Medzi najzaujímavejšie otázky slovenského dejepisectva patria otázky, odkedy môžeme hovoriť o Slovákoch a ako sa vyvíjala územná identita Slovenska. V týchto otázkach neexistuje medzi našimi historikmi široký konsenzus. Asi neprekvapí, že tak, ako je rozdelená spoločnosť, je rozdelená aj najpolitickejšia veda- história. V minulosti sa to prejavilo napr. v spore o starých Slovákov alebo, nepriamo, v spore o Svätoplukovu sochu na Bratislavskom hrade.
Existuje skupina slovenských historikov, ktorá je skôr konzervatívnejšia, cení si národný princíp, lojalitu k tradíciám, národu i vlastnému štátu.Veľká časť z nich sa hlási ku kresťanstvu. Táto skupina kladie vznik slovenského národa do skorších období, povedzme pred rok 1 000. Považuje národ za prirodzene vzniknutú kolektívnu entitu. Títo historici usilujú o špecificky slovenský pohľad na dejiny Slovenska, Uhorska či Česko-Slovenska. Vzhľadom na to, že kladú na národ a národné hľadisko zvýšený dôraz, mohli by sme ich nazvať národovci. Druhá skupina historikov je skôr liberálna až pokrokárska, uprednostňuje občiansky princíp pred národným, slobodu si cení viac než lojalitu k autoritám, tradíciám a národu a je skôr sekulárna. Pre túto skupinu je národ sociálnym (umelým) konštruktom. V historických vedách sa hlási skôr k dejinám každodennosti. Pre účely tohto článku by sme ich mohli nazvať liberálmi. Podľa liberálov vznikajú Slováci až po roku 1000. Najskôr vo vrcholnom stredoveku, možno v 15., 17. alebo dokonca až v 19. storočí. Pre niektorých rozhodujúcim momentom pre vznik Slovákov bol rok 1918. To isté platí o územnej identite Slovenska.
Kým liberálom sa javia národovci ako nacionalisti a tvorcovia národných mýtov, ktoré treba v duchu postmodernizmu dekonštruovať, národovci zase vnímajú liberálov ako čechoslovakistov a maďarónov, ktorí preberajú český alebo maďarský pohľad na slovenské dejiny. K slovenským dejinám a teda aj k vzniku slovenského národa a formovaniu identity slovenského územia sa radi vyjadrujú najmä českí a maďarskí historici. Liberáli sú presvedčení, že český alebo maďarský pohľad na slovenské dejiny je objektívnejší, lebo ten slovenský je poznačený nacionalizmom a zaujatosťou. Liberálni historici, väčšinou z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, vyjadrili svoj pohľad na slovenské dejiny v koncentrovanej podobe v knihe Mýty naše slovenské.
Existencia týchto dvoch skupín historikov u nás sa odráža aj v existencii dvoch odborných časopisov –Slovenského časopisu historického(https://slovenskycasopishistoricky.sk/) a Historického časopisu(https://www.historickycasopis.sk/). Slovenský v názve prvého časopisu naznačuje, že mu ide o špecificky slovenský pohľad na slovenské dejiny.
Mýtoborectvo Hany Chorvátovej
Pred istým časom publikovala k otázke vzniku nášho národa a vzniku slovenskej územnej identity článok s názvom Slováci, Slovensko, identita – prebiehajúci proces aj archeologička a historička Hana Chorvátová v Týždni č. 21., ročník 2026. H. Chorvátová vyštudovala históriu a archeológiu v Prahe. Podľa informácií na historylab externe spolupracuje s českou akadémiou vied a Karlovou univerzitou. Je známa ako nekritická obdivovateľka Česko- Slovenska, kritička ľudáctva, nacionalizmu a vytvárania národných mýtov. Preto neprekvapí, že má blízko k skupine liberálnych historikov.
Vo svojom článku sa najprv krátko zamýšľa nad definíciou národa a potom hovorí o vzniku Slovákov a slovenského územia ako nositeľa špecifickej slovenskej identity – odkedy je Slovensko Slovenskom. Jej závery, stručne povedané, vyznievajú tak, že slovenský národ je mladý národ a to isté platí aj o Slovensku. Nehovorí to takto priamo, ale vzhľadom na to, že spomína len súvislosti 19. st., tak by sa dalo dedukovať, že autorka si myslí, že Slováci ako národ vznikajú až v tomto období a rovnako tak Slovensko sa stalo Slovenskom až v tomto storočí. Považuje teda Slovákov za mladý národ a Slovensko za mladú krajinu.
