Kto nesie vinu na vojnovom dianí na Ukrajine a ako rozpoznať pravdu od propagandy ? Časť V.

Prezident Ukrajiny Zelenskyj predniesol pred poslancami Európskeho parlamentu ( EP ) dňa 1.marca 2022 prostredníctvom živého internetového prenosu plamennú reč. Podľa neho Ukrajina prináša obrovskú cenu v boji za svoju slobodu. Je potrebné sa pozorne pozamýšľať nad jeho slovami o tom, že „… bojujeme za naše práva, za našu slobodu, za naše životy. Bojujeme aj za to, aby sme boli rovnocennou súčasťou Európy.“ Podľa prezidenta Ukrajinci bojujú za európske hodnoty a pokiaľ ich Európa nenechá osamote, tak vyhrajú. Ukrajina si zaslúži byť v EÚ. Ja nechcem tieto názory prezidenta podrobne komentovať. Obmedzím sa iba na konštatovanie, že takáto znáška slov z úst vrcholného predstaviteľa Ukrajine vo mne vzbudzuje pocit hnusu, pretože Zelenskyj si ani neuvedomuje, že reprezentuje také politické spoločenstvo štátnej moci na Ukrajine, ktoré je popretkávané totalitnými, nacionalistickými a fašistickými prvkami a ktoré ja jednoducho nazývam , že je kyjevskou diktatúrou. Vrcholom cynizmu politika je to, že vraj Ukrajinci bojujú za európske hodnoty.

Prezident Zelenskyj nepovedal a neprezradil verejnosti a ani poslancom EP, že kyjevská diktatúra jednoducho prinútila Ukrajincov bojovať za záujmy Spojených štátov a teda za udržanie Koloniálnej správy Západu nad Ukrajinou, pretože Západ túto svoju kolóniu a správu potrebuje k boju proti Ruskej federácií. Prezident Zelenskyj poslancom EP nemal záujem prezradiť, že svoj predvolebný a aj inauguračný sľub porušil, keď ukrajinskému národu sľuboval mier a pritom sa rozhodol pokračovať vo vnútroštátnej vojne proti vlastnému obyvateľstvu, spojenej s humanitárnou krízou. Prezident Zelenskyj sa z jemu pochopiteľných dôvodov rozhodol bojovať za cudzie záujmy a cudzie práva, za slobodu „demokratického“ Západu na čele s USA robiť si s Ukrajinou čo sa len mu zachce a podľa jeho plánov. Zakrýva sa skutočnosť, že pod jeho vedením a pod vedením kyjevskej diktatúry Ukrajina nemôže byť nikdy rovnocennou súčasťou Západu, pretože sa stala jeho kolóniou, ktorú Západ vojenský, finančne, personálne, ekonomický a digitálne spravuje.

Ani sa nechce veriť, že prezidentovi Ukrajiny nebol kto pripomenúť, kto od Majdanu v roku 2014 doteraz páchal štátny terorizmus na Ukrajine a kto a ako trpí pod čižmou kyjevskej moci. Prezident Ukrajiny nemal záujem poslancom otvorene a čestne vysvetliť, prečo Rusko spustilo inváziu, pretože je vhodné Rusko a Putina démonizovať. Na strane druhej je tu niečo, čo v svojom videu odhaľuje americký režisér Lira Gonzales z hotelovej izby v Kyjeve, ktorý tvrdí, že zo západných médií hlavného prúdu sa chrlí tvrdá propaganda, ktorá nemá nič spoločného s realitou. Od režiséra ma zaujala informácia, že Zelenského režim rozdal bežným ľuďom automatické samopaly AK – 47. Podľa jeho informácií už takto rozdali cez 10,- tisíc kusov a k ním prislúchajúcu muníciu.

Oni chcú prinútiť obyčajných ľudí, aby sami bojovali proti Rusom. Okrem samopalov Zelenského režim umiestňuje ťažké zbrane do husto obývaných oblastí, čo potom núti ruskú armádu, aby takéto zbrane likvidovala. Ďalšou vecou kyjevského režimu je násilné povolávanie mužov do armády vo veku od 18 do 60 rokov. Podľa režiséra takmer všetci muži utekajú z miest a preto je tak veľa utečencov. Ľudia neutekajú z miest preto, že sa boja Rusov, ale utekajú preto, že sa boja ukrajinského režimu. Kroky, ktoré podnika kyjevský režim na obranu pred ruským vojskom, majú z obyvateľstva či civilistov vyrobiť martýrov. Fakty, predložené zo strany amerického režiséra, dávajú zmysle. Na základe takýchto faktov nie je problém, aby prezident Ukrajiny potom mohol vyhlasovať, že Ukrajina prináša obrovskú cenu v boji za svoju slobodu.

Faktom je, že Ukrajina v 2014 roku neprišla o svoju slobodu zásluhou Ruskej federácie a jej politiky. A o svoju slobodu neprišla ani vo februári 2022, pretože už osem rokov žila pod Koloniálnou správou Západu na čele s USA.

A čo naša vládna moc v súčasnom období. Jej predstavitelia sa vzájomne presviedčajú, že Ukrajina má byť v EÚ a v NATO. Ďalej sa chceme ako SR vojenský angažovať na našom východnom krídle Európy a tvrdo ďalej dráždiť Rusko. Predstavitelia vládnej moci predpokladajú, že Slovenská republika sa bude po skončení vojny významne podieľať na obnove Ukrajiny a tým porastú jej možnosti v Európe. Veď sa to patrí, pretože naša politická elita si za nepriateľa SR a jej armády vybrala Rusko. Existuje vzácna jednota nášho „obyčajného“ parlamentu, vládnej moci a prezidentského úradu na čele s jeho prvou dámou, ktorá ukazuje v plnej nahote na biedu našej zahraničnej politiky a na biedu toho, že slovenský národ vôbec nemá na svojom čele schopných štátnikov. Naša politická reprezentácia je jednoznačne na strane USA, NATO a EÚ a spoločne sa zhodujú na jednej zásadnej otázke: radšej páchať zločiny a luhať s mocnými, ako mať pravdu a trpieť s bezmocnými ! Toto je základné životné krédo politickej reprezentácie, ktorá sa dostala k moci zásluhou všelijakých postranných predvolebných či volebných fintičiek a vo svojom velikášstve si nevidí ani pred nos a k takej mocnosti, ako je Ruská federácia, sa správajú ako k sopľavému decku, ktoré si nesmie namýšľať, že má nejaké svoje vlastné záujmy a predstavy o zabezpečení bezpečnosti svojho územia a národa ako civilizačnej jednotky.

