Vládna moc pestuje pocit malosti a “zakrpatenej” mysle.

V dnešnej dobe sa už praktický každý deň musíme diviť, krútiť hlavou, smiať sa i plakať zároveň nad určitými vyjadreniami politikov demokratického Západu, vrátane našich politikov, ktorými reagujú na určité zinscenované udalosti a následne ktorými zdôvodňujú pripravované a realizované „odvetné“ akcie či opatrenia. Z pohľadu našich vládnych politikov či niektorých opozičných politikov ide o zodpovedné a premyslené vyjadrenia našich spojencov v NATO a v EÚ, ktorým v rámci zachovania proklamovanej jednoty v dodržiavaní princípu atlanticizmu aktívne a operatívne sekundujeme.

Táto falošná jednota myslenia a konania politikov demokratického Západu má za úlohu pripraviť verejnosť na „strávenie“ dobrého chodu a následne na vyvolanie pocitu spokojnosti s každým činom , ktorý bol v záujme „humánnych“ cieľov vykonaný. Takýto spôsob existencie sveta a zásadných udalosti a spoločenských ( politických ) procesov pretrváva už dlhé roky.

Ako nazvať stav mysle, keď sa ukazuje, že politikom demokratického Západu to vyhovuje a verejnosť to celkom neznepokojuje ? Pretrváva a posilňuje sa „zakrpatená“ myseľ, ktorej stačia bilbordové vyjadrenia politikov. Táto myseľ si od človeka nevyžaduje, aby sa pričinil o určitú intelektuálnu úroveň ( pozíciu ) založenú na určitých pochybnostiach, protirečivých tvrdeniach a potrebe kritický preskúmať vyjadrenia politikov. Politická korektnosť uplatňovaná v médiách hlavného prúdu je zrkadlom „zakrpatenej“ mysle, ktorá upokojuje človeka byť zvedavým, kritickým, či aktívnym. Pozrime sa, čo si „zakrpatená“ myseľ v prípade vojenského útoku na Sýriu vôbec nevšíma.

1.

Demokratický Západ si z nevyargumentovateľných dôvodov zmyslel, že prezident SAR Baššár Asad nesmie byť prezidentom a teda na čele Sýrie, ale pritom nikomu nevadí, že sa nerešpektuje princíp nezasahovania do vnútorných záležitosti iných krajín.

2.

Demokratický Západ na čele s USA vraj bojuje proti terorizmu, ale v Sýrií rôzne teroristické skupiny majú jeho plnú podporu. Rusko a Sýria bojujú proti teroristom, ale demokratický Západ im neposkytuje súčinnosť a pomoc.

3.

V krajinách demokratického Západu boj vládnej moci a opozície je organizovaný ako boj politický. Lenže vojnu v Sýrií ťažko nazvať politickým bojom, pretože sýrska opozícia aj s ďalšími najatými bojovnými skupinami vedie vojnu proti vláde B. Asada a teda aj proti obyvateľstvu Sýrie. Západ bežne používa pre opozíciu v Sýrií, ktorú aktívne podporuje, výraz „umiernená“ opozícia. Samotná vojna v Sýrií, zničená infraštruktúra, obete na životoch a milióny utečencov, to nemôžu byť znaky „umiernenej“ opozície, ale jej podielu na politike realizácie projektu Nového amerického storočia, v ktorom bol rozvrat ( postaviť krajinu hore nohami ) plánovaný.

4.

Kancelárka SRN Merkelová sa vyjadrila, že vzdušné útoky na Sýriu sú potrebné a nevyhnutné. Premiérka Veľkej Británie Mayová zase zdôraznila, že vzdušné útoky sú správne a legálne. Tieto ženy to tvrdia napriek tomu, že Sýria nijako USA, Veľkej Británií a Francúzsku neublížila, neuškodila a ani vojenský nenapadla. Útok proti Sýrií bol porušením medzinárodného práva, ale mocnosti NATO to pokladajú za „plnú medzinárodnú legitimitu.“ ( prezident Francúzska Macron ). Dokonca podľa prezidenta Macrona „šlo o odvetný útok.“ Na demokratickom Západe všetci spoločne sa pokladajú za mierumilovných politikov. Iba Rusku vo vzťahu k Ukrajine nezabudli prisúdiť úlohu agresora a teda niekoho, kto ohrozuje aj samotnú Európu.

