Komu patrí
V časoch, keď súčasná osvietená spoločnosť nebola na svete, teda počas súštátnej doby temna, za moravskými a českými kopčekmi za potôčikmi a riečkami bolo jedno staré, veľké mesto. Už v tej dobe malo rozhlas a dokonca aj televíziu. Jeden slovenský režisér zhromaždil najvychýrenejších rytierov a princezné kultúry tých čias, a aj na pamäťové médium zaznamenal ich tváre s ukážkami tvorby. Program pomenoval mnohovravným českým názvom – „Komu patří hory Kavčí“. Každý rok si ich pripomíname.
Keď som si ráno pustil RTV:, a prelistoval program zistil som, že sa dozviem niečo o orlovi, Kubovi, mesiačikoch, vypočujem si koncert z Viedne, pozriem si život na dedine a zavolá ma Sever. Nech som pozeral ako som pozeral o najdôležitejšej udalosti v novodobej histórii štátu som sa nemal dozvedieť nič. Pritom sa tento deň viaže k udalosti dôležitej pre všetky prísahy štátnikov od hora dole. Ničovaté nič! Veď čo už. Existencia štátu je v ich očiach nepodstatná sprostosť, malichernosť, ktorých asi zažili stovky. Je to taká zbytočnosť, že názov na ktorý by mali byť hrdí, pokojne zmenili na lokalitu miestneho významu – Tátokrajina.
Zmena názvu má pre nich veľkú výhodu. Nič čo vyhlásia, nič čo nariadia, nič čo prijmú sa nevzťahuje na latentný štát Slovenská republika. Vláda, poslanci, sudcovia, …, sú zodpovední iba Tejtokrajine. A aby ani náhodou nedošlo k prebudeniu občanov Slovenska, a jeho národa špeciálne, významný dátum 1. január 1993 tichom zatajili.
Všimol som si. O trinástej hodine na prvom programe našej dvojbodky prehovorí hlava Tejtokrajiny. Je mi ľúto, ale aj ona oveľa častejšie používa miestopisné pomenovanie v presvedčení, že sa jedná o synonymum názvu štátu, ktorého občanom nerozumie. Viem, že vo svojom prejave bude citlivá a empatická. Rovnako viem, že nebude národná.
Preto sa musím opýtať: komu patria média nesúce názov Slovenská, Slovenský, keď si na štát ktorý ich nie len živí a platí, ale aj vytvoril v deň narodenín ani nespomenú. Ja mať také deti, tak ich vyženiem z domu. Nemám nič proti Viedenským filharmonikom naopak, ale nemáme vlastných umelcov, nemáme vlastných tvorcov, nemáme ani jedného vzdelaného, národne orientovaného politika? Nedáme nikomu priestor na pripomenutie a oslavu výročia štátu, ktorý v preambule svojho najvýznamnejšieho zákona menuje svojho zakladatela, … národ slovenský … ?
Rád by som sa mýlil, rád by som priznal konšpiráciu, ale nie je to čudné? Viem, nemáme núdzu o vlastizradných historikov, o hercov o učiteľov, jednoducho v každej oblasti života máme indivídua, ktoré nemajú kladný vzťah k pojmu za ktorým sa skrýva význam slova národ, ba sú aj takí čo v cudzine, v postoch najvyšších, zapredajú vlasť, napriek tomu ma udivuje, že táto banda má moc, mazať z povedomia národa cestu k štátnosti, spomienku na osobnosti, ktoré sa na tejto ceste vyznamenali a v nie jednom prípade aj obetovali?
Uvediem hypotetický príklad. Ak súčasným deťom vždy keď opustia byt nasadíme rúško, ak okolo seba uvidia len ľudí v rúšku – budú sa v dospelosti pozastavovať nad tým, že nosia rúško? Ak nepoznajú nič iné, nebudú. Ak deti nebudú poznať históriu, ba ani názov štátu v ktorom žijú budú mať k nemu vzťah? Budú sa čudovať že oň prišli? Bude im to ľúto? Ak by ho mali stratiť budú ho brániť? O to ide?! Už teraz vedia, že ten prvý, v ktorom žili ich prapraprarodičia bol fašistický a každý kto sa pri vyslovení jeho mena neotrasie hnusom je fašista, o tom pred rokom 89 v ktorom museli žiť ich prarodičia vedia, že bol biedne komunistický a kto ho prvým slovom neodsúdi je obmedzený hlupák.
Dnes, keď by aspoň štátne média mali pripomínať Deň vzniku slovenskej republiky v súvislostiach a kultúrne ho osláviť, mnohí občania iba trpia bolesťou hlavy a sú šťastní, že nejaký sviatok je. Nemusia ísť na testy ani do roboty. Médiám ani politikom neďakujem lebo národu nasadili rúško. Na okraj. Včera nebolo na čo pozerať. Roháč zomrel. Kto si ho pamätá.
Brezová 1. januára 2020