Polycentrický svet: keď má každý moc, ale nikto zodpovednosť

Žijeme v dobe, ktorú mnohí označujú ako novú rovnováhu. Svet už vraj nemá jedno centrum, ale viacero. Moc sa rozptýlila, dominancia oslabila a staré poriadky sa menia.

Na prvý pohľad to znie nádejne.
Na druhý pohľad sa však objavuje problém, ktorý si málokto trúfa pomenovať.

Ak má každý trochu moci, kto ju nesie celú?

Polycentrický svet nie je automaticky spravodlivejší.
Je len zložitejší.

Rozhodnutia sa v ňom nerozpadávajú preto, že by neexistovali pravidlá, ale preto, že zodpovednosť sa rozptýli medzi príliš veľa aktérov. Každý má kompetenciu, no len málokto nesie následok.

A práve tu vzniká nové riziko: systém, v ktorom už nie je jasné, komu sa kladie otázka „prečo“.

V minulosti bolo centrum moci čitateľné. Dalo sa s ním súhlasiť alebo proti nemu stáť. Dnes sa moc presúva medzi inštitúcie, agentúry, komisie, dohody a procedúry. Všetko je formálne správne – a predsa sa rozhodnutia akoby vyhýbali realite.

Polycentrizmus bez vnútornej miery nevedie k rovnováhe.
Vedie k úniku.

Úniku pred zodpovednosťou, ktorý sa maskuje spoluprácou.
Úniku pred dôsledkami, ktorý sa schováva za konsenzus.
Úniku pred pravdou, ktorý sa rozpúšťa v nekonečných procesoch.

Takýto svet nie je chaotický navonok. Je chaotický vnútri.

Preto dnes nestačí hovoriť o geopolitike, sférach vplyvu či nových blokoch. Skutočná otázka znie inak:
Máme ešte spoločnú mieru, podľa ktorej vieme povedať, čo je správne?

Ak nie, potom ani najlepšie rozdelenie moci nepomôže.
Len presunieme problém z jedného centra do mnohých bodov.

Riešenie neznamená návrat k jednému vládcovi ani k starým poriadkom. Znamená návrat k princípu, ktorý sa nedá delegovať: osobnej a inštitucionálnej zodpovednosti za dôsledky rozhodnutí.

Polycentrický svet môže fungovať len vtedy, ak každý jeho uzol nesie nielen právomoc, ale aj následok. Ak sudca cíti váhu verdiktu. Ak úrad chápe, že rozhoduje o živote, nie o spise. Ak politika prestane skrývať nečinnosť za kolektívne rozhodovanie.

„Kde sa zodpovednosť rozptýli príliš jemne, pravda sa prestane dať chytiť.“

Budúcnosť preto nestojí na tom, koľko centier moci vytvoríme.
Stojí na tom, či do každého z nich vložíme vnútorný kompas.

Ak sa to nepodarí, svet bude naďalej pôsobiť usporiadane – a predsa bude stále menej schopný konať.
A ak sa to podarí, polycentrizmus sa môže stať tým, čím má byť: nie rozpadom, ale zdieľanou rovnováhou.

Poznámka autora:

Rozdelenie moci samo o sebe ešte neznamená spravodlivosť. Bez zodpovednosti sa aj najlepšie myslený systém mení na ticho medzi rozhodnutiami.