Obyvateľstvo SR sa vie zhodnúť na tom, že vojnu nechce a nežiada si vojnu. Lenže o vojne či o konfrontačnej politike, ktorá k vojne môže viesť, nikdy sa z rozhodnutia politických vodcov nerozhoduje na základe nejakého celoštátneho referenda. Naša vládna moc sa zapojila už dávno do konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskom a pod zástavou jednoty a spoločných hodnôt ignoruje zásadu nedeliteľnosti kolektívnej bezpečnosti v Európe a Ukrajinu ako štát a štátne územie používa ako baranidlo proti Rusku, z ktorým sa chce dostať až na doraz – k ruským hraniciam a potom aj ďalej. Každý občan SR, ak si na chvíľu odmyslí skutočnosť, že na Ukrajine prebieha vojnový konflikt, si môže postaviť otázku o tom, kedy je možné zaručiť kolektívnu bezpečnosť nášho slovenského národa a celej Európy. Tato otázka môže byť položená takto:

Je možné zabezpečiť kolektívnu bezpečnosť obyvateľstva Európy a teda aj nášho obyvateľstva iba vtedy, keď budeme rešpektovať požiadavku USA, že sa musíme pripravovať na vojnu s Ruskom ?

Je možné sa v našej vlasti a v Európe cítiť bezpečne vtedy, keď:

a) Ukrajina bude v NATO a keď celý východ Európy bude ďalej pokračovať v militarizácií územia a v príprave na vojnu s Ruskom alebo

b) Ukrajina bude neutrálnym štátom, ktorého územie bude demilitarizované a denacifikované a teda

c) bude na Ukrajine nastolená nová vládna moc, ktorá sa vráti k  mierovej spolupráci s Ruskou federáciou a USA a NATO podpíšu zmluvu a dohodu, ktorou definitívne bude garantovaná kolektívna bezpečnosť Európy ?

Ja osobne, ako občan SR, si môžem vybrať iba odpoveď, ktorá je naznačená v časti otázky pod bodom b) a bodom c). Keď takýmto spôsobom si každý občan položí otázku a nájde si na položenú otázku odpoveď, potom musí vedieť, čo bude osobne presadzovať a teda požadovať od predstaviteľov vládnej moci. Z mojej osobnej odpovede, uvedenej pod bodom b) a bodom c) vyplýva, že môj názor – postoj je v absolútnom protiklade k oficiálnej politike, ktorú realizuje vládna moc, pretože jej zahraničnopolitické smerovanie je založené na odpovedi, ktorú som označil bodom a), čo znamená, že Ukrajina musí byť v NATO a celý východ Európy bude ďalej pokračovať v militarizácií územia a v príprave na vojnu s Ruskom.

Čo z toho vyplýva pre občanov SR a občanov členských štátov EÚ a NATO ?

1. Občania Slovenskej republiky a občania ostatných členských štátov EÚ majú mať záujem a schopnosti bojovať za zrušenie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou.

2. Iniciatíva občanov SR a členských štátov EÚ a NATO sa nesmie vybíjať v tom, aby sa neustále preli, či Rusko je agresor a Putin je Hitler. Iniciatíva občanov má byť v prvom rade orientovaná na zabezpečenie zmeny zahraničnej politiky SR a ostatných členských štátov v otázke zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti v Európe a vo svete. Podpísanie Zmluvy USA a Dohody NATO s Ruskou federáciou nezakladá zrušenie NATO, ale určité obmedzenie konfrontačnej politiky Západu s Ruskom a teda vytvorenie podmienok pre potrebnú bezpečnosť tak Ruska ako aj celého Západu a sveta a uchovanie mieru.

3. Iniciatíva občanov SR a členských štátov EÚ a NATO má byť orientovaná tak, aby kolektívna bezpečnosť bola v Európe riešená podľa zásady nedeliteľnosti kolektívnej bezpečnosti. Bez zásadného vplyvu občanov túto zmenu na úrovni vládnej moci každého členského štátu nebude možné dosiahnuť !

4. Je dôležité si uvedomiť, aké poučenie si môžeme zobrať z vojny na Ukrajine. Z môjho pohľadu hlavné poučenie z tohto konfliktu má byť to, že do vojnového stavu na Ukrajine, ktorý sa začal v roku 2014, nás obyvateľov SR, obyvateľov Európy vôbec, obyvateľov Ukrajiny a samotného Rusko, dostala konfrontačná politika Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Slovenská republika je zásluhou svojho členstva v EÚ a NATO iba prisluhovačom politiky mocných štátov Západu a nadnárodných štruktúr. Prisluhovanie predstaviteľov vládnej moci SR vo vzťahu k USA, NATO a EÚ je možné skončiť dvoma spôsobmi: Prvý spôsob sa týka potreby odvážnej a efektívnej práce zástupcov SR v orgánoch NATO a inštitúciách EÚ, ktorý nebude založený na nekritickom pritakávaní záujmov mocných a väčšiny. K prvému spôsobu má patriť aj to, aby Slovenská republika mohla rozvíjať svoje vzťahy s Ruskou federáciou na základne platnej Zmluvy o priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci a pomoci. K prvému spôsobu má patriť aj to, že predstavitelia SR navrhnú, aby organizácie NATO a EÚ prešli určitou reformou, ktorá posilní vplyv každého členského štátu na formovanie spoločných politik. Druhý spôsob ukončenia prisluhovania Spojeným štátom, NATO a EÚ môže súvisieť s rozhodnutím občanov SR definitívne ukončiť členstvo SR v štruktúrach NATO a EÚ, vyhlásiť neutralitu a budovať kolektívnu bezpečnosť v Európe a vo svete aj v spolupráci s Ruskou federáciou a väčšinou ďalších členských štátov OSN.

