Každý normálny človek sa úplne prirodzene domnieva, že školský systém by sa mal snažiť vydolovať z detí a mládeže iba to najlepšie. Že ich životnú dráhu a celkové zmýšľanie by mal smerovať iba k tomu najlepšiemu.
Málokoho by preto vôbec napadlo, že tomu môže byť aj inak. Že slovenský školský systém môže mať na vec iný názor. Že na základe svojich, bližšie nešpecifikovaných, zvrátených kritérií vnucuje na stredných školách prostredníctvom povinného čítania mládeži knihu, na míle vzdialenú od toho, čo možno definovať ako štandardnú mravnosť. Knihu, ktorá je v určitých pasážach vyslovene nemravná a vulgárna.
Celkom konkrétne ide o búrlivú kauzu, súvisiacu s dielom autorskej dvojice Dušan Taragel a Peter Pišťánek s názvom „Sekerou a nožom“. Podľa názoru odporcov zaradenia tejto knihy medzi povinné čítanie ide o dielo, obsahujúce perverzné a vulgárne výrazy, ako i texty urážajúce ľudskú dôstojnosť.
Viaceré texty totiž popisujú explicitné scény sexuálneho násilia, pornografické opisy sexu, obsahujú ponižovanie žien na objekty sexuálneho pudu mužov bez jasného odsúdenia, vytvárajú neprimeraný negatívny obraz o manželstve a v neprípustnej miere propagujú vulgarizmy. Takéto texty by napríklad nemohli byť použité v rozhlase či televízii, určite nie v bežnom čase dostupnom mládeži. Avšak na Slovensku ich predpisujeme ako povinné čítanie!
Pozrime sa ale taktiež na to, čím argumentujú obhájcovia diela. Literárna vedkyňa Ivana Taranenková tvrdí, že ide o dielo, ktorého texty patria medzi to najlepšie, čo v poslednej dobe v slovenskej literatúre vzniklo. Na druhej strane však pripúšťa, že tvorba Pišťánka a Taragela nie je pre útlocitných čitateľov, pretože si nedáva servítku pred ústa. Veď by predsa vyznievalo smiešne, keby sa ich plebejské a živočíšne postavy vyjadrovali ako chovankyne kláštornej školy. Podľa Taranenkovej nemusí byť totiž literárne dielo vždy iba povznášajúce. Oveľa dôležitejšie je, aby malo umeleckú hodnotu, ktorú mu nemožno poprieť.
Ďalším zástancom knihy je Šarlota Pufflerová z občianskeho združenia Občan, demokracia a zodpovednosť. Tá vidí zase hlavný problém v porušovaní ľudských práv, pretože Združenie katolíckych škôl, ktoré prišlo s iniciatívou vyradenia knihy z povinného čítania nemôže predsa určovať, čo sa bude učiť na školách. Takéto niečo totiž smeruje obmedzovaniu práv všetkých ostatných, pretože na školách sa by sa malo učiť tak, ako si želajú katolíci.
Veľmi stručne zhrnuté: Združeniu katolíckych škôl ide o mravnosť, literárnej vedkyni Taranenkovej o slobodu umenia a občianskej aktivistke Pufflerovej o ľudské práva.
V súčasnej dobe, v ktorej sme si zvykli z najrozličnejších zdrojov, či už z televízie, z internetu, z kníh, či časopisov apaticky prijímať akúkoľvek nízkosť a zvrhlosť je mimoriadne pozitívnym faktom, že sa vôbec niekto odhodlal vzbúriť voči tomuto trendu. Že sa rozhodol bojovať za princípy tej najelementárnejšej mravnosti, ktorá sa evidentne vytráca a ktorá je pod najrozmanitejšími zámienkami nahradzovaná nemravnosťou. Masové šírenie tejto nemravnosti, ktorého konečným cieľom je devalvácia samotnej ľudskosti v človeku sa totiž zvykne veľmi často rafinovane skrývať pod pláštikom slobody umenia, slobody prejavu, ľudských práv a mnohých iných, zdanlivo ušľachtilých ideálov.
Ak totiž kedysi dávno sprostredkoval Mojžiš ľuďom Desatoro, nešlo tu apriori o založenie nejakého konkrétneho typu náboženstva, ale predovšetkým o dovtedy najjasnejšie definovanie základných noriem samotnej ľudskosti, opierajúcej sa o najelementárnejšiu mravnosť, nevyhnutnú pre fungovanie akéhokoľvek ľudského spoločenstva.
Lebo bez mravnosti a mravných zásad niet ľudskosti! Až samotnou mravnosťou sa totiž je schopný ľudský druh vyšvihnúť na úroveň, hodnú pojmu človek. Lebo jedine tam, kde začína ľudsky mravné jednanie sa postupne začínajú formovať všetky ostatné vyššie a vznešenejšie hodnoty. Hodnoty ako humanizmus, sloboda, zmysel pre spravodlivosť, česť, krásu, dobro a mnohé iné. Jednoducho povedané, mravnosť, vyrastajúca z vnútornej čistoty a ušľachtilosti osobnosti človeka je základom všetkého.
No a práve prebiehajúca iniciatíva Združenia katolíckych škôl nesie všetky znaky boja za najelementárnejšiu mravnosť, bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Jej zámerom totiž nie je presadzovanie katolicizmu na školách, ale presadzovanie najzákladnejších princípov mravnosti, na ktorých stojí samotná ľudskosť každého znás bez ohľadu nato, či je katolíkom, alebo nie je. Cieľom ich iniciatívy teda v nijakom prípade nie je, aby celý náš školský systém vychovával iba ľudí kresťanského vierovyznania.