Asi nikto sa neurazí, keď mu niekto povie, že vyzerá mladšie, ako je jeho skutočný vek. Vyzerať mlado je niečo pozitívne. Pri národe je to však inak. Povedať o národe, že je mladý, znamená, uprieť mu minulosť, tradíciu, korene a spochybniť tým jeho identitu. A. Solženicyn povedal: „Ak chcete zničiťnárod, zbavte ho historickej pamäte.“ Pokiaľ niektorí historici, či už domáci, alebo zahraniční, popierajú existenciu Slovákov a Slovenska pred 19. , 17. alebo aj pred 15. storočím, tak je to, ako keby nás chceli oddeliť od diania pred týmito storočiami, a tým nás zbaviť historickej pamäte.
H. Chorvátová uvádza, že názov Slovensko v jeho súčasnej podobe sa objavuje prvý krát u Bernoláka v jeho päťjazyčnom slovníku vydanom v roku 1825 a slovné spojenie slovenské dejiny sa podľa nej objavuje prvý krát v roku 1867 v Prahe, v knihe Adolfa Osvalda Kratučký prehľad dejín Slovenska. Tým akoby chcela povedať, že Slovensko je pomerne mladé, akoby pred 19. storočím Slovensko ako špecifický región a slovenské dejiny neexistovali.
Keď pátrame po počiatkoch slovenskej národnej identity alebo územnej identity Slovenska, môžeme uvažovať o skoršom počiatku, alebo neskoršom počiatku. Je zjavné, že autorka sa prikláňa k čo najneskoršiemu možnému pôvodu slovenskej identity. Prístup H. Charvátovej je limitovaný jej vedomosťami, závislý od jednej časti českého naratívu, puntičkársky a mohli by sme povedať, že aj účelový.
Nie je dôležité, kedy sa prvýkrát objavujú presné termíny Slovák a Slovensko v ich dnešnej podobe. Netreba prehnane lipnúť na termínoch ako slovenské dejiny, ale všímať si ich význam, lebo v podobnom význame ako pomenovania Slovák a Slovensko sa mohli v minulosti používať aj iné názvy, prípadne názvy v iných jazykoch ako latinčina, nemčina alebo turečtina. Preto, ak v nejakej listine z 15. storočia nájdeme meno Nicolaus Sclavus, tak hoci v tom zápise nie je doslova uvedené Mikuláš Slovák, latinské Sclavus môže mať ten istý alebo podobný význam ako dnešné meno Slovák. Či to tak je, alebo nie, posudzujeme podľa kontextu. Keď sa v kronike kostnického koncilu Ulrycha z Richentalu spomína Windischland, tak podľa kontextu vieme, že ide o Slovensko, hoci názov Slovensko v dnešnej podobe tam nie je použitý.
Neviem, čo chcela H. Chorvátová povedať tým, že slovné spojenie slovenské dejiny sa prvýkrát objavuje v roku 1867, ale určite tým nemohla myslieť, že ide o počiatok slovenského dejepisectva, lebo ten siaha oveľa viac do minulosti.
V roku 1641 vyšla v Levoči kniha Davida Fröhlicha Praobyvateľ Spiša,Uhorska a Sedmohradska, v ktorej podľa vzoru viedenského humanistu W. Lazia, tvrdil, že najstaršími, pôvodnými (autochtónnymi) obyvateľmi Uhorska sú Nemci. (O Slovákoch napísal „Die Sarmaten sind Slowaken.“) Podľa neho sú (Spišskí) Nemci potomkami Germánov (Gepidov), ktorí žili na území Uhorska ešte v období sťahovania národov. Slovákom priradil antické meno Sarmatov. Frohlichove tvrdenia nenechali chladné vtedajšie slovenské elity, ktoré boli presvedčené, že najstaršími, pôvodnými (autochtónnymi) obyvateľmi Uhorska sú Slováci, a preto poverili pobielohorského českého exulanta Jakuba Jakobea, aby napísal na Fröhlichovu knihu reakciu. Výsledkom bola v roku 1642 kniha Vivagentis Slavonicae delineatio (Živý opis slovenského národa). V tejto knihe hovoril Jakobeus o Slovákoch ako o starobylom národe. Slovenské dejiny sa podľa neho začínajú na Veľkej Morave, v 9. storočí, a nie až v 19. storočí, ako tvrdia niektorí súčasní historici. Posledný exemplár tejto knihy sa stratil na začiatku 20. storočia v knižnici Maďarského národného múzea v Budapešti. Z časti poznáme jej obsah vďaka zmienkam iných autorov. Jakobeova kniha je považovaná za najstaršie dielo o slovenských dejinách. Zaraďujeme ju k barokovému historizmu. Za zmienku však stojí, že vydanie Jakobeovej knihy zaplatili slovenskí šľachtici, zemania Martin Záborský, Martin Fejerpataky, Martin Rotarides a ďalší.