5. Poučení tým, čo sa deje na Ukrajine, povinnosťou občanov SR a občanov členských štátov EÚ a NATO je začať skutočne masívne a aktívne bojovať za mier na Ukrajine a v Európe vôbec. Politickí predstavitelia Západu každý deň potvrdzujú to isté svoje nemenné stanovisko:

a) odsudzujú agresiu Ruska,

b) neustále posilňujú sankcie proti Rusku,

c) neustále posilňujú a organizujú nenávisť proti Rusku,

d) sú rozhodnutí militarizovanú a polo fašistickú politickú garnitúru Ukrajiny slávnostne prijať do EÚ a NATO, čo znamená, že aj naďalej takýto totalitárny a fašistický režim podporovať,

e) ďalej posilňujú na základe dohodnutých plánov militarizáciu východného priestoru Európy.

Pre „demokratický“ Západ niet teraz väčšieho nepriateľa ľudstva ako je Rusko aj na čele s Vladimírom Putinom.

6. Z vyššie uvedených nemenných stanovísk politických predstaviteľov Západu vyplýva, že v svojom súhrne vôbec nepredstavujú a nehľadajú žiadne mierové riešenie vojnového konfliktu na Ukrajine a zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti v Európe, pretože vyjadrovania solidarity s terajšou Ukrajinou a s terajším politickým režimom – kyjevskou diktatúrou – vôbec nevedú k tomu, aby bol využitý v prospech Európy, a teda aj v prospech občanov SR a Ukrajiny, mierový potenciál politiky Ruskej federácie, ktorý je tak pre Európanov ako aj celý svet veľmi významný a potrebný.

7. Mierové riešenie vojnového konfliktu na Ukrajine a zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti v Európe nemôže byť založené na konfrontačnej politike „demokratického“ Západu. Bojovať za mier na Ukrajine a v Európe v prvom rade znamená vytvoriť masívny odpor obyvateľstva SR a členských štátov EÚ a NATO proti politike, ktorú podporujú a organizujú ich národné vlády.

8. Masívny odpor obyvateľov SR a členských štátov proti konfrontačnej politike s Ruskom a teda za mier v Európe a vo svete, je potrebné organizovať rôznymi spôsobmi, vrátane organizovania referenda, v ktorom občania dostanú možnosť odpovedať na položenú otázku, ktorá bude orientovaná na podporu návrhov Ruska o zabezpečení mierových podmienok, predložených USA a NATO.

Aj keď viem, ako má byť orientovaný boj občanov členských štátov EÚ a NATO za mier na Ukrajine a v Európe, obávam sa, že angažovaný prístup z pozície radových občanov sa nepodarí naštartovať a realizovať. Negatívnu úlohu v tomto smere na „demokratickom“ Západe zohráva propaganda národných vlád a mediálnych skupín, ktorí celý verejný priestor pokryli iba nenávisťou k Rusku a vyjadrovaním solidarity s Ukrajinou. Za tejto situácie je pre obyčajných ľudí ťažko si všimnúť, že zo všetkých síl sa EÚ, NATO či USA snažia zachovať podporu a sympatie k súčasnému politickému spoločenstvu Kyjeva – kyjevskej diktatúre, ktorá priviedla Ukrajinu k záhube a Západu zo všetkých síl na svojom území vytváralo a vytvára ideálne podmienky pre jeho koloniálnu správu Ukrajiny a rast konfrontačnej politiky s Ruskom. Zatiaľ sú vytvorené dostatočné podmienky pre Koloniálnu správu Ukrajiny zo strany Západu. Ak teda nedávno poslancom Európskeho parlamentu prezident Zelenskyj pripomenul, že Ukrajina bojuje za európske hodnoty, tak sa vlastne domáhal toho, aby bolo aj na pôde EÚ oficiálne potvrdené, že EÚ a súčasná Ukrajina pod vedením kyjevského režimu majú rovnaké záujmy. Ukazuje sa teda, že EÚ a Ukrajina pod vedením Zelenského nikdy nemôžu prispieť k skutočnému mieru na Ukrajine či v Európe.

Z uvedených dôvodov sa EÚ, NATO a USA a ani Ukrajina pod vedením prezidenta Zelenského, vôbec nesnažia a nechcú dopracovať k poučeniu z dnešnej vojnovej konfrontácie, že svojou politikou zašli v konfrontácií s Ruskom príliš ďaleko a preto sú povinní ustúpiť do úzadia, čo znamená, že je potrebné čo najskôr s doterajšími postupmi v otázkach militarizácie východnej Európy a začlenenia Ukrajiny do NATO prestať. Problémom pre „demokratický“ Západ a Ukrajinu nemôže byť to, akým spôsobom konfrontačnú politiku s Ruskom ukončiť. Tento problém bol vyriešený ešte koncom 2021 roka, keď Ruská federácia predložila USA a NATO návrh Zmluvy a návrh Dohody, ktoré mali zabezpečiť kolektívnu bezpečnosť na zásade jej nedeliteľnosti.

Nechce sa veriť, že absolútna väčšina poslancov Európskeho parlamentu fandí Ukrajine, prijíma uznesenia k tomu, ako čo najlepšie a najrýchlejšie rozvrátiť ekonomiku Ruska a pritom bez povšimnutia ostáva to, že zo strany USA bol odmietnutý návrh Zmluvy a zo strany NATO bol odmietnutý návrh Dohody o bezpečnostných zárukách, ktoré pripravila ruská strana. Táto nevšímavosť je výrazom celkovo dlhodobej arogancie predstaviteľov Západu k Rusku a k jeho predstaviteľom a z tohto dôvodu vstup ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny len umožnil, aby arogancia a nenávisť politikov Západu k Rusku ďalej naberali na intenzite a zásluhou mediálneho lynčovania sa mohli bez problémov rozšíriť aj do radov obyvateľstva členských štátov EÚ a NATO.