Hlavným cieľom každého školského systému bez rozdielu, ako i každého štátu bez rozdielu by však rozhodne mal byť mravne pevne a konzistentne stojaci jedinec. Iba takéto osobnosti sú totiž skutočným prínosom pre každú spoločnosť a pre každý národ. Nič iného nie je dôležitejšie a podstatnejšie.
Lebo v konečnom dôsledku, načo je nám samotná vzdelanosť bez pevnej chrbtovej kosti morálky a mravnosti, ak nakoniec takto jednostranne vychovaní jedinci aj tak zneužijú všetky svoje vedomosti predovšetkým egoistickým spôsobom, to jest k svojmu vlastnému prospechu a nie ku prospechu celej spoločnosti?
Veď v podstate čo iného je trebárs taká politika bez mravnosti, ako klamstvom, podvodom a zlodejstvom?
Veď za čo v skutočnosti stojí i samotná sloboda bez mravnosti, ak je vnímaná len ako možnosť voľného priechodu každej ľudskej nízkosti?
A v skutočnosti taktiež nakoniec veľmi paradoxne vyznievajú i všetky ľudské práva, ak im chýba rozmer mravnosti. Určité skupiny ľudí vo svojom vlastnom, nedostatočnom ukotvení v tom, čo je naozaj morálne a mravné sa totiž potom často snažia presadiť ako spoločenskú normu najrozličnejšie deviácie typu registrovaných partnerstiev, či gender ideológie.
A v konečnom dôsledku, čo je samotná ľudská civilizácia so všetkým jej vedecko technickým leskom bez mravnosti, ak nie iba modernejšou podobou zákona džungle, na základe ktorého tí silnejší, priebojnejší a úspešnejší ovládajú, klamú, manipulujú a profitujú z tých menej silných, menej priebojných a menej úspešných?
A toto základné nesprávne nastavenie spoločnosti, potláčajúcej do úzadia mravnosť sa následne prejavuje v stovkách jednotlivostí.
Veď čo iného je napríklad taký lekár bez mravnosti, ako kšeftár s ľudským zdravím a s bodmi za jednotlivé úkony od poisťovne?
Čo iného je herec bez mravnosti, ako predajnou neviestkou, ochotnou prepožičať sa za peniaze, alebo vidinu vlastnej slávy čomukoľvek?
Čo iného sú umelecké diela, či už výtvarné, literárne, filmové, alebo divadelné bez mravnosti, ako umelo vytvorenou ilúziou čohosi hodnotného, za ktorou sa skrýva rozkladný a deštruktívny duch nemravnosti?
A aký majú potom vlastne podľa tvrdenia literárnej vedkyne Taranenkovej zmysel niektoré z mimoriadne kvalitných poviedok z inkriminovanej knihy Pišťánka a Targela, ak ich prípadnú umeleckú hodnotu vzápätí na iných miestach tvrdo neguje vulgárnosť, skazenosť a nemravnosť?
A akým prínosom je z hľadiska spoločenskej potreby pevného mravného ukotvenia mladej generácie naturalistické zobrazovanie slovného prejavu a zvrhlého chovania nejakých živočíšnych postáv, ako i prostredia, z ktorého pochádzajú?
Čo je viac? Čo má stáť na prvom mieste? Je vari naozaj možné vyzdvihnúť slobodu umenia nad mravnosť? Je vari naozaj možné vyzdvihnúť slobodu slova, alebo ľudské práva nad mravnosť? Je skutočne naozaj možné nadradiť nad mravnosť čokoľvek iného, zdanlivo hodnotnejšieho? Nevzniknú nám vari potom takýmto spôsobom zo všetkého iba karikatúry? Karikatúra umenia? Karikatúra slobody? Karikatúra ľudských práv? Alebo trebárs karikatúra politiky?
A ak je témou tohto článku predovšetkým umenie v podobe literatúry, nie je vari mravnosť základným stavebným prvkom skutočného a pravého umenia, ktorého pôvodným zámerom bolo vždy iba úsilie o výšku, ušľachtilosť a povznesenie ľudskej populácie? Veď predsa ľudskosť samotná povstala z mravnosti a jej popieraním v mene čohokoľvek bezprecedentne devalvujeme vlastné človečenstvo a tým si pílime onen pomyselný konár sami pod sebou.
A je smutné, že takzvaní literárni odborníci, či iní umenovedci tvrdošijne bojujú za právo na slobodu umenia, hoci i nemravného, ak podľa ich názoru v sebe skrýva nejakú výraznú umeleckú hodnotu. Nikdy si však žiaľ nepoložili otázku, k čomu je nám je vlastne dobrý takýto pomýlený druh umenia, ktorý svojou pseudo umeleckosťou popiera a programovo deštruuje samotnú podstatu ľudskosti v podobe mravnosti?
Bez mravnosti jednoducho nie sme ničím! A preto každý, kto sa bude snažiť pod akoukoľvek zámienkou odsúvať mravnosť bokom a hovoriť o iných a vznešených ideáloch, či už o slobode umenia, slobode prejavu, ľudských právach, alebo čomkoľvek inom, každý takýto človek je nositeľom úpadku, pretože pod ochranným pláštikom svojej takzvanej odbornosti siaha kradmou rukou na základný atribút samotnej ľudskosti, ktorú so zvrchovanou jednoznačnosťou reprezentuje práve mravnosť. Mravnosť vnútorného života, spočívajúca v bdelosti nad čistotou a ušľachtilosťou svojich citov a myšlienok a z tejto vnútornej mravnosti prirodzene vyvierajúci každodenný život.
Každodenný život podľa mravných princípov, ktoré musia vždy a v každej situácii stáť na prvom mieste, pretože jedine od nich sa môže úspešne odvíjať všetko ostatné. Prosperita, sloboda, humanizmus, umenie, ako i jednoduché, osobné ľudské šťastie.