Komu vyhovuje demokraciu zablokovať na pozícií parlamentnej demokracie ?

V týchto dňoch sa opoziční politici vehementne dožadujú, že namiesto rekonštrukcie vlády SR je potrebné zorganizovať predčasné parlamentné voľby. Vraj nech rozhodne občan, bude to najspravodlivejšie a najdemokratickejšie riešenie, najmä keď je podporované aj účastníkmi pochodov a protestov. Občan – volič zo strany politikov dostáva k ponuke vybrať si z týchto dvoch „chodov“: a) prijať rekonštrukciu vlády SR a počkať si na najbližšie parlamentné voľby alebo b) dôrazne žiadať o predčasné parlamentné voľby, aby boli vytvorené predpoklady pre zostavenie úplne novej vlády SR.

Tieto dva „chody“ alebo výber jedného z nich má v skutočnosti občana – voliča iba „zasýtiť“, aby sa upokojil a prijal túto hru na demokraciu ako výraz svojej slobodnej vôle. Všimnime si: na jednej strane je tu už druhý rok enormná kritika vládnej moci a jej politiky, ktorá podporuje a vytvára korupčné prostredie v štáte ( SR ), pričom korupciu nepotiera a na druhej strane je tu jednoznačná orientácia, že boj proti korupcií je možné začať riešiť len ak budú predčasné voľby a bude ustanovená nová vláda.

Ak ostaneme iba pri ponuke už uvedených dvoch „chodov“ politikov vládnucich či opozičných, tak stále bude platiť, že ide iba o proces debilizácie občanov – voličov. Prečo ? Pretože občanov iba navádzame na to, ktorým smerom môžu uvažovať. Treba zdôrazniť, že obidve ponuky ukazujú na potrebu parlamentných volieb, pretože tak zostavenie novej vlády SR či rekonštrukcia vlády SR vychádzajú z toho istého základu – výsledkov parlamentných volieb. Boj proti korupcií zo strany súčasnej opozície môže byť vedený z dvoch dôvodov: a) ako sa deje usporiadanie záležitosti života spoločnosti z hľadiska spravodlivosti a naplnenia verejného záujmu alebo b) snahy získať politickú moc, pretože táto snaha patrí medzi priority politických strán.

Ak by ma opozícia mala svojimi činmi ( nie iba kritikou ) presvedčiť, že boj proti korupcií chápe ako svoju povinnosť podľa písmena a), potom by opozícia musela splniť vo vzťahu k občanovi – voličovi dve podmienky.

Prvou podmienkou je verejné predloženie občanom – voličom určitého súhrnu návrhov zákonov a nariadení či rôznych opatrení, ktoré budú problematiku korupcie riešiť. Požiadavka opozície a verejnosti na odvolanie prezidenta PZ SR rozhodne do tohto usporiadania celej schémy boja proti korupcií nemusí patriť. Táto požiadavka nebola splnená, pretože opozícia sa tým nezaoberala. Druhá podmienka súvisí s tým, že opozícia mala verejne predložiť občanom – voličom svoje návrhy na zmenu volebného systému do NR SR, aby mohla žiadať o podporu svojich návrhov.

Naši politici sa svorne odvolávajú na demokratické parlamentné voľby, aby rozhodol občan – volič, ale už vôbec sa nedostávame k tomu, aby sme si ako občania mali jasne uvedomovať, že výsledky parlamentných volieb nie sú výsledkom iba čiastočne slobodnej vôle občana – voliča, ale v prvom rade sú výsledkom volebného systému volieb do NR SR. Volebný systém volieb do NR SR určuje, akým spôsobom sa budú pripravovať voľby, akým spôsobom bude uskutočňovaný výber kandidátov na poslancov, akým spôsobom sa bude uberať predvolebná agitácia, akým spôsobom bude vykonávaný volebný akt a ako sa zosumarizujú výsledky volieb do zákonodarného zboru. Nadväzne na nový volebný systém ma byť novelizovaná Ústava SR, aby bola riešená otázka ustanovenia novej vlády SR.

Druhá, najdôležitejšia podmienka, nebola zo strany opozičných poslancov rovnako splnená. Má to svoj „racionálny“ základ – nesmie sa narušiť súčasne platný systém prístupu štandardných politických strán k moci a teda ich priame prepojenie na „zadný dvor“ politiky – rôzne finančné a podnikateľské skupiny a prístup oligarchov do sféry štátnej moci. Takže ak sa nebude meniť volebný systém do NR SR, zostane ten istý systém vyhodnocovania výsledkov volieb a budú sa môcť sformovať nové záujmové skupiny, ktoré budú usmerňovať výkon štátnej moci a správy. Zo strany politikov a politických strán mal občan – volič v skutočnosti dostať iba jeden „hlavný chod“ – návrh na zmenu volebného systému pre voľby do NR SR. Ak to neurobila vládna koalícia, tak pre opozíciu ako takú z jej momentálneho postavenia v zákonodarnom zbore to mala byť povinnosť.