Za niekoľko ostatných mesiacov Rusko urobilo dva dôležité osudové politické kroky vo vzťahu k „demokratickému“ Západu. V prvom kroku boli predložené návrhy k tomu, aby USA a NATO podpísali s Ruskom navrhnuté dohody, ktoré zastavia konfrontačnú politiku tým, že Rusko dostane určité záruky k ochrane svojej bezpečnosti. Tieto návrhy, ktoré mali význam nielen pre Rusko a Ukrajinu, ale aj pre celú Európu, boli zamietnuté, čo v ľudskej reči znamená, že sa bude pokračovať v konfrontačnej politike podľa scenára USA a NATO a Ukrajina ostane v sfére ich záujmov. Domnievam sa, že vedenie Ruskej federácie pochopilo, že od roku 2014 sa nedosiahli žiadne pozitívne zmeny a bez dohodnutých bezpečnostných záruk Rusko sa militarizáciou Ukrajiny a celého východného krídla Európy dostáva do záverečnej fázy prípravy na zahájenie vojny proti Rusku.

Výsledky prvého kroku zo strany Ruska mali rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vedenia Ruska, čo bude potrebné v záujme ochrany štátu a národa vykonať, aby bolo možné zamedziť nedozerným následkom pri vzniku vojny v neskoršom období. Odmietnutím dohôd Rusko bolo zahnané do kúta a tým ostalo bez možnosti riešiť konfrontačnú politiku Západu diplomatickými či mierovými prostriedkami. V druhom kroku Rusko na čele s prezidentom Vladimírom Putinom prijalo z môjho a pohľadu obyčajných ľudí, nech žijú v ktoromkoľvek štáte, najtvrdšie rozhodnutie, založené na vstupe ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny a realizovani špeciálnej vojenskej operácie podľa stanovených cieľov. My, obyvatelia členských štátov EÚ a NATO, toto tvrdé rozhodnutie nevieme a nemôžeme pochopiť, pretože sa orientujeme v smere, že Ruská federácia sa mohla skôr rozhodnúť, že nebude protirečiť snahám Západu o dosiahnutie jeho cieľov. Toto by však prinieslo iba začiatok konca ruskej civilizácie a preto rozhodnutie o špeciálnej vojenskej operácií na území Ukrajiny bolo jediným možným riešením.

Lenže tu je ten moment, keď si vedenie Ruskej federácie zrejme jasne uvedomilo, že všetko, čo sa deje na Ukrajine a všetko, čo sa deje pod hlavičkou potreby militarizácie východného krídla Európy, sa bytostne dotýka iba samotného Ruska a jeho zničenia. Rusko bolo zahnané do kúta, pretože už dávno si ho samotný „demokratický“ Západ vybral za svoju korisť. Táto pozícia koristi ostala v neprospech Ruska zachovaná aj po jej prvom kroku. A už v tomto roku 2023 bol na pôde Európskeho parlamentu predstavený plán, ako treba Ruskú civilizáciu zničiť a rozdeliť v prospech západného sveta. Konfrontačnou politikou „demokratického Západu s Ruskom, domnievam sa, vznikla situácia podobná tej, ktorej musel čeliť ZSSR proti fašistickému Nemecku.

Zámery hitlerovského Nemecka viedli ZSSR k tomu, že sa usiloval dosiahnuť s významnými západnými štátmi spojeneckú dohodu o kolektívnej bezpečnosti, ktorou bolo možné zabezpečiť, aby sa Hitler neopovážil započať 2. svetovú vojnu. Tento rozhodujúci krok potrebný k zastaveniu rozpínavosti Nemecka sa nevydaril. Rovnako nefungovala ani viera v úspech sovietskej diplomacie, že Nemecko nenapadne ZSSR. Výsledok týchto dvoch krokov bol katastrofálny a tragický pre sovietsky národ a pre celý svet. Treba preto položiť otázku, čo nefungovalo v tejto dobe ?

Občania v kapitalistických krajinách ako USA, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia z rôznych dôvodov neurobili nič zásadného a potrebného, čo by mohlo prinútiť ich politikov, aby dohoda o zabezpečení kolektívnej bezpečnosti bola podpísaná a aj realizovaná. Tento moment z dejín – z času príprav Nemecka na zabezpečenie vzniku veľko-nemeckej ríše, sa akoby okopíroval a použil aj v súčasnosti. Prijatie kolektívnej bezpečnosti na zásade nedeliteľnosti na návrh Ruskej federácie bolo zamietnuté. Z tohto dôvodu sa mohlo predpokladať, že militarizácia Ukrajiny a východu Európy sa nezastaví. Vedenie Ruskej federácie si zrejme uvedomilo, že alternatíva ďalšieho možného vývoja v priestore blízkosti ruských hraníc neexistuje a že žiadne nenásilné riešenie patovej situácie nie je možné, pretože bolo odmietnuté. A nič nemohli v prospech mieru urobiť ani občania Československej republiky. Nemecká ríša zriadila nad Českom svoj Protektorát a Slovensko ovládla na spôsob podpísania Ochrannej zmluvy.

Čo znamená odmietnutie Zmluvy s USA a Dohody S NATO ? Skupiny štátnej administratívy z USA a politické a vojenské vedenie NATO či politické vedenie EÚ majú v svojich rukách t. z. konceptuálnu moc, pretože majú svoje presne plány a zámery, ako chcú, budú a musia postupovať vo vzťahu k Ruskej federácií. Pre túto neveľkú skupinu – určitého množstva ponerizovaných ( zlom nasiaknutých ) ľudí členské štáty a ich predstavitelia plnia funkciu užitočných prisluhovačov. Medzi nich patria aj politici našej vládnej moci. Pokladajú za samozrejmosť, že ich uvedená skupina dostatočne chráni a že na základe prisluhovania záujmom mocných a bohatých naša bezpečnosť sa zaručuje. Sú preto presvedčení, že aj malý „pudlík“ si môže dovoliť štekať na „ruského medveďa“. V skutočnosti ide o to, že také nadnárodné štruktúry ako NATO a EÚ nie sú postavené na úlohe  chrániť slovenský národ pred Ruskou federáciou, ale na úlohe a povinnosti využiť slovenský národ v prospech boja proti Ruskej federácií. Ak sa napríklad podpredsedníčka vlády SR obáva, že Ruská federácia zaberie naše územie až po Liptovský Mikuláš, tak existuje veľmi jednoduché riešenie bezpečnosti slovenského národa: stačí iba posilniť štátnu suverenitu SR na spôsob, že ústavní činitelia zmenia svoj vzťah k Ruskej federácií a zabezpečia, aby bola podpísaná Zmluva o priateľstve a vzájomnej spolupráci a pomoci.

