Prečo je sedemnásty november štátnym sviatkom?

Sedemnásty november je momentálne štátnym sviatkom takpovediac prvej kategórie, lebo napríklad na rozdiel od štátneho sviatku Dňa ústavy je aj dňom pracovného voľna. Čo sa to teda udialo 17. novembra v našich dejinách? Pri spomienke na ktorú udalosť z toho dňa „nemáme ani len motyku či lopatu vziať do rúk“?

Ide o spomienku na slávny čin našich predkov z rímskych čias? Vtedy hranica Limes Romanum prechádzala cez Dunaj a okolo nej dochádzalo k bojom medzi Rímom a našimi predkami, ktorým hovorili Kvádi. Podľa českého jazykovedca a literárneho historika Aloisa Vojtěcha Šemberu (1807-1882) však „Kvádi byli Slováci“. Takže Slováci bojovali s Rimanmi aj za vlády cisára Valentiniána I. v rokoch 374 a 375. Ten dal posilniť Limes Romanum, proti čomu naši predkovia tvrdo protestovali. Cisár pozval na rokovanie do svojho prechodného sídla pri Dunaji kráľa Gabina – ktorý mal rímsku výchovu a bol podľa Papánka našim 12. kráľom od čias narodenia Krista – a počas hostiny ho zákerne zabili. Zrejme aj preto, že žiarlil na neho syn cisárovho spoluvládcu Konštantína, keďže sa jeho snúbenica zaľúbila do Gabina. Násilná smrť panovníka natoľko nazlostila Kvádov – Slovákov, že vtrhli do Panónie, kde v strašných bojoch v roku 374 zničili dve rímske légie a s veľkou korisťou sa vrátili domov. A tak sa rokovalo o mieri v Brigetiu, kam prišiel aj cisár Valentinián I. A pri rokovaní sa veľmi rozčúlil, lebo naši vyslanci boli neústupní. Jeden z nich dokonca vyzul čižmu a hodil ju smerom k cisárovi s povestnou výzvou: „Mor ho!“… Cisára na to 17. novembra 375 porazilo. Kto by chcel poznať podrobnosti, nech si prečíta Chalupkov epos MOR HO! A Rimania Slovensko nadobro opustili.

Alebo si takto spomíname na 17. november 1328, keď kráľ Karol Róbert udelil mestské privilégiá staršej banskej osade Cremnychbani (Kremnici), čím ju povýšil na slobodné kráľovské mesto a založil v tomto meste mincovňu? Významný učenec, svetová autorita v histórii baníctva a hutníctva, Nemec Georgius Agricola (1494-1555) v knihe „De Re Metallica Libri XII“ vydanej v Bazileji v roku 1556, uvádza, že banská činnosť v Kremnici je dokázaná už v roku 770. Kremnickú mincovňu preslávil najmä zlatý florén, neskôr nazývaný dukát. Bol razený z takmer rýdzeho zlata (23 karátov a 9 grénov) a túto rýdzosť si udržal s malými odchýlkami počas šiestich storočí ich razby. Využívaný bol predovšetkým pri väčších transakciách a v zahraničnom obchode a ako tvrdá mena úspešne konkuroval vtedajším zlatým minciam na európskych trhoch vo Florencii, Benátkach či v Nemecku. Kremnická mincovňa ako svetový unikát pracuje viac – menej nepretržite doteraz.