5.

Politici demokratického Západu chcú vraj hľadať mierové riešenie tamojšieho dlhoročného konfliktu, hoci si nemajú záujem pripomenúť, kto zničenie Sýrie naplánoval a riadi či podieľa sa na tomto ničení. Na území Sýrie sú západné mocnosti ( koalícia ochotných ) z vlastného rozhodnutia a svojvoľne. Prezidenta B. Asada nerešpektujú a ani jeho vládu, ale do sveta trepú nezmysly, že chcú mierové riešenie konfliktu. S kým chcú dohodnúť mierové riešenie ?

6.

Prezident USA nedávno prehlásil, že chce odísť zo Sýrie a stiahnuť 2000,- poradcov. Ak je v Sýrií toľko poradcov z USA, komu títo poradcovia radia ? Môžeme veriť, že pomáhajú sýrskej vláde v jej boji proti medzinárodnému terorizmu alebo je to skôr opačne a radia druhej strane vojnového konfliktu ?

7.

Britská vláda vydala vyhlásenie, že úder proti Sýrií považuje za „humanitárnu intervenciu“. Sýrsky režim vraj používa chemické zbrane od roku 2013, pričom pripravil o život takmer 1000,- ( jeden tisíc ) civilistov, čo je vojnovým zločinom a zločinom proti ľudskosti. Lenže použitie chemických zbraní nebolo nikdy dokázané, takže je diskutabilná aj smrť civilistov. Vojna v Sýrií je však tragickou realitou a jej výsledkom je niekoľko stotisíc mrtvých, o ktorých sa politici demokratického Západu akosi vôbec nezaujímajú.

8.

Západné mocnosti akýmsi záhadným spôsobom rozdelili vojenské zbrane na dve základné kategórie. Existujú iba zbrane nechemické a zbrane chemické. Nechemické zbrane môžu používať podľa vlastných kritérií západné mocnosti k „humanitárnemu“ zabíjaniu a rozvráteniu životov a majetku občanov Sýrie. Chemické zbrane sa nesmú používať, pretože v ich prípade ide o vojnový zločin a zločin proti ľudskosti. Ukazuje sa, že zabíjanie ľudí nechemickými zbraňami sa pokladá za ľudské. Ich použitie nie je viazané na fakty, ale na politické rozhodnutia a solidaritu s týmito rozhodnutiami. V čom je zvláštnosť ? Ak existuje vojna, ako napríklad v Sýrií, ťažko ju zakryť a nie je možné ju fingovať. Chemický útok na civilné obyvateľstvo v Sýrií je možné zinscenovať v rámci veľkého priestoru vojny, čo sa vždy vopred plánuje a možno to bude ešte pokračovať. Boj proti použitiu ( používaniu ) chemických zbraní sa stal akýmsi symbolom „mierovej“ politiky v ruinách vojnou zničeného štátu. Tento boj nahradil potrebu, aby politici Západu rešpektovali medzinárodné právo.

9.

Podľa Gartha, veľvyslanca Veľkej Británie, medzinárodné spoločenstvo sa musí ( ! ) postaviť, keď krajiny ( ako Sýria ) používajú chemické zbrane. Zaujímavé, že medzinárodné spoločenstvo nemá záujem postaviť sa proti vojne, ktorá v Sýrií bola rozpútaná, pričom tým krajinám, ktoré bojujú proti terorizmu, toto spoločenstvo vôbec nepomáha. Veľvyslanec Veľkej Británie však povedal takúto súvislú časť vety: „…a medzinárodné spoločenstvo sa musí postaviť, keď krajiny podnikajú nepriateľské akcie ohrozujúce svetový poriadok (!!!), či ak používajú chemické zbrane.“ Dá sa presne domyslieť, že veľvyslanec mal na myslí práve Rusko a Sýriu a že práve Rusko pokladá za krajinu, ktorá podniká nepriateľské akcie ohrozujúce svetový poriadok. Tým bolo okrem iného povedané to, že demokratický Západ sa nemôže zmieriť s tým, ako koná Rusko a aká má ostať aj s B. Asadom Sýria, pretože to nie je v súlade so svetovým poriadkom, o ktorý sa Západ usiluje.

