Kto nesie vinu na vojnovom dianí na Ukrajine a ako rozpoznať pravdu od propagandy ? Časť IX.

Z globálneho hľadiska pojmy ako „vzdanie sa“, „prijatia otroctva“, „podriadenie sa“ ( niekomu ) majú rôzny význam a aj poslanie. Založením ukrajinskej krízy v roku 2014 sa Ukrajina pod vedením USA vzdala, prijala otroctvo a podriadila sa záujmom „demokratického“ Západu. A týmto aktom, ktorý bol zrealizovaný bez súhlasu jej občanov, sa stala „pomocným personálom“ a „pomocným územím“ pre potreby globálneho kapitálu – unipolárnej globalizácie a teda pre samotné potreby v prvom rade USA. Taliansky premiér, ktorého som uviedol v predchádzajúcej časti, je síce dostatočne prefíkaný, ale aj tak úmyselne zavádza. Otázka vzdania sa, prijatia otroctva a podriadenia sa nejakého národného štátu v rámci multipolárneho spoločenstva nemá a nedáva žiadny zmysel, pretože takéto spoločenstvo si nevyžaduje, aby samotná krajina bola v záujme ďalších členov rozbitá, zničená, aby bola vytvorená taká politicko-spoločenská a ekonomická situácia, ktorá núti obyvateľstvo k utečenectvu či k porušovaniu ľudských práv vôbec.

Čo v skutočnosti nemôže Mário Draghi povedať Ukrajincom ? Mário Draghi nemôže povedať potomkom Bandera a ukrajinským nacionalistom, ktorí v roku 2014 vykonali štátny prevrat, zvrhli legitímnu vládu, obsadili Kyjev a následne celú Ukrajinu, aby sa vzdali, prijali otroctvo a podriadili sa, pretože to neurobia. Mário Draghi totiž vie, že ciele Ruska spojené s demilitarizáciou a denacifikáciou Ukrajiny sú namierené proti tým politickým a vojenským silám na Ukrajine, ktoré predstavujú „tradíciu“ fašistického Nemecka a musia byť porazené, zlikvidované. Mário Draghi potrebuje, aby na Ukrajine bol zachovaný vypestovaný duch nepriateľstva proti Rusku a aby ukrajinský nacizmus dosiahol víťazstvo, pretože iba tak bude možné udržať režim Ukrajiny prozápadne orientovaný.

Predpokladám, že Ruska federácia chápe svoju vojenskú operáciu na Ukrajine ako novodobé pokračovanie z obdobia Veľkej vlasteneckej vojny a ako svoj záväzok – jedinú možnosť – proti fašizmu bojovať do víťazného konca. Vzhľadom na postavenie Ruska mimo sféry unipolárnej globalizácie bezpodmienečná kapitulácia ( vzdanie sa ) nebude znamenať nástup Ukrajiny do otroctva pod jarmom Ruskej federácie, ale návrat do lona ruskej civilizácie, ktorá umožní Ukrajine dostať sa medzi prosperujúce krajiny. Ruská civilizácia patrila a patrí do multipolárneho videnia ( spravovania ) sveta, v ktorom sa dôsledne rešpektuje národná kultúra, tradície národov, národná identita, štátna suverenita, medzinárodné právo, rozvíja sa vzájomne výhodná spolupráca a pomoc. Návrat do lona ruskej civilizácie bude aj návratom k ozajstnému sociálno-ekonomickému rozvoju Ukrajiny, na rozdiel od terajšieho vykrádania bohatstva Západom.

V týchto aprílových dňoch Ukrajinu navštívil generálny tajomník NATO Stoltenberg, ktorý sa okrem iného vyjadril aj tak, že členovia NATO sa zhodli na prijatí Ukrajiny do NATO, teda po skončení vojny. Zrejme je to tak, že generálny tajomník počíta s tým, že Ukrajina musí byť za každých okolnosti členom NATO, hoci vôbec nemá poňatie o tom, ako sa vojna na Ukrajine ukončí a s akými výsledkami. Ak by sa mali naplniť predstavy generálného tajomníka NATO, tak Ukrajina a ukrajinský národ by nemali žiadnu šancu na mierovú budúcnosť.

Veď len porovnajme: podriadenie sa Ukrajiny „demokratickému“ Západu na čele s USA jednoznačne súvisí s podmienkou, že Ukrajina musí byť v stave permanentného nepriateľstva k Ruskej federácií a rusko jazyčné obyvateľstvo Ukrajiny musí byť neustále perzekuované či ničené. „Podriadenie sa“ Ukrajiny Ruskej federácií má za úlohu stať sa bratskou a priateľskou krajinou vo vzťahu k Rusku a byť jednou z krajín multipolárneho spoločenstva. Takéto „podriadenie sa“ dovolí Ukrajine disponovať skutočnou štátnou suverenitou, posilnenou neutralitou, ktorá umožní , aby Ukrajina bola akýmsi mostom medzi východom a Západom. Význam takéhoto „podriadenia sa“ ( ako preformatovania ) bude v tom, že Ukrajina nebude plniť úlohu byť Anti – Ruskom a ani anti – Západom, pričom takáto pozícia nevylučuje viesť politiku posilňovania multipolárneho videnia sveta a teda politiku mierovú. 

Podriadenosť Ukrajiny „demokratickému“ Západu na čele s USA vedie k silnej konfrontačnej politike s Ruskom a k príprave územia pre vojensko-politické ciele a účely. V konečnom dôsledku takáto podriadenosť vedie k ohrozeniu mieru v Európe a vo svete. Už som spomínal vyššie, že takáto hrozba je evidentná z kroku USA a NATO odmietnuť bezpečnostné záruky navrhované Ruskou federáciou. „Podriadenosť“ Ukrajiny Ruskej federácií povedie k prijatiu bezpečnostných záruk, potrebných pre Rusku federáciu a k posilneniu kolektívnej bezpečnosti v Európe a vo svete, pretože bude možné obmedziť plány USA a NATO na priamu konfrontáciu. Vzdanie sa vlastných záujmov Ukrajiny, prijatie otroctva a podriadenie sa záujmom USA, NATO a EÚ prinieslo za osem rokov „budovania novej Ukrajiny“ katastrofálne výsledky, ktoré pomáhajú obyvateľstvu žiť v chudobe, ponižovaniu, vo vojnovom stave, vo veľkom utrpení a neistotách. A to sa ešte nezaoberáme otázkami rozkrádania Ukrajiny „ekonomickými priateľmi“ zo Západu.

„Demokratický“ Západ cez kyjevskú moc ( diktatúru ) pomohol Ukrajinu zničiť, od začiatku špeciálnej vojenskej operácie západná propaganda orientuje verejnosť, že Európa súcití s Ukrajinou a preto jej musí pomáhať vojenskou technikou, ktorej nákup neskutočne zadlžuje Ukrajinu na dlhé roky. Problém súcitenia s Ukrajinou ukazuje na morálny rozklad „demokratického“ Západu. Aj tu ide o zaujímavý prístup k tomu, ako má udalosti na Ukrajine vnímať verejnosť. Deklarovaný súcit jednoznačne orientuje pozornosť občanov jednotlivých členských štátov EÚ k poznaniu, že majú byť na strane Ukrajiny a Ukrajincov, pretože samotná kyjevská moc ( diktatúra ) a obyvateľstvo Ukrajiny za nič nemôžu, boli bezdôvodne napadnutí Ruskom. Deklarovaný súcit má byť náhradou za projekt využitia Ukrajiny proti Ruskej federácií, ktorý bol pripravený a realizovaný pod vedením USA.

Občanom či verejnosti členských štátov EÚ nikto z mediálnych skupín ( verejnoprávnych či súkromných ) a politikov nepripomenie, že „demokratický“ Západ mal pred Ruskou federáciou minimálne osem rokov náskok, aby dokázal svetu, že jeho politika priniesla občanom Ukrajiny mnoho pozitívneho a prispela k mohutnému rozvoju krajiny. Nič také sa nestalo a samotný náskok ôsmich rokov iba pomohol rozvinúť militarizáciu krajiny, posilniť moc neonacizmu a rozvíjať vnútroštátny vojenský konflikt spojený s humanitárnou krízou, posilňovať nepriateľstvo proti Rusku. Od Majdanu v roku 2014 až do februára 2022 „demokratický“ Západ a ani jeho západná propaganda vôbec nepracovali s myšlienkou súcitu s pojmami „genocída“, „vojnové zločiny“, „porušovanie ľudských práv“ a podobne. A nie iba to.

