V pravidelných intervaloch sa vo verejnom priestore vracia silné tvrdenie: štát sa rozpadá. Raz je to kvôli konfliktom medzi inštitúciami, inokedy pre politickú polarizáciu, inokedy pre bezpečnostné zložky či ekonomické napätie. Komentátori varujú, analytici dramatizujú, titulky sa stupňujú.
Zaujímavé však nie je samotné tvrdenie.
Zaujímavé je, že sa k nemu stále vraciame.
Ak by bol štát naozaj v stave rozpadu, nebolo by potrebné to donekonečna oznamovať. Rozpad je viditeľný bez komentára. To, čo sa však opakovane vracia, je pocit oslabenia dôvery.
A tu sa dostávame k podstate.
Štát sa nerozpadá preto, že existuje opozícia.
Nerozpadá sa ani preto, že existuje vláda.
Rozpad sa začína tam, kde prestáva platiť spoločná miera – pravidlá, ktoré sú zrozumiteľné, predvídateľné a rovnaké pre všetkých.
Keď sa verejná diskusia sústreďuje viac na to, kto je v akých spisoch, kto sa stretol s kým a kto koho kompromituje, než na to, ako rastie chudoba, ako sa konsolidujú verejné financie a ako sa mnohým ľuďom doslova rozpadá strecha nad hlavou, nie je to znak rozpadu štátu. Je to znak presunu pozornosti.
A presun pozornosti je vždy niekým riadený – alebo aspoň ochotne nasledovaný.
Spoločnosť, ktorá žije viac škandálmi než vlastnou realitou, si postupne zvykne na pocit permanentného ohrozenia. Škandál má totiž jednu výhodu: je emocionálne silný, ale krátkodobý. Chudoba, zadlženosť a systémové problémy sú naopak dlhodobé a nepríjemné – a vyžadujú si trpezlivé riešenia.
Preto je jednoduchšie hovoriť o rozpade štátu, než hovoriť o rozpade dôvery medzi ľuďmi. Je jednoduchšie pomenovať konflikt medzi inštitúciami než priznať, že pravidlá sú často nejasné, selektívne alebo formálne spravodlivé, no materiálne nespravodlivé.
Rozklad štátu sa nezačína na titulnej stránke.
Začína sa v malých každodenných pochybnostiach:
„Platí to pre všetkých?“
„Je to spravodlivé?“
„Má zmysel sa snažiť?“
Ak spoločnosť odpovedá čoraz častejšie „neviem“ alebo „asi nie“, potom je problém hlbší než ktorýkoľvek škandál.
Niektorí komentátori radi používajú silné slová. Rozpad, kolaps, ohrozenie. Je to zrozumiteľné – silné slovo pritiahne pozornosť. Ale skutočná otázka znie inak:
Prečo máme potrebu takéto slová počúvať?
Možno preto, že cítime nestabilitu, ale nevieme ju presne pomenovať. Možno preto, že dôvera v inštitúcie sa obnovuje pomalšie než politické vyhlásenia. A možno preto, že ako spoločnosť radšej sledujeme cudzie pády než vlastné základy.
Štát sa nerozpadne jedným článkom ani jednou kauzou.
Rozpadá sa vtedy, keď sa ľudia prestanú cítiť súčasťou spoločného projektu.
A ten sa neobnovuje dramatickými vyhláseniami.
Obnovuje sa rovnakými pravidlami, rovnakou mierou a rovnakou zodpovednosťou pre všetkých.
Ak sa téma rozkladu vracia, nie je to dôkaz kolapsu.
Je to dôkaz, že niečo v našom spoločenskom vedomí nie je uzavreté.
Otázka preto neznie, či sa štát rozpadá.
Otázka znie, či sme ochotní obnoviť dôveru skôr, než sa naučíme žiť bez nej.
.JPG)
.jpg)
