José Pereyra pracoval celý život ako čašník. Dvadsať rokov obsluhoval stoly v reštaurácii Los Chanchitos (Malé prasiatka), ktorá je umiestnená na strategickom mieste v Buenos Aires, na rohu dvoch najhustejšie obývaných mestských štvrtí.
Pred dvoma rokmi Pereyra postrehol, že majitelia, ktorí vlastnili ešte štyri ďalšie reštaurácie, smerujú ku krachu. Dlhovali za nájom a takisto zamestnancom za mzdy a sociálne benefity. “Uvedomil som si, že mali v pláne za našimi chrbtami Los Chanchitos zavrieť,“ povedal Pereya.
Po katastrofálnom kolapse argentínskej ekonomiky v roku 2001, kedy krajina nezvládala splácať svoj masívny zahraničný dlh, vláda zhabala všetky bankové sporiace účty . Veľa firiem následne skrachovalo a robotníci boli nútení nájsť inovatívne riešenia, aby si zachránili svoje pracovné miesta.
„Tvárou v tvár každodennému krachu ďalších a ďalších firiem sa veľa argentínskych pracovníkov namiesto skladania zbraní a akceptovania situácie rozhodlo sformovať družstvá. Zamestnancami spravované firmy existovali aj pred bankrotom krajiny. V súčasnosti existuje v Argentíne okolo 5000-6000 družstiev. Najväčší nárast bol zaznamenaný v uplynulých rokoch. Poskytujú prácu viac ako 60 000 ľuďom,“ nechal sa počuť Andrés Quintana, hovorca CNCT – Konfederácie družstevných samospráv.
Pre mnohých, ako je Pereyra, ktorý pracoval na nočných smenách v Los Chanchitos, bolo sformovanie družstva otázkou prežitia. „Spomínam si na 23. Apríla 2013, kedy som strávil celé popoludnie uvažovaním nad tým, čo mám robiť. Majitelia sa chystali každú chvíľu zutekať a my sme museli urobiť rozhodnutie. Tú noc som zvolal všetkých čašníkov ako aj ostatných zamestnancov a navrhol som vytvorenie samosprávy,“ spomína Pereyra.
Zamestnanci reštaurácie odložili tržby z tej noci a na druhý deň, keď prišli dodávatelia mäsa a zeleniny, Pereyra spravil svoj prvý odvážny krok a oznámil dodávateľom, že zamestnanci prevzali reštauráciu, a že od tejto chvíle budú za denné dodávky surovín platiť v hotovosti. Pereyra priznal, že prvé mesiace boli veľmi drsné. „Nemali sme inú možnosť, naša práca bola v stávke. Mnohí z nás mali už vyše 45 rokov a to sa už práca hľadá podstatne ťažšie. V prvých deviatich mesiacoch som dokonca musel spať v Los Chanchitos, aby som prevádzku postavil na vlastné nohy.“
„Najzložitejšou časťou pre nás bolo právne vysporiadanie s predchádzajucími majiteľmi. Príjemným prekvapením po prevzatí reštaurácii zamestnancami bol návrat stratených klientov – tí totiž potom, ako predchádzajúci majitelia prestali reinvestovať do prevádzky, reštauráciu prestali navštevovať,“ dodáva Pereyra, ktorý aj ďalej obsluhuje stoly, a to aj napriek svojej novej manažérskej funkcii v rámci družstva.
Ak prestanete platiť kuchárom načas a znížite kvalitu surovín, zákazníci si to všimnú ihneď. Keď ale postupne videli, ako sa veci začali zlepšovať po prevzatí podniku zamestnancami, začali sa vracať naspäť. Na rozdiel od bežného podnikania, kedy musí prevádzka predovšetkým vytvárať zisk pre svojho majiteľa, totiž zamestnanecká samospráva má tendenciu poskytovať lepšie podmienky pre svojich zamestnancov.
Viac podobných článkov o zamestnaneckých samosprávach nájdete na stránke https://ekonomickademokracia.blogspot.sk/