Kriza v zdravotníctve

Kríza v zdravotníctve

             Súčasný katastrofálny stav v slovenskom zdravotníctve je len logickým dôsledkom jeho obrovskej finančnej, organizačnej, odbornej , morálnej a legislatívnej  krízy. Od roku 1989 sa zdravotnictvu nevenovala a nevenuje zo strany štátu, politikov a občanov skoro žiadna pozornosť. Treba zdôrazniť, že zodpovednosť za dnešný stav bez výnimky nesú všetky vlády od roku 1989. Ani pre jednu nebolo zdravotníctvo prioritou, ani jedna nevypracovala stratégiu rozvoja do budúcnosti, ktorá by bola aj meniacimi sa vládami dodržiavaná. Naopak, s každou vládou prišiel do vedenia zdravotníctva dobrodruh presvedčený o svojej reformnej genialite. Výsledky vidíme. Dnes na čele stojí minister, ktorý ani nevie, čo riadi a predsedom zdravotníckeho výboru NR je medicínsky analfabet.

          Rokmi sa postupne zrušil síce socialistický, no funkčný systém  zdravotníctva a tento nebol nahradený ničím, čo by systém aspoň vzdialene pripomínalo. Za 33 rokov experimentovania pod názvom reformovanie sa rozpadla  sieť  zdravotníckych služieb od obvodných, závodných či školských lekárov cez funkčné polikliniky s nadväznosťou na jednotlivé typy nemocníc podľa náročnosti poskytovaných služieb. Dnes máme schátrané polikliniky živoriace  z nájomného   plateného torzom ledva prežívajúcich ambulancií, ambulancie obvodných lekárov a ambulantných špecialistov sú roztrúsené po obytných domoch miest bez akejkoľvek logiky a vzájomnej nadväznosti. Máme rozbitú sieť nemocníc, keď chýba aspoň základné rozdelenie nemocníc, v mnohých nemocniciach nie sú jasní majitelia, nie je jasná kompetencia štátu v ich odbornom riadení,  absentuje nadväznosť odborných služieb. Sme svedkami zvláštnych hybridov, keď v štátnych nemocniciach je skoro všetko, čo môže priniesť zisk v súkromných rukách  / lekárne, biochemické laboratória, rontgeny, CT, MR, dokonca celé oddelenia, parkoviská…/. V dôsledku chaosu nie je jasné, kto vlastne slovenské zdravotníctvo organizačne a odborne riadi. Dovolím si tvrdiť, že nikto a zdravotníctvo sa rúti samospádom do zániku a funguje už len zotrvačnosťou a nadprácou lekárov v dôchodkovom veku. . Nie sú vypracované alebo zmodernizované štandardné diagnostické postupy, chýbajú štandardné terapeutické postupy, nie sú vypracované poučenia pacientov o zdravotníckych výkonoch, neexistujú objektívne štatistiky. Postavenie niekoľkých koncových vysoko špecializovaných zdravotníckych centier s fanfárami nemá s budovaním funkčného systému v zdravotníctve nič spoločné.

          Z dvoch hlavných typov zdravotníckych systémov – trhového a solidárneho, má Slovenská republika jeden z najsolidárnejších systémov na svete.  V solidárnom systéme sú regulované ceny zdravotníckych služieb, je povinnosť platiť zdravotné poistenie /skôr daň/. Jej výška sa riadi príjmom, nie individuálnym zdravotným rizikom a na zdravotnícke služby je právny nárok. Ľudia majú istotu, že budú vždy ošetrení, no majú len malú šancu úroveň poskytnutých služieb ovplyvniť. Hlavnými negatívami tohoto systému je zneužívanie zdravotníckej starostlivosti a neustála ekonomická nestabilita systému. Na  jednej strane má Slovenská republika z dôvodu minimálneho podielu priamej spoluúčasti občanov jeden z najsolidárnejších zdravotnickych systémov na svete,  na druhej strane však štát odvádza do zdravotníctva len 6,7 percent HDP, čím je na chvoste európskych krajín.  Dlhé roky dokonca vôbec neplatil za občanov, za ktorých je povinný poistné platiť a v súčasnosti za nich platí oveľa menej, ako odvádzajú zamestnaní poistenci. Pritom títo “štátni poistenci” sú najväčším konzumentom prostriedkov zo zdravotníctva.  Rozšafnosť štátu na strane jednej a skúposť na strane druhej spolu s  neschopnosťou riadiť zdravotníctvo organizačne, finančne a odborne  je  príčinou, prečo  treba hľadať  zdroje  inde  a hlavne  tam,  kde to ide  bez  odporu. 

