Ešte raz sa vrátim k článku Daniely Balážovej v denníku Pravda, ktorý bol uverejnený pod názvom „Na Slovensku silnie proruská propaganda“. Len pripomeniem, že redaktorku veľmi zaujalo, kto ovplyvňuje slovenských bojovníkov proti „bruselskému diktátu“. Naše ministerstvo vnútra akosi analyzovalo proruskú propagandu na Slovensku a došlo k záveru, že sa vytvárajú nálady spochybňujúce členstvo v EÚ a zahranično-politickú orientáciu Slovenska.
Z môjho pohľadu je dôležité uvedené postoje dať do určitej súvislosti s referendom o EÚ. Už vieme ako Briti hlasovali v referende o tom, či má Británia zostať členom EÚ alebo z nej vystúpiť. Za odchod hlasovalo 51,9% voličov, teda 17 410 742. Za zotrvanie hlasovalo 48,1 % voličov, teda 16 141 241. Brexit sa teda stal skutočnosťou, pretože viacej bolo tých, čo hlasovali za ukončenie členstva v EÚ.
Podľa autorky článku bojovníkov proti „bruselskému diktátu“ ovplyvňujú konšpiračné média a web stránky, ktoré šíria proruskú propagandu. Ak by sme mali veriť tomuto nezmyslu, tak proruská propaganda dosiahla vo Veľkej Británií vynikajúci výsledok. Môže však volič, ktorý sa rozhodol pre Brexit, veriť nezmyslu o proruskej propagande? Autorka článku tvrdí, že šírenie proruskej propagandy je bezpečnostnou hrozbou. Aspoň u nás na Slovensku. Zatiaľ som si nevšimol, že by voliči vo Veľkej Británii, ktorí hlasovali za Brexit, boli označovaní za tých, čo predstavujú bezpečnostnú hrozbu. Nepredpokladám, že výsledok referenda vo Veľkej Británii bude niekto dávať do súvislosti s proruskou propagandou v Európe.
Výsledok referenda predstavuje súhrn slobodných rozhodnutí voličov, pričom žiadny z nich nie je povinný nikomu zdôvodňovať, aké mal dôvody pre svoje rozhodnutie. Výsledky referenda vo Veľkej Británii nám ukazujú jednu dôležitú zásadu: každý má právo na svoj postoj v otázke členstva v EÚ. Buď áno alebo nie. Obidva postoje majú z hľadiska práva rovnakú hodnotu. Ak postoj voličov ovplyvňuje nejaká propaganda, tak z hľadiska účasti voličov na referende nemôžeme tvrdiť, že ide o bezpečnostnú hrozbu.
Redaktorka D. Balážová nevysvetlila, čo sú to protieurópske či protiamerické postoje. V každom prípade tieto postoje podľa nej má väčšina extrémistických skupín na Slovensku. Podľa mňa, mať protieurópsky či protiamerický postoj, hoci bližšie nešpecifikovaný, neznamená byť zaradený do extrémistickej skupiny. Je to iba nápad redaktorky, možno oficiálne stanovisko celej redakcie denníka Pravda. Výsledky referenda vo Veľkej Británii nám umožňujú pochopiť súčasnú situáciu tak, že brať proruskú propagandu v Európe za určujúci vplyv na rozhodovanie sa voličov či občanov, nemôže sa zakladať na žiadnych serióznych faktoch.
Príklad referenda o EÚ vo veľkej Británii hovorí o tomto pravidle: k tomu, aby voliči odmietli EÚ, teda vystúpenie krajiny z nej, nepotrebujú sa zaoberať proruskou propagandou. Postačuje, ak ich postoj je založený na tom, že sú to bytosti autonómne a zodpovedné a na základe toho majú svoju slobodnú voľbu.