10.

Náš poslanec Martin Klus, verný to sluha atlanticizmu v diskusnej relácií jasne naznačil mechanizmus rozhodovania politikov mocnosti NATO. Najprv je tu ich určenie, že došlo k použitiu chemických zbraní proti civilnému obyvateľstvu a teda ak sa dohodli mocnosti na tomto základe, potom je samozrejme, že je potrebné vyhlásiť, že ide o zločin proti ľudskosti. Z úst tých, ktorí kultúru beztrestnosti na demokratickom Západe bez svedomia pestujú, je vyhlásenie o zločinoch inej krajiny ( a mierumilovnej ) úplne farizejské. Ak boli vykonané tieto dve vyhlásenia, potom je jasné, že sa neprijme rozhodnutie k tomu, aby Organizácia pre zákaz chemických zbraní vznesené obvinenia prešetrila.

A preto ešte skôr, ako má možnosť uvedená organizácia začať šetrenie, uskutoční sa útok troch mocnosti Západu či NATO na určené ciele v Sýrií a medzi nimi aj na chemické sklady zbraní, v ktorých vraj boli uložené sarin a chlór. Martin Klus tento postup v aktivitách Západu odôvodňuje len tým, že vyšetrovanie by si vyžadovalo veľa času, bolo by zdĺhavé. Také vyšetrenie nie je dôležité, pretože dôležité je to, aby zásah troch mocnosti nestratil legitimitu !!! Povedané inak, ak by demokratický Západ čakal na vyšetrovanie a na samotné jeho výsledky, tak tieto výsledky môžu jasne ukázať, že dôvod na agresívny útok proti Sýrií neexistuje. Martin Klus teda vie, že ak by sa čakalo na výsledok vyšetrovania, zásah proti Sýrií by stratil legitimitu. Organizácia pre zákaz chemických zbraní teda nemohla dostať prednosť pred vojenským útokom.

Legitimitu vojenských zásahov proti zvrchovanému štátu si mocnosti demokratického Západu určujú úplne podľa vlastného uváženia a s cieľom trestať za vymyslené činy. Ostatní členovia NATO musia deklarovať vernosť a svoju podporu. A čo sa týka verejnosti, tá od propagačnej sféry Západu dostane takú dávku „zaručených informácií“, aby pancier „zakrpatenej“ mysle ostal neporušený.

11.

V sobotu, dňa 17.3.2018 v Hlavných správach vyšiel krátky článok o tom, že v piatok ( 16.3.2018 ) Rada EÚ na svojej webstránke predčasne omylom zverejnila rozhodnutie o zavedení nových sankcií proti Sýrií. Toto rozhodnutie opisuje, že nové sankcie proti Sýrií sú reakciou EÚ na chemické útoky sýrskej vlády proti vlastnému obyvateľstvu a bolo odsúhlasené dňa 19.3.2018. Pracovníci tlačovej služby zverejnili teda rozhodnutie skôr, ako ministri mohli o tom rozhodnúť na svojom zasadaní. Lenže problém bol aj v tom, na základe akého chemického útoku voči civilnému obyvateľstvu chcela EÚ obviniť sýrsku vládu, keď žiadny chemický útok v tomto období sa neodohral. Dalo sa teda predpokladať, že provokácia sa pripravuje a to práve s využitím chemických bojových látok.

12.

Americká armáda je na území Sýrie bez mandátu OSN a bez povolenia sýrskej vlády. Na demokratickom Západe nikomu nevadí, že ide o porušenie Charty OSN a noriem medzinárodného práva, že americká armáda okupuje časť ( štvrtinu ? ) Sýrie, stavia si vojenské základne a cvičí islamských teroristov. V tomto prípade podľa „normy“ demokratického Západu nejde o agresora. Ale v prípade Ruska a jeho armády ide o agresora, pretože armáda vraj vtrhla na územie Ukrajiny a vedie vojnu.