Odmietnutie ruskej iniciatívy zo strany USA a NATO znamená, že kolektívna bezpečnosť na zásade jej nedeliteľnosti nebude v Európe a vo svete fungovať. To však nie je všetko. Z uvedeného dôvodu zároveň vedie k poznaniu, že nebudú žiadne záruky pre mier minimálne v Európe a že ak by prišlo na „lámanie chleba“, tak nebude problém pre oveľa vyššie záujmy globálneho kapitálu či unipolárnej globalizácie obetovať aj životy množstva ľudí a rozvrátiť život celých národov. Nezabúdajme, čo už dávnejšie zdôraznil americký generál vo funkcií veliteľa ozbrojených síl USA v Európe: Európa musí byť pripravená na vojnu s Ruskom ! A tento zámer sa dôsledne presadzuje.

Ja, ako občan SR a EÚ, sa teda potrebujem opýtať, ako je možné, že Európsky parlament ( EP ) vôbec neriešil odmietnutie ruskej iniciatívy zo strany USA a NATO a neprijal k tomu jasné stanovisko. Ako je možné, že z hľadiska normálnej ľudskej logiky sa nikto v EÚ nepozastaví nad tým, že odmietnutie Zmluvy a Dohody zo strany USA a NATO je veľmi nebezpečným krokom ? A nakoniec, ako je možné, že EP sa vôbec nezaoberá tým, aby seriózne prerokoval správanie sa USA a NATO a ich konfrontačnú politiku s Ruskom vrátane militarizácie východu Európy a Ukrajiny ? Na položené otázky z prostredia orgánov a inštitúcií EÚ nedostanem odpoveď, pretože Brusel je súčasťou celého tohto jednotného procesu nekonečných bojov proti Rusku a je pod silným poručníctvom USA. Všetci držia spolu a postupujú podľa princípu, čo robí zlodej, ak ho chcú chytiť. Zlodej kričí: – Chyťte zlodeja !

Takémuto postoju je potom prispôsobená celá propaganda „demokratického“ Západu. Podľa zámerov Houstonského projektu o zničení Ruska a Slovanov vôbec, sa Západu podarilo vohnať Rusko a Ukrajinu do spoločného vojnového konfliktu, kde sa medzi sebou bijú dva bratské národy. A samotná občianska verejnosť v Európe ostala iba v tej pozícií, v ktorej boli aj naši otcovia či dedovia. Opäť máme uveriť, že Rusko je ríša zla, ktorá chce ovládnuť celý svet. Že je to v svojej podstate opačne, to teraz nikoho nezaujíma. V akej pozícií je teraz obyvateľstvo u nás a v Európe ?

Obrazne povedané, sme v štádiu nevedomého batoľaťa, ktoré vôbec nemohlo vnímať, čo sa od roku 2014 deje na Ukrajine a ktoré sa až vstupom ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny náhle zobudilo, za niekoľko hodín dorástlo do veku dospelosti a teraz z médií a z úst politikov vládnej moci neustále počuje o tom, že Rusko je agresor a Putin šialenec či Hitler. A tak sa predbiehame v organizovaní politického divadla, ako nám všetkým záleží na tom, aby na Ukrajine či v Rusku ľudia šťastne a v mieri žili. Pozor, toto politické divadlo nie je možné stotožniť s potrebou pomoci utečencom z Ukrajiny, aj keď utečenectvo môže byť výsledkom politického konania. O tom, čo je základom politického divadla, ktoré sa odohráva od Majdanu v roku 2014, sa ešte zmienim, pretože západná propaganda občanom členských štátov to nemôže otvorene prezradiť.

Nevšimli sme si, že Rusko bolo zahnané do kúta a nikto zo Západu ho vedome a úmyselne nerešpektoval a nerešpektuje, pretože je to pre Západ veľká korisť. Akýže vzťah si môže človek vytvoriť k domácemu zvieratku, keď vie, že ho musí po čase zabiť a použiť pre svoje potreby.

Nevšimli sme si, že Rusko sa poučilo z 2. svetovej vojny aj v tom, že už nikdy nesmie sa politický správať takým spôsobom, aby bolo dovolené niekomu bez problémov – a teda po dôkladnej príprave – vstúpiť na jeho územie a toto územie dobíjať vojenskou silou.

Nevšimli sme si a neuvedomujeme si to, že hlavný podiel na víťazstve nad fašistickým Nemeckom mal ZSSR, čo znamená, že prispel významne k celosvetovému mieru a teda aj k pomerne pokojnému a šťastnému životu ľudí v kapitalistických krajinách, pretože zabránil ďalšiemu vývoju v jeho veľmi extrémnej fašistickej forme. Sovietsky ľud zaplatil za tento svoj podiel na víťazstve veľmi vysokú cenu – okolo dvadsať miliónov životov a zničenou ekonomikou.

Všimli sme si, aspoň z hľadiska predstaviteľov vládnej moci a súkromných mediálnych skupín a verejnoprávnej RTVS, len jedno. Ruské ozbrojené sily vstúpili na územie Ukrajiny a to postačuje k tomu, aby západná propaganda až do krajnosti roztočila nenávisť k Rusku a k jej prezidentovi Vladimírovi Putinovi. Bolo zorganizované divadlo, že vstup ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny vo februári 2022 bol šokom pre každého obyvateľa národného štátu najmä v Európe a určite aj pre všetkých politikov „demokratického“ Západu, hoci osem rokov trvajúca vnútroštátna vojna na Ukrajine akosi vôbec nikomu nevadila. Je toho málo, čo sme si ako obyvatelia národných štátov v Európe všimli.