V masmédiách sa môžeme dopočuť či čítať, že EÚ je jedinou dnes existujúcou zárukou mieru a stability na našom kontinente. Zaznelo to napríklad aj dňa 25.6.2016 v komentári denníka Pravda „V stávke je všetko“. Veľmi by som si želal, aby táto téza bola pravdivá a aby sa dalo veriť tomu, čo EÚ robí v oblasti zahraničnej či európskej politiky. Komentátor Pravdy zavádza čitateľov, pretože jeho tvrdenie môžu vyvrátiť fakty o tom, akú politiku robila EÚ vo vzťahu napríklad k Juhoslávií. Keďže nechcem zachádzať až do iného kontinentu, tak úplne stačí pripomenúť, že aj zásluhou EÚ došlo k ukrajinskej kríze, vzniku občianskej vojny na východe Ukrajiny a k rozvratu tohto štátu. A „najúžasnejším“ výsledkom politiky EÚ je to, že cez rôzne politické machinácie dokázala prijať myšlienku, že Rusko je agresor, nepriateľ Európy a že touto myšlienkou EÚ straší skoro pol miliardy obyvateľov.
Inštitúcia, ktorá je zárukou mieru a stability, sa má v reálnom živote správať iným spôsobom. Predovšetkým už základný konštrukt mieru a stability na našom kontinente sa nemôže formovať bez Ruskej federácie, ktorá má byť partnerom EÚ a nie nepriateľom Európy. EÚ vstúpila do konfrontačnej politiky s Ruskom. Prečo to urobila? Lebo je to taká inštitúcia členských krajín, ktorá dávno zabudla, že má byť zárukou mieru a stability nášho kontinentu a dala sa plne do služieb záujmov USA, pretože všetky jej členské krajiny bez výhrad prijali princíp atlanticizmu v politike a podriaďujú sa politike USA všetkými možnými spôsobmi vrátane NATO. V tomto období je pre NATO veľmi dôležitou úlohou zabezpečenie obrany jeho východného krídla. Dokonca vraj Slovensko má pomáhať Ukrajine s odmínovaním jej územia, možno so zámerom vytvoriť lepšie podmienky pre ďalšie boje v rámci občianskej vojny. Pýtam sa: na akej obrane bude pracovať Slovensko na území Ukrajiny?
Ak chce byť EÚ zárukou mieru a stability na kontinente, je povinná čo najskôr riešiť dve zásadné úlohy. Prvá úloha súvisí s tým, že je potrebné začať pracovať na politike vymaňovania sa z poručníctva spod USA, hľadať k tomu vhodné politické metódy a nástroje. Druhá úloha má priviesť EÚ k poznaniu čo najskôr skončiť s politikou strašenia obyvateľov Európy Ruskom a pokladať Rusko za svojho prirodzeného partnera v systéme medzinárodnej bezpečnosti.
Demokratický Západ pokladá Rusko za možného agresora v Európe, hoci svoje vojska má na svojom území a pričlenením Krymu k Ruskej federácií sa iba spoločne bránilo aj s jeho obyvateľstvom pred agresivitou USA dostať sa cez kyjevskú moc na toto dôležité strategické územie. Prítomnosť vojenských síl USA na území Európy sa neustále navršuje a je pokladaná za základ mieru, stability a dostatočnej obrany pred Ruskom. Mier si nemôže EÚ dovoliť ohroziť len preto, lebo je presvedčená o anexií Krymu Ruskom.
Ak sa obyvateľstvo Krymu, vzhľadom na výsledky Majdanu, rozhodlo konať a pripojiť k Ruskej federácií, tak je potrebné rešpektovať toto rozhodnutie. Právo obyvateľov Krymu rozhodnúť sa o svojom ďalšom spolunažívaní je prvým a najdôležitejším právom, ktoré je potrebné rešpektovať a nie je potrebné sa vyhovárať na žiadne iné právne akty, ktoré by toto právo suspendovali. Obviňovanie Ruska z anexie Krymu sa zakladá iba na politike škodiť čo najviac Rusku, pretože politici Západu tu v žiadnom prípade nereprezentujú záujmy obyvateľstva Krymu, iba záujmy USA.