Vôbec ich nenapadla myšlienka zrodená zo súcitu, že pre prípad Ukrajiny a ukrajinskej krízy je potrebné využiť už spomínaný nový koncept ochrany obyvateľstva R2P. Len pripomeniem, že „demokratický“ Západ sa vôbec nezaujímal o to, že kyjevská moc ( diktatúra ) po Majdane zlyhala v otázke ochrany obyvateľstva Ukrajiny a necítila žiadnu zodpovednosť voči svojim občanom. Tento nezáujem bol pochopiteľný, pretože „demokratický“ Západ na čele s USA si mohol dovoliť uplatňovať vo vzťahu ku kyjevskej moci svoju politiku. Obdobie ôsmich rokov na území Ukrajiny bolo obdobím vnútroštátneho vojenského konfliktu, bolo obdobím porušovania ľudských práv, etablovaním sa vojenského personálu NATO, budovania vojenských základní či permanentnej mobilizácie obyvateľstva do boja za “slobodu” Západu.

Demokratický“ Západ ako organizátor štátneho prevratu sa dostal do pozície, ktorej sa hovorí konflikt záujmov. Z uvedeného dôvodu nebolo možné, aby na svoje plecia prevzal subsidiárnu povinnosť v záujme ochrany obyvateľstva Ukrajiny. Tak kyjevská moc ( diktatúra ) ako aj „demokratický“ Západ ako medzinárodné spoločenstvo zlyhali a neboli použiteľní pre použitie nového konceptu zodpovednosti za ochranu obyvateľstva R2P. Vojna na Ukrajine v skutočnosti trvá už od apríla 2014. Za toto obdobie Ruská federácie nebola jej účastníkom v žiadnej úlohe – diplomatickej či vojenskej. Obyvateľstvo Ukrajiny bolo kyjevskou mocou rozdelené do dvoch veľkých skupín: a) na tých, ktorých bolo potrebné vojenský zlikvidovať ako teroristov z územia Donbasu, b) na všetkých ostatných, ktorí boli a sú povinní pod hrozbami kyjevskej moci a nacistických skupín držať „hubu a krok“.

Do boja za záchranu ruského ľudu či rusko jazyčného obyvateľstva sa pod hrozbami represálií nikto nesmel zapojiť. Násilná ukrajinizácia je výsledkom spolupráce kyjevskej moci a ukrajinských nacistov, ktorých moc a postavenie sa za osem rokov upevnili. Rozdvojenie všeobecných podmienok života obyvateľstva Ukrajiny je výsledkom štátneho prevratu v roku 2014 a vychádza zo zásadnej zmeny politiky kyjevského režimu, ktorý bratskú a vzájomne výhodnú spoluprácu dvoch blízkych národov zamenil za nefalšované nepriateľstvo k Ruskej federácií. Politická moc na Ukrajine a politici „demokratického“ Západu spolupracovali na takých politických praktikách, ktoré umožnia celkom jasne pochopiť občanom členských štátov EÚ, že akékoľvek ich úsilie o spoluprácu, súčinnosť, vzájomne výhodné vzťahy či účasť na spoločnej kolektívnej bezpečnosti s Ruskou federáciou nedávajú žiadny zmysel a preto je potrebné samotné Rusko ignorovať, postihovať sankciami až do úplného úpadku jeho ekonomiky. Takéto politické praktiky kyjevskej moci a „demokratického“ Západu majú presvedčiť občanov členských štátov EÚ, že ich budúcnosť v mieri a v podmienkach šťastného života musí byť zabezpečená len za podmienky, že vzťahy s Ruskom budú do základov rozvrátené. A pritom sa zapadná propaganda oháňa medzinárodným právom.

Len v tejto rovine politického konania nachádzame spoločné hodnoty, ktorými sa riadi kyjevská moc ( diktatúra ) a ukrajinský nacizmus a ktoré plne akceptuje, ako svoje hodnoty, USA, NATO a EÚ. Na Ukrajine bolo potrebné oživiť a uviesť do chodu nacizmus a fašizmus a to finančnými, organizačnými, vojenskými a politickými opatreniami. Kapitalistický Západ sa opätovne rozhodol, teraz namiesto Nemecka, postaviť proti Ruskej federácií Ukrajinu a docieliť, aby Ukrajina bola nástupným priestorom proti Ruskej federácií. Treba pripomenúť, že pod vedením USA bola pre použitie Ukrajiny rozpracovaná taká politika, ktorá vôbec nemala za úlohu poskytnúť ukrajinskej legitímnej vláde a prezidentovi Janukovyčovi takú odbornú a metodickú pomoc, ktorá by bola zameraná na skvalitnenie fungovania demokratického a právneho štátu.

Práve naopak, všetko to, čo bolo v oblasti demokratického a právneho štátu do roku 2014 dosiahnuté, bolo potrebné zničiť. Bez využitia nacizmu, fašizmu a extrémneho nacionalizmu pre štátny prevrat to nešlo. Tak, ako Nemecku bolo určené, že bude baranidlom proti ZSSR v 2. svetovej vojne, tak bolo už dávnejšie určené, že Ukrajina sa musí stať baranidlom proti Ruskej federácií. Majdanom v roku 2014 sa to podarilo. Všimnime si, čo v januári 2015 povedal ukrajinský premiér Jaceňuk v nemeckej televízií ARD: „Ukrajina a Nemecko majú spoločný osud.“ Tento ich spoločný osud vidím v úlohe splniť si svoje „historické poslanie“ vo vzťahu najprv k ZSSR a teraz vo vzťahu k Ruskej federácií. Lenže aby si Ukrajina pod vedením kyjevského režimu ( diktatúry ) a USA mohla plniť svoje „historické poslanie“, tak to nejde riešiť žiadnymi demokratickými prostriedkami či medzinárodným právom.

Nositelia konceptuálnej moci z prostredia minoritnej triedy kapitalistov vedeli a vedia, že použiť Ukrajinu proti Ruskej federácií si bude vyžadovať oživiť nacistické a fašistické praktiky, čo vzhľadom na ich minulosť to nebola nesplniteľná úloha. Osem rokov jasne ukázalo, že ukrajinský nacizmus a fašistické praktiky sa natrvalo stali súčasťou kyjevskej moci ( diktatúry ). Za tých osem rokov Rusko pochopilo, že nový fašizmus a nacizmus na pôde Ukrajiny je niečo, čo si „demokratický“ Západ zveľaďuje a v súčinnosti s ním sú vo veľkom štýle rozvíjané aktivity vojenského zoskupenia NATO – a to nielen na území Ukrajiny, ale aj na celom východnom krídle Európy. Keď stroskotali návrhy Ruska o bezpečnostných zárukách, predložené USA a NATO, ostala iba jedna aktívna alternatíva k riešeniu vzniknutej ukrajinskej krízy z roku 2014.

Zo strany Ruskej federácie bolo prijaté rozhodnutie zahájiť špeciálnu vojenskú operáciu na území Ukrajiny. Dňa 24.2.2022 sa tak stalo a tým Rusko sa z vlastného rozhodnutia zapojilo do vojnového diania na Ukrajine !!! Zo strany Ruskej federácie špeciálna vojenská operácia predstavuje účasť Ruska vo vojne, v ktorej sa razom menia jej priority ! Rusko chápe svoj vklad do vojnového diania na Ukrajine ako začiatok boja proti novodobému nacizmu a fašizmu na Ukrajine, pričom tento boj by sa mal skončiť ako v roku 1945, teda definitívnou porážkou fašizmu a teda aj kapituláciou kyjevskej moci ( diktatúry ). Špeciálna vojenská operácia nie je bojom ruských vojenských síl proti samotnému obyvateľstvu a z tohto dôvodu vedenie vojenskej operácie je veľmi zložité a náročné.

