Robert Fico – ktovie, či naschvál alebo nechtiac, politici bývajú huncúti – naznačil na besede v prítomnosti Václava Klausa, že v roku 2023 bolo naše referendum o vstupe do EÚ platné len preto, lebo „ktosi“ jeho výsledok „dal na správnu mieru“. Ja v tejto súvislosti len odcitujem niekoľko odsekov z knihy Rehabilitácia slovenských dejín (v Tordene sa už tlačí).
Podobne ako aj v ostatných štátoch „na východ od Labe“ aj u nás pracovala prozápadná propaganda, ktorá splodila vlastne všeobecnú túžbu po európskej a severoatlantickej orientácii a integrácii. Za súhlasného vrtenia chvostíkmi vtedajšej opozície sa Dzurindova vláda ponáhľala do spolku s honosným programom i menom Európska únia, a tak sa 16. a 17. mája 2003 konalo referendum o vstupe do EÚ referendum. Jediné platné, ktorého sa oficiálne zúčastnilo 52,1% voličov, z ktorých sa 92,4% vyslovilo „za“. Na tom už nič nezmenila informácia z dôveryhodných úst budúceho prezidenta o „úprave“ výsledkov referenda, len aby to „klaplo“. Klaplo to. Následne 1. júla 2003 Národná rada odsúhlasila Zmluvu o pristúpení k EÚ a už nič nebránilo vtedajšiemu prezidentovi Rudolfovi Schusterovi, aby 26. augusta 2003 podpísal ratifikačnú listinu. A tak 1. mája 2004 „úderom polnoci“ sa Slovensko stalo členom EÚ zároveň s Cyprom, Českom, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Maďarskom, Maltou, Poľskom a Slovinskom. Spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom sme vytvorili neformálnu skupinu V4. Vláda 28. januára 2004 schválila nomináciu Jána Figeľa na post eurokomisára. Ten ako hlavný vyjednávač vyrokoval vstup Slovenska do EÚ rekordne krátko, mnohí mu však vyčítali odsúhlasenie záväzku skončiť v rokoch 2006 – 2008 prevádzku jadrových blokov v Jaslovských Bohuniciach i malú ochranu nášho poľnohospodárstva.
Bol to veľký „úlovok“ Západu: desať nových kolónií. Projekt rozšírenia EÚ má svoje korene v úsilí anglosaského Západu podmaniť si slovanský Východ: dve svetové vojny, studená vojna, ktorú vyhlásil Angličan Winston Churchill 5. marca 1946 na univerzite v americkom Fultone pri príležitosti udelenia čestného doktorátu. Čo sa nepodarilo vojensky, podarí sa ekonomicky? Tými „mozgami“, čo túto myšlienku uviedli do života, boli nemeckí nacisti, zachránení Američanmi, a tak po Tretej ríši, prišla „Štvrtá ríša“: nemecká čižma v našich dejinách neblaho pôsobí už od čias Vichinga. Studená vojna mala za cieľ ekonomicky vyčerpať východný blok, a keď splnila svoj cieľ, začala sa vlna štátnych prevratov, ktoré zbúrali múry medzi Východom a Západom. Naivne sme si mysleli, že sa múry búrajú preto, aby sme sa my z Východu mohli dostať na Západ, avšak múry sa búrali preto, aby sa Západ mohol dostať k nám a – kolonizovať nás ako náhradu za stratené africké a ázijské kolónie v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Keď totiž naši západní „demokratickí susedia“ prišli o africké a ázijské kolónie, vybrali si za kolónie bývalé štáty socialistického bloku, do roku 1991 združené v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Vtedy nám ju „slávnostne“ pomohli zrušiť – a potom nás „zhltli“. A my sme robili všetko, aby sme im to umožnili. Ten, kto sa aspoň naoko vzpieral, skončil „v prepadlisku dejín“.
O členstve východoeurópskych štátov v EÚ sa nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku sa vyjadril Joseph Stiglitz. Vyberáme len jednu vetu: Ak východná Európa vystúpi z EÚ a zastaví túto obrovskú dotáciu, ktorú vypláca Západ, mohla by byť dvakrát bohatšia. Minimálne! Tým by sa spoločnosť upokojila a výrazne by sa znížil aj tlak na emigráciu, čo je ďalší spôsob ako ju vysávať. Západ prostredníctvom vyšších miezd odoberá najlepších špecialistov východu, a tým zväčšuje rozdiely“ (podľa knihy The Euro: How a Common Currency Threatens the Future of Europe, Euro: Ako spoločná mena ohrozuje budúcnosť Európy, 2016).
Nuž, kto dokáže, ako to v tom roku 2003 bolo. Kto „utekal“ na Slovenský štatistický úrad, aby to „klaplo“?
9. 11. 2026.
.jpg)
.JPG)
