Slušné Slovensko, ale ako?

Ohavná vražda novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky odštartovala na Slovensku nevídaný politický boj, ktorý pripomína obdobie politického boja s Vladimírom Mečiarom.

Bolo by nehorázne z mojej strany predkladať a rozoberať na tomto mieste scenáre a domnienky úkladnej vraždy, to prináleží výlučne vyšetrovacím orgánom. A vôbec najlepšie by bolo, keby sa do vyšetrovania konečne prestali pliesť tak politici ako aj novinári, pretože ani jedni ani druhí nemajú k tomu žiadne kompetencie ani znalosti. Úlohou novinárov je však nezabudnúť na túto tragickú udalosť a neustále tlačiť na vyšetrovacie orgány, aby nás v rámci svojich možností, či už priamo alebo práve prostredníctvom novinárov, pravidelne informovali o postupe vyšetrovania.

Zneužívanie obrovskej tragédie na politické ciele a zvrhnutie súčasnej vlády však dáva slovenskej politickej realite iný rozmer a osobne s tým mám dosť vážny problém. Nemám v úmysle riešiť, či sú protesty ľudí na námestiach spontánne alebo ich scenár bol dobre načasovaný a pripravený v zahraničí.

Ani najmenej mi nie je ľúto strany Smer a premiéra Fica, ktorý síce jeden čas pôsobil ako nádejný politik európskeho formátu, ale nakoniec pokazil čo mohol, ani sa len nesnažil riešiť škandály ministrov z vlastnej strany, ktorých nebolo málo a predovšetkým prestal počúvať vox populi.

V piatok 9. marca 2018 prišli na slovenské námestia desiatky tisíc ľudí a som presvedčený, že si drvivá väčšina z nich, rovnako ako aj ja, naozaj želá SLUŠNÉ SLOVENSKO. Organizátori zhromaždení vybrali brilantný marketingový slogan, s ktorým nie je možné sa nestotožniť.

A práve na tomto mieste chcem rozvinúť svoju hlavnú myšlienku. V niektorom zo svojich  predchádzajúcich blogov uvádzam, že patrím ku generácii, ktorá v novembri 1989 zvrhla totalitný režim. Bol som vtedy ako študent v Bratislave na každom protestnom mítingu, za každého počasia a som dodnes hrdý na to, že sa nám spoločne podarilo prinavrátiť do vtedajšieho Československa slobodu.

Počúvam a čítam, že dnešné protesty sa podobajú tým v roku 1989. Rozsahom možno (uvidíme, čo ešte prinesú ďalšie týždne), obsahom ani náhodou. V novembri ´89 sme mali jasný cieľ –  odstrániť totalitný komunistický režim, ktorý nám dovtedy upieral základné slobody: slobodu slova, slobodu pohybu, slobodu zhromažďovania , slobodu vierovyznania a slobodné voľby. Podarilo sa, ale v radostnom opojení sme zabudli na kontrolu nastupujúcej novej moci. Smutný výsledok sa musel nevyhnutne dostaviť.

Mali sme aj smelé ekonomické heslá, jedno za všetky: „Rok 2000: 1 DEM=1 Kčs“. V roku 2000 však už nejestvovala ani nemecká marka ani československá koruna. Prišlo euro, nám zostali nemecké životné náklady a slovenské platy. Niekde sa stala chyba. O tom ale inokedy.

Dnešné protesty sa odohrávajú v úplne odlišnom politickom prostredí aké u nás vládlo v novembri 1989. Základné slobody vybojované v nežnej revolúcii našťastie ešte stále platia, politiku však v nevídanej miere ovládla korupcia, prospechárstvo, ekonomické záujmy, mimovládne organizácie a všadeprítomná  politická korektnosť. A práve vďaka zdanlivo slobodnej spoločnosti je a bude boj proti týmto neduhom náramne ťažký.

Chcem čitateľom a všetkým slušným a najmä triezvo uvažujúcim ľuďom dať jasný odkaz: odstránenie Roberta Fica automaticky neprinesie Slovensku SLUŠNOSŤ a keď, tak len zdanlivo a na veľmi krátky čas. Je naivné si myslieť, že predčasné voľby, ktorých víťazom sa už vidí dnešná opozícia  a niektoré mimoparlamentné strany, prinavrátia Slovensku slušnosť. Kto nahradí Ficovu družinu? Sulík, Galko, Matovič, Krajniak, Kollár či Kiska a im podobní? Všetci títo páni majú za ušami, azda sme ešte nestratili pamäť a zdravý rozum.

Naliehavým problémom Slovenska a nielen Slovenska je charakter súčasnej moci bez ohľadu na to, kto je pri kormidle. Výmena kapitána a jeho družiny, ako nám ukazuje novodobá história, vôbec nič nerieši.  Pokiaľ sa slušní ľudia nechcú dožiť ďalšieho sklamania, musia si uvedomiť, že kontrola moci v zastupiteľskej demokracii fatálne zlyhala a aby nastala skutočná zmena, musí sa zmeniť povaha moci a je to výlučne len v ich rukách!