Tí, čo osem rokov pripravili Ukrajinu o pokojný a mierový život, čo novodobému fašizmu a nacizmu dali voľnú ruku, tak tí teraz vykrikujú do sveta, že Rusko je agresor, že na obyvateľstve Ukrajiny sa dopúšťa vojnových zločinov a podobne. Politici „demokratického“ Západu sú zbehlí v chytrosti a v intrigách a preto určite počítali s tým, aby sa do vojnových udalosti na Ukrajine zapojila Ruská federácia, pretože z jej strany k takémuto kroku existovalo dostatok dôvodov, tak historických ako aj súčasných. Tí, čo zámerne nahnali bratské krajiny do vojnového konfliktu, teraz ( ako z povinnosti ) prejavujú súcit s Ukrajincami a jej obyvateľstvom. Lenže ani súcit zo strany „demokratického“ Západu nie je lacnou záležitosťou, pretože je potrebné vojnový konflikt využiť k ďalšiemu hecovaniu Ukrajiny proti Rusku a tým aj k zabezpečovaniu ďalších dodávok zbraní a zbraňových systémov pre použitie proti „agresorovi.“

Západná propaganda nemá záujem prezrádzať verejnosti, čo je úlohou Ruska ako „agresora“ – boj proti novodobému fašizmu a nacizmu a jeho úplná likvidácia, boj proti eurofašizmu. O peniaze a zbrane žiada prezident Ukrajiny skoro celý svet. Pritom nemôže a nedokáže nikomu otvorene povedať či priznať sa, že neurobil žiadne zásadné kroky k tomu, aby sa vojnový konflikt na Ukrajine skončil. Osud celého národa jednoducho bez hanby obetoval v prospech záujmov „demokratického“ Západu na čele s USA. Jeho politická prax v období pred februárom 2022 sa tak náramne podobá aj jeho politickým krokom po zahájení špeciálnej vojenskej operácie Ruskom. Prezident Ukrajiny najprv neurobil žiadne rozhodnutia, aby predišiel ruskej špeciálnej operácií, ktorá sa z jeho strany a zo strany Západu pokladá za okupáciu, a keď špeciálna vojenská operácia je v plnom prúde, tak potrebuje mať oddaných bojovníkov, vraj, za skutočnú slobodu Ukrajiny.

Lenže prezident Ukrajiny nevie vysvetliť ani obyvateľstvu Ukrajiny a ani svetu, ako môže existovať slobodná Ukrajina pod jarmom novodobého fašizmu a nacizmu, ktorého je spolupracovníkom a prívržencom. Prezident Ukrajiny má zrejme svoje vlastné predstavy o slobode, keď dokázal podpísať zákon, ktorý umožňuje ukrajinským a zahraničným civilistom používať strelné zbrane, ktorých podľa určitých zdrojov bolo rozdaných do 300,- tisíc kusov. Namiesto toho, aby sa staral o organizovanie a materiálno-technické zabezpečenie „národného odporu“ proti Rusku ako agresorovi, mohol sa skôr rozhodnúť pre súhlas s bezpodmienečnou kapituláciou kyjevského režimu ( diktatúry ), ktorou by významne ušetril životy príslušníkov ukrajinskej armády, národnej gardy či jednoducho životy obyvateľov krajiny a samotné vojnové škody. Prezident Ukrajiny nechce pochopiť, že Rusko sa rozhodlo urobiť všetko pre to, aby nacizmus a fašizmus bol v svojej organizovanej sile vymetený a nikdy už nedostal príležitosť ohrozovať obyvateľstvo Ukrajiny a v Rusku.

V tomto momente je dôležité pripomenúť, že Rusko každý rok predkladá Valnému zhromaždeniu OSN rezolúciu, ktorou sa odsudzuje nacizmus a jeho glorifikácia vo svete. USA a Ukrajina sú vždy proti rezolúcií a členské štáty EÚ sa zdržiavajú hlasovania. Do dátumu zahájenia špeciálnej vojenskej operácie Ruska na území Ukrajiny mal kyjevský režim ( diktatúra ) a „demokratický“ Západ na čele s USA, dostatok času ukončiť vojnu na východe Ukrajiny. Neurobili to a ani nemali k tomu žiadnu snahu. Samotná vojna nebola realizovaná v záujme občanov Ukrajiny a mala ďaleko od deklarovanej túžby po slobode, demokratickom a právnom štáte. Nebola ani v záujme samotnej Ruskej federácií.

Vnútroštátny vojnový konflikt, vyvolaný novou kyjevskou mocou ( diktatúrou ), bol však v záujme USA, NATO a EÚ, pretože bolo potrebné celé dianie na Ukrajine udržiavať v takom stave, aby sa príčiny všetkých problémov mohli zvaliť na Rusko a priamo či nepriamo donútiť Rusko, aby sa do vojnového konfliktu zapojilo. Kyjevský režim na čele s prezidentom Porošenkom a neskôr s prezidentom Zelenskym pod vedením „demokratického“ Západu pokračovali v militarizácií krajiny, vo vojnovom konflikte proti obyvateľstvu Donbasu a v príprave na nové bojové aktivity vo vzťahu k Donbasu a aj Krymu. Z ich strany to bolo nevyhnutné, pretože išlo o veľmi dôležitú strategickú úlohu – rozorvať, prerušiť vzťahy Európy s Ruskom !!! Ukrajina dostala od USA úlohu rozdeliť Európu a Rusko natoľko, aby sa Európania naplno zriekli spolupráce s Ruskom a svoju ekonomiku preorientovali na kompletnú spoluprácu s USA. Spojené štáty svojou politikou určili Ukrajine, aby bola iba prostriedkom, s pomocou ktorého je možné riešiť ich hlavé problémy. Z tohto dôvodu Ukrajina plní rolu závalu, ktorý pretrhne ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska. Vnútroštátny vojnový konflikt na Ukrajine presne zodpovedá požiadavke Američanov, aby fungoval riadený chaos a aby Rusko bolo možné obviniť z agresívnosti. Spojené štáty preto nikdy nemali v úmysle stabilizovať situáciu na Ukrajine, pretože k žiadnemu prerušeniu väzieb Európy a Ruska by nedošlo.

Majdanom v roku 2014 bolo dosiahnuté to, aby štátnym prevratom vznikol práve taký politický poriadok, ktorý by pretrhal ekonomickú spoluprácu Ruska a Európy. Iba nepokojná Ukrajina sa musí stať neprekonateľnou bariérou medzi Ruskom a Európou. Dovolím si citovať vyhlásenie výkonného riaditeľa „Inštitútu globálnych perspektív“ z USA Paula Christie, ktorého som spomínal už v svojom inom príspevku: „Pre roztrhanie ekonomických väzieb Európy s Ruskom je treba Európanov tak silne vystrašiť ruským nebezpečenstvom, aby to sami chceli urobiť – je treba od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom. Je treba zdôrazňovať agresivitu a nepredvídateľnosť Ruska, provokujúceho na eskalácií konfliktu na Ukrajine. Oznamovacie prostriedky musia stále hovoriť o raste napätia na Ukrajine, o násilí a brutalite, ktorú páchajú Rusi, aby Európa dozrela do pred výbušného stavu.“ Pripomínam, že rozhovor s uvedeným výkonným riaditeľom bol uverejnený ešte v júni 2014.

Za osem rokov preto kyjevský režim ( diktatúra ) a „demokratický“ Západ robili všetko potrebné k tomu, aby Rusko urobilo rozhodnutie, ktoré nebude, aspoň na prvý pohľad, v jeho prospech. Zahájenie špeciálnej vojenskej operácie bolo takýmto rozhodnutím. Podarilo sa dosiahnuť to, čo sa predpokladalo: propagovať agresivitu Ruska, násilie a agresivitu ruských vojsk, nebezpečenstvo zo strany Ruska pre celú Európu, aby sa jej obyvatelia triasli pred možnou ruskou inváziou. Západná propaganda nás teraz všetkých straší ruským nebezpečenstvom a ukazuje, ako sa mení verejná mienka o spolupráci s Ruskom. A čo povedal spomínaný výkonný riaditeľ ohľadom masmédií ? Citujem: „Práve na činnosti médií teraz závisia nálady európskej spoločnosti a v konečnom dôsledku i úspech ukrajinskej kampane USA.“

Vnútroštátny vojenský konflikt na Ukrajine musel byť zo strany kyjevskej moci ( diktatúry ) udržiavaný a posilňovaný, pretože, ako to vo svojom rozhovore potvrdil výkonný riaditeľ Paul Christie, Spojené štáty na Ukrajine sledujú výlučne svoj vlastný cieľ zachovania svetového finančného systému, založeného na dolároch. Keďže Spojené štáty vo vzťahu ku kyjevskej moci plnia úlohy „priateľského riadiaceho orgánu“, tak musia v prvom rade dbať na to, aby sa zorganizovaný konflikt na Ukrajine nikomu nepodarilo ukľudniť. Podľa výkonného riaditeľa Inštitútu, proces ukľudnenia by viedol iba k tomu, že o žiadnom prerušení ekonomických väzieb Európy a Ruska nemohla byť reč. Z tohto dôvodu za osem rokov bol vnútroštátny vojenský konflikt na Ukrajine udržiavaný a posilňovaný tak, aby podnietil k ďalším činom samotné Rusko, ktoré sa ocitlo v nie závidenia hodnej situácií. Ďalší čin Rusko urobilo, a to až po ôsmich rokoch, keď sa presvedčilo, že USA, NATO nechcú akceptovať jeho návrhy na potvrdenie bezpečnostných záruk a keď bolo jasné, že sa pripravujú ďalšie vojenské aktivity, namierené už aj proti Rusku.