Dôležité pre slovenské a uhorské dejepisectvo je tiež dielo Samuela Timona, v ktorom predostrel pohostinskú teóriu prijatia Maďarov Slovákmi v 9. a 10. storočí. Túto teóriu potom využil Ján Baltazár Magin pri svojej známej obrane slovenského národa.
Najstaršie ucelené dejiny slovenského národa, ktoré sa nám zachovali dodnes, predstavuje dielo katolíckeho kňaza zemianskeho pôvodu Juraja „Georgia“ Papánka Historia gentis Slavae z roku 1780, teda Dejiny slovenského národa. H. Chorvátová by mohla namietnuť, že tam nie je použité slovné spojenie slovenské dejiny. Áno, doslova tam to slovné spojenie nie je, už len preto, že kniha je napísaná po latinsky, ale fakticky sú to slovenské dejiny. Najstaršia historická tradícia Slovákov zaznamenaná Jakobeom, Timonom alebo Papánkom hovorila o Slovákoch ako o starobylom národe. Podľa tejto tradície Slováci sú najstaršími, pôvodnými obyvateľmi uhorského územia.
Aj Michal Benčík, profesor Trnavskej univerzity, keď na začiatku 18. storočia tvrdil, že Slováci z trenčianskej stolice nemajú rovnocenné postavenie s Maďarmi, tak to tvrdil na základe toho, že sú pozostatkom Svätoplukovho ľudu, ktorý bol Maďarmi podmanený (To bola zase podmaniteľská teória, ktorá sa stala populárnou v maďarskom prostredí.). V 18. storočí ešte aj Maďari uznávali kontinuitu medzi obyvateľmi Svätoplukovho Regnum Sclavorum (Kráľovstvo Slovenov) a Slovákmi.
Až v druhej polovici 19. st. prišiel rodený Spišiak, maďarský historik nemeckého pôvodu, Pál Hunfalvy s teóriou, že starí Maďari po príchode všetko slovanské obyvateľstvo vybili a Slováci vznikli potom v 15. storočí z rôznych prisťahovalcov (Česi, Moravania, Rusíni, Poliaci, Valasi…), ktorí sa usadili v severnom Uhorsku. Ide zjavne o účelovú teóriu, ktorá mala legitimizovať maďarské nároky na hegemóniu v Uhorsku, ospravedlniť maďarizáciu a zbaviť súčasných Slovákov ich veľkomoravskej histórie. Dodnes je to v maďarskom dejepisectve meinstrímová teória. Väčšina Maďarov je presvedčená, že Slováci vznikli najskôr v 15. storočí zmiešaním rôznych etník, lebo tak sa to učia na dejepise.
Táto maďarská amalgámová teória o pôvode Slovákov je na úrovni súčasného multikultúrneho blúznenia. Keď dáte dohromady Čechov, Moravanov, Valachov, Rusínov a Poliakov, Slováci vám z toho nevzniknú.
Podobný názor o pôvode Slovákov zastával aj český historik V. Chaloupecký z Komenského univerzity. Jeho pokračovateľ Dušan Třeštík na otázku, kedy vznikajú Slováci, odpovedal, že niekedy v 17. storočí. Ešte ďalej zašiel Oskar Krejčí, keď v relácii XTV označil Slovákov za národ bez dejín. Takto nás teda vidia susedia a tieto pohľady imponujú aj niektorým naším historikom.
Kde sú počiatky slovenskej identity?
