov SR, ktorí už netrpezlivo čakajú na príchod   tisícov migrantov ?

Kariérny diplomat Miroslav Lajčák zapredal svoju dušu a svojho ducha predovšetkým globálnej záujmovej skupine ( nadnárodnej ) a jej ideológií a má ďaleko k tomu, aby sa upriamil k tomu, že bude verným politikom občanov SR.  V žiadnych zásadných otázkach, ktoré som doteraz spomenul, nevyniká morálnymi kvalitami, ktorými potrebuje disponovať politik oddaný  svojmu národu a vlasti. Vláda veľkého kapitálu s neobmedzenou slobodou si najíma „manažérov“ z rad politikov či vládnej moci, aby sa jej ľahšie vládlo  nad štátmi a ich obyvateľmi. To je zrejme aj prípad nášho ministra Miroslava Lajčáka. A preto sa v politike pred očami verejnosti deje zásluhou predstaviteľov vládnej moci veľmi zvláštna vec.  Zločiny demokratického Západu sú popierané, zatajované, prekrúcané na dobro a tak je podporovaná kultúra beztrestnosti.

Naša vládna moc proti žiadnym zločinom nikdy nebojuje, nepostaví sa, pretože nemá odvahu kritizovať svojich spojencov v politike a zbraní. Na strane druhej má však odvahu tvrdo bojovať proti svojim občanom, ktorým by mala verejne vysvetľovať a zdôvodňovať, prečo je benevolentná k mnohým zločinom vo svete a podporuje konfrontačnú politiku s Ruskom. Na čele bojovníkov proti vlastným občanom ako vraj semeniska extrémizmu je prezident SR Andrej Kiska, ktorého veľmi straší to, že z úst verejne činných osôb zaznievajú extrémistické reči a stali sa prejavom hnevu a vzdoru na sociálnych sieťach. A tak prezident SR priamo vyzýva: „Toto zlo nemôžeme prehliadať a nemôžeme k nemu byť ľahostajní. Musíme zakročiť všetkými možnými prostriedkami.“

Dokonca podľa prezidenta SR nemôžeme dovoliť, aby extrémisti ( teda jednotlivci z radov občanov ) určovali témy, ktorými sa oni, politici, budú zaoberať. Prezident SR si myslí, že úlohou spoločnosti je zabrániť, aby zlo fašizmu a nacizmu mohlo opäť ubližovať nevinným. Prezident SR a vládna moc hľadajú skutočných fašistov na Slovensku a pritom so  skutočnými „fašistami“ sa spolčili v rôznych nadnárodných štruktúrach. Globálna záujmová skupina, ktorá má všetko zlo a zločiny s ním spojené pod kontrolou, je pre našich politikov akousi „svätou relikviou“, ktorú treba chrániť, obdivovať, modliť sa k nej a uctievať. A našich vlastných občanov, od ktorých pochádza ich moc, treba neustále démonizovať.

Čo nás, občanov, môže dezorientovať v pohľade na osobnosť ministra Miroslava Lajčáka ? Dezorientovať nás má to, aby sme si v skutočnosti nevšímali, aké morálne kvality má minister.  Túto morálnu nevšímavosť je možné dosiahnuť iba tak, že plánovite dochádza k zámene morálnych kvalít ( cnosti ) za akési znaky popularity či odbornosti. V prípade ministra Miroslava Lajčáka túto zámenu verejne prezentoval Róbert Fico. Čo charakterizuje takúto zmenu ? Ak minister nemá ( či nedisponuje ) skutočnú zdatnosť v tom, čo je v politike, a predovšetkým v zahraničnej politike dobre a správne, tak sa absencia jeho morálnych kvalít nahradí napríklad jeho postavením na medzinárodnom poli.

V prípade ministra Miroslava Lajčáka je to zvolenie za úradujúceho predsedu 72. VZ OSN. A z tohto podľa Róberta Fica vyplýva, že minister je diplomatickou extratriedou, že je to vyznamenanie a česť pre SR, že je to reprezentácia SR ! Tieto superlatívy na ministra Miroslava Lajčáka nás, občanov, majú očarovať a ohúriť, aby sme ho videli v tej správnej svetožiare, ktorá predurčuje, že je to jeden z najlepších ( najsilnejších ) kandidátov na funkciu prezidenta SR.