Ukrajinská kampaň po zničené ekonomickej spolupráce Ruska a Európy bola založená na predpokladoch, že zorganizovaný konflikt na Ukrajine sa za žiadnych okolností nesmie ukľudniť, pretože musí priniesť svoje výsledky. Z tohto dôvodu sa vôbec nebral a v skutočnosti neberie ohľad na straty na životoch, na zničenú infraštruktúru, na humanitárnu krízu, na nárast utrpenia a chudoby ukrajinského národa. Jediným kritériom pre efektívne fungovanie založeného konfliktu je to, či súvisí s výlučnými záujmami Spojených štátov – prerušenie ekonomických väzieb Európy a Ruska a teda docieliť s výraznou podporou médií tak, aby sa Európania, a teda členské štáty EÚ, naplno zriekli svojej spolupráce s Ruskom a preorientovali svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA. A ako je celkom jasne vidieť a počuť, tak národné vlády členských štátov EÚ takto presne postupujú.

Z uvedeného jasne vyplýva, že vojnu na Ukrajine nezorganizovalo a nezačalo Rusko na čele s Vladimírom Putinom, ale nová kyjevská moc pod priamym vedením USA a EÚ. Rusko vstúpilo do vnútroštátneho vojenského konfliktu po ôsmich rokoch márneho čakania na ukončenie konfliktu. Lenže ako som zdôraznil, bolo rozhodnuté zo strany USA, že žiadny vojenský konflikt sa nesmie ukľudniť a nepokojná Ukrajina sa musí ( ! ) stať neprekonateľnou bariérou medzi Ruskom a Európou. Rusko na čele s Vladimírom Putinom svojou špeciálnou vojenskou operáciou vstúpilo do vojnového konfliktu po ôsmich rokoch a rozhodlo sa zrealizovať ciele, ktorých splnenie môže natrvalo pochovať vlastný cieľ USA, spojený so zachovaním svetového finančného systému, založeného na dolároch.

Počas ôsmich rokov všetky udalosti na Ukrajine sa odohrávali tak, ako si to želali USA, NATO a EÚ. Teraz, keď do vnútroštátneho vojenského konfliktu zasiahlo Rusko, tak celý „demokratický“ Západ aj so svojimi masmédiami sa rozhodol európsku verejnosť a verejnosť sveta silno masírovať svojou propagandou o Rusku ako agresorovi, okupantovi, o násilnostiach a zločinoch ruských vojsk, pričom akosi zabudol verejnosť informovať, čo sa na Ukrajine dialo za osem rokov vojny.

Ako sa vyznať v tom, čo sa deje na Ukrajine a o čo v skutočnosti ide Ruskej federácií na čele s Vladimírom Putinom ? Túto otázku a hľadanie odpovede si má postaviť každý občan, ktorý sa nechce dať zviesť propagandou súkromných mediálnych skupín a verejnoprávnej RTVS. Podľa čoho nájdeme odpoveď? V prvom rade si je potrebné nájsť odpoveď, kto má v rukách určitú konceptuálnu moc, o ktorej sa nikdy verejne nehovorí, najmä nie v médiách a ani v diskusných reláciách našich politikov. Čo znamená mať konceptuálnu moc ? Znamená disponovať pripraveným projektom ( zámerom ), ktorým sa má realizovať určitý cieľ, nájsť nositeľa určitých prostriedkov, použiť určité metódy, vykonávať určité aktivity, zabezpečiť finančné a iné zdroje. V prípade Ukrajiny konceptuálnou mocou disponujú Spojené štáty, ktoré do projektu vtiahli samotné NATO a EÚ. Treba pripomenúť, že nositeľ konceptuálnej moci nedisponoval cieľom, že pomôže Ukrajine skvalitniť fungovanie demokratického a právneho štátu, pretože v svojom projekte význam Ukrajiny sa vyčerpáva tým, že má byť nástrojom vytvorenia ekonomickej bariéry medzi Ruskom a Európou.

Konceptuálna moc pre Ukrajinu nebola vymyslená v Moskve a ani realizovaná na Ukrajine v dňoch Majdanu. Výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ v svojom rozhovore dal jasný návod, ako chápať udalosti odohrávajúce sa na Ukrajine. Podľa neho všetky udalosti na Ukrajine je potrebné skúmať výlučne z hľadiska vlastných cieľov USA o zachovanie svetového finančného systému, založeného na dolároch. Do kategórie „všetkých udalosti“ preto musí spadať aj špeciálna vojenská operácia s jej cieľom demilitarizácie a denacifikácie. Vznikla zaujímavá situácia. Na jednej strane vstup ruských vojsk na územie Ukrajiny výrazne „pomohol“ západnej propagande, aby každým dňom strašila obyvateľstvo Európy ruským nebezpečenstvom a zároveň tento vstup pomohol zostriť samotný konflikt, pretože je založený na tom, kto z koho. Na strane druhej vstup ruských vojsk na územie Ukrajiny môže byť ( je ) predzvesťou toho, že výlučne vlastný cieľ USA ostane nenaplnený, rovnako ako aj záujmy NATO a snaha EÚ urobiť neprekonateľnú bariéru medzi Ruskom a Európou.

V súčasnosti vidíme, že na dennom politickom konaní je otázka ukončenia ekonomických vzťahov EÚ s Ruskom a snaha dať prioritu energetickej spolupráci Európy a USA. Zrieknutie sa Európy ruských a blízko východných dodávok ropy a plynu má viesť ku gigantickému vkladu kapitálu do americkej produkcie bridlicového plynu, pričom Európa nesmie brať pri vytváraní mocnej infraštruktúry pre jeho spracovanie a dodávky ohľad na výdavky. Zahájením špeciálnej vojenskej operácie sa ukázalo, že kroky ruského vedenia, napriek predpovediam výkonného riaditeľa „Inštitúty globálnych perspektív“, môžu prispieť k tomu, aby sa principiálne zmenil existujúci stav konfliktu na Ukrajine, ktorý trvá už osem rokov. Vyzerá to tak, že Ruská federácia na čele s Vladimírom Putinom svojou špeciálnou operáciou poodhalila svoju konceptuálnu moc, ktorá je diametrálne odlišná od konceptuálnej moci USA. Ohlásená demilitarizácia a denacifikácia by mali prispieť k tomu, aby bolo možné vrátiť Ukrajinu do lona ruskej civilizácie, aby bolo možné nastoliť takú formu vlády, ktorá pomôže z Ukrajiny vybudovať demokratický a právny štát.

Z pohľadu Ruska je Ukrajine určená úloha byť slobodným a neutrálnym štátom, ktorého záujmy sa nesmú obetovať v prospech výlučných záujmov Spojených štátov. Znamená to, že konceptuálna moc Ruska ( ako projekt ) odporuje americkému úsiliu po prekonaní finančných problémov a teda úsiliu USA o jednoznačné zachovanie unipolárnej globalizácie, ktorá je prejavom rasistickej ideológie. Na potrebu podriadenosti Ruska záujmom USA a Západu vôbec upozornil už v roku 2014 aj samotný výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“. Podľa jeho názoru, ak Rusko bude odporovať americkému úsiliu po prekonaní finančných problémov, tak vo vzťahu k Rusku bude použitá politika izolácie a podpory demokratických procesov vo vnútri Ruska !!!

Politika izolácie Ruska sa zo strany „demokratického“ Západu deje ( robí ) vo veľkom štýle a doslova už došlo až k takej absurdite, že ani mačky z Ruska sa nesmú zúčastňovať medzinárodných súťaži. A čo sa myslí, keď sa tvrdí, že dôjde k podpore demokratických procesov v Rusku ? Najlepšiu odpoveď na položenú otázku nachádzam u Henryho Kissengera: „Majdan ( na Ukrajine ) je iba púhou generálkou toho, čo sa má stať v budúcnosti v Rusku.“ V konečnom dôsledku konceptuálna moc Ruska súvisí s potrebou jeho záchrany ako národa pred definitívnym podriadením sa Západu na čele s USA. Na základe toho, že pochopíme, čo tvorí či má tvoriť konceptuálnu moc Ruska, môžeme sa dopracovať k tomu, aby sme pochopili dôležitosť špeciálnej vojenskej operácie, ktorá vlastne predstavuje začiatok druhého obdobia vojnového konfliktu na Ukrajine.