Je mylnou predstava, keď sa demokracia stotožňuje so „zastupiteľskou demokraciou“, ako keby bolo zastupovanie základom demokracie. Nepriami zástupcovia, zvolení do parlamentu, nie sú reprezentatívni a nepredstavujú priemer svojich voličov, respektíve všetkých občanov a zastupiteľská demokracia sa tak rýchlo mení na kleptokratickú partokraciu.

Treba si tiež uvedomiť, že čisto parlamentný, rovnako ako aj totalitný systém, umožňujú prijímať zákony proti vôli väčšiny, pretože zvolení ľudia nemusia byť morálnou elitou národa a ich cieľom nemusí byť plnenie všeobecných verejných záujmov.

Slovenskí politici nám v rámci zastupiteľskej demokracie nanútili nepoužiteľné a nedemokratické pravidlá. Dlhé roky hrajú s nami stále tú istú spoločenskú hru „Zvoľ si svojho zlodeja“ (Jozef Bielik). Dzurindovské skratky k dvojnásobným platom, ficovské skratky k lepším sociálnym istotám, či iné politické floskuly sú len červík na udici, na ktorý sa vždy väčšina voličov dokáže nachytať.

Dovolím si s absolútnou istotou tvrdiť, že ak máme reálne zabezpečiť postupnú zmenu v spoločnosti a zavádzať slušnosť do slovenskej politiky, je nevyhnutné čo v najkratšom čase:

• zásadne predefinovať nástroje priamej demokracie a uberať sa príkladom Švajčiarska, kde suverénni švajčiarski občania sú vlastníkmi svojho štátu. Nepotrebujú ani Fica, Sulíka ani Matoviča, pretože si kľúčové otázky vedia hlasovaním vyriešiť aj sami. Majú svojich politikov pod kontrolou a nemusia meditovať nad tým, ako si zvoliť menšie zlo. „Priama demokracia je predovšetkým PRÁVO, SPRAVODLIVOSŤ, ZODPOVEDNOSŤ a SLOBODA pre všetkých, v najširšom slova zmysle!“ (Gabriel Karácsony)
• zaviesť plnú hmotnú a trestnú zodpovednosť verejných činiteľov
• zaviesť imperatívny mandát poslanca NR SR
• urýchlene zmeniť súčasný pomerný volebný systém na väčšinový multi obvodový volebný systém. V tomto prípade už bude konkrétny poslanec zvolený konkrétnymi voličmi, ktorým bude osobne zodpovedný za výkon mandátu poslanca. Zároveň bude tými, ktorí ho navrhli za kandidáta a zvolili za poslanca aj priamo odvolateľný, čím vlastne príde k zavedeniu imperatívneho mandátu.

Je toho pochopiteľne podstatne viac, čo treba zmeniť, ale ak to myslíme so zmenou vážne, musíme ju naozaj chcieť, niečo pre ňu urobiť a na začiatku neoblomne a bez kompromisov trvať aspoň na týchto štyroch kľúčových požiadavkách. Je jasné, že súčasní politici či už z koalície alebo opozície týmto požiadavkám nevyhovejú, pretože by si podpílili pod sebou konár.

Je najvyšší čas, aby sa na politickej scéne objavilo nové hnutie, ktoré si tieto ciele dá ako priority do svojho volebného programu a bude sa v nasledujúcich riadnych alebo predčasných parlamentných voľbách uchádzať o podporu čo najširšej verejnosti. Apelujem na všetkých slušných ľudí, na všetky študentské a záujmové organizácie, intelektuálne, vedecké a umelecké špičky, aby začali o týchto témach širokú celospoločenskú verejnú diskusiu a aby sa do nej nestranne zapojili aspoň verejnoprávne médiá. Jednotlivci by mali o týchto témach živo diskutovať v kruhu svojej rodiny, kamarátov a známych, ale aj verejne a neanonymne na webových portáloch, strach tu nemá žiadne miesto.

Pokiaľ takéto hnutie či strana z nejakých dôvodov nevznikne, potom je nevyhnutné spustiť petičnú akciu na vyhlásenie referenda o vyššie uvedených požiadavkách na súčasných ústavných princípoch a aspoň takto adresovať ústavným činiteľom celospoločenskú výzvu. Bol by som zvedavý, či sa zase nájde nejaký „mienkotvorca“, ktorý by od účasti na takomto referende odhováral, resp. aké by mal k tomu dôvody.

Ak sa nedokážeme zjednotiť ani na takýchto elementárnych požiadavkách a či už z pohodlnosti alebo ľahostajnosti nevyzbierame dostatok podpisov k vyhláseniu referenda, tak o SLUŠNOM SLOVENSKU môžeme len snívať a s touto krajinou je nadobro amen.

Zdroje:

https://blogy.hnonline.sk/gabriel-karacsony/svajciarsky-model-priamej-demokracie

https://jozefbielik.blog.sme.sk/c/290318/Hribov-smrtelny-omyl-alebo-Zvol-si-svojho-zlodeja.html