Relativizmus znie slobodne.
Pravidlá si píšete sami.
Dobro je to, čo ste si dnes zvolili.
Láska je chemická preferencia s pekným menom. Ak je dobro len preferencia, Hitler a Matka Tereza stoja na tej istej čiare. Nič ich neodlišuje okrem vkusu.
Camus toto nenechal ako salónnu tézu. V Mýte o Sizyfovi otvoril jedinou vetou:
Existuje len jeden naozaj vážny filozofický problém, a tým je samovražda. Posúdiť, či život stojí, alebo nestojí za to žiť, znamená odpovedať na základnú otázku filozofie. Všetko ostatné prichádza až potom. To sú hry; najprv treba odpovedať.
Ak nad ľudskou mysľou nie je nijaká vyššia moc, ktorá by definovala zmysel, hodnotu a dobro, život je kozmická nehoda. Vlastný zmysel pre život má potom rovnakú váhu, či kradnete, alebo pomáhate. Kto to nikdy nedomyslel až k tejto otázke, nie je dôsledný. Žije, ako keby láska a dôstojnosť predsa len neboli len otázkou vkusu.
Havelov nápis: zvolená veta bez sudcu
Václav Havel v eseji Moc bezmocných z roku 1978 dal do výkladu medzi cibuľu a mrkvu vetu, ktorú poznal celý východný blok: Proletári všetkých krajín, spojte sa!
Veril tomu predavač? Nie. Veril funkcionár? Nie. Verili zákazníci? Nie.
Nápis bol kód. Skutočná správa znela: Som poslušný. Nechajte ma na pokoji.
Camus v Sizyfovi berie muža odsúdeného navždy tlačiť balvan na vrchol hory, odkiaľ mu vždy spadne dolu, a hovorí, že zmysel tejto práce si musí dať sám: treba si Sizyfa predstaviť šťastného.
Ako keby stačilo vymeniť nápis.
Namiesto proletárov dáte do výkladu Lásku. Dobro. Humanitu.
Kameň však ostáva kameňom: aj zvolený účel je len vaša veta na skale, ktorá zajtra môže spadnúť aj s vami. Stále je to len veta vo výklade. Bez vyššej morálnej hodnoty, ktorá by ju viazala aj vtedy, keď sa vám zajtra nebude hodiť, ostáva prázdnou frázou. Ak je všetko relatívne, nápis o proletároch aj nápis o láske majú rovnakú váhu: nulu, kým ich niekto silou nedrží.
Všetky veľké zločiny začínali ako dobre myslený plán. Zlo si zriedkakedy hovorí zlo. Hovorí si spravodlivosť, poriadok, záchrana celku.
Hitler nešiel do davu s heslom „chcem zlo“. Šiel s očistou, poriadkom, budúcnosťou národa, obetou za celok. Komunistické revolúcie dvadsiateho storočia zabíjali v mene spravodlivosti.
Relativizmus na to nemá súd, len inventúru. Vie povedať iba: mali iný projekt. To nie je etika. To je zoznam chutí.
Experiment s predstieraním
Havel ide ďalej.
Predstavte si, že zeleninár nápis zloží. Nikoho nenapadol. Neklamal.
Prestal opakovať lož.
Obchod príde o licenciu. Deti o školu. Susedia, ktorí nápisu tiež neveria, odvrátia tvár. Netrestajú ho za neveru. Nikto neveril. Trestajú ho, lebo porušil náladu ulice. Režim nestál na presvedčení. Stál na ochote všetkých predstierať. Prázdny výklad oznamuje, že predstavenie je voliteľné. Ten oznam je nákaza.
Keď predstierajú všetci, stane sa každý dozorcom. Moja maska robí vašu masku povinnou. Keď ju zložíte vy, stane sa moja maska viditeľnou ako maska. A ja vás budem nenávidieť viac ako režim.
Keď praskne predstavenie
21. decembra 1989 v Bukurešti Ceaușescu reční pred stotisíc ľuďmi, ktorí ho roky virtuózne ováciami držali pri moci.
Niekde v dave sa zlomí nálada. Posmech. Kamery zachytia tvár muža, ktorý pochopil, že hra skončila.
Do štyroch dní je na Vianoce zastrelený.
Spoločenstvo falošných preferencií vyzerá jednotné, kým sa nezastaví. Súkromná pravda tam bola vždy. Čakala na trhlinu.
To isté platí o láske, ktorú len hráme. Tváriť sa morálnym, keď nad maskou nie je sudca, je stále len maska.
Fašisti mali slávnostné reči o povinnosti, obeti a poriadku. Norimberský tribunál ich aj tak uznal za vinných. Neodvolal sa na zákon Tretej ríše v danom čase. Odvolal sa na vyššiu morálnu moc, než je moc štátu v danej chvíli.
Ak taká moc nie je, Norimberg je len pomsta víťazov. Ak je, relativizmus padá.
Vzbura nestačí
Camus na konci povie, že vzbura, sloboda a vášeň stačia: „Vzbúrime sa, teda sme.“
To znie statočne. Nie je to odpoveď.
Vzbura je ešte stále vaša preferencia. Zajtra môže mať inú tvár. Relativizmus je samo absurdno: žiada zmysel a zároveň popiera, že by zmysel mohol byť niečím iným než náladou.
Odpoveďou nie je ďalší nápis vo výklade. Odpoveďou je vyššia moc pred vašou mysľou. Meradlo, ktoré viaže aj Hitlera, aj vás, aj sudcu v Norimbergu.
Písmo to neobaluje filozofiou kaviarní. „V srdci človeka je mnoho myšlienok, ale Hospodinov zámer obstojí.“ (Príslovia 19,21) A ešte tvršie: „Beda tým, ktorí zlo nazývajú dobrom a dobro zlom.“ (Izaiáš 5,20)
Ak je všetko relatívne, niet zla, ktoré by sa dalo nazvať zlom, a niet dôvodu tlačiť kameň hore namiesto dolu.
Camus položil správnu otázku. Zlú odpoveď.
Buď je nad hrou Sudca, alebo ostáva len poctivá veta, ktorou esej začína: prečo vlastne pokračovať.
.jpg)
.jpg)