Je úplne zbytočné obviňovať Rusko a Putina, že založilo vojnu na Ukrajine, keď to vôbec nie je pravda. Vojnový konflikt na Ukrajine bol založený v roku 2014 kvôli Ruskej federácií. Obrazne povedané, Západ musel čakať na rozhodnutie Ruska a Putina celých osem rokov, aby Rusko „zdvihlo hodenú rukavicu.“ Na svojej záchrane musí Rusko pracovať, rovnako ako aj na záchrane ruského a ukrajinského ľudu. Hovoriť každý deň o agresií Ruska na Ukrajine patrí do portfólia západnej propagandy, pretože v skutočnosti „demokratický“ Západ na čele s USA vedie vojnu proti Rusku ( zatiaľ ) na území Ukrajiny, ktorá bola jej „západnými priateľmi“ k tomu dôsledne pripravovaná.

Tak, ako v prípade USA, sa všetky udalosti na Ukrajine majú skúmať výlučne z hľadiska jeho vlastných cieľov, tak aj špeciálna vojenská operácia Ruska na Ukrajine sa môže skúmať z hľadiska jeho konceptuálnych cieľov, o ktorých som sa už zmienil. Súčasťou týchto cieľov je aj úplná likvidácia podmienok, ktorí by viedli k príprave Majdanu v Rusku a teda k naplneniu cieľa, ktorý uviedol Henry Kissenger.

Svet dvoch úplne odlišných konceptuálnych moci ( projektov ) vo vojnovom konflikte na Ukrajine úplne rozzúril politikov „demokratického“ Západu. Namiesto toho, aby z celkom praktických či pragmatických dôvodov, ak deklarujú potrebu oslobodenia Ukrajiny, orientovali či usmerňovali kyjevský režim na prijatie skorej bezpodmienečnej kapitulácie, tak kyjevský režim ( diktatúru ) huckajú, aby čo najodvážnejšie odporoval špeciálnej vojenskej operácií zo strany Ruska. Z tohto dôvodu sa politici „demokratického“ Západu orientujú iba v smere posielať Ukrajine rôzne zbrane a zbraňové systémy a to všetko v nádeji, že Ukrajina zvíťazí a Rusko bude musieť kapitulovať.

Za situácie, že existuje druhá fáza vojnového konfliktu na Ukrajine, je najrozumnejším riešením, ak budeme brať ohľad na životy nevinných ľudí a na budúcnosť ukrajinského národa, bezpodmienečná kapitulácia do rúk ruských ozbrojených síl a následné riešenie všetkých potrebných otázok, spojených s vytváraním všeobecných politických a spoločensko-ekonomických podmienok života dotknutého obyvateľstva. Predpokladám, že konceptuálna moc Ruska je totiž založená na myšlienke definitívneho víťazstva nad ukrajinským nacizmom a fašizmom a bez jej realizácie je nemožné počítať s ukončením špeciálnej vojenskej operácie. Konceptuálna moc Ruska je založená na odmietnutí unipolárnej globalizácie na čele s USA a na podriadení sa takejto globalizácií. Musíme si uvedomiť, že pokiaľ ide o členské štáty EÚ, tak všetky sa podriadili záujmom USA a súhrnne EÚ funguje pod poručníctvom USA. Z tohto dôvodu politici národných štátov vystupujú jednotne, ale pritom nie múdro a určite v rozpore s národnými záujmami.

Nemôžeme sa preto diviť, že „demokratický“ Západ v prípade špeciálnej vojenskej operácie hovorí o vojenskej agresií Ruska, o vojenskom napadnutí Ukrajiny, o okupácií a z tohto dôvodu aj o potrebe pomáhať Ukrajine viesť vojenský konflikt až do úplného víťazstva nad Ruskom. Tento postoj politikov Západu ladí úplne s tým, čo ešte v roku 2014 tvrdil výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“, pokiaľ sa na Ukrajine vytvorí riadený chaos. Citujem: „Ostane len obviniť Rusko v neústupnosti a agresívnosti a Európa bude nútená prerušiť s Ruskom ekonomické vzťahy a preorientovať sa na dodávky energonosičov z USA. A my sa vtedy s našim bridlicovým plynom opäť ocitneme v úlohe záchrancov Európy. Keby sa Európa zriekla ruských dodávok, zachovala by si tvar ochrankyne európskych hodnôt práv človeka a zároveň by pomohla Spojeným štátom riešiť problém finančného zadlženia.“

Politika Spojených štátov zameraná na definitívne ukončenie spolupráce Ruska a Európy je doslova reakčná, zločinná a národné vlády členských štátov EÚ už nemajú ani štipku politického svedomia, politickej múdrosti, politickej statočnosti a odvahy, aby sa proti takejto politike postavili. Politika Spojených štátov tak vedie celú EÚ do existenčnej absurdity: na jednej strane sa členské štáty EÚ pýšia, že bezpečnosť a spokojný život ich obyvateľstva zaručuje existencia a rozpínavosť spoločnej organizácie NATO a na druhej strane tí istí politickí predstavitelia sa úplne podriadili politike ukončenia spolupráce Ruska Európy, čo jednoznačne vedie k tomu, že samotná bezpečnosť a pokojný život obyvateľstva Európy budú úplne rozvrátené.

Takáto účasť volených predstaviteľov členských štátov EÚ na samo deštrukcií životných podmienok je zarážajúca. Predstavitelia národných vlád sú nútení rešpektovať morálny princíp, ktorý si pre Európu vymysleli Spojené štáty. Ako taký to morálny princíp znie ? Národným vládam členských štátov EÚ vôbec nesmie vadiť, že ukončením ekonomickej spolupráce Ruska s Európou vznikne hromada ekonomických a sociálnych problémov. Tie sa musia trpieť s vedomím, že to bude daň za roky doterajšej prosperity Európy a že sa všetci budeme podieľať na záchrane USA a tým prosperity slobodného sveta !!!

Iným štýlom napísané, máme od USA a jej minoritnej triedy globálnych kapitalistov celkom jasne predpísané a nariadené, že sa máme podieľať na záchrane unipolárnej globalizácií pod vedením USA. Ak som zdôraznil, že politika Spojených štátov na definitívne ukončenie spolupráce Ruska a Európy je reakčná a zločinná, tak sa potom už vôbec nemôžeme diviť tomu, že na územie Ukrajiny bol vo veľkom štýle znovu zrodený ukrajinský nacizmus a fašizmus. Ten je na Ukrajine zárukou toho, že budú včas či preventívne eliminované všetky možné pokusy vrátiť sa v politike k akýmsi demokratickým a právnym zárukám fungovania spoločnosti či nastoliť v radoch občanov Ukrajiny takú atmosféru strachu, ktorá znemožní, aby sa občania pokúsili vážne ovplyvniť politické konanie kyjevskej moci / diktatúry ).

Z tohto pohľadu národ Ukrajiny je politický impotentný a zbavený vôle a schopnosti postarať sa aj vlastnými silami o zmeny v životných podmienkach, založených na vzájomnom porozumení a potrebe spolupráce. Konceptuálna moc Spojených štátov je nastavená tak, že tlačí Európu do vojny s Ruskom. Z pohľadu USA mier na planéte môže byť len vtedy, ak sa všetci tomuto hegemónovi podriadia. Členské štáty EÚ zahájením špeciálnej vojenskej operácie zo strany Ruska zintenzívnili svoje aktivity v oblasti posilňovania militarizácie Ukrajiny a svojim dielom vedomé pomáhajú Spojeným štátom v realizácií ich politiky vo vzťahu k Ukrajine a Rusku. Túto politiku, spojenú s nositeľmi konceptuálnej moci na strane USA presadzujú nielen národné vlády členských štátov EÚ, ale aj prezident Ukrajiny Zelenskyj a celý kyjevský režim. Prezident Ukrajiny mal historickú šancu zastaviť vnútroštátny vojenský konflikt na Ukrajine a predísť tak vstupu ruských vojsk na územie Ukrajiny, ale neurobil to ! Namiesto toho neúnavne požaduje z Európy dodávky rôznych zbraní a munície, rovnako ako aj finančných zdrojov, aby sa nacistický režim mohol účinne brániť. Zo strany vládnej moci sa ďalšia militarizácia Ukrajiny pokladá za nevyhnutnú, pretože je potrebné chrániť životy nevinného obyvateľstva a teda účinne sa brániť proti ruským vojenským jednotkám.

Je zaujímavé, že sa vôbec politici „demokratického“ Západu nevenujú tomu, aby naliehali na prezidenta Zelenského k bezpodmienečnej kapitulácií a aby odmietali požiadavku USA a kyjevskej moci na ďalšie vyzbrojovanie Ukrajiny. Výziev na bezpodmienečnú kapituláciu kyjevskej moci sa nedočkáme, hoci tento akt môže bez pochybnosti prispieť k záchrane mnohých životov a občianskej infraštruktúry. Členské štáty EÚ sa tvária, že sú proti vojne, ale v skutočnosti iba proti takej vojne, ktorá nesmie viesť k bezpodmienečnej kapitulácií kyjevského režimu. Sú však za vojnu, v ktorej Ukrajina bude bojovať proti Rusku a dosiahne víťazstvo. Takúto vojnu celý „demokratický“ Západ na čele s USA podporuje a cez štruktúry NATO sa na nej aj priamo spolu podieľa. Pred výzvou k bezpodmienečnej kapitulácií, ktorá by mala mať z ľudských a humanitárnych dôvodov prednosť, dostal tak svoju prioritu jednotný záujem poháňať kyjevský režim do ďalších bojov proti ruským vojskám a vraj v mene ochrany životov nevinných ľudí.