Teraz sa vrátim k programovému vyhláseniu vlády SR v oblasti zahraničnej a európskej politiky. Zvyčajne sa k tomuto textu málokto má záujem vrátiť a zamyslieť sa nad jeho obsahom, ktorý možno pre politikov pripravil úradník Úradu vlády SR buď sám alebo so svojim spolupracovníkom. Na úradníkov sa nemôžeme vyhovárať. Príslušný text prešiel schvaľovacím procesom, súhlasila s nim NR SR a prezident SR, teda predstavitelia štátnej moci.
Táto moc predstavuje pre občanov ako zdroja moci určitú autoritu, ktorú je potrebné rešpektovať. Rešpekt k autorite zo strany občanov sa najskôr zakladá na tom, že títo občania veria štátnej moci, že si stanoví dobrý program pre svoju politickú činnosť a že zámery štátnej moci v každom prípade budú v súlade s rešpektovaním vízie blaha všetkých, do ktorej úsilie o mierové spolunažívanie národov sveta určite patrí. Tento rešpekt k štátnej moci ako najvyššej a najmúdrejšej autorite na našom území zároveň pre obyvateľov Slovenska znamená, že majú nádej, že zahraničná a európska politika im dá určité istoty a zodpovedá ich predstavám. A opäť chcem pripomenúť, že aj v samotnej nádeji má určité svoje miesto túžba žiť v mieri.
Z rešpektu a nádeje sa formuje presvedčenie, že program politiky štátnej moci ako autority nemôže byť iný ako správny, rozumný, múdry a v záujme obyvateľstva. Všeobecné presvedčenie nám, obyvateľom Slovenska, potom dáva „pokyn“, že sa môžeme venovať svojim individuálnym potrebám, problémom a úlohám, pokojne organizovať svoje životy, plánovať si svoju budúcnosť, v ktorej vlastné deti a vnúčatá majú dôležité miesto. Rešpekt, nádej a z nich vybudované presvedčenie nám vytvárajú akýsi „sociálny zmier“. Pre predstaviteľov štátnej moci je tento „sociálny zmier“ dostatočne akceptovateľný, pretože na jeho základe si vytvárajú výhovorku, že nie je potrebné zo strany štátnej moci pracovať dôslednejšie a priam vyžadovať od obyvateľstva, aby cez svoje „neformálne štruktúry“ vstupovalo do aktívneho verejného života. Ako sa to všetko prejavuje v politickej praxi?
Tým, že sa schváli Programové vyhlásenie vlády SR bez účasti verejnosti, tým je dané, že štátna moc vo vzťahu k občanom ich podrobuje svojej autorite a viacej nič. Aj pre liberalizmus je charakteristické, že občanov nie je potrebné iba podrobovať autorite štátnej moci, ale ich viesť k účasti na politickej moci. V tomto prípade však rešpekt, nádej, presvedčenie, ktoré dominujú na strane občanov, nepostačujú. V zásade je možné predpokladať, že každý človek môže mať schopnosť interpretovať politiku štátnej moci. Lenže samotná interpretácia má tiež svoje „zákonitosti“ ako podmienky, z ktorých vychádza. Rešpekt, nádej, presvedčenie zvyčajne nemôžu dať interpretáciám dostatok „energie“, aby sa mohlo uvažovať o určitých záveroch či odhaľovať určité politické praktiky a politické pravdy určené pre život obyvateľstva.
Dostávam sa k tomu bodu svojho uvažovania, keď je potrebné konštatovať, že nastal čas, keď si mechanizmus sledovania politických procesov a praktík vyžaduje doplniť o konštrukciu verejného zdôvodňovania politiky, ktorú pripravuje a realizuje štátna moc. Toto verejné zdôvodnenie politiky má byť politickou povinnosťou, ktorá sa nesmie donekonečna obchádzať vyhláseniami o ochrane hodnôt Západu. Treba doplniť, že verejné zdôvodnenie politiky sa nedá robiť bez verejných diskusií, v ktorých je potrebné uplatňovať schopnosti kritického myslenia. Dostávame sa tak k ľudskému právu slobodne myslieť si, čo chceme a hovoriť či konať podľa toho, čo si myslíme.
Dušan Hirjak
Koniec desiatej časti