13.

Raketový útok na Sýriu vraj zasiahol sklady chemických zbraní, v ktorých bol uložený chlór a sarin. Ak by to bola pravda, tak je možné predpokladať, že výbuchy rakiet by mali za následok vytvorenie smrtonosného mraku, ktorý bude zabíjať ľudí. Lenže nič také sa nestalo. V skutočnosti sklady chemických zbraní museli byť prázdne, pretože za opačnej situácie raketový útok USA by bol to isté, čo prisudzujú samotnej sýrskej vláde. Otázka: Môžeme si dovoliť raketovým útokom likvidovať chemické zbrane bez následkov ?A môžeme veriť chvastaniu sa Američanov, že ich operácia významne narušila potenciál sýrskeho režimu, pokiaľ ide o chemické zbrane ? Nemáme skôr veriť tomu, že najhodnejší spôsob likvidácie chemických zbraní, ak by sa Organizáciou pre zákaz chemických zbraní našli, je práve mierový spôsob ich likvidácie, teda celkom odborný a za použitia ochranných prostriedkov ?

14.

Ak sa mocnosti Západu rozhodli pre vojenský zásah, znamená to, že v skutočnosti z ich strany nešlo o to riešiť chemické zbrane, pretože dobre vedia, že sú už dávnejšie zlikvidované a že chemický útok zo sýrskej strany sa nikdy neuskutočnil. V tejto súvislosti možno je dôležitá poznámka Martina Klusa, ktorý poznamenal, že útok bol odkazom okrem iného aj v tom, že Západ svoje pozície v Sýrií nevyprázdnil. To je vlastne to, čo si želá aj francúzsky prezident Macron: USA nech v Sýrií zostanú! Teraz sa vie, že v Sýrií sú špeciálne jednotky USA, Veľkej Británie a Francúzska. Lenže nikto z demokratického Západu sa nechystá pomáhať Sýrií a Rusku v ich boji proti teroristom a za rýchle ukončenie vojny.

Je čas pripomenúť si vystúpenie Mikuláša Dzurindu na verejnom mítingu dňa 16.9.1998 pred budovou televízie Markíza. Citujem: „Prišli ste preto, lebo chcete brániť základné ľudské práva. Chcete brániť základné ľudské právo – právo na slobodné, neskreslené, necenzurované šírenie informácií. Prosím Vás, neslúžte tomuto neľudskému, protiľudovému a stále viac diktátorskému režimu. Poďte so slobodnými ľuďmi, pričiňte sa o slobodné Slovensko.“ Toto povedal M. Dzurinda pred dvadsiatimi rokmi, ešte za čias vlády Vladimíra Mečiara, keď potom po voľbách sa stal predsedom vlády SR.

Za tých dvadsať rokov sa toho veľa zmenilo. Tušíme a cítime, že jeho prejav môže v plnej miere patriť aj pre celý demokratický Západ a jeho politikov. Žiadnu pravdu sa v súčasnosti nedozvieme, iba sami keci a falošné obvinenia, falošné konštrukcie. Žiadne slobodné, neskreslené, necenzurované informácie sa v dnešnom svete demokratického Západu nepoužívajú. M. Dzurinda vtedy vyzval občanov, aby sa pričinili o slobodné Slovensko. Lenže ako sa môžu občania o to usilovať, keď politici občanov nerešpektujú v ničom, keď im problémy na riešenie zastierajú, keď im neumožnia, aby sa dostali k slobodným, neskresleným a necenzurovaným informáciám ?

Ako môžeme budovať a posilňovať slobodné Slovensko, keď naši politici stále viacej a viacej prijímajú rozhodnutia, aby sme boli závislými od nadnárodných štruktúr, od Bruselu, od NATO, od USA, od akéhosi jadra EÚ ( poriadne prehnitého ). Strácame zvrchovanosť a štátnu suverenitu a preto skutočná podstata politiky, ktorú majú robiť naši politici – zástupcovia, je už vytunelovaná, pretože to nezáleží na našich rozhodnutiach. Ak sme stratili ( odovzdali ) napríklad svoje právomoci v oblasti zahraničnej politiky, tak sa to musí odzrkadliť aj na našej politike vo vzťahu k riešeniu otázok vojny a mieru či v iných otázkach.