Skúsme sa ponoriť hlboko do dejín a vyhľadať najstaršie doklady o existencii Slovákov a Slovenska.Je zjavné, že označenia Slovák a Slovensko spolu súvisia, lebo Slovensko je pomenované podľa Slovákov, a nie naopak. Presnejšie povedané, Sloven-sko je pomenované podľa Sloven-ov (a Sloven-iek), lebo takto sa zhruba do 15. storočia označovali naši predkovia.
Pomenovanie Slovák v rôznych tvaroch sa objavuje prvý krát v Prahe okolo roku 1375. Súviselo pravdepodobne s univerzitným prostredím a so sklonom študentov vytvárať si vlastný jazyk (slang), čo existuje dodnes (dejepis- deják, zemepis- zemák, slovenčina- slonina, cvičenia- cviká…). Takto sa zmenilo pomenovanie Pražan na Pražák, Poľan na Polák, Moravan na Moravák a Sloven na Slovák. Dodnes majú pomenovania ako Rusák alebo Židák v češtine posmešný alebo hanlivý nádych.
Pre zaujímavosť dodám, že na východnom Slovensku sa používala aj poslovenčená verzia tohto mena- Sloviak.
Túto verziu pôvodu nášho etnonyma do istej miery problematizuje tvrdenie českého historika Josefa Šustu, že z roku 1291 sa v Krakove zachovala listina s menom Matúš Slovák. Túto listinu iní historici nespomínajú, preto je otázne, nakoľko môžeme považovať Šustovo vyjadrenie za vierohodné.
K zmene Sloven na Slovák došlo len v mužskom rode, kým v ženskom rode zostalo zachované pôvodné pomenovanie Sloven-ka.
Ak je Sloven- sko pomenované podľa Slovenov, potom označenie Slovensko muselo vzniknúť ešte predtým, ako došlo k zámene Slovák za Sloven, teda najneskôr niekedy v 15. storočí.
Pomenovanie Slovák vzniklo pravdepodobne v 70. rokoch 14. storočia, ujalo sa v priebehu 15. storočia a v 16. storočí sa už bežne používalo.
Môžeme na to uviesť tri príklady:
1. Na prelome 15. a 16. storočia pôsobil v Plzni vydavateľ slovenského pôvodu Mikuláš Bakalár Štetina. V roku 1495 vydal knihu Jána Zlatoústeho O napravení zblúdilého. V predhovore k tejto knihe sa píše: „aby netoliko Řekové a Latiníci, ale také i Čechové a Slováci řecké učitele k vzdělání viery křesťanské mohli čísti.“
2. V roku 1546 vydal vo Wittenbergu Vaško Záleský luteránsky modlitebník, v úvode ktorého píše „ano y w nás Slovakuo.“ O autorovi toho veľa nevieme, ale podľa jazyka možno predpokladať, že pochádzal zo stredného Slovenska. Potom pôsobil v Čechách, kde v roku 1561 sa opätovne prihlásil k slovenskej identite. V knihe Kníjžka prísah hovorí o Čechoch, Moravanoch a i o „nás Slowakuo.“
3. Moravský vzdelanec Jan Blahoslav vo svojej českej gramatike z roku 1572 píše: „Nebo Slowáci sau v krajině Slowenské, Charwati v Charwatské, Čechowé v České, Poláci v Polské etc. A kteříkoli z těch do jiných krajin se dostanou jméno swé vlastní, speciale, non generale uti Germani, mají, buďto oni we Wlaších, w Uhřích, v Němcích, předce Čechowé zústávají a slowau Čechowé, a Poláci též Poláci, a nebo Slowáci sau. Ježto Němec, buď on z kterékoli země, neslowe než Němec, byť se s druhým Němcem z jiné krajiny přišlým newelmi dobře smlauwati mohl.“
A ďalej Blahoslav píše o jazykových rozdieloch: „Kdež Čechowémají ř, tu Slowáci r. Jako Wařiti, kořiti, koření, kořeniti: oni říkají Wariti repu s korením etc… Slowáci a někteří i Morawci škodnau zplétež w těch literách z, s činí, říkajíce i píšíce: z Janem, z Pawlem, z domem, zepsem, z oštípem, z otcem. Ač Slowákúm není se co diwiti, že v tom chybují, poněwadž některé wěci w řeči své práwě proti zpúsobúm řeči České postawené mají… A i toto znáti sluší, že i na Morawě velmi nejednostejně mluwí…Nebo jakž kteří bližší sau Slezákúm, jiníSlowákúm a jiní Čechúm, tak se také w nekterých slowích a zpúsobích k nim připodobňují, často i mnoho s nimi jako se sausedy činiti mívajíce…. a nekdě tak gesstě mluwj, zwlassť na Morawě a w Slowácých.“
Pomenovanie Slovák sa používalo aj na označenie Slovanov všeobecne, ale z tohto kontextu je zrejmé, že sa vzťahuje len na Slovákov.