Z dôraznej požiadavky na boj proti korupcií tento záver z hľadiska politickej etiky a záujmov občanov SR priamo vyplýva. Boj proti korupcií zo strany opozície je teda skôr vedený zo snahy získať politickú moc čo najskôr. Ak v našom politickom systéme sa aj naďalej nebude meniť volebný systém pre voľby do NR SR, potom politický základ pre korupciu ostane zachovaný ( ďalej zabetónovaný ) a občan bude mať príležitosť počúvať, ako morálka novej koalície pomôže tomuto jej boju za spravodlivosť. Lenže to sa netýka iba korupcie.

Tak ďaleko, aj so splnením obidvoch podmienok, občan – volič nesmie nahlas a verejne rozmýšľať. Parlamentné voľby, riadne či predčasné, áno, ale tu sa musí slobodná vôľa občana či demokracie končiť. O čom teda môže „rozhodovať“ ulica alebo volebná miestnosť ? Iba o tom, čo sa predloží ulici a čo sa predloží na „rozhodovanie“ volebnej miestnosti ! Ulici sa môžu predkladať určité mená: „Dosť bolo Fica!“, „Dosť bolo Kaliňaka !“, „Gašpár preč !“, či požiadavky: „Dôsledne vyšetriť vraždu Kuciaka a jeho priateľky !“, „Dôsledne vyšetriť Gorilu !“, „Zrušiť Mečiarove amnestie !“. Volebnej miestnosti sa predkladajú hotové zoznamy politických strán a ich kandidátov.

Politici s obľubou tvrdia, že občan je ten, kto v konečnom dôsledku rozhodne či rozhoduje. Je v tom záludnosť, pasca pre myseľ človeka. Musím oponovať, že otázka rozhodovania nie je tak jednoznačná. Treba upriamiť pozornosť na ponuky pre ulicu a ponuky pre volebnú miestnosť. Tieto ponuky vychádzajú z určitých centier konceptuálnej moci na určitých stupňoch riadenia. Ten, kto má v rukách konceptuálnu moc, ten určuje charakter toho, aký bude verejný protest, verejný pochod, pietna spomienka a podobne. Samozrejme, že dav v tomto prípade nemá prístup k tomu, aby si bol vedomí toho, že je manipulovaný ( riadený ).

Ponuky, ktoré sa pripravujú pre volebnú miestnosť, sú organizované v zmysle volebného zákona, ktorý priamo určuje, kto môže mať konceptuálnu moc. V každom prípade to nie sú občania – voliči. Táto konceptuálna moc zásadným spôsobom ovplyvňuje konanie občanov – voličov, pretože úzkostlivo si stráži, kto sa môže uchádzať o politické či štátne pozície a funkcie.

V politike sme sa dostali do absurdnej situácie. Otvorene a verejne opoziční poslanci aj na čele s prezidentom SR vykrikujú ( konštatujú ), že existuje absolútna nedôvera občanov k predstaviteľom štátu či vôbec k politikom. Ale ak majú verejnosti predstaviť svoje návrhy, ako túto situáciu riešiť, tak svorne sa zhodujú v jednom – predčasné ( či riadne ) parlamentné voľby. Táto zhoda znamená v skutočnosti iba jedno: občan – volič si nesmie uvedomovať, že má byť zachovaný doterajší volebný systém a teda bude zachovaná aj konceptuálna moc. Jednoducho napísané, občan má zase dostať príležitosť voliť iba z tých politických strán, ktoré pomáhajú rozkrádať túto republiku alebo ešte horšie, odovzdať ju do pôsobnosti cudzej moci, pretože vývoj v EÚ k tomu jednoznačne smeruje.

Volebný systém pre voľby do NR SR je potrebné zásadným spôsobom reformovať. Dôvodom k tomuto kroku je to, že zastupiteľská demokracia dostatočne nefunguje a preto sa žiada rozšíriť konceptuálnu moc na občanov – voličov. Bez tohto rozšírenia nie je možné udržať zvrchovanosť a štátnu suverenitu SR či riešiť naliehavé otázky vojny a mieru, ale nie je možné riešiť ani všetky tie úlohy, ktoré súvisia s korupčným prostredím v štáte a spoločnosti.

Čo sa týka štátu a života v ňom, konceptuálnu moc v otvorenej podobe ( forme ) predstavuje vládna väčšina, v skrytej podobe ešte menšie záujmové skupiny rôznym spôsobom spletené s funkcionármi štátnej moci a správy. Nad konceptuálnou mocou, reprezentovanej na národnej úrovni celkom oficiálne bdie konceptuálna moc nadnárodných štruktúr ako je EÚ a NATO, nadnárodné korporácie. Konceptuálna moc nadnárodných štruktúr sa postupne sformovala do podoby nadštátnej – imperiálnej moci, ktorá si uplatňuje svoje právo rozhodovať o budúcnosti národov v Európe, o živote jej obyvateľov a o tom, čo sa musí diať.