V rámci EÚ a NATO sa nezameriavame na podporu rozvoja medzinárodných vzťahov, na rozvoj priateľstva medzi národmi. Ešte sme si nestihli všimnúť, že naše poručníctvo pod USA, NATO a EÚ neslúži k rozvoju priateľských vzťahov medzi národmi. Všimnime si, čo k tomu povedal pán Klincevič, člen Rady RF: „Priateliť sa s Američanmi nie je možné. Nerozumia týmto slovám. Nemajú tak vysoké duchovné kvality. Sú to pragmatici, ktorí žijú iba pre svoje potreby. Všetko ostatné ich nezaujíma.“

Za tých dvadsať rokov sa Slovensko pod vedením politikov postupne mení zo slobodnej, suverénnej krajiny na krajinu s pocitom malosti, ktorý nás orientuje k vedomiu podriaďovať sa dobrovoľne a poslušne mocnostiam nadnárodných štruktúr tak, ako si to želajú. Pre pocit malosti – Čo my môžeme ? – sa vzdávame otvorene a kritický diskutovať o tom, akú EÚ potrebujeme, ako má ( ak už existuje ) existovať a pracovať NATO, ako neporušovať medzinárodné právo a podobne. Zapadli sme a ďalej zapadáme do najväčšieho bahna kapitalizmu, ktorého elity nepotrebujú ani národné štáty, pretože sú prekážkou ďalšieho narastania bohatstva pre pár vyvolených.

Pre pocit malosti bola nám vsugerovaná úloha plniť si v daných štruktúrach úlohu byť solidárnou krajinou s rozhodnutiami mocných a v tomto roku to prešlo do systematického pripomínania, že máme byť slušným Slovenskom. Táto malosť je výsledkom zásadného rozchodu vládnej moci s občanmi, ktorí tvoria práve základ štátnej moci. U politikov došlo k strate sympatií k občanom, k strate dôvery k občanom, k strate vecnej a rozumnej komunikácie s občanmi, k posilneniu viery, že občania nemajú poznávacie schopnosti zvládať správu vecí verejných.

Až príliš dobre to bádať na vnútorných záležitostiach – udalostiach v krajine v tomto roku, keď vládna moc a politici vôbec doslova „ako kus mäsa hodili“ nás, občanov pred niektoré mimovládky, aby pod vedením prezidenta SR si mohli s nami robiť, čo majú v svojich plánoch. Tie plány vôbec nie sú lepšie od nečinnosti či plánov vládnej moci, len nás silnejšie zvierajú v presvedčení, že my, občania Slovenska, máme byť slušní, poslušní a tým nás ešte viac oddeľujú od problémov, ktoré je potrebné naliehavo riešiť.

Postupné tunelovanie podstaty politiky v štáte a spoločnosti má priamu súvislosť s tým, ako kvalitne pracujú politické elity a to tak po svojej „odbornej“ stránke ako aj po stránke morálnej, teda takej, ktorá ukazuje, či majú politici schopnosti k tomu, čo od nich požaduje politická etika, ak sa zaoberá otázkami etiky cnosti osobnosti a etiky cnosti inštitúcií. Niekto napísal, že v skutočnej demokracií nekvalitných vodcov ( politikov ) eliminujú občania voľbami. To už dávnejšie neplatí, nestalo sa skutočnosťou, nemá dostatočný efekt, hoci aj terajšie úsilie opozície je smerované tak, aby sme verili, že potrebujeme predčasné voľby, pretože tie nám dodajú kvalitných politikov.