Ako občania členských štátov EÚ či NATO sme sa, nechtiac a nevedome, podriadili iba západnej propagande o neustálych slovných útokoch a radikálnych sankciách proti Rusku či zverstvách ruských ozbrojených síl. Tu sa naše sebavedomie „hrdých občanov“ skončilo. Ďalej už nevieme, aké ďalšie a rozhodujúce kroky je potrebné urobiť, aby sme vojenský konflikt na Ukrajine zvrátili čo najskôr v prospech mieru v Európe a vo svete. Takéto doterajšie správanie sa občanov členských štátov EÚ a NATO úplne vyhovuje predstaviteľom týchto nadnárodných štruktúr a aj samotnej terajšej kyjevskej moci, ktorá ani v týchto ťažkých chvíľach vôbec nekoná v prospech svojej krajiny a jej obyvateľstva, pretože za každú cenu – bez ohľadu na životy vojakov a obyvateľstva – potrebuje zachovať svoju moc či oddialiť svoj mocenský pád, zachovať Koloniálnu správu Západu.

K zvráteniu vojenského konfliktu v prospech mieru v Európe a vo svete potrebujeme ako občania členských štátov EÚ a NATO prinútiť vládnu moc každého národného štátu a predstaviteľov uvedených nadnárodných štruktúr, aby zmenili svoj postoj a vzdali sa konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou. Zodpovedné politické a vojenské elity „demokratického“ Západu doteraz tak neurobili, hoci vojenský konflikt trvá už určitý čas. Konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskom je založená na využití aj takého dôležitého nástroja , ako je samotná Ukrajina. Z tohto dôvodu je potom pochopiteľné aj to, ak média nám neustále predkladajú svoju mantru, že Ukrajina bojuje a bude bojovať za spoločné hodnoty s EÚ a NATO. Lenže toto nie je dostatočný argument zo strany EÚ, NATO a aj samotnej kyjevskej moci. Prečo ? Ruská federácia nemá záujem na zničení či zrušení EÚ a NATO. Ruská federácia má záujem ukončiť konfrontačnú politiku Západu s Ruskom na základe predložených návrhov zo strany Ruska a usilovať sa tak o zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti, ktorá bude rešpektovať princíp jej nedeliteľnosti.

Rusko požadovalo pre seba jasné bezpečnostné záruky a to tak od USA ako aj od NATO. Zo strany Ruska išlo a ide o celkom jasné požiadavky. Nerozširovanie NATO, neutralita Ukrajiny, federalizácia Ukrajiny so zmenou Ústavy, ktorá bude garantovať nezadateľné práva a slobody pre všetky etnika a národy na Ukrajine. Uvedené bezpečnostné záruky zo strany USA a NATO neboli akceptované, čo znamená, že sa postupne vytvoria podmienky pre vstup Ukrajiny do NATO a následne aj s pomocou USA obnoviť jadrový program a začať vyrábať jadrové zbrane. Vojnu na Ukrajine vyprovokovali USA. Už osem rokov poháňajú kyjevskú moc do vojenských operácií proti vlastným ľuďom na východe Ukrajiny. Ako zdôraznil Sergej Lavrov, minister zahraničných vecí Ruska, kyjevská chunta už osem rokov prevádza na východe Ukrajiny genocídu a to kvôli tomu, že ľudia na Donbase odmietli akceptovať nezákonný puč a štátny prevrat v Kyjeve.

Čo znamená vzdať sa konfrontačnej politiky Západu s Ruskom ? Odvolať všetky sankcie a súhlasiť s navrhnutými bezpečnostnými zárukami zo strany Ruska. Občania členských štátov EÚ a NATO by mali všetko svoje úsilie, aktivity a odpor zamerať práve na odvolanie všetkých sankcií a na podporu bezpečnostných záruk Ruska, čo znamená, že v skutočnosti sa občania majú zaoberať problémom, ako čo najskôr prinútiť USA a NATO podpísať navrhnutú Zmluvu a Dohodu, predložené Ruskou federáciou a ako prinútiť EÚ, aby zrušila všetky sankcie proti Ruskej federácií. Občania členských štátov sa nesmú dať oklamať tým, že na Ukrajine prebieha vojnová operácia. Ako je možné pochopiť vstup ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny ? Keď použijem iba pojem „agresor“, tak to bude iba zúžený pohľad na vojenský vpád vojsk Ruskej federácie, ktorý nebude dostatočne vysvetľovať zmysel vojenskej operácie. Kde teda môžeme hľadať zmysel vojenskej operácie Ruska na území Ukrajiny ?

Zmysel vojenskej operácie je možné prisúdiť iba strane Ruskej federácie. Súvisí s tým, že Rusko nedostalo žiadne bezpečnostné záruky do budúcnosti, čo znamená, že „demokratický“ Západ na čele s USA, EÚ a NATO nemá záujem o žiadny politický kompromis, nemá záujem o žiadne riešenie kolektívnej bezpečnosti na princípe nedeliteľnosti ( spolupráce s Ruskom ) a tvrdohlavo trvá na svojich doterajších a plánovaných aktivitách. Za obdobie od štátneho prevratu v roku 2014 žiadna diplomacia nefungovala a bezpečnostné záruky boli odmietnuté. Za tejto patovej situácie ako docieliť, že Ukrajina musí vyhlásiť neutralitu a NATO nesmie prijať za člena Ukrajinu ? Ruská federácia ako korisť bola zatlačená do kúta a ostala jej preto iba jedna možnosť, ktorú nikto z mimo ruského politického personálu nemohol pokladať za uskutočniteľnú: použitie ozbrojených síl Ruska pre jednostranné zabezpečenie bezpečnostných záruk formou špeciálnej vojenskej operácie. A nie iba to, rovnako išlo a ide o ochranu obyvateľov Donecka pred kyjevskou diktatúrou.

Odmietnutie bezpečnostných záruk pre Ruskú federáciu zo strany USA a NATO zákonite priviedlo Rusko iba do pozície, v ktorej je možné prijať iba jednostranné ( samostatné ) rozhodnutie. Pre Rusko sa tak z môjho pohľadu ukázali iba dve možnosti toho, čo môže neurobiť alebo čo môže urobiť. Išlo o tieto dve možnosti:

1. Nerobiť nič a teda akceptovať správanie sa USA a NATO aj s podporou EÚ, čo jednoducho znamenalo, aby sa Rusko uspokojilo s tým, že Ukrajina bude členom NATO, že sa ďalej bude sústreďovať vojenská technika a zahraničné vojska na území Ukrajiny, že v súčinnosti s USA sa bude pripravovať a realizovať jadrový program, že vojenský konflikt na východe Ukrajiny bude gradovať. V konečnom dôsledku sa Rusko malo uspokojiť s tým, že sa všetky proti ruské sily budú pripravovať na skutočnú vojnu. Podľa tejto možnosti Rusko sa malo rozhodnúť ponechať politicko-vojenský vývoj na Ukrajine podľa réžie USA, NATO a EÚ a teda dovoliť, aby bolo pokračované v takých politicko-ekonomických a spoločenských procesoch na Ukrajine, ktoré povedú k svetovému konfliktu. Podľa tejto možnosti samotné Rusko malo zabudnúť na historické skúsenosti bývalého ZSSR z obdobia prípravy a priebehu 2. svetovej vojny.