Zo 16. storočia sa tiež zachoval zápis o „našej slovenskej zemi“.
Tak, ako dnes, mal aj v stredovekom Uhorsku človek viacero identít. Uhorský politický národ –Natio Hungarica nebol národ v etnickom zmysle, ako pojmu národ rozumieme dnes, ale bol spoločenstvom ľudí – šľachticov bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. Patrila do neho aj šľachta jazykovo slovenská, chorvátska, srbská, rusínska, rumunská, teda nielen maďarská. Pre týchto ľudí bola dôležitejšia ich stavovská príslušnosť než etnicita. Spoločenskú identitu stredovekého človeka určovala najmä jeho príslušnosť k určitej spoločenskej vrstve, príslušnosť k cirkvi, lojalita k panovníkovi a jeho rodu, láska k vlasti. Ale existovala aj etnická príslušnosť. Hrala však menšiu rolu ako dnes. V stredoveku sa na označenie národa používali pojmy gens alebo natio.
O tom, že aj ľudia v stredoveku mali etnickú identitu, svedčia spory medzi rôznymi národnosťami, do ktorých musel zasahovať ako rozhodca panovník. Najznámejším takýmto prípadom je spor medzi slovenskými a nemeckými mešťanmi v Žiline, ktorý vyriešil až kráľ Ľudovít Veľký vydaním listiny Privilegium pro Slavis v roku 1381.
V roku 1233 vydal uhorský kráľ Belo II. listinu, ktorou zaručoval v Sebechleboch rovnaké mestské práva všetkým bez ohľadu na to, či boli Nemci, Maďari alebo Slováci (Sclavi).
Podobných prípadov je však viac.
Neznámy notár kráľa Bela okolo 1200 v diele nazývanom Anonymova kronika nazýva Slovákov Sclavi Nitrienses.
H. Chorvátová píše: „V rozhovore historikov z podcastu Přepište dějiny s historičkou K. Portmanovou vyplynula zaujímavá debata, ktorá poukázala, že so vznikom moderného štátu sa uvádzanie národnosti stalo vyžadovanou normou objavujúcou sa na rôznych dokumentoch. Štát tak dotváral predstavu, že každý človek má patriť k nejakému národu – predstavu, ktorá medzi mnohými ľuďmi pretrváva dodnes.“
Nič nové pod slnkom to ale nie je, lebo už na stredovekých univerzitách si študenti zapisovali národnosť. Matúš Kučera v matrike viedenskej univerzity z prelomu 14. a 15. st. našiel aj tieto mená:
„Nicolaus Zuolenski Sclauus Helmesriensis– z Halmeša; Benedictus Lubenyak alias Vrboczinus Sclauus – z Vrbového; Joannes Stannyak Slavus trenciniensis – z Trenčína; Joannes Tillia Slauus ex comitatu Posoniensi Stemphensis – zo Stupavy; Gregorius Kupecz Somoliensis Sclauus – zo Smoleníc; Joannes Babczany Trinchiniensis Sclauus – z Trenčína; Georgius Sclauus de Schinta – zo Šintavy (Tento študent bol na univerzite vo Viedni zapísaný v roku 1438-J.B.); Paulus de Nowak Sclauonus – z Novák; zo šľachtickej rodiny Barošovcov – Joannes Barosz, nobilis Sclauus Bestergiensis – z Považskej Bystrice.“ (Slovenské pomenovania miest doplnil M. Kučera- J.B.)