 Z tohto pohľadu je zrušenie a rušenie nemocníc, zatváranie či spájanie oddelení, znižovanie stavu zdravotníckych pracovníkov ich odchodom do zahraničia z dôvodu nízkych platov a zlých pracovných podmienok krokom logickým. Nie preto, že by to bolo dobré, no na viac štát nechce dať a nechce urobiť v zdravotníctve poriadok.  V jeho súčasnom stave už ani nemôže   a Herakla na vyčistenie Augiášovho chlieva nemáme. Nízka odborná úroveň, podvyživené personálne stavy zdravotníckych pracovníkov, dôchodkový vek množstva lekárov a obrovská diera po ich odchode, nechuť stredodoškolákov studovať medicínu, cielené vykrádanie študentov a mladých lekárov okolitými štátmi rôznymi sľúbenými výhodami, prechoreté obyveľstvo je výsledkom tohto experimentovania. Za 33 rokov nebol štát schopný postaviť jednu funkčnú modernú nemocnicu. Ako na zázrak sa teraz vláda pozerá na stavbu nemocnice Bory neuvedomujúc si, že do súkromnej nemocnice bude stiahnutá posledná kvalita zdravotníckeho personálu -a to aj bez zmluvy nemocnive so VŠZP a štátnym nemocniciam ostanú oči pre plač. Sen o spáse zavedením DRG systému zo Spolkovej republiky Nemecko ostane len snom. Nemecko sa s DRG systémom -prevzatý z Austrálie- borí od roku 2003. Okrem výhod však systém nezastavil každoročné narastanie výdavkov v zdravotníctve a vyššie náklady zdravotných poisťovní. Ako stvorené pre slovenské zdravotníctvo.