Štandardné politické strany v SR sa tomuto politickému vývoju úplne prispôsobili a preto nemôžu občanom – voličom ponúknuť žiadne rozumné reformné kroky. Ich politická spôsobilosť či morálne cnosti boli zredukované tak, že si kladú za povinnosť najprv jasne a nedvojzmyselne deklarovať vernosť politike, ktorú označujú ako proeurópsku a proatlantickú. V ich oficiálnej politike dominuje iba poručníctvo pod USA a poručníctvo pod Bruselom. Parlamentná demokracia v SR či v iných krajinách je preto spojená iba s udržiavaním a podporou tohto poručníctva v prvom rade. Jasne je to vidieť aj na tom, ako sa skupina štandardných politických strán správa ( vymedzuje ) k takej politickej strane ako je ĽS – NS.

Rešpektovanie nadnárodnej konceptuálnej moci sa cez politikov a média prezentuje ako nevyhnutná – zákonitá podmienka života spoločnosti, ktorú si za každých okolnosti musí osvojiť občan – volič. Takže má platiť to, čo bolo povedané predstaviteľom cirkví Martinovi Lutherovi: „Márne čakáš na diskusiu o tom, čomu si povinný veriť.“ A otázky, ktoré sú spojené s uplatňovaním konceptuálnej moci z nadnárodnej úrovne patria k tým, o ktorých sa nesmie pochybovať, ale iba veriť.

Vražda novinára Kuciaka a jeho priateľky a na vraždu nadväzujúce politické procesy pomohli v spoločnosti ďalej silno „zakonzervovať“ vedomie občanov – voličov tak, aby sa posilnila viera v schopnosti parlamentnej demokracie a nekritické rešpektovanie nadnárodnej konceptuálnej moci, pretože ak by sme to nerobili, tak čo ? Boli by sme prenasledovaní, ostrakizovaní, vysmievaní, potieraní či sankciovaní ? A kým ? Podľa medzinárodného práva nikto sa nesmie miešať do vnútorných záležitosti krajiny.

Aká odmena čaká občanov – voličov za „konzervovanie“ ich vedomia ? Podľa politiky vládnej moci rešpektovanie nadnárodnej konceptuálnej moci prinesie obyvateľom SR dva dôležité parametre „zjednoteného“ života: pokoj a stabilitu. Darčekom z úrovne národnej konceptuálnej moci je ohlásené vyhlásenie prijatia nového sociálneho balíčka.

Takže všetko ostalo po starom. Nové možnosti politiky neboli odkryté, štruktúra konceptuálnej moci nebola narušená, ale práve naopak, bola potvrdená vernosť tejto štruktúre a to znamená, že parlamentná demokracia sa aj naďalej považuje za jediné správne spravovanie demokratického ( ? ) štátu. Na program dňa sa nedostala požiadavka vyplývajúca z analýzy súčasnej úrovne zastupiteľskej demokracie a síce v prípade parlamentných volieb rozšíriť konceptuálnu moc na občanov – voličov. Od ústavného činiteľa Andreja Danka, predsedu NR SR dostali občania SR jasné doporučenie, akou cestou sa politický vývoj na Slovenku má uberať. Tu sú jeho slová:

„Vyzývam ľudí, nech vstúpia do politických strán, to je cesta pre zmenu vecí verejných.“

K tomuto jeho návrhu je možná samostatná analýza či zamyslenie sa. Teraz je možné konštatovať, že vstupovanie ľudí do politických strán ( existujúcich ) či zakladanie nových politických strán za súčasnej situácie sa môže diať iba v rámci parlamentnej demokracie, v ktorej občania – voliči nie sú držiteľmi žiadnej konceptuálnej moci a ktorú za žiadnych okolnosti nemožno stotožňovať s problematikou účasti občanov na správe vecí verejných. Pre osud Slovenskej republiky nie je dôležitý vznik iba ďalších politických strán či navýšenie počtov členskej základne, ale predovšetkým to, či v prípade prípravy a organizovania parlamentných volieb bude konceptuálna moc rozšírená aj na občanov – voličov. Iba toto politické opatrenie môže pomôcť, spoločne s ďalšími opatreniami, k tomu, aby bola obnovená dôvera občanov v inštitúcie, v štát a politiku ako takú. Na obnovenie dôvery nepostačuje to, aby z milosti politikov bolo dovolené občanom – voličom opäť voliť a dostali tak príležitosť rozhodnúť, ktorí z tých, čo doteraz sklamali, dostanú opäť šancu deformovať politický život spoločnosti či debilizovať občanov o ich skvelej budúcnosti v náručí Novej ríše.

Dušan Hirjak