M. Kučera píše: „Doklady tohto druhu, kde sú slovenskí študenti odlíšení označením ,Sclauus’ od národnostného označenia, Hungarus, Bohemus, Morauus, Silesita a pod., bolo by možné rozšíriť. Avšak už tu podané doklady ukazujú, že nejde o náhodný zápis, ale o prax zaužívanú v určitých rokoch. To zároveň jasne hovorí nielen o tom, že uvedení študenti boli Slovákmi, ale že sa za Slovákov hlásili aj pri zápise do matriky.“
Najstarší výskyt pomenovania Sloven je z roku 862. V Živote Metoda sa cituje posolstvo kniežaťa Rastislava Východorímskemu cisárovi Michalovi III., v ktorom sa uvádza „My Sloveni sme prostý ľud…“ Teda ľud, ktorému vládol Rastislav, a sám k nemu patril, sa nazýval okolo roku 860 Sloveni (a Slovenky). Nie Moravania, ale Sloveni.
V Cividalskom evanjeliári sú zápisy mien pútnikov z oblasti stredného Dunaja z 9. storočia, ktorí putovali do tohto kláštora alebo do Ríma. Je medzi nimi aj ženské meno Sclauuenca. To neznie ako Češka, ani ako Moravanka, ale najviac to pripomína Slovenku. Možno je to zápis o najstaršej Slovenke. Ak by aj neexistovali starí Slováci, o existencii starých Sloveniek nemôžeme pochybovať.
Z tohto obdobia pochádza aj pravdepodobne najstaršie pomenovanie slovenského územia. V listine Ľudovíta Nemca z roku 860 sa píše, že Pribina daroval kláštoru v Niederaltaichu pozemky in „Slougenzin marcham“, teda v Slovenčina marke. Marka bolo správne územie Východofranskej ríše a niekedy boli tieto marky pomenované podľa územia, s ktorým susedili. Marka pri srbskom území sa nazývala srbská marka, marka pri španielskom území bola španielska marka atď. Slougenzin marcham bola marka pri území, ktoré na nazývalo Slovenčina. Dnes slovo slovenčina označuje jazyk, ale v 9. storočí sa toto pomenovanie vzťahovalo na územie. Dodnes sa Slovensko v ukrajinskej move nazýva Slovaččina, podobne v poľštine Słowaczyzna.
Dôležitá zmienka o našom území je potom v Nestorovom letopise, kde sa územie pod vládou kniežat Rastislava, Svätopluka a Koceľa nazýva Slovenskaja zemľa, teda Slovenská zem. Ide o zápis zo začiatku 12. storočia, vzťahuje sa však k situácii, aká bola na strednom Dunaji v 60. rokoch 9. storočia. Prečo Nestor práve územie pod vládou týchto troch kniežat nazval Slovenskou zemou? Zrejme preto, lebo tam žili Sloveni, slovenský ľud. Slovenská zem bola tam, kde boli Sloveni.
Pokiaľ ide o politickú integráciu územia Slovenska, nesmieme obísť Nitrianske kniežatstvo. Jeho počiatky siahajú niekam do poslednej tretiny 8. storočia. Podľa prevládajúceho výkladu dejín sa toto kniežatstvo stalo okolo roku 833 súčasťou celku, ktorý je tradične označovaný ako Veľká Morava. V rámci neho si zachovalo určitú autonómiu ako údelné kniežatstvo. Výrazne jeho územie rozšíril najmä Svätopluk. Po zániku V. Moravy a počas formovania uhorského štátu bola zachovaná jeho autonómia a status údelného kniežatstva, resp. vojvodstva. Nitrianske vojvodstvo bolo zrušené na začiatku 12. storočia kráľom Kolomanom Knihomoľom, lebo jeho existencia narúšala integritu kráľovstva.
Hoci tento autonómny útvar na začiatku 12. storočia zanikol, vždy existovalo povedomie, že jeho územie tvorí špecifický územný celok, o čom svedčí aj spomínaná kronika kostnického koncilu.
Nitrianske kniežatstvo, resp. neskôr vojvodstvo je dôležité preto, lebo ho môžeme považovať za územného predchodcu dnešného Slovenska. Jeho hranice siahali až k pohoriu Matra a zahŕňali aj mesto Miškovec. Naopak, najvýchodnejšia časť dnešného Slovenska do Nitrianskeho vojvodstva nepatrila.
