Štrnásteho marca v roku 1074 Nitran Gejza s bratom, budúcim svätým Ladislavom, dosiahli rozhodujúce víťazstvo v bitke pri Mogyoróde (neďaleko dnešnej Budapešti). Mali v tom „prsty“ – ako vlastne zakaždým, ak sa niečo dialo v slovenskej histórii, Nemci. Po smrti kráľa Bela I. v roku 1063 vtrhol do Uhorska nemecký kráľ Henrich IV. a zamedzil Belovmu synovi Gejzovi nástup na trón. Gejza so svojim mladším bratom Ladislavom museli utiecť do Poľska a Henrich na uhorský trón posadil ich bratranca Šalamúna… ktorý vládol desať rokov. V tej bitke 14. marca 1074 ho zosadili z trónu, Gejza sa stal uhorským kráľom, a pod nitriansky dvojramenný kríž pripojil Zadunajsko (dnešné Maďarsko) k Nitrave (dnešné Slovensko). Zrušil dovtedajšiu hranicu medzi Nitravou a Zadunajskom, ktorá sa ako hranica medzi Slovenskom a Maďarskom obnovila až po Trianone v roku 1920.
Štrnásty marec v roku 1777 sa rozhodnutím pápeža Pia VI. na želanie Márie Terézie stal dňom uctievania vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Dôvodom kráľovninej žiadosti malo byť, že veľkú časť obyvateľstva ríše tvoria Slovania, ale iné pramene uvádzajú, že panovníčka so synom chceli získať sympatie gréckych katolíkov na severovýchode monarchie. O necelých sto rokov viacerí vplyvní cirkevní hodnostári, vrátane banskobystrického biskupa Štefana Moysesa namietali, že vzhľadom na chladné počasie polovica marca nie je vhodná na organizovanie pútí, preto pápež Pius IX. v roku 1863 preložil oslavy na 5. júla. Pri tej príležitosti v Ríme prebiehali oslavy s obradom nielen v latinčine ale aj „v starom slovanskom jazyku“ a slávny náš rodák Franz Liszt, ktorého pápež poveril spoluorganizovaním osláv, zložil hymnus na slová srbského básnika Meda Pućica „Slavimo slavno Slaveni, tisićuročnu godinu“.
Štrnásteho marca v roku 1939 vyhlásil Snem v rokovacej sále bratislavského Župného domu (v tej istej sále, kde o 54 rokov, 1. septembra 1992, schváli Slovenská národná rada Ústavu Slovenskej republiky) samostatný Slovenský štát, od prijatia Ústavy 21. júla 1939 pomenovaný Slovenská republika. „Za“ povstali všetci 53 prítomní prítomní poslanci. Bolo 12,07 hodín, keď Sokol vyhlásil, že „Snem Slovenskej krajiny, ako jediný kompetentný orgán politickej vôle slovenského národa, sa uzniesol, že je za samostatný štát“ a zaspievali hymnickú pieseň Hej, Slováci. Aj v tomto historickom akte mali „prsty“ Nemci. Snem tak konal po tom, čo deň predtým prijal v Berlíne Dr. Jozefa Tisa kancelár Adolf Hitler a naliehal na neho, aby okamžite rozhlasom z Berlína vyhlásil vznik štátu. To Tiso odmietol, dal zvolať Snem, ktorý informoval o rozhovoroch v Berlíne a svoju reč zakončil takto: „Prosím, uvažujte, rozhodnite.“ To sú holé fakty. Je ozaj 14. marec 1939 najkontroverznejším dňom v našich dejinách? V ten deň Slováci vyhlásili svoj štát a akt, ktorým tak urobili, nebol nezákonný a neústavný. Napriek všetkým dobovým realitám vznikol demokraticky, hlasovaním Snemu, a tak by mal byť tento deň právom považovaný za deň slovenskej štátnosti. Bol to totiž – tak či onak – najdôležitejší politický čin v dovtedajších moderných slovenských dejinách.
Na otázku, či 14. marca 1939 konali Slováci správne, odpovedali viacerí. Podľa švajčiarskeho vyslanca „Slovensko nemalo nijakú inú voľbu ako sa podvoliť Hitlerovmu tlaku … Toto riešenie Berlín presadil pod ťažkými hrozbami“. Toto sú slová kardinála Jána Chryzostoma Korca: „Niektorí historici u nás sa po desaťročia tvária tak, že oni by si boli s Hitlerom hravo poradili, že všetci vtedajší politici u nás sa podľa nich správali ako hlupáci, či priam ako zločinci, a že nevedeli, či nechceli zabezpečiť Slovensku plnú slobodu a pravú demokraciu. Možno však takto posudzovať historické udalosti vo vtedajšej Európe?“ Otázku: „Mali sme vtedy aj inú možnosť ako nepodľahnúť Hitlerovmu vydieraniu?“ položil Eduard Chmelár (Nie je štát ako štát, Slovo 48/2007) a odpovedal takto: „Alternatívou mohol byť iba krátky a márny odpor.“ Aj keď v marci 1939 Slovenský snem konal pod tlakom nevyhnutnosti, lepšiu možnosť nemal. Na smrteľnej posteli (umrel 27. júna 1944 v Clearwateri, USA) to údajne uznal aj Milan Hodža. Otázka, či Slováci chceli a či nechceli samostatný štát, je nenáležitá, veď „či je na svete národ, ktorý by netúžil po samostatnosti?“ (A. Hlinka). A Alexander Mach, budúci minister vnútra na ľudovom zhromaždení 5. februára 1939 v Rišňovciach: „Mať svoj štát znamená život, nemať vlastný štát znamená smrť slovenského národa.“ Samostatný slovenský štát bol prirodzeným politickým cieľom, bol to však cieľ dlhodobý. Slováci sa chceli naučiť vládnuť počas autonómie, ale záujmy iných im čas nedopriali. Slováci 14. marca 1939 nepochybili.
V roku 2017 vniklo na pôde Matice slovenskej krátke video, ktoré sa zamýšľa nad tým, ako by vyzerali osudy Slovenska „bez 14. marca“.
Odkaz na video
14. marca 2025.
.jpg)
.JPG)