Na rozdiel od minulosti občania a štátna moc na Slovensku majú veľmi silnú konkurenciu, ktorá sa politický a ekonomický etabluje v nadnárodných štruktúrach a má veľmi účinné spôsoby ovplyvňovania politikov na národnej úrovni. Nadnárodné štruktúry majú dostatočný vplyv na parlamentnú demokraciu, ktorá im vyhovuje a preto vyhovuje aj súčasný volebný systém. Voľby nám, občanom, neprinášajú uspokojenie, pretože sa nedarí, nakoniec z tých istých politických firiem, vybrať kvalitných politikov, ktorí budú dbať na to, aby zvrchovanosť a štátna suverenita tvorili kostru nevytunelovanej politiky. V skutočnosti ani žiadneho konkrétneho politika do poslaneckej funkcie občania ani nevyberajú.

Ponúka z radov štandardných politických strán je jednofarebná, v ktorej témy o EÚ, o NATO, o USA sú nedoknuteľné na posudzovanie a rozhodovanie pre občanov. V skutočnej demokratickej spoločnosti takéto ostré výnimky z posudzovania nesmú existovať !!! Pocit malosti z ponuky vytŕča ako veľký osteň, ktorý občania musia rešpektovať. A z tohto pocitu malosti sa potom záväzne robia politické kroky – politické rozhodnutia a sľuby. Musíme byť jednotní a teda solidárni so všetkými mocnými na nadnárodných úrovniach. Za príklad môže poslúžiť prípad o otrávení špióna či útok USA, Francúzska a Veľkej Británie na Sýriu.

To, čo pri týchto situáciach ( prípadoch, udalostiach ) vystrájajú naši politici a naša vládna moc, to už súvisí s otázkou, či má ešte niekto z nich zdravý rozum. Vládna moc zo všetkých svojich síl bojuje proti extrémizmu, ale sama nemá problém extrémizmus silných mocnosti podporovať. Vládna moc a politické strany ignorujú politickú stranu ĽS – NS a želajú si, aby táto strana bola rozpustená, ale iniciatívne podporujú vojnu v Sýrií. Predseda vlády SR pokladá vojenský zásah proti Sýrií za výstrahu pre Sýriu, za snahu zamedziť ďalším chemickým útokom, hoci sa žiadny takýto útok nedokázal. Podobne sa vyjadrilo aj ministerstvo zahraničných vecí SR. Podpora vojny, to sú už prípady pre zahájenie trestného stíhania, ale nič také sa nedeje.

Zbaviť sa silného pocitu márnosti znamená hľadať spôsoby, ako sa zbaviť nekvalitných politikov, teda takých politikov, ktorí svoj politický program bez ohľadu k tomu, že majú slúžiť občanom, svojvoľne zakladajú na svojom vlastnom pocite a potrebe posluhovať všetkým mocným z nadnárodných štruktúr a tomu zvyšku, čo ešte z politiky ostalo, sa venovať ako druhoradým a podstatným povinnostiam. Jedným zo spôsobov, ako sa začať zbavovať nekvalitných politikov, je pripraviť a schváliť taký volebný systém pre parlamentné voľby, ktorý posilní úlohu a vplyv občanov ako tých, ktorí zástupcov môžu vyberať, voliť a odvolávať.

Nemôžeme podporovať také vyjadrenia a správanie sa našich politikov, ktorí majú za cieľ, aby občanovi postačovala k jeho životu len akási „zakrpatená“ myseľ. Takáto myseľ nemá žiadne jasné a potrebné požiadavky, takáto myseľ je plne uspokojená tým, čo sa v propagande nosí či presadzuje, takáto myseľ upokojuje v pohľadoch na budúcnosť národov, pretože sme vraj MALÉ NIČ, ktoré sa nemôže presadiť a keď nebudeme počúvať mocných ( či málo – mocných ) tohto sveta a držať sa ich za kabát, tak ostaneme kdesi na periférií života, na periférií Európy. „Zakrpatená“ myseľ musí byť zakonzervovaná, pretože môže a má sa využívať iba myseľ mocných pánov sveta, myseľ pánov nadnárodných štruktúr.