Tomuto prístupu zodpovedá, napríklad, názor Michala Šimečku: „Ak sa nechceme iba prizerať, ako na Ukrajine zomierajú každý deň ďalšie stovky a stovky nevinných ľudí, mali by sme mu aspoň v jeho druhej požiadavke vyhovieť.“ Bola to reakcia na naliehavú žiadosť Zelenského o bezletovú zónu alebo o stíhačky MiG – 29. Prečo je dôležitá bezpodmienečná kapitulácia kyjevskej moci ? Pretože bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny v roku 2014 pred „demokratickým“ Západom sa vôbec neosvedčila, dostala Ukrajinu po všetkých stránkach do rozvratu, záhuby, do otrockého postavenia, v ktorom má ukrajinský národ hrať úlohu nepriateľa Ruska, strádať, žiť pod jarmom nacistických a fašistických síl. Táto bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny pred Západom bola cielene riadená tak, aby vnútroštátny vojenský konflikt mohol vyvrcholiť nejakým „nerozumným“ či „zúfalým“ krokom Ruskej federácie, v zásade vyprovokovaným !

Za osem rokov bezpodmienečnej kapitulácie Ukrajiny pred „demokratickým“ Západom na čele s USA sa na Ukrajine nedosiahlo nič pozitívneho a ľudského, žiadne politické, ekonomické či právne konanie nemalo nič spoločného s pravidlami demokratického a právneho štátu. Bezpodmienečná kapitulácia „západného typu“ priniesla na Ukrajinu iba nestabilitu a vojnu, chudobu a obrovské rozkrádanie bohatstva krajiny, exemplárne porušovanie ľudských práv a slobôd. Celý politický systém Ukrajiny sa stal chorľavým a nebezpečným, pretože bezpodmienečnou kapituláciou bolo dovolené, aby bol založený na rôznych nacistických a fašistických praktikách či samotnej ideológií.

Spojenými štátmi, tak ako som to už spomínal, bola pre Ukrajinu určená úloha závalu. Ukrajina sa mala a má postarať, aby sa definitívne podarilo ukončiť vzťahy medzi Európou a Ruskom. Vymyslieť takúto politiku a presadzovať ju na území Ukrajiny za každú cenu, bez ohľadu na utrpenie národa Ukrajiny, môžu iba ponerizované, zlom nasiaknutí ľudia zo štátnej administratívy USA či vôbec z prostredia minoritnej triedy kapitalistov a jej prisluhovačov. Toto isté platí aj o samotnej EÚ. Bruselským mandarínom na čele s Európskou komisiou sa podarilo doslova všetkých predstaviteľov národných vlád členských štátov EÚ ponerizovať, nasiaknuť zlom, aby sa jednotne podieľali na ničení Ukrajiny a na rozbití vzťahov medzi Ruskom a Európou, a to bez ohľadu, čo takáto politika prinesie tak samotnému obyvateľstvu Ukrajiny a Ruska ako aj obyvateľstvu členských štátov.

„Demokratický“ Západ vojenský, politický a finančne nepodporuje Ukrajinu kvôli svojej láske k ukrajinskému ľudu, ale predovšetkým kvôli svojej nenávisti k Rusku. Niet sa čomu čudovať, pretože v skutočnosti EÚ má fašistické korene, pretože existuje dostatočné množstvo faktov, ktoré potvrdzujú, že pri jej založení išlo o koalíciu nacistov a farmaceutického Kartelu, ktorý má rozhodujúci vplyv na fungovanie EÚ. Zo strany uvedenej koalície sa urobili všetky potrebné opatrenia, aby sa o fašistických koreňoch EÚ vôbec nehovorilo a nerozširovala sa o tom knižná tvorba či pravdivé informácie. Z podriadenia sa Ukrajiny „demokratickému“ Západu na čele s USA neplynie ani náznak priateľstva medzi národmi, ale iba výbojný globálny kapitalizmus, ktorý neznáša, keď sa mu taký národný štát ako Ruská federácia, vzpiera a nechce sa dobrovoľne a mierovou cestou poddať ( kapitulovať ) !

Treba pochopiť, že bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny Západu je cesta, ktorá vedie k potrebe dosiahnuť bezpodmienečnú kapituláciu Ruskej federácie aj na čele s Vladimírom Putinom. Takáto bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny vôbec nie je cestou k trvalému mieru, ale k možnosti vypuknutia svetového konfliktu. Kapitulácia Ukrajiny pred politikou Spojených štátov predstavuje cestu, ktorá má viesť k posilneniu unipolárnej globalizácie s dominujúcim postavením USA vo svete a teda aj nad samotnou EÚ. Bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny pred politikou USA a jeho spojencami má slúžiť k tomu, aby sa mohla ekonomika Európy, teda členských štátov EÚ, prieorientovať k veľmi tesnej spolupráci s USA, kompletne otvoriť európsky trh pre USA. Ako sa má realizovať takáto potreba preorientovania sa ekonomiky Európy k veľmi tesnej spolupráci so Spojenými štátmi ?

Tak, ako to zdôraznil vo svojom rozhovore ešte v júni 2014 výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ Paul Christie. Preorientovanie ekonomiky sa môže realizovať iba na cudzí účet a teda bolo potrebné nájsť niekoho, s pomocou koho by Amerika mohla riešiť svoje finančné problémy a teda by bolo možné úplne otvoriť európsky trh pre USA. Toho NIEKOHO si Spojené štáty našli – Ukrajinu, na účet ktorej si potrebujú výrazne prilepšiť a vyriešiť svoje problémy. Podľa výkonného riaditeľa s Ukrajinou je potom späté prijatie extrémnych opatrení, ktoré sa dajú porovnať so svetovým kataklizmatom. Z uvedených súvislosti vyplýva, že bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny v roku 2014 pred „demokratickým“ Západom momentálne priniesla také vyhrotenie vzťahov medzi EÚ a Ruskom, že národné vlády členských štátov EÚ sa veľmi silno zaoberajú otázkou dobrovoľne sa zriekať ekonomickej a energetickej spolupráce s Ruskom a zároveň riešia, ako svoje ekonomické záujmy budú môcť spájať s dodávkami energonosičov z USA.

Znamená to, že samotné preorientovanie ekonomiky Európy k tesnej spolupráci s USA sa deje nielen na účet Ukrajiny, ale aj na účet celej EÚ. Čo si musíme ďalej všimnúť ? Bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny pred politikou USA má nesmierne negatívne následky na to, čo sa deje v členských štátoch EÚ, pretože všade sa začínajú hromadiť ekonomické a sociálne problémy. Namiesto toho, aby členské štáty EÚ túto bezpodmienečnú kapituláciu Ukrajiny záujmom USA odsúdili, tak kyjevskú moc rôznym spôsobom povzbudzujú, aby úspešne bojovala proti ruským ozbrojeným silám a tak si svoju pozíciu bezpodmienečnej kapitulácie v záujme USA a jeho spojencov aj zachovala. Záver je taký, že bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny v roku 2014 pred „demokratickým“ Západom priviedla Ukrajinu do tragickej existencie a samotnú EÚ do celkom výbušného stavu.

Túto kapituláciu je potrebné tak v záujme Ukrajiny a Ruska ako aj v záujme Európy zastaviť a zrušiť, pretože vedie ku katastrofickým dôsledkom a je výhodná výlučne pre Spojené štáty. K zastaveniu a zrušeniu sú však potrebné určité politické, ekonomické a vojenské sily. Nemôžeme predpokladať, že EÚ sa jednotne postaví proti záujmom USA. Rovnako to platí o kyjevskom režime, ktorý v skutočnosti predstavuje iba ukrajinskú odnož štátnej administratívy USA. Zastaviť a zrušiť bezpodmienečnú kapituláciu Ukrajiny pred politikou „demokratického“ Západu na čele s USA si môže dovoliť iba Ruská federácia, ktorá na území Ukrajiny začala špeciálnu vojenskú operáciu. Z môjho pohľadu ukončenie takejto operácie by malo byť spojené s aktom bezpodmienečnej kapitulácie kyjevského režimu pred ozbrojenými silami Ruskej federácie a teda pred jej záujmami a politikou. Takáto kapituláciu musí znamenať konečné víťazstvo nad nacistickými a fašistickými praktikami na Ukrajine, prinesie vytúžený mier, vytvorí podmienky pre vrátenie sa Ukrajiny do lona ruskej civilizácie, pre znova obnovu demokratického a právneho štátu na nových základoch, postupne zruší preorientovávanie sa ekonomiky Európy iba na USA a prispeje k obnove ekonomickej spolupráce s Ruskom, zachráni Európu pred možným kolapsom, umožní na Ukrajine inštalovať novú kyjevskú moc s jasnou orientáciou na neutralitu Ukrajiny a vzájomne výhodnú spoluprácu s Ruskom , rovnako ako aj so Západom.