Najstarší zápis názvu mesta Miškovec je Miscoucy z Anonymovej kroniky okolo 1200. Teda Miškovci. Ten zápis má preto taký tvar, lebo ho založila slovenská šľachtická rodina Miškovci. Aspoň symbolicky sa vrátilo toto mesto na Slovensko, keď v rokoch 2018 až 2021 jeho hokejové mužstvo hralo najvyššiu slovenskú hokejovú ligu.
K sformovaniu identity slovenského územia nepochybne prispelo aj to, že ide do veľkej miery o prirodzený región ohraničený riekami Dunaj, Morava, Ipeľ, Tisa a pohoriami Karpaty a Matra. Ešte Ľ. Štúr považoval pohorie Matra za hraničné slovenské územie. Napokon aj kopce v našom štátnom znaku sa tradične interpretujú ako Tatra, Matra, Fatra. Štátne hranice po 1. svetovej vojne však boli stanovené inak.
Pre skorší vznik slovenského národa svedčí aj jazykoveda. Dnes prevláda v jazykovede názor, že pred 1 500 rokmi existoval jeden spoločný praslovanský prajazyk, z ktorého sa začali v období sťahovania národov vyčleňovať jednotlivé jazyky, ako ich poznáme dnes, najprv len ako nárečia tejto praslovančiny a postupne sa z týchto nárečí stali samostatné jazyky. Podľa jazykovedca Rudolfa Krajčoviča sa slovenčina ako samostatný jazyk sformovala v 10. storočí. Ak existovala slovenčina, potom muselo existovať aj spoločenstvo, ktoré týmto jazykom hovorilo, teda Slováci.
H. Chorvátová uvádza názor J. Rákosníka, že jazyk nie je nevyhnutnou podmienkou existencie národa. Áno, poznáme národy ako Brazílčania, Mexičania, Kanaďania, ktoré nemajú svoj vlastný jazyk. V ich prípade to platí, ale v prípade Slovákov to tak nie je. Slováci sú jediný národ, ktorý používa slovenčinu ako svoj materinský jazyk. Slovenský jazyk nie je ako španielčina alebo angličtina, ktoré používajú viaceré národy. Preto môžeme existenciu slovenčiny považovať za príznak existencie Slovákov. Slováci sa odlišujú aj od Švajčiarov, ktorí používajú až 4 jazyky, pretože všetci Slováci používajú ako materinský len jeden jazyk- slovenčinu.
Po vzniku Uhorska a najmä po zániku Nitrianskeho vojvodstva neboli podmienky pre sformovanie slovenskej identity priaznivé. Jednak Slováci nemali centrum, aké mali Česi v Prahe, z ktorého by mohli vychádzať impulzy do okolia podporujúce formovanie novej identity. Najväčší predpoklad byť takýmito centrami mali Nitra a Bratislava. Nitra však po viacerých devastačných útokoch, či už zo strany Mongolov, Čechov , Matúša Čáka a neskôr Turkov stratila svoj význam a stala provinčným mestom. Bratislava zase pomerne skoro nadobudla charakter multietnického nemecko-slovensko-maďarsko-židovského mesta, čo sa odrazilo aj v zmene názvu z Preslava na Pressburg alebo Pozson.
Ďalší faktor, ktorý neprospieval formovaniu slovenskej identity bolo to, že staré Slovensko stratilo autonómiu, že Slováci neobývali ako dominujúce etnikum žiadnu politicko-administratívne vymedzenú oblasť.
V období medzi rokmi 1000 a 1300 nemáme ani informácie o nejakých národne uvedomelých slovenských elitách, ktoré by boli nositeľmi slovenskej myšlienky. Preto je pravdepodobnejšie, že slovenská identita sa sformovala už pred vznikom Uhorska, teda pred rokom 1000 a to najmä vďaka existencii Nitrianskeho kniežatstva, Veľkej Moravy a Kráľovstva Slovenov. Jej formovaniu určite napomohlo opustenie kmeňového zriadenia, ktoré bolo nahradené ranostredovekou hradskou sústavou ako nositeľom štátnej správy a lojalitou k dynastii Pribinovcov a neskôr Mojmírovcov, najmä k víťaznému kráľovi Svätoplukovi. Netreba zabúdať ani na význam Cyrilometodskej misie a postupné formovanie staroslovenského jazyka na samostatný jazyk. Existovali tiež slovenské centrá ako Nitra, Devín, Morava, Bojná, Preslava (Bratislava)… Uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že v 9. storočí boli podmienky na sformovanie slovenskej identity priaznivejšie než v neskoršom období a najmä po 11. storočí.