2. Druhá možnosť ponúkala iba rozhodnutie, aby Ruska federácia začala rázne konať. Konanie Ruskej federácie bolo možné založiť iba na prijatí jednostranného a radikálneho rozhodnutia riešiť vzniklú situáciu, vytvorenú ukrajinskou krízou v roku 2014, bez diplomacie a súčinnosti s USA a NATO. Jednostranné a radikálne rozhodnutie zo strany Ruskej federácie mohlo znamenať iba nekompromisne zahájiť regionálnu vojnu za dosiahnutie požadovaných bezpečnostných záruk ! Táto druhá možnosť sa stala aktuálnou až po definitívnom uistení sa Ruska, že USA a NATO aj s takým spojencom ako je EÚ, majú na Ukrajine od roku 2014 také pevné postavenie, ktoré z Ukrajiny vytvorilo a ďalej vytvára politickú, ekonomickú a vojenskú základňu pre nástup na samotné Rusko. Z tohto postavenia „demokratického“ Západu na Ukrajine sa nedalo ani predpokladať, že smeruje k upevneniu kolektívnej bezpečnosti v Európe a vo svete.

Ruská federácia sa, žiaľ, musela rozhodnúť využiť druhú možnosť a zahájiť regionálnu vojnu za dosiahnutie požadovaných bezpečnostných záruk. Pred týmto rozhodnutím, z môjho pohľadu, prijala z metodického a logického hľadiska správne rozhodnutie. Týmto správnym rozhodnutím bolo to, že svoje bezpečnostné záruky navrhovala a požadovala doriešiť s hlavnými hráčmi politických procesov na Ukrajine: USA a NATO. Bezpečnostné záruky potrebné pre Ruskú federáciu, sa nepodarilo dosiahnuť. V tomto momente je dôležité pripomenúť, že úsilie Ruska o dosiahnutie bezpečnostných záruk sa netýka iba výlučne Ruska. Išlo o to, aby USA a NATO súhlasili s kompromisom a zastavili svoju konfrontačnú politiku, zameranú na zničenie Ruska. Takže celá diplomatická snaha zo strany Ruska súvisela a súvisí aj s otázkou kolektívnej bezpečnosti v celej Európe a vo svete.

Povedané inak, unipolárna globalizácia sveta pod vedením USA ohrozuje Európu a celý svet, pretože predstava a úsilie o jej naplnenie sa nedá riešiť bez zničenia či podriadenia si Ruskej federácie. Z uvedeného vyplýva, že zmysel špeciálnej vojenskej operácie na území Ukrajiny súvisí nielen s určitými bezpečnostnými zárukami pre Ruskú federáciu, so záchranou časti Ukrajiny a jej obyvateľov, ale rovnako predstavuje aj úsilie zvíťaziť nad všetkými tými nepriateľskými silami, ktoré sa usilujú o zatiahnutie Európy a sveta do vojnového požiaru. Predpokladám, že vojenský potenciál Ruskej federácie a jej vojenské aktivity chcú jej predstavitelia využiť k tomu, aby konečne ( ! ) mohli prinútiť predstaviteľov Západu na čele s USA sadnúť si, a celkom vážne, k mierovým rokovaniam, ktoré povedú k zastaveniu a postupnému zrušeniu konfrontačnej politiky.

Keďže sa bezpečnostné záruky zo strany USA a NATO nepodarilo Rusku dosiahnuť, pre naplnenie druhej spomínanej možnosti ostala pre Rusko k dispozícií iba samotná Ukrajina na čele s kyjevským režimom, ktorý je celý v područí „demokratického“ Západu. Keďže USA a NATO s podporou EÚ zo svojej konfrontačnej politiky odmietli ustúpiť, bolo pre Rusko celkom jasné, že kyjevský režim zo svojho totalitného, nacionalistického a fašistického programu neustúpi za žiadnu cenu. Aj z tohto dôvodu prípravy na spustenie veľkej ofenzívy ukrajinskej armády na východe Ukrajiny vrcholili. A čo je najdôležitejšie, minské dohody kyjevská moc plne odmietla. Z uvedených dôvodov následné možné rokovania s ukrajinskou stranou, po neúspešných rokovaniach s USA a NATO, nemali žiadny význam. A tak došlo k tomu, že nie z viny Ruska bola, aj vzhľadom na historické skúsenosti z obdobia ZSSR pred začatím 2. svetovej vojny a jej samotného priebehu, zahájená regionálna vojna za dosiahnutie požadovaných bezpečnostných záruk, ktoré boli včlenené pod ciele demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny.

Ak posudzujeme zahájenie regionálnej vojny na Ukrajine v širších súvislostiach, potom sa počínanie Ruska zdá vysvetliteľné, hoci z hľadiska ľudskosti je to ťažko pochopiteľné a akceptovateľné. Lenže hľadisko ľudskosti sa na území Ukrajiny neuplatňovalo ani počas samotných dní Majdanu v roku 2014 a ani počas ďalších ôsmich rokov. A čo z toho vyplýva ? Že na Ukrajine vznikla politická, ekonomická a vojenské situácia, keď rešpektovania hľadiska ľudskosti zo strany tých, čo sa pasívne podriaďovali a podriaďujú kyjevskej diktatúre, neviedlo k žiadnym pozitívnym zmenám v životných podmienkach obyvateľstva Ukrajiny. Rešpektovať hľadisko ľudskosti nebolo v pláne organizátorov Majdanu, rovnako ani nebolo a nie je v pláne novej kyjevskej moci a ani v plánoch Spojených štátov, NATO a EÚ. Ak jedna strana konfliktu má iba povinnosť neustále ustupovať, nestávať sa na žiadny odpor, pretože z hľadiska svojho poňatia dobra chce naďalej zachovávať v svojom správaní sa iba hľadisko ľudskosti, potom takýto jej morálny postoj je škodlivý, a hlavne, nevedie k žiadnej zmene vlastného postavenia. Inak doplnené, ak druhá strana konfliktu prekročí všetky možné akceptovateľné spôsoby svojho nezodpovedného konania, potom sa hľadisko ľudskosti stáva bremenom, ktoré škodí. Proti zlu druhej strany sa musí zorganizovať rozhodný odpor hoci aj použitím vojenskej sily. O tom sa zmienim v svojom príspevku – časť VII. v súvislosti s tým, že na Ukrajine bolo možné použiť koncept ochrany obyvateľstva R2P.

