Do začiatku vojny na Ukrajine roku pána 2022 sa 90-95% obyvateľov Slovenska nezaujímalo o život a krajinu za našimi východnými hranicami. Nebol dôvod. Ukrajina bola vnímaná ako niečo exotické, vzdialené, niečo ako Albánsko alebo Azerbajdžan. Ďaleko bližšie nám bolo i je Česko, Poľsko, Maďarsko či Chorvátsko alebo Rakúsko. Ekonomická, kultúra, politická spolupráca minimálna, cestovanie Slovákov na Ukrajinu minimálne, o Ukrajine sa hovorilo len keď nás vydierali plynom (ruským plynom) alebo nám kradli tento plyn počas vlády naftovej kráľovny Tymošenkovej. O Kyjeve som počul len ako o meste lacných prostitútok, nakoniec i otec prezidenta Porošenka začínal v tomto “biznise”. Frustrovaní Ukrajinci si vo voľbách volili jednu bandu zlodejov, ktorú neskôr vystriedala druhá banda zlodejov a tento trend pokračuje i dnes. Je jedno či boli politici proruskí alebo proeurópski, bezbreho kradli a často v zákulisí i medzi sebou kšeftovali.
Celkom pochopiteľne tak bežní Ukrajinci túžili aby ich krajinu spravoval niekto iní, kto by toľko nekradol, rozhodli sa pre nadvládu Bruselu -EÚ a NATO, neboli schopní existovať ako suverénny samostatný prosperujúci štát.
Európa ignorovala nárast primitívneho ukrajinského nacionalizmu, zločiny (ukrajinské zločiny) v Odesse, Donecku, celkom nepochopiteľne sme ignorovali ich tradičnú korupciu, ich klamstvá. Neschopní skorumpovaní ukrajinskí politici ukázali prstom na Rusko – že ono môže za ich biedu, zaostalosť, chudobu. A Ukrajinci uverili, jednoduchšie je zvaliť vinu za svoju hlúposť na druhých ako sa pozrieť do zrkadla. A prišiel malý talentovaný židovský komik s obdivuhodným darom reči, ktorému Ukrajinci opäť naleteli. Od začiatku vojny bolo zrejmé že Rusko z obsadených pozícii (Krym, Doneck) neodíde, rovnako bolo zrejmé že celú Ukrajinu nikdy neovládne, probanderovský západ okolo Ľvova by Rusko jednoducho nedokázalo kontrolovať, nie je možné ovládať územie kde 99% obyvateľov slepo nenávidí Rusko. Otázne je koľko územia Rusko získa – závisí to od miery loajality miestneho obyvateľstva. Keď boli Rusi v Chersone tak značná časť starších obyvateľov – pamätníkov Sovietskeho zväzu ruskú prítomnosť akceptovala a dokonca spolupracovala s Rusmi.
Ukrajina nebola a nie je etnicky a politicky jednoliaty štát, to je prvý predpoklad k rozdeleniu krajiny na okraji. Kde bude línia rozdelenia rozhodne ďalšie pokračovanie vojny. Rusko už prakticky dosiahlo svoje ciele, predovšetkým územné (má Krym, väčšinu Donbasu, pozemný prístup na Krym, vodu z Dnepra, celé azovské pobrežie), zásadná vec ale ešte nie je jasná – neutralita Ukrajiny. Ak nebude neutralita tak sa vojna bude môcť opäť rozhorieť o pár rokov, a to je pre Rusko pochopiteľne zásadná vec. Rusko nechce ďalšiu vojnu s Ukrajinou a už vôbec nie s NATO.
V tejto vojne išlo západu v prvom rade o poškodenie, oslabenie Ruska, či dokonca zničenie a rozpad Ruska – to je hlavný motív západu, Ukrajinci nikoho nezaujímajú, západu je jedno či umrie milión alebo dva milióny Ukrajincov, priznajme si fakt – Ukrajinci, Rusi i my Slováci sme pre západné národy podľudia, nikdy nás nepovažovali za seberovných. Slovania sú pre západ podľudia tak ako obyvatelia Gazy.
Vlastníci Ukrajiny, predovšetkým Briti, nemajú záujem o mier, Ukrajinci v spolupráci so západom konflikt ďalej eskalujú – útoky na ruské trajekty v Čiernom mori, na prístavy, útoky v Groznom… A Rusko dostáva dôvod odpovedať podobne – napríklad podporou tretej strany a útokmi na západné trajekty a infraštruktúru (Jemenskí Husiovia budú radi) alebo Rusi zvažia či čiernomorské pobrežie v rukách Ukrajiny a západu nie je príliš veľkým rizikom a pôjdu si po Odesu. Ukrajina ako vnútrozemský štát by už potom nikoho nezaujímal.
Rusko však reaguje stále zdržanlivo, nechce ďalšiu eskaláciu vojny a chce ju ukončiť podľa svojich predstáv, samozrejme nie podľa ukrajinských nereálnych snov. Rusko môže vojnu kedykoľvek ukončiť – orešnikom alebo i nukleárnou bombou na Kyjev, na “Bankovú”, po vzore USA a Hirošimi, cena pre Rusko by však bola nateraz privysoká. Ale taká možnosť tu vždy bude pokiaľ západ a vedenie Ukrajiny nedostane rozum.
Čo bude po vojne s Ukrajinou bude ešte veľká dilema, čo so státisícmi porazených frustrovaných ukrajinských vojakov, kde sa podejú, čo s obrovskými nekontrolovanými zásobami zbraní na Ukrajine? Čo s ukrajinským terorizmom – drony nad európskymi letiskami, sabotáže na železniciach, horiaca Ikea v Litve, zničenie plynovodu Nord Stream i poškodenie plynovodu Družba- to všetko je ukrajinská “práca”. Slovensko-ukrajinská hranica bude horúca ešte viac ako doposiaľ.
Vojna na Ukrajine nás stála stámilióny a možno i miliardy, to nie sú len Naďove zbrane zadarmo na Ukrajinu, to je i strata lacných energonosičov z Ruska, strata trhu, strata konkurencieschopnosti, stotisíc migrantov, sociálne dávky, zdravotná starostlivosť a ďalšie a ďalšie peniaze, pôžičky na Ukrajinu, miliardy na zbrojenie, navýšenie rozpočtu ministerstva obrany (ministerstva vojny) na úkor lepšieho školstva, infraštruktúry, zdravotníctva…
Ukrajina, vojna na Ukrajine, nezmyselná vojna západu voči Rusku nás už doposiaľ stála priveľa, čert nám bol dlžen túto vojnu a vlastne i Ukrajinu v jej nacionalistickom ošiali. Ukrajina s terajšou vládnucou elitou do Európy rozhodne nepatrí. Snáď o pár desiatok rokov Ukrajinci precitnú, generačná výmena prinesie možno na Ukrajinu rozum a racionálnu mierovú politiku. Uvedomujú si vôbec Slováci že Ukrajina v EÚ s extrémne lacnou pracovnou silou prinesie i presun firiem zo Slovenska na východ alebo i pokles ceny práce pre príchod lacnej pracovnej sily, zahltenie nášho trhu lacnými poľnohospodárskymi produktami (naši poľnohospodári môžu definitívne skrachovať), Ukrajinci nám môžu priniesť i terorizmus, mafiánske praktiky, korupciu (v tom sú naozaj excelentní).
.jpg)
