Víťazný február – mesiac Titánov 20.storočia

Článok venujem svojim susedom, dnes už nežijúcim Titánom. Vďaka nim sme sa aspoň nachvíľu  pripojili k slávnym Slávom. Buďte pozdravení sused Hábera (áno, Paľov otec), Kolenička, Miháľ, Fľaška, Citerberg, Hibler, Trangoš, Gemzický, Plecho, …) Denne ste o 05,10 hod. nastupovali do autobusu, aby ste tvorili hodnoty v 10 km vzdialenej fabrike, ktorá bola po 1989 rozkradnutá, vydrancovaná … demokraticky a slobodne. Asi nebudem obľúbený bloger, ale nedá mi  …

Som z generácie narodenej v šťastných Husákových 70.rokoch a teda rozhodne nemôžem povedať, že by som si na veľké víťazstvo pracujúceho ľudu v roku 1948 niesol autentické spomienky. Výsledky tohto počinu však vidím dennodenne všade naokolo. Cesty, fabriky, školy, sídliská (podľa Havla tzv. králikárne), pozostatky JRD, záhradkárske kolónie (podľa „demokratickej“ propagandy miesta trvalého živorenia tisícok obyvateľov :o)), divadlá, kiná, kostoly, …Mnohé zo stavieb z tej doby už vzal „čert“, mnohé však presluhujú a plnia svoju funkciu dodnes – priehrady, elektrárne, mosty. Vždy v tento mesiac si viac než inokedy spomeniem, na rodný dom svojho starého otca. V izbe o rozlohe 15m2 žil môj otec s 5 sestrami a svojimi rodičmi. Kuchyňa bola spoločná s inou, úplne cudzou  rodinou. Skrátka život na Horehroní a určite nielen tam.  Potom prišiel rok 1968 a „škaredí“ ľudia otcovi pridelili dvojizbový byt v králikárni, ktorý ho v podstate nič nestál. Viete si predstaviť tú zmenu, ale trvalo to 20 rokov (od 1948. do 1968.). Ale áno, v porovnaní s „excelentnou divou“ – herečkou Magdou Vášaryovou, či rodinou Havlových to boli naozaj králikárne. Ale nejako sme to zvládli napriek tomu, že sme nosili  červené šatky a modré košele :o)

Kladiem si však aj otázku : Ako je možné, že naši dedovia a otcovia od roku 1948 do roku 1989, teda za 41 rokov vybudovali štát taký, aký ho vo svojej podstate poznáme i dnes. Veď začínali po vojne. Značnú časť našej domoviny zničili fašisti a ich poskoci, časť „naši spojenci“ (bombardovali Nové Zámky, Nitru, Bratislavu … hlavne priemysel). Po vojne bolo veľa padlých, zranených, zmrzačených, ľudia sa vracali z koncentrákov a nútených prác. Verili v slobodu, lepší život. Ten im niekto  chcel vziať. Po vojne sa z exilu začali vracať „Šimečkovci, Šoltésovci“ a iní drístalovia, ktorí pred bojom zbabelo ušli do zahraničia. Boli presvedčení, že teraz, keď obyčajní ľudia slobodu vybojovali, tak sa ide „dalej“. Akoby sa nič nestalo. Rozumej : robotníci a roľníci budú opäť chodiť „na panské“, držať huby a …  uťahovať si opasky. Dedovia a otcovia sa ale nedali. Vysúkali si rukávy a napriek cieleným sabotážam, podrazom najhoršieho charakteru, často i za cenu ľudských obetí budovali. Často chybovali, ako každý, kto buduje niečo nové a nevyskúšané. Väčšina z nich nikdy neboli členmi akéjkoľvek strany, či politického zoskupenia, ale cieľ bol jasný – lepší život pre seba i svoje deti. Legitímna otázka znie : Prečo „oni“ za cca 40 rokov vybudovali na ruinách zaostalého Slovenska vyspelý a sebestačný štát a mi za tiež cca 40 rokov sme sa neposunuli nikam ? Údajne až okolo roku 2016 sa životná úroveň vyrovnala roku 1989 – rozumie niekto tomu ? Takmer 30 rokov trvalo, kým sme dosiahli životnú úroveň roku 1989 ? Napriek uťahovaniu opaskov asi Švajčiarsko nedobehneme ani za ďalších 30 rokov !

Všade počúvam nadávať na minulosť a komunistov, súčasnosť a Fica, Mečiara či Dzurindu. Počuli ste nejaký iný neslovanský národ nadávať na svojich predkov ? Nadávajú a sypú si popol na hlavu Briti, že napr. zločinec a Čilský diktátor Pinochet bol nimi chránený a dožil vo V. Británii, že briti vraždili, znásilňovali a kradli po celom svete ? Čo však sme dosiahli za 40 rokov MY ? Kde sú nové sídliská, nové nemocnice, fabriky (nie zahraničné, ale naše), školy ? Naši predkovia nám nechali plné sýpky, MY nechávame našim deťom dlžoby … a slobodu a demokraciu (hahaha) ! Nemali by sme prestať nadávať na všetkých okolo seba a pozrieť sa na to, čo môžeme reálne k lepšiemu zmeniť vo svojom okolí ? Nie vo svete, v štáte ! Pred svojim domom, na sídlisku, vo svojom meste, dedine. Ak by sa nám to v čase, ktorý terajším 40 až 60 ročným zostáva podarilo, budeme sa môcť hrdo pozrieť do tváre svojich veľkých dedov a otcov.

Spravme preto mesiac február mesiacom Úcty k práci našich predkov – dedov a otcov, starých mám a matiek ! Ak si začneme vážiť ich prácu, nimi vytvorené dielo, budeme mať šancu, že si niekto v budúcnosti bude vážiť aj nás. Sláva našim dedom, babkám ! Sláva našim otcom i matkám !

P.S.: Nenechajme sa zastrašiť, oklamať či znechutiť  a zosmiešniť ľuďmi, ktorí nám budú hovoriť „pekné reči a poučovať nás“ o slobode, demokracii, láske k blížnemu. Pre nich sú to prázdne slová, ako v prípade masového vraha z Ostrého Grúňa a Kľaku L. Nižňanského, ktorý „poučoval“ našich predkov  z Rádia Slobodná Európa i o práve na život, ktorý on iným bezbožne bral !)