Treba si všimnúť, ako mnoho udalosti spojených s tým, čo sa deje na Ukrajine a v Rusku, súvisí so strategickými rozhodnutiami USA a jeho spojencov. Dnes západná propaganda nepripomenie občanom členských štátov EÚ a NATO, že strategickým rozhodnutím je Houstonský projekt na zničenie Ruska a Slovanov či napríklad vojenský plán na likvidáciu Ruska známy pod názvom Barbarossa 2. Dnes nikto nebude pripomínať, že za mimoriadne potrebný nástroj proti Ruskej federácie bola určená samotná Ukrajina. Podľa rozhodnutia štátnej administratívy USA bolo potrebné urobiť také opatrenia a rozhodnutia, aby sa spojenie Ukrajiny s Ruskom rozbilo, rovnako aby sa rozbilo ekonomické a politické spojenie Ruskej federácie a Európy.

K tomuto strategickému rozhodnutiu sa vrátim trošku podrobnejšie. Predpokladám teda, že Ruská federácia na čele s Vladimírom Putinom mala dostatok faktov a indícií o tom, že zahájenie vojenskej operácie na Ukrajine je už nevyhnutné a nemožno ho odkladať. Rusko sa na vlastnej koži presvedčilo o tom, že strategické rozhodnutia „demokratického“ Západu sa nezakladajú na žiadnych mierových iniciatívach a plánoch a že ďalším konfrontačným krokom je potrebné z jeho strany zabrániť. V takejto nezávideniahodnej situácií sa ocitlo výlučne samotné Rusko a z tohto dôvodu nie je možné očakávať, že na našom „demokratickom“ Západe sa nájde členský štát EÚ a NATO, ktorý bude rozhodnutie o regionálnej vojne medzi Ruskom a Ukrajinou verejne podporovať, hoci v skutočnosti všetky iniciatívy Západu k vojenskej konfrontácií smerovali a aj v súčasnosti smerujú. Už aj z toho dôvodu nie, že ak demilitarizácia a denacifikácia sa ruskej strane vydarí, tak USA a NATO sa budú musieť z Ukrajiny úplne vypratať.

Dá sa teda tvrdiť, že strategické rozhodnutia štátnych administratív „demokratického“ Západu vo vzťahu k Rusku a Ukrajine, sa vôbec nezakladajú na akejsi priateľskej medzinárodnej spolupráci suverénnych národov a štátov, ale na ich jednostrannom využití v prospech politických cieľov USA, NATO či EÚ. Nemenné strategické rozhodnutia potom v samotnom praktickom živote vyzerajú veľmi divne, a hlavne, dezorientujú občanov členských štátov, pretože samotná západná propaganda pôsobí práve v tom duchu, aby strategické rozhodnutia neboli na očiach verejnosti a aby celý problém konfrontačnej politiky Západu s Ruskom bol prehodený výlučne na plecia Ruska. Zoberme si príklad z našej Slovenskej republiky.

Na jednej strane sa snažíme pomáhať všetkým utečencom, ktorí prídu na naše územie, čo je chválitebné a potrebné. Na strane druhej vládna moc SR sa snaží pomáhať terajšej kyjevskej moci ako štátnemu režimu, ktorý je plne zodpovedný za to, čo sa už osem rokov deje na Ukrajine a čo s demokratickým a právnym štátom nemá nič spoločného. Vládna moc SR sa správa tak, ako to potrebujú USA, NATO a EÚ: Ukrajina musí naďalej plniť úlohu rozbíjačského elementu medzi Európou a Ruskom a v tom je potrebné Ukrajinu ekonomický, vojenský a propagandistický plne podporovať ! Z uvedeného dôvodu je teda dôležité podporovať extrémnych nacionalistov, fašistov, banderovcov a teda každého, kto je ochotný pomáhať k udržaniu a posilňovaniu „suverenity“ Ukrajiny západného typu., založenej na uchovaní Koloniálnej správy Západom.

Je ťažko predpokladať, že „demokratický“ Západ bude otvorene debatovať o tom, že ukrajinskú krízu pripravil a zorganizoval vo svojej réžií vrátane všetkých dôležitých personálnych zmien. Je ťažko predpokladať, že sa zároveň tento Západ prizná k tomu, že v skutočnosti o Ukrajinu ani nejde, pretože tá bola použitá ako „médium“, ktoré sa má namiesto Západu postarať o štvanie proti Rusku. Ukrajina trpí a má trpieť aj naďalej nie zásluhou Ruska, ale práve zásluhou politiky Západu na čele s USA !!! Ukazuje sa teda, že ciele regionálnej vojny, ak ide o demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny, môžu najskôr súvisieť so zámerom, aby sa tomuto utrpeniu urobil koniec, pretože nie je možné takúto zásadnú zmenu v poňatí štátnej suverenity ako neutrality, urobiť akýmsi jednoduchým odporom ukrajinského obyvateľstva. V tomto smere už totiž poučenie existuje, viď už spomínaný príklad nemeckého národa za doby fašizmu. Ak sa obyvateľstvo východu Ukrajiny dokázalo postaviť proti novej nezákonnej štátnej moci v Kyjeve, tak sa k nemu väčšina obyvateľstva z rôznych dôvodov nepridala.

Koniec časti V.

Pokračovanie v časti VI.

Dušan  Hirjak