        Základným stavebným kameňom v zdravotníckej činnosti je výkon. Cenu výkonu tvorí spotrebovaný zdravotnícky materiál, použité liečivá, mzdové náklady, náklady na energiu, nájomné, výkony spojov, poštovné, upratovanie, vodné a stočné, bežná údržba, všetky služby nemateriálovej povahy a odpisy. Tu si treba uvedomiť, že skoro všetok zdravotnícky materiál, prístroje  a liečivá dovážame za svetové ceny. Je teda logické, že cenu napr. operácie musí tvoriť spotrebovaný materiál a liečivá, práca všetkých zúčastnených, prevádzkové náklady. Ceny jednotlivých  výkonov sú v krajinách EU presne stanovené.  Vychádzajúc z definície ceny výkonu sú všetky položky až na mzdy cenovo porovnateľné s európskymi, len cena výkonu sa na Slovensku prispôsobila tomu, koľko je regulátor ceny v zdravotnej službe – štát prostredníctvom svojej poisťovne- ochotný dať a nie koľko to naozaj stojí. To je odpoveď na to prečo chátrali nemocnice a polikliniky a mnohé bolo treba zavrieť. Nebolo to kvôli vysokým platom zdravotníckych pracovníkov, ale kvôli tomu, že cena za výkon- diagnostiku a záchranu pacienta- bola oveľa vyššia, ako bol a je štát ochotný zaplatiť. Preto boli a budú nemocnice stále v dlhu. Ak bude niekto tvrdiť, že sú nemocnice a zariadenia, kde to funguje, tak treba upresniť, že ide o nemocnice a zariadenia zväčša neštátne, kde si  pacientov vyberajú a ťažkých, akútnych pacientov neberú. Nemajú nočné služby na akútnu starostlivosť a majú nadštandardne zmluvy s poisťovňami. Pacient si často dopláca. V rovnakej finančnej a vykorisťujúcej atmosfére pracujú ambulantní špecialisti. Títo pracujú cez bodové ohodnotenie svojho výkonu /viď. čo tvorí jeho cenu/ podľa Zoznamu zdravotníckych výkonov. Dlho mali poisťovňami stanovené finančné limity maximálneho mesačného finančného zisku a keď ho prekročili, mohli síce pacientov vyšetrovať a ošetrovať, no zadarmo. Jednania o ich zmluvách, o výške mesačných limitov s poisťovňami existujú len v mediálnych správach, nie v skutočnosti. Nepodpísanie ponúknutej zmluvy sa rovná ekonomickej samovražde.  Vo financiách a v  ukazovateľoch kvality ambulancií sa nezohľadňuje skutočná kvalita práce, materiálne a prístrojové vybavenie ambulancií, ale lacnosť. Kto je pre poisťovne lacný, ten je dobrý a kto si čo nevylobuje, to nemá. Investovať do svojej ambulancie sa neoplatí. Výška bodu pre ambulantných špecialistov je jedným zo zázrakov sveta- napriek neustálemu zvyšovaniu všetkých položiek tvoriacich jeho výšku, je hodnota bodu dlhé roky nehybná, ako keby trpel parezou. Súčasná situácia s energiami s vysokou pravdepodobnosťou povedie k zániku mnohých ambulancií. Vo väčšine ordinujú lekári v dôchodkovom veku, mladí lekári o ambulantnú prácu záujem nemajú a dovolím si tvrdiť, že ani vedomosti. Najjednoduchší z hľadiska financií sú pre poisťovne obvodní lekári,  ktorých však kapitačná platba pasovala na vypĺňačov konziliárnych lístkov a dispečerov a z cieľa vytvoriť rodinných lekárov zostal len sen.  V záujme prežitia klamú zdravotnícke zariadenia a ambulancie poisťovne a poisťovne neplatia lekárom za ich odvedenú prácu. Nikto sa nikde nedovolá spravodlivosti a žiadna zo strán s ekonomickým pudom sebazachovania v tomto nemôže prestať.  Pozoruhodné je, že regulátor zdravotníckych služieb nenesie voči občanom a pacientom žiadnu zodpovednosť. Jediní, kto ju nesú, sú zdravotnícki pracovníci. Dokonca bol voči nim vytvorený špeciálny úrad. Síce s veľkým rozpočtom, no slabým odborným personálnym obsadením  a skoro žiadnymi právomocami. Miniatúrne Slovensko má 3 zdravotné poisťovne. Na čele poisťovní stojí VšZP -skôr by sa hodil názov prideľovač peňazí, lebo od poisťovania má ďaleko, ktorá udáva smer a líniu, ostatné  poisťovne ponúkajú prakticky rovnaké služby, rozdiely v platbách zdravotníckym zariadeniam a ambulanciám sú minimálne. Z tohto pohľadu je existencia viacerých poisťovní poskytujúcich prakticky rovnaké služby v súčasnej finančnej mizérii pochybná.

O zdravotníctve, jeho stave, príčinách by sa dalo dlho písať. Aj o rôznych optimistických analýzach, nových reformných krokoch, ktoré prinesú do zdravotníctva zázrak. Pri nich  papier znesie všetko. Fakt je však taký, že slovenské zdravotníctvo je v kolapse a na dne, z ktorého sa len veľmi ťažko dostane. Chaos a neporiadok je taký veľký, že podľa môjho odhadu by náprava pri optimálnom systémovom riešení trvala asi 50 rokov. Z hľadiska pouzatváraných rôznych zmlúv s právnymi kľučkami a potrebnými súdnymi spormi je táto realizácia ilúziou. Radšej si treba pripraviť peňaženky a nebyť chorý.