Nie, nie. My si takto uctievame 17. november 1989. O tom, čo sa vtedy udialo, napísala česká autorka Jitka Vodňanská, istý čas milenka Václava Havla v knihe „Voda, která hoří“ toto: „Komunisté a estébáci si vyhlídli Havla, aby pro ně revoluci udělal. Je možné, že on svou roli užitečné loutky nepochopil, ale špičky předešlého režimu a nakonec i on díky této maškarádě rozkradli kdeco. Znamená to snad, že revoluce byla špatně? Znamená to jen tolik, že revoluce nás převedla z jedné totality do druhé, ještě totalitnější totality. Havel byl jako měkká, neřestná figurka dlouhodobě předem připravován, aby se nastolením chaosu a neřesti veškerá moc a kontrola nad mocí nepozorovaně dostala do rukou banksterů. A sluhové předešlého režimu věrně slouží novému režimu už ne jako estébáci, ale jako úspěšní podnikatelé, poradci, lobbysté. Mají politickou a ekonomickou moc. Opět.“ Nasleduje voľný citát z knihy skúseného novinára Petra Husáka „Česká cesta k svobodě“, ktorú vydala v roku 2013 Mladá fronta. Keď 5. decembra 1989 ponúkol opozícii zostavenie federálnej vlády Ladislav Adamec – ktorý podľa Petra Pitharta nejednal s havlovcami „ani za vládu, ani za stranu, ale jen a jen za sebe“ – výmenou za prezidentské kreslo. A Havel sa ešte v ten deň vyjadril, že to čo sa deje, je „zběsilá revoluce“. My, starší si pamätáme, že do ulíc nás vyhnala falošná správa, dnes sa tomu hovorí „hoax“ o smrti študenta Šmída. V českej histórii to pritom nebol prvý „hoax“, ktorý menil dejiny. Tomáš Garrigue Masaryk v roku 1916 so spolupracovníkom Voskom, obaja britskí agenti českého pôvodu, uverejnili v „New York Times“ správu, že „Masarykovu dcéru Alice popravili v rakúskej vojenskej väznici“. Keď americká vláda na základe tejto lživej informácie intervenovala prostredníctvom svojho vyslanectva vo Viedni, a to docielilo, že Rakúsko-Uhorsko bolo ochotné prepustiť „živú Alicu“ a dovoliť jej spolu s matkou odchod do Ameriky, Masaryk zasiahol, poslal telegram Voskovi: „WIFE AND ALICE NOT TO AMERICA.“ Neželal si príchod milovanej manželky ani dcéry do Ameriky, lebo by ho to v očiach verejnosti usvedčilo z toho, že klamal o smrti svojej dcéry. A Briti práve rozširovali pamflet „Rakúsky terorizmus v Čechách“ s jeho úvodom, v ktorom stálo, že rakúsky cisár „nariadil masové vešanie a strieľanie“, že „rozsudky smrti nad civilistami dosiahli od začiatku vojny 4000 a 956 z týchto obetí boli Česi.  Veľkú časť odsúdených tvorili ženy. Počet popravených vojakov dosiahol niekoľko tisíc“. Čo slovo, to lož. V skutočnosti boli popravení štyria českí civilisti za distribúciu propagačných letákov, na trest smrti nebola odsúdená žiadna žena, a po amnestii prepustili Rakúšania z väzenia takmer tisíc Čechov vrátane odsúdených na smrť. Úspechy politiky nemôžu nebyť založené na lži? Muž, ktorému predstieraná smrť dcéry Alice pomohla rovnako, ako predstieraná smrť „študenta Šmída“ pomohla jeho nástupcovi na pražskom Hrade na sklonku roka 1989, Václavovi Havlovi, vyhlásil bez ostychu: „Také já s mým vědomím a svědomím jsem historie“.

Novembrové štrnganie kľúčmi v roku 1989 uzatvorilo u nás éru marxizmu, a otvorilo dvere pre postupný príchod neomarxizmu so všetkými jeho sprievodnými znakmi, odskúšanými na Západe, ktorému sme „otvorili náručie“ (LGBTI, digitalizácia, Green Deal, Covid 19 – Veľký reset). Ale okrem toho a predovšetkým, po krátkom čase „slobody a demokracie“, ktorej výsledkom bol napokon aj vznik na istý čas suverénnej Slovenskej republiky, prišli sme viac-menej o všetok hospodársky potenciál a stali sme sa kolóniou Západu. A toto teraz oslavujeme.

16. 11. 2024.