Bezpodmienečná kapitulácia kyjevského režimu pred Ruskou federáciou už v tomto roku by umožnila ukrajinskému ľudu začať budovať si nový život bez zásahov Američanov, NATO a EÚ a to za významnej pomoci Ruskej federácie. Bezpodmienečná kapitulácia kyjevského režimu pred Ruskou federáciou významne umožní pokračovať v budovaní multipolárneho sveta, v ktorom dôstojné miesto bude patriť aj Ukrajine a Rusku. V takýchto pozíciach bude možné robiť aj určité prehodnocovanie toho, či svet si môže pripustiť, aby bol neustále presadzovaný nezmyselný a nekonečný proces globalizácie, ktorý objektívne môže viesť k postupnému budovaniu lepšieho sveta po kapitalizme.

Tento „druhý typ“ kapitulácie je nezrovnateľne lepší, slobodnejší, mierový, ľudskejší, efektívnejší, pretože rešpektuje Chartu OSN, medzinárodné právo, základné ľudské práva a slobody, právo národov na vlastné sebaurčenie, princíp nedeliteľnosti zabezpečovania kolektívnej bezpečnosti vo svete, umožní využívať právo občanov na správu vecí verejných, pretože umožní zastaviť rozkrádanie bohatstva Ukrajiny Západom a domácimi oligarchami. Pri „prvom type“ kapitulácie sa jednoznačne ukázalo, že ten ( USA ), komu sa Ukrajina na čele s kyjevským režimom podriadila, nevie a nechce spájať svoje vlastné záujmy so záujmami ukrajinského národa, pretože tomuto národu určil úlohu splniť si strategickú povinnosť na ceste k upevneniu si pozície v rámci unipolárnej globalizácie.

„Prvý typ“ kapitulácie nie je určený k tomu, aby štátna administratíva USA či bruselskí mandaríni robili takú politiku, ktorá umožní rozvíjať priateľské vzťahy medzi americkým ľudom a ľudom Ukrajiny, rovnako ako medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou. „Prvý typ“ kapitulácie ( Ukrajiny pred politikou USA ) umožnil, aby boli vytvorené také politické, ekonomické, organizačné a vojenské opatrenia, ktoré pomôžu poštvať Ukrajincov proti Rusom, hoci aj do vojenskej konfrontácie, či bude možné čo najviac zbedačiť krajinu a dostať ju do ekonomickej a politickej závislosti od Západu. Pri „druhom type“ kapitulácie nepripadá do úvahy poštvať Ukrajinu proti USA či proti členským štátom EÚ. Rovnako nepripadá do úvahy zbedačiť Ukrajinu v prospech Ruska. „Druhý typ“ kapitulácie jednoznačne umožní rozvíjať všestranné vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom na základe priateľskej zmluvy o spolupráci a vzájomnej pomoci.

Bude na výlučnej suverenite Ukrajiny, aby svoje vzťahy rozvíjala tak v rámci EÚ ako aj v rámci Ruska a Euroazijskej únie. „Druhý typ“ kapitulácie jednoznačne ukončí postavenie a dominánciu nacistických a fašistických praktík v politickom a spoločenskom priestore Ukrajiny a odbremení obyvateľstvo od strachu z týchto síl. Tento typ kapitulácie môže významne prispieť k definitívnej porážke eurofašizmu. „Druhý typ“ kapitulácie má z môjho pohľadu dostať všetkých významných oligarchov, ktorí sa podieľali na rozkrádaní Ukrajiny do potrebného právneho stavu, ktorý bude pozitívne vplývať na charakteristiky, súvisiace s demokratickým a právnym štátom.

Kto z úprimnosti srdca je proti existujúcej vojne na Ukrajine, ten by mal vyzývať a žiadať kyjevskú moc, aby dobrovoľne kapitulovala pred Ruskom a jeho ozbrojenými silami. Vo vojnovom konflikte Ukrajina – Západ a Rusko je celkom jasné a predstaviteľné, že jedna strana konfliktu nebojuje v prospech svojho národa a v prospech svojho obyvateľstva, ale plní pokyny USA a NATO. Osobne v dobrovoľnú kapituláciu kyjevskej moci neverím, preto z tohto dôvodu špeciálna vojenská operácia sa môže neúmerne predlžovať aj za cenu ďalších strát na životoch na obidvoch stranách a na ničení existujúcej infraštruktúry.

Existujú prinajmenej dva dôvody, prečo sa kyjevský režim nemôže dobrovoľne vzdať a kapitulovať. Za prvé, chcú „svidomo“ plniť príkazy svojich šéfov zo Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Za druhé, predstavitelia kyjevskej moci sú si vedomí toho, že v prípade dobrovoľnej kapitulácie ich čaká nový „Norimbergský proces“ za spáchané zločiny vo vzťahu k svojmu obyvateľstvu. Bruselskí mandaríni a vládni predstavitelia členských štátov EÚ akosi jednotne dospeli k iracionálnemu záveru, že byť proti vojne na Ukrajine, znamená vojenský posilňovať jednu stranu konfliktu – Ukrajinu. Lenže Ukrajina zároveň predstavuje aj stranu NATO, ktorých vojenskí predstavitelia a žoldnierske vojska plnia v rámci ozbrojenej moci Ukrajiny významné úlohy. V tomto momente môžeme dospieť k zaujímavému zisteniu. Ozbrojená moc Ukrajiny pod vedením kyjevského režimu plní zástupnú funkciu, pretože bojuje za záujmy USA, NATO a EÚ.

Pokiaľ ide o ozbrojené sily Ruskej federácie, realizujú všetky potrebné opatrenia k ochrane svojho národa a k dosiahnutiu potrebných bezpečnostných záruk, pričom zároveň plnia aj zástupnú funkciu. Koho môžu zastupovať ozbrojené sily Ruskej federácie na území Ukrajiny ? Všetky tie skupiny obyvateľstva Ukrajiny, proti ktorým kyjevský režim rozpútal vojnový konflikt, proti ktorým sú uplatňované nacistické a fašistické praktiky, proti záujmom ktorých sa vo veľkom rozkráda bohatstvo krajiny. Ozbrojené sily Ruskej federácie plnia zástupnú funkciu aj v záujme mnohých, ktoré si namiesto odporu proti kyjevskej moci zvolili rozhodnutie dočasne opustiť svoju domovinu a snívať o návrate do lepších životných podmienok.

Za osem rokov je totiž výsledok „bratského vzťahu“ „demokratického“ Západu k Ukrajine celkom jasný: rozvrátený a zničený život obyvateľom Ukrajiny, nesmierne utrpenie, poštvanie Ukrajincov proti Rusom. Súčasťou tejto „bratskej pomoci“ je aj vytvorenie všetkých potrebných podmienok k definitívnemu vstupu ruských vojenských síl na Ukrajinu a zahájenie špeciálnej vojenskej operácie. Do výsledku „bratského vzťahu“ je potrebné zarátať aj posilňovanie militarizácie Ukrajiny, jej ďalšie vyzbrojovanie modernou vojenskou technikou, pretože podľa Západu jeho „bratské rady“ Ukrajinci budú rešpektovať a preto aj posilňovať svoje presvedčenie a vieru, že skutočne bojujú a majú bojovať za svoju slobodu a za konečné víťazstvo nad Ruskom.