Nech je nám poučením životný príbeh politika Róberta Fica. Jeho myseľ ( a správanie ) sa vždy zmietalo medzi mantinelmi nášho občianstva a pozíciou mocných z nadnárodných štruktúr. Jeho základnou chybou bolo, že osobne mohol byť svojou mysľou géniom, ale svojmu občianstvu prisúdil iba pozíciu mať „zakrpatenú“ myseľ, ktorá nemá žiadne dôležité právo či povinnosti. Róbert Fico musel odísť, pretože nikdy nebol prirodzenou súčasťou občianstva, neorientoval sa na občanov ako na tých, u ktorých bolo potrebné hľadať silu a dostatočnú podporu pre jeho politiky.

Národný politik svoju silu a svoje poslanie má vidieť v spojení s občanmi – voličmi. Ak v nich nachádza svoju silu, ak z ich záujmov formuje svoj politický program, ak priamo žije uprostred myšlienok svojich občanov, tak nemusí vykrikovať občanom, že ak sa komukoľvek z nadnárodných štruktúr nepodriadime a neskloníme hlavu, tak sa z milosti pánov sveta ocitneme na periférií života, napríklad Európy.

Sebavedomý politik s potrebnými kvalitami nemôže existovať bez úzkeho spojenia s občanmi, pretože ak existuje iba z milosti nadnárodných pánov, potom sa aj tak ponížene musí správať. Prípady všetkých zločinných vojen , ktoré rozpútal demokratický Západ za posledných niekoľko desiatok rokov tomu dosvedčujú. A Sýria je najčerstvejším príkladom toho, že nemáme sebavedomých politikov, ktorí zrástli s občanmi a vedia jasne a zrozumiteľne odsúdiť agresiu členov NATO, nemáme vládu, ktorá prijme k tomu jasné odsudzujúce stanovisko. Aj zásluhou našich politikov podporujeme zločincov a kult beztrestnosti. Nový predseda vlády SR sa plne prejavil ako politik, ktorý je zakomplexovaný vzťahmi k nadnárodnými štruktúram a osvojil si spôsob chovania od svojho partnera Róberta Fica.

Na jednej strane predseda vlády SR zdôrazňuje, že má hlbokú pokoru k občanom a na strane druhej, ak v zmysle toho je potrebné konať, tak útok spojencov v NATO na Sýriu vníma ako výstrahu ( ! ) a snahu zamedziť ďalším takýmto útokom. Veľvyslanec Veľkej Británie sa vyjadril, že je sklamaný z toho, že SR nevyhostila ani jedného ruského diplomata v súvislosti s tým, že vraj Rusko otrávilo svojho bývalého špióna. Podľa veľvyslanca útok chemickými zbraňami v Salisbury vraj dostal do rizika desaťtisíce Slovákov a preto bolo potrebné ukázať našu solidaritu s Veľkou Britániou. Záhadou je, že nikto z našej vlády na vyjadrenie veľvyslanca Veľkej Británie nereagoval.

Žalostným príkladom politika s poníženým správaním a príkladom malosti je poslanec Martin Klus. Ten je presvedčený, že ak spojenci Veľkej Británie dospejú k záverom, že stopy po otrávení vedú do najvyšších poschodí ruskej politiky, tak treba na to reagovať koordinovanou akciou viacerých štátov, pričom Slovensko by nemalo stať bokom. Presne tak sa to robí, poslanec nemá s tým žiadny problém a preto aj útok na Sýriu vládna moc a časť opozície prijali ako samozrejmosť.

Pancier „zakrpatenej“ mysle treba preraziť. My, občania, si musíme sami seba ustrážiť pred tými, čo nás systematický udržiavajú v režime „zakrpatenej“ mysle. Niekto nám tu vedomé podsúva heslo „Za slušné Slovensko !“, pričom to isté Slovensko ústami svojich politikov sa hlási ( a už roky ) k podpore mnohých zločinov, ktoré boli v svete napáchané. Je to normálne ? Azda my, občania, si musíme povinne osvojiť politiku drancovania sveta, zabíjania a ničenia len preto, že to je v záujme hŕstky najbohatších ľudí sveta a k tomu potrebujú, že kapitalizmus musí byť nevyhnutne barbarským zriadením, v ktorom musia zmiznúť národné štáty, skutočná sloboda človeka, jeho spôsob myslenia a prejavu v spoločnosti a teda musí zmiznúť skutočná Európa ?

Dušan Hirjak