Zámena morálnych kvalít za akúsi popularitu v skutočnosti nemôže a nesmie  platiť. Občan ju vedomé nesmie akceptovať. Samotná politická etika takúto zámenu nepredpokladá a nedisponuje takouto alternatívou. Namiesto toho jasne stanovuje, akými cnosťami musí ( či má ) politik disponovať. Politická etika ako etika, v tomto prípade cnosti, vyžaduje, aby v politike boli uplatňované tieto cnosti: politická múdrosť, svedomie v politike, politická statočnosť a cnosť umiernenosti v politike. Každá z týchto základných morálnych kvalít potrebných pre politika a politiku má svoje vnútorné základné  črty ( znaky ), ktoré ju charakterizujú a teda umožňujú určitú orientáciu. Najdôležitejšie miesto v rámci uvedených cnosti patrí síce politickej múdrosti, ale všetky zároveň sa ovplyvňujú a dávajú konečný výsledok v tom, aká politika sa robí, v prospech koho, akými prostriedkami, k akým cieľom je potrebné sa dopracovať, akých kandidátov  na politickú dráhu si máme vyberať.

Nekladiem si za cieľ rozpisovať sa o uvedených cnostiach. Iba si dovolím veľmi stručne niečo doplniť k politickej múdrosti. Politická etika všeobecne politickú múdrosť charakterizuje tak, že múdry je ten:

1. kto sa orientuje na jasné princípy a dobré ciele,
2. kto sa usiluje poznať a ovplyvňovať zložité skutočnosti,
3. kto vie pochopiť a posúdiť zložité situácie a zvládnuť ich.

Politická múdrosť sa osvedčuje najviac pri hľadaní a nachádzaní prostriedkov a ciest k vytýčeným cieľom. Lenže na demokratickom Západe jasne vidieť a poznať, že existuje veľký problém  v tom, kto a ako stanovuje určité ciele. Politická etika upozorňuje, že múdrosť       má spájať poznanie s konaním v niekoľkých krokoch, ktoré sa viažu na situačnú analýzu, zvažovanie možnosti a rozhodnutie. Prax ukazuje, že z tohto procesu sú úplne vylúčení občania a dá sa tvrdiť, že v mnohých smeroch aj národní politici, pretože konanie v uvedených krokoch „odovzdali“ do pôsobnosti globálnej záujmovej skupiny.

K politickej múdrosti majú ešte patriť ďalšie tri zložky, ktoré majú veľký politický význam. Sú to: pamäť týkajúca sa vlastnej histórie národa, istá miera obratnosti a taktickej schopnosti a predvídavosť.

Čo potom s ministrom Miroslavom Lajčákom ? Ako bude hodnotený, ak sa rozhodne kandidovať za stranu SMER – SD na funkciu prezidenta SR ? Stavím sa, že jeho hodnotenie bude založené na základe životopisných údajov, bude sa hovoriť o jeho zásluhách na zviditeľňovaní sa SR vo svete, pretože bol úradujúcim predsedom 72. VZ OSN a bude mať ako prezident SR všade otvorené dvere. A tak ďalej. Nikoho ani nenapadne hovoriť o jeho skutočných morálnych kvalitách ako politika , o jeho cnostiach tak, ako to požaduje politická etika.  Minister Miroslav Lajčák je ideálny typ politika , ktorého potrebuje globálna záujmová skupina. Pre záujmy obyvateľov SR je tento kariérny diplomat nepoužiteľný a keď, tak iba v tých istých intenciách, ako súčasný prezident SR Andrej Kiska.

Globálna záujmová skupina nikdy nemôže a ani nemá legitimitu k tomu, aby hájila záujmy obyvateľstva ktoréhokoľvek štátu. Skôr sa profituje ako mocenská sila , ktorá nemá čo podliehať štátnej moci, iba ju riadiť, oslabovať či privatizovať. Tým je absolútne proti občanom, pretože ich ako základ štátnej moci neuznáva a ani nemá záujem, aby občania mohli  ovplyvňovať rozhodovanie svojich volených zástupcov.

Prezidentom SR má byť taký kandidát, ktorý občanov svojej krajiny pokladá za základnú inštitúciu s prirodzenou autoritou, ktorej moc uznáva, pretože táto moc tvorí štátnu moc a štátna moc je povinná udržať na uzde vplyv globálnej záujmovej skupiny. Minister Miroslav Lajčák môže, ak sa tak rozhodne, kandidovať na funkciu prezidenta SR, nebude však v prípade zvolenia prezidentom všetkých občanov SR, ale prezidentom globálnej záujmovej skupiny, ktorá jeho prípadné víťazstvo prijme s veľkým uspokojením.

Dušan Hirjak