Liberálni historici argumentujú, že slovenská identita vznikla v Uhorsku v kontraste k maďarskej identite, lenže aj v skorších obdobiach sa predkovia Slovákov stretávali s inými národmi, či už to boli Avari, Frankovia alebo iní. Slováci nepotrebovali na svoj vznik čakať až na príchod predkov Maďarov.
Veľká časť maďarskej toponymie ako aj uhorskej štátoprávnej terminológie má pôvod v slovenčine. Napr. maďarské slovo Királyi je zo slovenského Kráľ. Aj názov mesta Budapešť je slovanského (indoeurópskeho) pôvodu. Podobné názvy máme aj na Slovensku: Bud-merice, Buda-tín, Budi- mír… Buda je indoeurópske slovo, ktoré má podobný pôvod ako sanskrtské Budha- prebudený. Slovo Pešt je zase podobné ako pomenovanie P(i)ešťany. Poukazuje na miesto ležiace na piesčitom podklade.
Aj tieto jazykové výpožičky maďarčiny zo slovenčiny nasvedčujú tomu, že Slováci boli prítomní pri formovaní uhorského kráľovstva a neboli, tak ako tvrdí maďarské dejepisectvo, vyhladení, aby potom záhadne vznikli v 15. storočí.
Záver
Podľa liberálnych historikov spočíva hlavné poslanie historika v boji proti historickým mýtom. Na tom na prvý pohľad nie je nič zlé. Keby to bolo skutočne tak, že historik vyvráti nejaký mýtus a potom na jeho miesto dosadí objektívnu pravdu postavenú na vedeckých argumentoch, tak by sme proti tomu nemohli nič namietať. Lenže častejšie sa stáva, že takýto historik spochybní nejakú interpretáciu historických prameňov, ktorú on označuje ako mýtus a nahradí ju účelovou konštrukciou, z ktorej trčí jeho politické alebo ideologické presvedčenie. Nejde teda o nahradenie mýtu vedeckou pravdou, ale len jedna interpretácia, ktorá mu nevyhovuje, je nahradená inou interpretáciou, ktorá mu už vyhovuje.
Ak už sa človek štylizuje do roly moderného osvietenca, ktorý s lampášom poznania bojuje proti tmárstvu, malo by byť jeho snaženie spojené s veľkou erudíciou, inak jeho sebaštylizácia sa ukáže len ako intelektuálska póza (pýcha), ktorá spľasne ako bublina a človek si urobí hanbu na veľa rokov.
H. Chorvátová by možno aj môj článok označila ako tvorbu národných mýtov. Aby sa človek nenechal pomýliť takýmto nálepkovaním, mal by si byť vedomý toho, čo robí. Mýtus v pôvodnom zmysle je báj, príbeh, rozprávanie. Mýtus pomocou obrazov a symbolov vysvetľuje, ako vznikol svet, ako a prečo je usporiadaný. Ide o obrazný (imaginatívny) predracionálny spôsob uchopenia skutočnosti. Ak ste pozorne čítali môj článok, potom vám musí byť jasné, že je zložený len z racionálnych úvah a interpretácií historických prameňov. Pramene môžeme interpretovať rôzne, ale to je v poriadku.
Vo svojom článku sa H. Chorvátová odvoláva prevažne na české zdroje: česká historička, český podcast, český odborník na národy, kniha o slovenských dejinách vydaná v Prahe, cituje tiež Ottov slovník náučný z roku 1905… Ona teda, pokiaľ ide o slovenské dejiny, viacej dôveruje českým ako slovenským zdrojom. To tiež niečo vypovedá o jej myšlienkovom svete.
Aj keď sa pridržiavame historických prameňov a rozumu, môžeme hľadať počiatky slovenského národa a územnej identity našej slovenskej zeme v oveľa dávnejšej minulosti, než do akej sa H. Chorvátová a jej liberálni súdruhovia vôbec odvážia nazrieť.
(Tento článok bol ponúknutý viacerým slovenským médiám, ale žiadne neprejavilo záujem o jeho publikovanie)
.JPG)
.jpg)