Pod vedením prezidenta Zelenského je orientácia ukrajinského národa jednoznačná: treba za každú cenu bojovať proti ruským ozbrojeným silám až do definitívneho víťazstva a to bez ohľadu na straty na životoch a na rozvrátených podmienkach života. Takáto orientácia na zjednotenie sa ukrajinského národa proti Ruskej federácií cez celý systém vojenských operácií nikdy neprinesie proklamovanú potrebu slobody a víťazstva, pretože politika „demokratického“ Západu na čele s USA nie je orientovaná v smere vytvoriť podmienky pre blahobyt ukrajinského národa, ale je orientovaná v smere zničiť Rusko. A pre zničenie Ruska má efektívne poslúžiť Ukrajina, čím sa v politickom poňatí môže charakterizovať, že je „Nástrojom“ pre potreby niekoho. Ako „Nástroj“ Ukrajina nikdy nebude skutočne slobodná a rozvinutá krajina, pokiaľ sa bude sama vymedzovať k Ruskej federácií ako nepriateľská krajina a bude mať potrebu ostať ako „Nástroj“ v režime „priateľskej kapitulácie“ pred politikou USA a jeho spojencami.

Pre kyjevský režim je politika „demokratického“ Západu na čele s USA tou politikou, ktorú je dovolené na území Ukrajiny propagovať a realizovať. Teraz už aj podľa zákona je možné zakázať činnosť politických strán ospravedlňujúcich, uznávajúcich alebo popierajúcich ozbrojený útok Ruska na Ukrajinu. V tomto smere je príznačné stanovisko šéfky Klubu vládnej strany „Sluha národa“, keď zdôraznila: „Konečne u nás prestaneme tolerovať politiku ruského sveta, ktorá nám prináša skazu.“ Skutočnú skazu na územie Ukrajiny nepriniesla Ruská federácia a jej politika. Skutočnú skazu na územie Ukrajiny priniesli ( inštalovali ) Spojené štáty so svojou politikou. Vojnu na Ukrajine nezačala Ruská federácia, ale Spojené štáty v roku 2014. Niekoľko výrokov, ktoré uvediem, jasne ukáže, kto mal záujem zasiať na územie Ukrajiny skazu, čo v inom spôsobe vyjadrenia znamená, že vojnu na Ukrajine začali USA.

Tak napríklad senátor USA V. Graham v roku 2016: „Váš boj je náš boj. Rok 2017 bude rokom útoku. My všetci pôjdeme späť do Washingtonu a podporíme akcie proti Rusku. Dosť bolo ruskej agresie, je čas, aby zaplatili vyššiu daň.“ John McCain, senátor USA, zomrel v roku 2018: „Verím, že vyhrajete. Som presvedčený, že vyhrajete. A my urobíme všetko preto, aby sme vám poskytli všetko, čo potrebujete k víťazstvu.“ Nancy Pelosiová , predsedkyňa Snemovne reprezentantov USA už v tomto období, v čase špeciálnej vojenskej operácie Ruskej federácie: „Nemáme záujem o patové riešenie, nemáme záujem ísť späť do status quo. Spojené štáty sú v tomto, aby vyhrali. A my zostaneme s Ukrajinou, pokiaľ nezvíťazíme. Ďakujem za váš boj za slobodu. Náš záväzok je byť tu pre vás, dokiaľ tento boj nebude dokončený.“ Senátor USA Adam Shift v roku 2020: „Spojené štáty poskytujú pomoc Ukrajine a jej ľuďom, aby sme mohli bojovať s Ruskom tam a nemuseli bojovať s Ruskom tu.“

Je veľkou tragédiou pre tak veľký národ ako je ukrajinský, že sa bez problémov poddal záujmom Spojených štátov bez toho, aby si vedel jasne formulovať svoje vlastné národné záujmy a politický ich presadzovať. Je mi úplne jasné, že ak by mal občan Ukrajiny rozhodovať o svojich bytostne národných záujmoch, tak by ich súčasťou bolo nezlomné priateľstvo a spojenectvo s Ruskou federáciou. Tí, čo pripravovali Majdan a samotný vojenský konflikt, už vopred vedeli, zo svojho konceptuálneho hľadiska, že politika do ďalších blízkych a budúcich dní a rokov na Ukrajine sa nemôže a nebude robiť demokratickým spôsobom, pretože z nej bude potrebné vylúčiť práve politiku ruského sveta. Z tohto dôvodu pre naliehavú potrebu vylúčenie politiky ruského sveta existovala iba jedna možnosť, ktorá sa v kapitalizme už využila a ktorú bolo potrebné znova nasadiť do občianskeho a politického priestoru Ukrajiny.

Zo strany globálneho kapitálu a štátnej administratívy USA nebolo vymyslené nič nového, čo sa ešte v ľudskom svete neobjavilo. Zo strany USA, NATO a EÚ bolo potrebné iba trpezlivo spojiť všetky potrebné zdroje ( ľudské, finančné, vojenské atď. ) k tomu, aby namiesto demokratického a právneho štátu bolo možné nastoliť na program dňa nacizmus a fašizmus. Ukrajinský nacizmus a fašistické praktiky predstavujú základnú podmienku k tomu, aby akákoľvek snaha či myšlienka podporovať politiku ruského sveta bola v zárodku potlačená. Z tohto dôvodu Majdan musel riešiť nie otázku, ako zapojiť občanov Ukrajiny do správy vecí verejných, ale ako zabezpečiť, aby nová kyjevská moc mohla nacistické a fašistické praktiky v plnej miere podporovať a organizovať. Majdanom boli vytvorené podmienky, aby nacistické a fašistické praktiky boli dostatočne účinne zabezpečené vojenskou silou. Z tohto dôvodu bolo potrebné ozbrojené sily v zmysle nacizmu a fašizmu dostatočne pripravovať, tak po stránke odborne vojenskej ako aj propagandy a ideológie. Túto úlohu zabezpečujú USA a NATO.

„Demokratický“ Západ na čele s USA zabezpečil, aby nad občianstvom Ukrajiny vládla tvrdá ruka nacistických a fašistických praktík, ktoré budú dostatočnou zárukou, aby scenár USA spracovaný pre Ukrajinu, mohol byť úspešne realizovaný. Ukázalo sa a ďalej sa ukazuje, že vylúčenie politiky ruského sveta prostredníctvom nastolenia nacistických a fašistických praktík uvrhlo Ukrajinu do skutočnej skazy. Pre každého človeka so zdravým rozumom je predsa jasné, že oživenie nacizmu a fašizmu na území Ukrajiny nemôže:

a) pre ukrajinský národ priniesť skutočnú slobodu a suverenitu a ani demokratický a právny štát,

b) poučenie z 2. svetovej vojny vedie k pochopeniu, že sily zla nie je možné v politickom procese Ukrajiny poraziť volebným aktom, ale vojenskou silou,

c) znovuzrodenie nacistických a fašistických praktík na Ukrajine sa bytostne dotýka záujmov Ruskej federácie, ktorej dejinná skúsenosť je jasná – nacizmus treba vojenský poraziť. Lenže bytostne sa dotýka aj záujmov obyvateľstva členských štátov EÚ.

Z uvedeného vyplýva, že samotný scenár udalosti na Ukrajine mal v sebe zakomponovaný prvok – nacizmus a fašizmus – ktorý má zrušiť politiku ruského sveta, pričom na strane druhej významne umožňuje podnecovať Ruskú federáciu k vlastným rozhodnutiam a teda v konečnom dôsledku k presadzovaniu vlastnej politiky. Bolo teda iba otázkou času ( ôsmych rokov ), kedy sa Ruská federácia rozhodne k radikálnemu kroku – vojenský zasiahnuť proti nacistickým a fašistickým praktikám na Ukrajine a teda riešiť úlohy denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny. Ak teda kyjevská moc sa postarala o to, aby sa na území Ukrajiny politika ruského sveta netolerovala, tak je to len z polovice efektívne, pretože teraz vo vojnovom stave prebiehajú procesy, ktoré v sebe majú jasný ruský svet spojený s predsavzatím zlikvidovať fašizmus a nacizmus. Bolo možné predpokladať, že sa Ruská federácia na čele s Vladimírom Putinom postaví k nacizmu a fašizmu na Ukrajine zmierlivo a bude v plnej miere rešpektovať a akceptovať kapituláciu Ukrajiny pred politikou a teda záujmami USA ?

To nebolo možné predpokladať, pretože úloha Ukrajiny sa netýka jej samotných vnútorných záležitosti a vnútorných politík. Ukrajina je pod priamym vedením USA, plní špecifické úlohy namierené proti Ruskej federácií. Američania v týchto dňoch nešetria slovami vďaky na adresu Ukrajincov za ich boj za slobodu a teda proti Rusku. V tomto boji chcú Spojené štáty vyhrať. Lenže je potrebné postaviť si otázku: Môže byť Ukrajina skutočne slobodnou krajinou, pokiaľ v nej ostanú vládnuť politické sily s nacistickými a fašistickými praktikami, pokiaľ budú veriť politickej chimére, že hravo dovedú boj s Ruskou federáciou do víťazného konca ?

Koniec časti IX.

Pokračovanie v časti X – záverečnej.

Dušan Hirjak